Kravál Kraválisko

Bol raz jeden ostrovný kráľ a ten mal syna, ktorý sa veľmi nevydaril, pretože dňom i nocou vysedával po hostincoch, kde hral karty a prehral všetko, čo mal práve pri sebe i na sebe. Keď mal oba vrecká prázdne, vykradol kráľovskú pokladnicu, predal kráľovské šaty, ukradol skrátka všetko, čo mu prišlo pod prsty, takže za chvíľu priviedol kráľovskú rodinu na mizinu. Kráľ už toho mal plné zuby a jedného dňa princa zavrel, ale ten hral karty sám so sebou, pravá ruka proti ľavej. Nakoniec ho teda zase pustili, vzali mu karty a kráľ dal rozhlásiť, že kto bude s princom hrať, toho dá popraviť. A bolo to!
Smutný z toho, že nemôže hrať karty, vybral sa princ jedného dňa do lesa, keď tu stretol poľovníka v zelenom kabáte, ktorý sa ho pýtal, čo mu chýba? Tak sa mu posťažoval na svoju biedu a poľovník povedal:
„Nikto sa s tebou neodváži hrať? Ja sa odvážim, ale najprv si musíme ujasniť, o čo budeme hrať.“
„To sa rozumie samo sebou, ja súhlasím so všetkým,“ povedal princ.
„Tak dobre, keď prehrám,“ pokračoval poľovník, „dám ti dvoch koní so zlatým sedlom, ale keď prehráš, budeš môj.“
„To je slovo!“ zvolal princ radostne. „Ešte mi povedz, ako sa voláš.“
„Mňa volajú Kravál Kraválisko a tu sú karty.“ Tak si obaja sadli a hrali; lovec nechal princa vyhrávať, takže si večer viedol domov dvoch koní. Kráľ vyvaľoval oči, keď to videl, ale hru mu tentoraz nevyčítal, pretože zlaté sedlá boli veľmi vzácne a peniaze potreboval.
Druhého dňa bol princ v lese už zavčasu ráno a Kravál na seba tiež nenechal dlho čakať. Tentoraz však princ nemal šťastie, vyhral len raz, ale dvanásťkrát prehral a výsledkom konečného účtu bolo, že prepadol poľovníkovi za vlastného.
„Mohol by som ťa síce hneď odniesť,“ povedal poľovník, „ale dám ti ešte jednu šancu. Máš rok a deň na to, aby si ma našiel, ak to dokážeš, potom si slobodný, ak ma nenájdeš, potom si môj a ja si ťa v určitú hodinu vyzdvihnem, lebo vždy budem vedieť, kde si.“
S týmito slovami poľovník zmizol a až teraz princ videl, s kým mal tú česť. Tu sa naozaj nedalo robiť nič iné, než toho muža nájsť.
Princ sa vybral hlbokým čiernym lesom ďalej a ďalej, putoval mnoho týždňov a mesiacov, keď jedného dňa dorazil k domčeku pustovníka. Vošiel dnu, keď tu starec zdvihol hlavu a povedal:
„Dobrý deň, ostrovný princ!“
„Odkiaľ ma poznáte?“ spýtal sa princ a pustovník odvetil:
„Ja poznám všetkých ľudí na svete!“ Tu sa mládenec zo srdca zaradoval a rýchlo sa spýtal:
„Potom poznáte aj Kravála Kraválisko a poviete mi, kde ho nájdem?“ Pustovník sa dlho zamyslel a povedal:
„Také meno nenosí žiadny človek na svete, na to sa musíš opýtať múdrejších ľudí, než som ja.“ Tak sa princ s pustovníkom smutne rozlúčil a vybral sa na ďalšiu cestu.
