O hovoriacom vtákovi, živej vode a troch zlatých jabloniach

V jednom meste bol mladý, slobodný kráľ. Jedného večera chodí po záhrade a príde až k záhradníkovmu domčeku. Už zďaleka počuje obrovský chichot a rozhovor z otvoreného okna. Ticho sa prikradne pod okno a počúva.

„Keď sme už pri takom bláznivom rozhovore,“ ozval sa ženský hlások, „tak si ešte povedzme, čo by si každá z nás priala. Najprv ty, Markétka, ako najstaršia, povedz, čo by si chcela.“ „Ja?“ odpovedala Markétka. „Ja by som si priala, aby si ma zobral kráľovský kuchár. Rada dobre jem, a to by som mala každý deň niečo z kráľovského stola.“

„Ale akáže si múdra. A čo by si ty priala, Terezka?“

„Ja by som si priala, aby si ma zobral kráľovský cukrár, lebo rada mlsám sladké veci.“

„Ó vy maškrtné jazýčky,“ zvolal prvý hlások, a nato sa všetky tri dali do smiechu.

„Ale keď sme ti my povedali, Johanka, čo by sme si priali, povedz aj ty nám, čo si žiadaš,“ ozvala sa Markétka.

„Hneď sa to dozviete. Ja by som si priala samého kráľa. Mala by som pekné šaty, dobré jedlá aj sladké cukrovinky.“

„Teraz sa my zasmejeme tebe za tvoju múdrosť; nám sa skôr môže dostať cukrár i kuchár, než tebe kráľ.“

Nato bolo smiechu dosť a dosť. Kráľ sa pod oknom tiež zasmial a po chvíľke odišiel. Keď prišiel domov, pýtal sa komorníka, čo za ženské bývajú v záhradníkovom domčeku, a komorník povedal, že sú to záhradníkove tri dcéry: Markétka, Terezka a Johanka. I prikázal kráľ, aby komorník na druhý deň ráno pre ne šiel a ku kráľovi ich priviedol. Dievčatá od ľaknutia celé zbledli, keď na druhý deň ráno prišiel komorník s odkazom, aby šli ku kráľovi.

„Čo ste vyviedli, vy nešťastnice?“ pýtal sa ich otec. „Ak sa kvôli vám dostanem do nejakej hanby, pôjdete mi všetky tri z očí, to vám vravím.“

„Nerob si, ocko, žiadne starosti,“ odpovedala Johanka, najkrajšia, najlepšia a aj najsmelšia zo všetkých. „My sme nič neurobili. Kráľ si najskôr zaumienil, aby sme my teraz vence a kytice do jeho izieb dávali, a nie vy. To to bude, nič iné.“

Nato sa dievčatá slušne vystrojili a išli s komorníkom ku kráľovi. Kráľ sa prechádzal po izbe. „No, vedieš tie tri nevesty?“ povedal, keď komorník vošiel s nimi. „Ktorá teda z vás troch sa volá Markétka?“ pýtal sa, keď dievčatá poklonu zložili, a jeho oko poletovalo z jednej na druhú.

„Ja,“ ozvala sa Markétka a sklopila oči.

„Ty si si teda včera večer priala môjho kuchára?“

Tu zostali dievčatá, akoby ich šarlátom pokryl, lebo hneď vedeli, kam kráľ mieri. Najviac zo všetkých sa však začervenala Johanka.

„Nemusíš sa červenať, veď čo z toho? Keď by si kuchára rada, máš ho mať.“ Pri týchto slovách otvoril dvere vedľajšej izby a kuchár vošiel.

„Ach, odpusťte, milostivý kráľ!“ prosila Markétka a kľakla na zem, „to bola len taká bláznivá reč.“

„No, teraz sa ti to vyjavilo. Čo, nechceš svojho ženícha?“

„No, keď to musí byť, prečo by som nechcela,“ odpovedala Markétka, keď videla, že kráľ nežartuje.

„Jednu som vybavil; ktorá z vás dvoch chcela byť cukrárkou?“ pýtal sa kráľ zase tých druhých.

