O kúzelnej fazuli

Ani ten, kto kedysi túto rozprávku rozprával prvýkrát, si už nepamätal, prečo vlastne vtedy kráľovná vložila svoje novorodeniatko do zlatej kolísky a hodila ho do mora. Úbožiatko však nezahynulo, plávalo si po vode ako na perinke, až doplávalo k jednému ostrovu, kde na brehu stála akási žena, ktorá kolísku vylovila. Nebola to však obyčajná žena, lebo na tom ostrove nežili obyčajní ľudia, býval tam ľudožravý obor v ženskej podobe. Keď tá ľudožravá videla, že v kolíske je prekrásne dievčatko, rozhodla sa, že ho nezje, ale vychová ho pre svojho syna, aby mal raz krásnu nevestu. Ale nebolo to len tak. Musela dieťa starostlivo strážiť pred svojím večne hladným mužom, keby dievčatko len jedným okom zazrel, bolo by s ním amen.

A čas bežal, ako je jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Keď dievča vyrástlo, prišiel čas vydaja, do ktorého sa jej ani trošku nechcelo, pretože mladého ľudožrúta nemohla ani vystáť, a tak si celé dni žialila a plakala. Jedného dňa zasa sedela na morskom pobreží, keď tu, odkiaľsi sa vzal, tu sa vzal, priplával tam mladý krásny princ. A bola z toho láska na prvý pohľad, hneď sa jeden druhému zasľúbili a už si maľovali spoločný život, keď tu sa prihnala stará ľudožrútka a z tej lásky bola vo chvíli celá bez seba, princa schmatla svojimi obrovitánskymi rukami a postrkovaním ho hnala do ľudožrútskej jaskyne: „Len počkaj, upečiem ťa na svadbu môjho syna!“ A bolo to!

Na spanie sa všetci uložili do jednej komory, a keď nastala noc, starý ľudožrút dostal chuť na ľudské mäso, a tak zahučal na ženu: „Ženo, nebudem čakať až do svadby, daj mi to princatko hneď!“ Toto napomínanie počula aj dievka, čulo vstala z postele a jednému z ľudožravých detí zobrala z hlavy zlatú korunu, aby ju nasadila princovi. Veď už bolo načase! Tmou sa opatrne prikradla stará ľudožrútka a hmatkala po hlavách, kým nenašla tú, na ktorej nebola koruna, tú hbito odsekla a telo doniesla mužovi, aby si pochutnal. Jenže dievčaťu bolo jasné, že táto lož má nohy dlhé len do svitania, a tak vstalo, zobralo z kúta sedemmíľové čižmy, z kredenca kúzelný prútik a zo zásuvky kúzelnú fazuľu, zobudilo princa a dali sa na útek.

Keď prešli pekný kus cesty, veď mali sedemmíľové čižmy, spýtali sa kúzelnej fazule, ktorá poznala odpoveď na každú otázku: „Fazuľa, si tu?“ „Áno,“ odpovedala fazuľa: „som tu! Ale vy sa pospešte! Ľudožrútka si obula sedemmíľové čižmy a o chvíľu vás má!“ Dievka mávlo kúzelným prútikom a premenilo sa na labuť a princa na rybník, na ktorom labuť plávala. Prišla ľudožrútka a sladkými slovami lákala labuť na breh, ale to sa jej nepodarilo, a tak išla naprázdno domov a milenci sa náhlili preč. O chvíľu sa opäť spýtali: „Fazuľa, si tu?“ „Áno,“ povedala fazuľa: „som tu! Ale starena o chvíľu tiež, lebo ľudožrút jej vyčítal, že sa nechala oklamať.“ Tak vzalo dievča kúzelný prútik a premenilo seba aj princa na oblak prachu, v ktorom ľudožrútka blúdila, až sa nakoniec obrátila naprázdno domov a tí dvaja sa náhlili ďalej. O chvíľu tu boli opäť s otázkou: „Fazuľa, si tu?“ „Áno,“ povedala fazuľa: „som tu! Ale ľudožrútka tiež a čo krok, to sedem míľ!“ Dievča vzalo kúzelný prútik do tretice a premenilo sa na ružu a princa na včelu. Keď prišla stará ľudožrútka, premenu nespoznala a odtiahla späť domov. A tak boli zachránení!

Ale ouha! Pri tejto premene dievča odhodilo kúzelný prútik príliš ďaleko, takže sa nemohli vrátiť do svojej ľudskej podoby. Na úteku sa ocitli v akejsi záhrade a pánboh tomu chcel, aby tá záhrada patrila matke toho dievčaťa. Tak sedela včela celé dni na ruži, a keď chcel kvet niekto odtrhnúť, tak ho pichla.

A čas bežal, ako je jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Jedného dňa sa stalo, že sama kráľovná išla do záhrady, a keď ten prekrásny kvet uvidela, chcela si ho odtrhnúť. Ale priletela včielka a pichla ju do ruky tak silno, že ho hneď pustila, ale predsa len ho trochu nalomila. Tu videla, že z rany tečie krv, a tak hneď zavolala jednu vílu, aby tú ružu odčarovala. A tak kráľovná nakoniec spoznala svoju dcéru a bola zo srdca rada. Vystrojili tým dvom veľkú svadbu, na ktorú pozvali mnoho hostí; tí prišli odetí v nádherných šatách, vo svadobnej sále svietilo tisíce svetiel a tancovali až do bieleho rána.

Aj ty si bol na tej svadbe? No áno, veru. Čiapku z masla, šaty na mieru, hoci boli z papiera, fešák ako Neviemkto, cesta viedla tŕním, topánky zo skla, cink a brink, potkol som sa o kameň a bolo so všetkým amen!