Kubula a Kuba Kubikula - 7. kapitola

Ako sa to v rozprávkach stáva, Barbucha bol za chvíľočku pred kováčňou. Miesto, kde dodnes stojí Martinova kováčňa, sa volá Houbyhoubičky. Nejaký šibal si ho vymyslel už asi pred tisíc rokmi, lebo v čase tohto rozprávania ho poznal každý usmarkanec. Strašidlo chcelo zabúchať na dvere a poriadne zavyť, aby to prebehlo všetkými kosťami. Pánboh uchovaj, dobre, že mlčalo, to by sa bol kováč Martin poriadne nahneval. „Dočerta,“ vraví Barbucha, „húkať nesmiem, kvíliť nesmiem, búchať nesmiem, čo mám robiť? To by mal strašiť nejaký pán farár!“ No, postonal si hubáč všelijako. Nakoniec sa však urobil tenučký ako kozí chlp a pretiahol sa akousi škárou do izby, kde spala Lízinka.

Lízinka ho privítala a vraví: „Barbucho, mala som si niečo vymyslieť, a vieš, že už to mám? Vymyslela som si, že ťa zavolám a že pošlem Kubulovi lístoček, aby sa nebál. Chcem mu napísať, ako ho mám rada.“ „Milé dievča,“ odpovedalo strašidlo, „kdeže by taký medveď! Chodí po svete a pozná detí habadej. Bol som s ním dnes celý deň, ale ani raz sa na teba nespomenul.“ Lízu to mrzelo. Vstala na postieľke a povedala: „Ty možno nehovoríš pravdu. Napíšem mu predsa lístoček.“ Potom vzala kus papiera, nalinajkovala si ho a dala sa do práce.

Milý Kubulo, kedy sa k nám vrátiš? Barbucha ma straší, že už nikdy neprídeš, ale na strašiakov nedám ani za mak. Dnes sme mali na obed buchty. Schovala som ti tri. Ale z tej tretej som si odlomila polovicu. Sú veľmi dobré a nemohla som sa udržať. Pošli mi tiež lístoček. Ak ťa Barbucha veľmi zlobí, tak mu povedz, že mu náš oco nakladie. Dnes sme sa šmýkali na Pašeráku, išlo nám to veľmi dobre, len som si odrela koleno. Mamička vravela, že som hus, a oco povedal, že to nič nerobí. Tak sa maj dobre a rýchlo sem príď!

Tvoja Lízinka.

Len čo bola s písaním hotová, schmatla buchty aj lístoček a zviazala to všetko do uzlíka. „Nestrať to,“ povedala na rozlúčku, „nestrať to! A teraz hybaj za Kubulom; aké reči by som s tebou viedla, keď ubližuješ medveďom.“ Strašidlo si pomyslelo, že Lízinka je nezbedníčka a že sa takto s nikým nemá hovoriť. Má a nemá, prosím vás, na strašidlá treba prísne, inak vám niečo vyvedú. Barbucha sa vracal z Houbyhoubičiek cestou, ktorou ráno prišiel s medvedárom. To bola ťažkosť. Nôžky mal krátke a ako para. Úbožiak, len tak-tak sa vliekol. Uzlík s buchtami mal uviazaný na krku. Bol preňho ťažký a každú chvíľu si musel odpočinúť. Išiel asi hodinu a vtom vám zrazu cíti, ako sa vzniesol do povetria. V ušiach mu zahučalo a frrr! už bol vo Vařečkách a Hrncích. Kuba a Kubula naňho čakali.

„To ste mi pekní kamaráti!“ vraví strašidlo, „prečo ste ma nechali tak dlho v závejoch, he, čo ste mali také dôležité na práci, že ste si na mňa nespomenuli?“ Medveď a medvedár museli strašidlo uprosiť. Potom sa udobrilo a rozviazalo uzlíček. To bolo niečo, to im chutilo! Keď sa najedli, prečítal si Kubula list, a len čo bol s čítaním hotový, začal sa drbať za ušami. „Ako to, Kubo, vymraučím, keď neviem písať? Čítať som sa naučil ako nič, ale s písaním je to kríž! Nemám na to pazúriky.“ „No, a čo je s Lízinkou?“ spýtal sa Barbucha; „spomenul si si na ňu, alebo nie?“ „Na moju dušu,“ odpovedal medvedík, „ja mám krátku pamäť! Nespomenul som si, až keď si odchádzal, ale celý deň ma niečo tlačilo v bruške.“ „Ach, ach, ach,“ povedal na to Kuba Kubikula, „ty, chlpáč, na všetko zabudneš! Veď si o nej hovoril.“

„Sláva! Sláva!“ vykríkol medveď. Vykríkol to tak silno, že sa v susednom dome zobudil majster pekár. Zaklopal palicou na stenu a myslel si, že bude pokoj. Ale kdeže, Kubula skákal a výskal a nebolo ho možné utíšiť. Azda ho tak pobláznili Martinove buchty, alebo bol blázon už od medvedieho pánaboha? Kuba ho nakoniec prefackal remeňom. Inak to nešlo. Aby mal pokoj, vzal radšej Kuba Kubikula akýsi útržok papiera a dal sa s medveďom do písania. Viedol mu labku a tak vám vznikali hrôzostrašné škrabance, v ktorých sa nevyzná ani čertovský pán učiteľ. Ani posledný žiačik v pekle by nevyhotovil takú čmáranicu. Písmeno a vyzeralo ako košík, jé ako rybička; každé sa na niečo podobalo, ale ani jedno sa nepodobalo správnemu písmenu a vzorkám, ktoré má na mysli pán školský inšpektor. Škrabáci to naškrabali, až beda. Chceli napísať: Drahá Lízo, sme vo Vařečkách a Hrncích u pána purkmistra a máme sa veľmi dobre. Ďakujeme ti za buchty, prišli práve vhod. Radní páni nás nútia, aby sme u nich zostali, ale žiadny strach, my sa už obzeráme, kde nechal tesár dieru. Maj sa pekne, Lízinko, a dovidenia!

Barbucha sa čudoval, že jeho priatelia píšu také nepravdivé nezmysly. „Ach ty môj hlúpučký,“ povedal mu Kubula, „azda by si nechcel, aby sme Líze naháňali strach a písali, že nás zavreli do šatlavy? Kdeže! Ty si strašenie rob podľa ľubovôle, ale pre mňa a pre Kubu sa takéto veci nehodia.“ Potom sa dal do skladania svojho papierika, a len čo bol hotový, chcel, aby sa strašidlo dalo znova na cestu. „Nevykrúcaj sa, ty prekliata koža,“ povedal mu, keď sa zdráhalo, „choď, choď, choď! Prejavujeme ti nepochybne znamenitú česť, že ťa posielame; panečku, také poslanie vyváži všetku tvoju neužitočnú prácu a vynesie ti kopu koláčov.“ Len čo Kubula vyslovil tieto neuvážené slová, padlo strašidlo na zadoček a jeho telíčko zriedlo. „Ach ty nevďačník nevďačný,“ rieklo, popotiahnuc nosom, „čože nevieš, že sa rozplyniem a že bude po mne, keď sa prestaneš báť? Teraz som skrze vnuknutie všelijakých rozprávok viditeľný každému darebákovi, ktorý má príčinu, aby sa bál, ale čo potom, he? Čo ak zo mňa nezostane ani halúška?“