„Ja,“ zašepkala Terezka, keď videla, že zapieranie nič neosoží.

Zase otvoril kráľ dvere, vyviedol druhého ženícha a dal ho Terezke, ktorá sa nehnevala.

„A ty si chcela mňa?“ pýtal sa Johanky a nadvihol jej okrúhlu briadku. „Tak sa na mňa pozri, či sa ti budem páčiť.“

„Netrestajte ma za to, najmilostivejší kráľ!“ prosila Johanka, a kľaknúc, pozdvihla uslzené oči ku kráľovi. „Bola to reč do vetra. Kto by sa nazdal, že počúvate.“

„Som rád, že som počúval; lebo som po pol svete nevestu hľadal, nemyslel som, že by som ju tak blízko mohol nájsť. Náhoda ma k tomu priviedla. Nuž, milá Johanka, chceš byť mojou kráľovnou?“ Ešte raz sa Johanka kráľovi do očí pozrela, a poznajúc, že to myslí naozaj, usmiala sa a povedala: „Áno!“

Teraz mala každá, čo si priala. Ale od tej chvíle, čo kráľ Johanku svojou nevestou nazval, uhniezdila sa v srdciach sestier zášť proti nej; lebo jej šťastie závideli. Za niekoľko dní bola kráľova svadba, a Johanka, záhradníkova dcéra, sa stala kráľovnou. Zostala však taká dobrá a vľúdna ku každému ako predtým, a o to viac ju kráľ i ľud miloval. Len dve duše boli, ktoré neustále na to myslely, ako by ju zo sveta zničiť mohli, a to boli jej vlastné sestry. O tom však mladá kráľovná nemala ani tušenia, a správala sa k sestrám ako doma. Časom sa po krajine rozniesla správa, že sa mladá kráľovná cíti byť matkou. Každý sa z toho radoval, ale najviac samozrejme kráľ, ktorý sa tej chvíle už ani dočkať nemohol. I sestry očakávali ten deň s netrpezlivosťou, ale z iných príčin. Pod zámienkou, akoby sa báli, aby sa kráľovnej nič zlé nepripadlo, strážili ju neustále, ani chvíľu ju neopúšťajúc. Napokon kráľovná porodila rozkošného synčeka. Nikto iný pri nej nebol než sestry; ale tie mali už všetko pripravené; ako sa dieťa narodilo, dali ho do vysmoleného koša a pustili po rieke; kráľovnej však podstrčili šteňa.

Aké bolo kráľovo preľaknutie, keď mu to vydesené ženy rozprávali! No on miloval svoju ženu nadovšetko, miloval ju vášnivo, a preto ukryl smútok do hlbín svojho srdca a ponáhľal sa k nej, aby ju potešil. A Johanka potechu potrebovala. Keď sa dozvedela o svojom nešťastnom pôrode, nemohli ju ani k sebe priviesť, od strachu a bolesti padala z jednej mdloby do druhej. Až keď k nej manžel prišiel a utešoval ju, trochu sa upokojila. To však sestry nechceli, oni mysleli, že ju kráľ dá hneď zabiť.

Kráľovná bola zase zdravá, ale od tých čias ju nikto nevidel veselú. Musíme sa pozrieť, čo sa s tým nemluvňaťom na rieke stalo. V susedstve kráľa býval bohatý knieža; nemal ženu ani deti, ale mal všetkého dosť. Najmilší mu bol lov a záhrada. Ak nebol v lese, bol v záhrade, ktorú mal zriadenú ako jediný raj. Jedného dňa sa prechádza po tej záhrade a príde až ku brehu rieky. Tu vidí zďaleka niečo sa po vode hompáľať, čaká, kým sa to prihompáľa, a potom to vytiahne. Bol to kôš a v ňom novonarodené dieťa. So súcitom ho knieža vzal a vlastnou rukou do svojho zámku odniesol. I zvolal hneď ženy a dal rozkaz, aby o dieťatko mali všetku starostlivosť. Knieža bol pán veľmi šľachetný a dobrý, s nikým nič nemal a vždy len v samote roky trávil. Jeho sluhovia mali zlaté časy, ale oni by boli dušu za pána dali, tak ho milovali. Keď im dieťa odovzdal, zbehli sa ženy dokopy, jedna ho vzala k prsiam, druhá vzala plátno, strihala plienky, tá šila, oná chystala lôžko; než minulo niekoľko hodín, bolo dieťatko vystrojené ako Ježiško. Knieža z neho mal radosť, akoby jeho vlastné bolo, a dal mu meno Jaromír. Dozvedel sa po nejakom čase, čo sa v kráľovskom meste prihodilo, ale po dlhom premýšľaní si zaumienil, že dieťa nevráti späť, ale že ho vychová, ako sa na princa patrí, a až keď bude v rokoch, že mu povie, čie je, a rodičom ho vráti.