Bol už pekný čas na potulkách, všade sa pýtal po Kraválovi Kraválisku, ale nikto o ňom nič nevedel. Tak jedného dňa opäť dorazil do hustého a hlbokého lesa a k domčeku pustovníka. Otvoril dvere, vnútri sedel staručký muž s tak veľkým hrbom, že mal hlavu skoro pri zemi, a ten princa pozdravil:
„Dobrý deň, ostrovný princ!“
„Odkiaľ ma poznáte?“ spýtal sa princ a starec odvetil:
„Ja poznám všetkých ľudí na svete.“
„Potom poznáte aj Kravála Kraválisko a poviete mi, kde ho nájdem?“ Pustovník sa zamyslel raz, dvakrát a povedal:
„Podľa môjho vedomia také meno na svete neexistuje, ale počkaj do dvanástej, synku, prídu moji milí anjelikovia a prinesú mi jedlo, pretože ja som už starý a slabý, aby som si ho zaobstaral sám, tí by mohli o Kraválovi vedieť skôr než ja.“ Princ si k pustovníkovi sadol a ten mu zatiaľ dal mnohé dobré poučenia, lebo to bol veľmi zbožný muž. O dvanástej hodine sa otvorili dvere a vošli anjelikovia, celý zástup ich bol, a priniesli pustovníkovi manu nebeskú. Jeden mu držal hlavu, druhý tanier, tretí mu podával jedlo do úst, štvrtý mu dával napiť, piaty mu utieral ústa a tak u neho mal každý svoj úrad. Keď sa starec najedol, princ anjelikov poprosil:
„Môžete mi povedať, kde býva poľovník Kravál Kraválisko?“
„Ten satanáš?!“ volali anjelikovia jeden cez druhého:
„Tisíc hodín cesty odtiaľto býva jeden pustovník a ten vie, kde Kravál býva, toho sa opýtaj.“
Dlhá predlhá cesta to bola, ale princa poháňala nádej, a tak šiel a šiel, kým neprišiel k pustovníkovmu domu. Otvoril dvere, tu ho prastarý muž pozdravil:
„Dobrý deň, ostrovný princ!“
„Odkiaľ ma poznáte?“ spýtal sa princ.
„Poznám všetkých ľudí na svete,“ odvetil pustovník.
„Potom poznáte aj Kravála Kraválisko a poviete mi, kde ho nájdem?“
„To ti môžem povedať, synu,“ odvetil pustovník:
„choď cestou za mojou kolňou stále rovno, nepozeraj ani napravo ani naľavo, dôjdeš k jednému veľkému zámku s vysokými múrmi, ktorý nemá ani bránu ani dvere. Počkaj do dvanástej hodiny, potom sa hradby rozostúpia a von vyjdú dve bielo odeté dievčatá, v tom okamihu sa musíš nepozorovane vkradnúť dovnútra a hneď sa opýtať na Kravála Kraválisko. Nesmieš sa v zámku zdržať a daj pozor, aby si bol do troch hodín zase vonku, inak sa ti zle povodí.“ Radosťou bez seba princ všetko sľúbil, poďakoval starcovi za rady a ponáhľal sa ďalej, kým neprišiel k tomu veľkému zámku, obklopenému mohutnými a vysokými hradbami, takmer až do neba. Obišiel zámok dookola, ale nenašiel žiadny vchod. O dvanástej sa konečne hradby rozostúpili a von vyšli dve krásne panny, ktoré pokračovali do lesa. Sotva boli preč, princ sa otvorom pretiahol do zámku, kde chodil z komnaty do komnaty, jedna bola krajšia ako druhá, čo ho poriadne zdržalo. Konečne si spomenul a spýtal sa na Kravála Kraválisko. Ten prišiel vo svojom zelenom kabáte a povedal:
„To ti prialo šťastie, dnes je posledný deň lehoty, zajtra by som si ťa už vyzdvihol.“
„Daj mi môj úpis, aby som mohol preč,“ povedal princ, ale Kravál povedal:
„To má ešte čas, najprv ti ukážem záhradu a zámok a mnohé iné, čo už nikdy vo svojom živote neuvidíš.“ Princ sa nechal upokojiť a Kravál ho viedol sem a tam a pritom toho natrepal, až jednému zvonilo v ušiach, keď tu odbíjali tri hodiny. „Daj mi rýchlo môj úpis!“ zvolal princ a satanáš mu ho so smiechom dal. „Tu je, len sa ale nepretrhni, teraz si aj tak môj!“ A bolo to!