„Aj tak,“ myslel si, „že to je sprisahanie nepriateľské proti kráľovi, a keby som mu dieťa vrátil, oni by sa oň tak dlho pokúšali, až by ho zo sveta zničili. Nechám si ho tu a urobím z neho riadneho muža.“ A tak to aj urobil. Zakázal všetkým sluhom pod stratou služby, aby sa nikto o dieťati nezmieňoval. Sluhovia boli pánovi poslušní, a keby ich bol krájal, nebol by zo žiadneho slova dostal. Po nejakom čase sa kráľovná opäť cítila byť matkou. S obrovským strachom očakávala vtedy osudnú hodinu. Sestry mali zase kôš pripravený. Ani minútu ju neopustili, a len čo syna porodila, položili ho do koša, pustili po vode, a namiesto neho podhodili šteňa. Keď to kráľovi vraveli, bol ako blázon a srdce mu od bolesti div neprasklo. Ale aj vtedy ženu utešoval a žiaľ pred ňou skrýval. Opäť sa to sestrám nepodarilo, ako chceli!

Každý človek má viac nepriateľov než priateľov, a obzvlášť ten, komu šťastie praje. Mali síce ľudia Johanku radi, ale predsa len ich bol väčší počet, ktorí jej šťastie závideli, alebo ju celkom ani nepoznali; a z väčšej časti to bolo jej vlastné pohlavie. Keď sa rozniesla správa o jej nešťastí, mnohý tomu neveril a povedal, že v tom viazne niečo iné, niektorí zase hovorili, že je to trest boží, a tak si to každý vykladal inak.

Malý synček vo vysmolenom koši plával zase po vode až ku brehu záhrady, keď tam knieža práve prišiel. Len čo kôš zazrel, s väčšou ochotou než prvýkrát ho vytiahol, lebo sa domnieval, čo v ňom asi je ukryté. Rýchlo vzal skrehnuté dieťa a odniesol ho domov. Ženám, ktoré mali na starosti Jaromírka, odovzdal teraz aj Jaroslávka. Po tretí raz bola kráľovná matkou! Sestry sa od nej ani nepohli a kráľovná im bola vďačná, lebo sa k nej podlízavo správali a utešovali ju. Lepšie, keď budú ony pri mne, ako cudzie, myslela si kráľovná. Nevediac úbohá, aký trpký kalich jej tie vlastné sestry pripravili. Došiel čas a kráľovná porodila dcéru. Ale v okamihu bola preč, a namiesto nej ležalo šteňa v plienkach. Sestry ju rýchlo opustili a s hnusom to kráľovi rozprávali, nabádajúc ho a prehovárajúc, aby tú čarodejnicu od seba dal, aby mu dlhšie kráľovské lôžko neznesväcovala. Prišli aj iní dvorania a prehovárali kráľa, aby nezarmucoval celú krajinu a ženu od seba dal.

Ešte nevyhasla v kráľovom srdci láska k Johanke, ale keď na vlastné uši počul, ako kráľovnú preklínajú, musel s rozvodom súhlasiť. Prikázal teda, aby vystavali pri lese žalár a tam kráľovnú zatvorili, ktorú viac ani vidieť nechcel. Sestry robili, akoby im to bolo bohvie ako ľúto, a prosili kráľa, aby im dovolil Johanku do žalára odviezť a tam ju obsluhovať, čo kráľ veľmi rád urobil, v domnienke, že bude v najlepších rukách. Keď bol žalár hotový, odviezli ju tam a dali ju zamurovať. Márne prosila, márne nariekala, sestry zostali ako z kameňa, a nešli od žalára skôr, kým neumĺkol hlas Johankin. O tom však kráľ nič nevedel, lebo prísne zakázal, aby sa nikto opovážil o Johanke slovo prehovoriť. Sestry vládli v dome ako predtým, a chránili sa švagra na nebožku upamätať. Otec zomrel od ľútosti hneď po prvom nešťastnom pôrode dcéry, a tak si nespomenul nikto na nevinnú Johanku, okrem jej nešťastného manžela, ktorý na ňu zabudnúť nemohol. Necháme ich teraz a pôjdeme k úbohým sirotám. Ako predtým chlapcov, vylovil knieža aj dievčatko a dal mu meno Ruženka. Boli to rozkošné deti a knieža s nimi zažil tisíceré radosti. Nebol by ich za celý svet od seba dal, obzvlášť keď sa dozvedel, čo sa v kráľovskom meste udialo. Deti sa nemohli mať lepšie ako u neho. Kým boli malé, mali obsluhu zo všetkých strán, a keď boli väčšie, zaoberal sa s nimi knieža sám, bral ich do záhrady, do lesov a všetko ich učil, čo im, ako budúcim kráľom, bolo potrebné. Ako sa každé zrno do úrodnej zeme zasadené ujme a úžitok prináša, tak padali dobrodejné slová do kyprej pôdy detského srdca, aby sa v ňom ujali a neskôr svojou úrodou národ blažili.

Keď bola Ruženka staršia, stala sa tiež účastnou ich vyučovania; potom s nimi aj v záhrade kopala, sadila kvety a štepovala stromy. Ale keď sa bratia učili strieľať, jazdiť, šermovať, alebo išli s otcom na lov, sedávala Ruženka pri svojej pestúnke, učila sa priasť alebo iné ženské práce. Zaumienil si knieža, že keď budú bratia ešte starší, pošle ich do sveta na skúsenosť, a až sa vrátia, že im povie, kto je ich otec, a že ich k nemu zavedie.

Staré príslovie: Človek mieni, pánboh mení! Čo si knieža zaumienil, toho sa synovia nedočkali. Raz prišiel s nimi z lovu domov, a len čo si sadol, ranila ho porážka. Tu bolo nárekov, tu bolo plaču bez prestania. Úbohí mysleli, že sú teraz celkom opustení, a nemohli stratu takého dobrého otca oželieť. V dome už nebolo veľa starých sluhov, a z tých by nebol nikto pre nič na svete deťom povedal, že to nebol ich otec, keďže nikto z nich nevedel, čie vlastne sú, a každý im za ich dobrotu, láskavosť a prívetivosť kniežacie dedičstvo prial. Tak sa teraz deti medzi sebou tešili. Ale to už neboli deti! Jaromír mal osemnásť, Jaroslav sedemnásť a Ruženka šestnásť rokov. To boli mládenci ako mladé dubčeky, a to bola panna ako rozkvitajúci púčik. Oni ju svojimi konármi chránili, ona ich svojou vôňou blažila. Jaromír a Jaroslav Ruženku na rukách nosili a Ruženka bratom robila radosť. Beda tomu, kto by bol Ruženke slovom ublížil. Láske a svornosti ich otec naučil. „Zhodnite sa, milujte sa, pomáhajte jeden druhému, a nikdy nepadnete!“ hovorieval im a dával rozličné príklady, koľko zlého nezhoda v národe i v rodinách spôsobuje. A jeho naučenie bolo plamenným písmom do ich srdca vryté. Za nejaký čas po otcovej smrti vyšli obaja bratia do lesa na lov a prikázali sluhom, aby nikoho do zámku nepúšťali, kým by sa nevrátili. Len čo bratia vytiahli päty, prišla k bráne stará babička a prosila o almužnu. Sluhovia jej niečo dali a poslali ju preč; ale ona prosila, aby ju pustili k slečne, že si vyprosí niečo starého na seba. Sluhovia mysleli, že tá baba slečne neublíži, a pustili ju do zámku. Ruženka sa túlala po záhrade a žobráčka stála pri záhradných dverách a čakala, kým slečna vyjde. Po chvíľke pribehla Ruženka, a keď žobráčku videla, hneď ju vzala za ruku a so súcitom ju viedla do záhrady, posadila ju na sedadlo a dala jej chutného ovocia, ktoré predtým natrhala.

„Tak, tak, matka, odpočiňte si a najedzte sa, budete unavená; keď si oddýchnete, vyhľadám vám nejaké šaty.“

„Ach, milostivá kňažná, ako ste vy predobrá, že ma úbohú žobráčku tak opatrujete. Boh vám to stokrát zaplať!“

„Mám dosť radosti, že vám to tak chutí. Prečo by sme nedali núdznemu, veď nám boh nadelil. Hľaďte, ako sa stromy pod ťarchou ovocia prehýbajú, ako všade kvitne a zelenie sa, až je milo sa na to pozrieť.“

„Veru práve, milostslečna, že je. Ale ešte krajšia by tá záhrada bola,

keby v nej boli tri veci.“

„A čo by to bolo za veci? Povedzte mi o nich!“

„Ó milostslečna, tie nie sú k dostaniu. Je to hovoriaci vták, živá voda a tri zlaté jablone.“

„Niečo také azda ani na svete nie je, babička?“ „No je, ale nikto to nemôže dostať, lebo je to na vrchu ľudskému tvoru neprístupnom. Ale keby ste to mali vo svojej záhrade, bola by desaťkrát krajšia a zďaleka široko by sa chodili ľudia na ňu pozerať.“ Ruženka nepovedala nič, ale stále jej to ležalo v hlave, a dlho už babička zámok opustila, keď Ruženka ešte po záhrade chodila a neustále na vtáka, na vodu a na jablone myslela. Tu prišli bratia z lovu domov; sestra im bežala v ústrety a hneď im to rozprávala. „Milí, zlatí bratia! Keby som tie tri veci dostala, zbláznila by som sa od radosti.“

„Ak v tom celá tvoja blaženosť spočíva, tak ti to zaobstaráme; veď nás aj tak nebohý otec chcel poslať na skúsenosť,“ povedal rýchlo čulý Jaroslav.

„A kto bude sestru chrániť?“ pýtal sa rozvážny Jaromír. „Na to si nepomyslel! Preto zostaň doma pri sestre, a ja sám sa na cestu vydám.“ Tu Ruženka vôbec nechcela bratov pustiť a svojich unáhlených slov ľutovala; ale bratia už od svojho upustiť nechceli, a napokon sa medzi sebou rozhodli a zostali na tom, že Jaromír pôjde do sveta a Jaroslav že pri sestre zostane.

Za niekoľko dní bol Jaromír na cestu pripravený. Keď sa lúčili, dal Ruženke perlový ruženec a povedal: „Každý deň sa ten ruženec pomodli; kým pôjdu zrnká perál jedno od druhého, budem zdravý, ako zostanú pri sebe, budem mŕtvy.“

S plačom si zavesila Ruženka drahú pamiatku nad lôžko a s bratom sa rozlúčila. Teraz boli s Jaroslavom sami. Za celý beh mladého veku ani pol dňa jeden bez druhého neprežil, čo div teda, že sa im obom za Jaromírom cnelo a že im chýbal vo všetkých kútoch. Deň čo deň sa sestra modlila na perlovom ruženci za brata, a vždy jej padlo zrnko za zrnkom. Dvadsiaty deň však, keď ho vzala do ruky, tu zrná viazli a nechceli za živý svet od seba. I začala Ruženka horko plakať a nariekať: „Ach, môj milý bratec! Ty si mŕtvy, a ja nešťastná som toho príčinou!“

Tak bedákala, až k nej brat pribehol; dozvediac sa o príčine jej žiaľu, všemožne jej to vyhováral, že tomu nemusí tak byť, hoci to brat povedal. Ale ona si to nijako vyvrátiť nedala, a slzy jej po lícach jedným prúdom tiekli.

„Ak si spokojná, sestrička, pôjdem Jaromíra hľadať,“ navrhol Jaroslav, lebo mu Ruženkin žiaľ srdce zvieral.

„Choď, môj zlatý brat, choď, ja sa budem za teba modliť. Zo zámku sa ani nepohnem a zostanem tu medzi svojimi.“

Vystrojil sa teda Jaroslav na cestu. Keď sa s Ruženkou lúčil, dal jej nôž a povedal: „Týmto nožom si krájaj každý deň chlieb; kým zostane čistý, budem zdravý, keď chytí hrdza, bude so mnou zle. Myslím však, že sa aj s bratom zdravý navrátim.“

Ruženka plakala a schovala milú pamiatku do skrine. Jaroslav odišiel a Ruženke sa nesmierne cnelo. Deň čo deň krájala nožom chlieb, ale nôž bol čistý až do dvadsiateho dňa. Tu ako zbadala Ruženka hrdzavé škvrny, plakala ešte viac ako predtým: „Ó ja nešťastná, čo som to urobila, že som oboch bratov zabila.“ Napokon, keď sa utíšila, zaumienila si, že pôjde sama bratov hľadať. Dosť ju starší sluhovia odrádzali, ale ona si nedala povedať, obliekla sa do zlých šiat, vzala peniaze a šla.

Dlho chodila po svete, veľa ťažkostí pretrpela, ale na stopu svojich bratov neprišla. Raz zablúdila v tmavom lese a nijakým spôsobom cestu nájsť nemohla. Už jej začínalo byť úzko, ako to asi bude, keď príde noc; tu zazrie chalúpku a pred ňou starčeka v pustovníckom odeve. Potešená sa k nemu ponáhľa. „Boh ťa žehnaj, dcéra pekná! Posaď sa vedľa mňa, poviem ti, kde bratov nájdeš a ako ich vyslobodíš.“ Týmito slovami vítal starec Ruženku. „A ako môžete, starček, vedieť, že svojich bratov hľadám?“ pýtala sa Ruženka podivného starca.

„Nepýtaj sa, panna, a poslúchni moju radu. Tvoji bratia boli tiež u mňa, ale oni sa nezachovali, ako som im prikázal, a preto aj vtáka, vodu a jablone nedostali, ale sami skameneli, čo sa aj tebe stane, ak neurobíš, čo ti poviem.“

„Teda oni skameneli!“ vykríkla Ruženka a zakryla si uslzenú tvár. „Áno; ale ak budeš udatná, môžeš ich vyslobodiť. Tu máš zlatú guľu, hoď ju pred seba, a kam sa bude kotúľať, tam choď za ňou. Prídete k jednému vrchu, veľmi vysokému, tam ti guľa zmizne. Ty choď udatne hore, ale na žiadnu stranu sa neobzeraj, nech sa deje čo sa deje, nech počuješ čo počuješ. Ak sa obzrieš, skameneješ a skotúľaš sa dolu k svojim bratom, ktorí ležia pri úpätí vrchu.“

„Ó ja chcem byť poslušná vašej rady, a nezhrozím sa ničoho, nech ma stretne čokoľvek, len aby som svojich bratov vyslobodila.“

Vzala zlatú guľu, rozlúčila sa s dobrým starcom, a hodiac ju na zem, šla za ňou, kam sa ona kotúľala. Netrvalo to dlho a vyšli z lesa; potom ju viedla guľôčka zelenými lúkami, až k jednému vysokému vrchu, a tam zmizla. Ruženka, vidiac pri úpätí vrchu dva kamene, pomyslela si hneď, či to nie sú jej bratia; i pustila sa od ľútosti do takého plaču, až jej srdce usedalo, potom sa však vzchopila a kráčala k vrchu. Len čo urobila desať krokov, strhol sa taký nesmierny krik, že Ruženke uši zaliehali. Ale ona si spomenula na slová starcove a kráčala nebojácne ďalej. Čím viac sa však k vrchu približovala, tým väčšie bolo vytie, revanie, štekot, pískanie, hrmenie, ba všetky zvuky, ktoré na svete sú, sa ozývali zo všetkých strán a zhora akoby desiatimi hlasmi niekto kričal: „Nechoď sem, nechoď, ja ťa roztrhám!“ Ruženke sa vlasy od hrôzy a strachu ježili, ale predsa sa neobzrela a šťastne až na vŕšok došla. Keď bola hore, všetko prestalo a ona vošla do krásnej záhrady; uprostred prýštila živá voda, v zlatej klietke visel hovoriaci vták a nedaleko stáli zlaté jablone. Vták v zlatej klietke sa dal do kriku: „Keď si ma vydobyla, vezmi si ma, naber živej vody, utrhni si tri vetvy zo zlatých jabloní a ponáhľaj sa odtiaľto preč, kým sa zlá čarodejnica nevráti. Keď prídeš pod vrch, pokrop skamenených bratov živou vodou a oni zase ožijú.“ S radosťou vzala Ruženka vtáka, nabrala vody, utrhla tri zlaté vetvy a ponáhľala sa z vrchu dolu. Ako prišla dolu, pokropila skamenených bratov, a tí v tom okamihu ožili. Tu bolo radosti, objímania a rozprávania! Nato vzal každý jednu vec a všetci sa uberali späť. Prišli do lesa, hľadali chalúpku a pustovníka, ale toho tam nebolo. Žehnajúc jeho pamiatku, šli z lesa a dostali sa šťastne až domov, kde ich od sluhov s jasotom prijali. Ruženka si zavesila vtáka do izby a na jeho rozkaz vodu schovala, vetvy však zasadili každý jednu do záhrady. Za tri dni vyrástli krásne jablone, i mali z nich nesmierne potešenie. Keď sa vrátili bratia z poľa a Ruženka si dom upratala, vzala vretienko a šla s bratmi pod zlaté jablone priasť. Tu lístie nad nimi šumelo, zlaté vrcholce sa k sebe skláňali a šepkali si tichým vanutím tajomné povesti. Úbohým sirotám bolo smutno, túžili a nevedeli po čom! Raz si bratia zase vyšli na lov; za stopou zveri prišli vtedy až na samé hranice a našli tam kráľovských lovcov, čakajúcich na kráľa. Bratia chceli zase odísť, ale tu prišiel kráľ s ostatnou družinou a pýtal sa, odkiaľ sú títo statní mládenci?

Tí slušne pred kráľa predstúpiac, povedali, kto sú, spolu ho pozývajúc, aby ich panstvo svojou prítomnosťou poctil.

Od Johankinej smrti nebolo vidieť úsmev na kráľovej tvári. Buď sedel vo svojej izbe, alebo bol na love; on nešiel nikam a nikoho k sebe nepozval. Divili sa teda dvorania, keď pozvanie bratov s láskavou tvárou prijal a na druhý deň na návštevu určil. Nato sa navzájom rozlúčili, každý svojou cestou odišiel.

„Sestrička Ruženka!“ kričali bratia, vracajúc sa z lovu domov, zďaleka na sestru. „Čo ti povieme? Zajtra bude u nás kráľ; čo najlepšieho máš, to priprav, aby sme ho ako sa patrí uctili!“ „Veď to je tak naraz,“ povedala Ruženka starostlivým hlasom. „Ale to nič nerobí, predĺžim noc, a pôjde to; zahanbiť sa nedáme.“ Hneď sa radili ako a čo, Ruženka behala z kuchyne do špajze, zo špajze do komory, zase na dvor, vydávala a rozkazovala, riadila tu i tam. Od najvyššieho až do najmenšieho mal každý plné ruky práce. Napokon si spomenula Ruženka, že sa spýta svojho milého vtáčika, čo by tak zvláštneho kráľovi urobila, aby z toho mal poriadnu radosť. „Ja ti poviem,“ odpovedal vtáčik, „keď príde, priveďte ho do záhrady k zlatým jabloniam, a najprv ma s klietkou na ne zaveste; ja mu zaspievam takú krásnu pesničku, že sa od radosti div nezblázni.“ Ruženka zajasala a od radosti po izbe skákala, lebo verila, čo jej vtáčik povedal; bol to radca na slovo vzatý.

Celú noc nikto v zámku oka nezažmúril, a len čo pánboh deň dal, trhali sa kvety, zdobili nimi izby a chystali sa tabule. K poludniu sa bratia i Ruženka skvostne vystrojili a očakávali kráľa. Netrvalo to dlho. So štyrmi koňmi, s početnou družinou v celej sláve prišiel na dvor. Bratia ho privítali hneď dolu, a Ruženka čakala hore. Keď ju kráľ zazrel, bodlo ho pri srdci, ani nevedel prečo. Bolo mu, akoby tú tvár už niekde bol videl, ten hlas počul, a predsa zrejme vedel, že tomu tak nie je. Viedli ho do skvostne vystrojenej siene, z ktorej sa šlo do záhrady. Po všelijakom rozprávaní pristúpila Ruženka ku kráľovi a povedala: „Milostivý pane, máme v našej záhrade také vzácne veci, aké azda v celej krajine nenájdete. Ak je vám ľúbo sa na ne pozrieť, zavediem vás tam.“

S potešením kráľ vstal, vzal Ruženku pod ruku a kráčal s ňou do peknej záhrady. Keď prišli k zlatým stromom, zostal kráľ plný údivu stáť, a až po dlhej chvíli sa pýtal, kto tie skvostné stromy do zeme zasadil.

„Tvoje deti ich sadili, oklamaný kráľ!“ ozval sa hlas na strome, „tvoje deti, ktoré ti Johanka porodila a ktoré jej zlé sestry vzali, po vode pustili a psov namiesto nich podstrčili.“

Radosť a žiaľ sa striedali v kráľových prsiach. Ustatý sa oprel o rameno Jaromírovo a trasúce sa pery sa chceli pýtať detí, či je to pravda, ale nemohli zo seba slovo vypustiť.

„Ty bezbožný vtáčik!“ kričala Ruženka na vtáka a od strachu div neplakala. „Čo si to spieval, teraz nám kráľ od preľaknutia umrie.“ „Len ho pokrop, ty kráľovský púčik! On je váš otec, nie nebohý knieža, ten vás len na vode chytil a vychoval.“ Teraz sa deti vrhli otcovi okolo krku a on ich s plačom k srdcu privinul. „A kde je naša matka, otče?“ pýtali sa kráľa. Pri tej otázke bolo úbohému, akoby mu srdce ohnivými kliešťami zovrel. Rozprával deťom všetko od začiatku až do konca.

„Nemajte nijaké starosti!“ zvolala náhle Ruženka, „len si sadnime hneď na kone a poďme k žalári, ja matku vzkriesim.“ Kráľ hľadel na dcéru ako vyjavený, ale bratia už bežali, lebo si hneď spomenuli na živú vodu. Jedným klusom išli cez vrchy, lúky a lesy až k žalári, porozhadzovali múry, a keď matkinu mŕtvolu našli, pomazala ju Ruženka živou vodou, a Johanka stála pred kráľom tak pekná ako pred dvadsiatimi rokmi. Aká to nevýslovná radosť pre kráľa, a zase pre Johanku, keď jej kráľ všetko rozprával, to si môže každý pomyslieť. Potom sa vrátili späť do kniežacieho zámku a držali slávne hody, plesaniu a radovaniu nebolo konca. Keď sa doniesol chýr do kráľovského zámku, zostali Johankine sestry ako omráčené, a rady by boli ušli, len že nemohli, lebo kráľ prikázal, aby ich štyrmi volmi roztrhali, skôr než sa späť vráti. To sa na nich skutočne aj splnilo.

Teraz žila kráľovská rodina v samej rozkoši. Ruženka chovala vtáka ako drahý poklad, len do smrti viac slovo neprehovoril.