Kravál Kraválisko princa schmatol a odvliekol do studenej pivnice, kde úbohý chlapec dostával denne len kúsok celkom suchej chlebovej kôrky a dva hlty vody. Teraz mal dôvod plakať, lebo je to na zúfanie, keď človek po dlhom strádaní a námahe konečne dorazí k cieľu, aby tam nakoniec stál s prázdnymi rukami. Ale predsa len mal pri všetkom tom nešťastí aj šťastie, aniž o tom spočiatku vedel. Keď ho totiž Kravál vliekol do pivnice, prichádzali práve tie dve panny, Kraválove dcéry. Tá mladšia a krajšia pocítila s úbohým princom súcit, pretože bol taký krásny a taký nešťastný, lebo od otca vedela, že ho oklame a zajme, aj keby ho našiel. Jedného dňa sa dievčina prikradla k pivničnému oknu a videla, ako princ lačne zhltol ten kúsok chleba a vypil trochu ľadovej vody a to ju zasiahlo priamo do srdca, a tak išla ešte tej istej noci do kuchyne, vzala tam plnú zásteru dobrého jedla, čo zostalo od obeda, a zaniesla mu to do pivnice. Aký bol vďačný! Bozkával jej obe ruky a bol radosťou celý bez seba. To ju veľmi dojalo, takže mu odvtedy prinášala v noci jedlo a tvrdé chlebové kôrky odnášala preč. Zakaždým pri ňom zostala o chvíľu dlhšie, aby jej niečo rozprával a zakaždým sa jej páčil viac a viac a aj ona jemu.
Jedného dňa dievčina povedala:
„Počúvaj, mám ťa tak rada, že bez teba nemôžem dlhšie žiť, ak sa chceš stať mojím manželom, tak s tebou ujdem, lebo otca rada nemám, zato teba viac než celý svet.“ Tu sa princovi zdalo, že sa naňho každú chvíľu zrúti nebeská klenba, tak veľké bolo jeho šťastie. Vrhol sa pred ňou na kolená a povedal:
„Toto želanie nosím tajne už dlho v srdci a dňom i nocou som sa trápil, pretože som si myslel, že sa to nemôže nikdy stať. Sľubujem ti, že nikdy nebudem milovať žiadnu inú ženu a budem ti verný na život i na smrť.“ Teraz im bola každá minúta na zámku večnosťou, a tak už nasledujúcej noci ušli. Ona sa premenila na havranicu a jeho na holuba a vyleteli pivničným oknom von a leteli do lesa. Keď sa nad horami začalo rozvidnievať, tu sa havranica obzrela a zvolala:
„Beda, ponáhľa sa za nami moja sestra a hneď tu bude.“ Rýchlo sa spustili dolu a tam princa premenila na ružový ker a seba na ružu. Tu priletel veľký krahulec, to bola staršia sestra, ktorú za nimi poslal Kravál, aby ich chytila a priviedla späť. Krahulec sa obzrel, sadol si na ružový ker, privoňal si k ruži a potom sa zdvihol a letel späť na zámok, kde čakal Kravál:
„No, našla si ich?“
„Nie,“ odvetila:
„Našla som len ružový ker a na ňom ružu.“
„Voňala tá ruža?“ spýtal sa a ona povedala:
„Nie, nevoňala.“
„Ach, ty hlupaňa, prečo si mi ju nepriniesla?! Ten ker by za ňou prišiel sám!“ Kravál šiel za ženou, tá sa premenila na luňáka a letela za nimi. Medzitým tí dvaja preleteli ďalší kus cesty, keď tu sa havranica obzrela a zvolala:
„Ach, prichádza moja matka.“ Rýchlo sa premenila na skalu a princa na štrkára. Za chvíľu priletel luňák, zniesol sa dolu a spýtal sa štrkára:
„Štrkár, nevidel si okolo bežať chlapca s dievčaťom?“ Ten odvetil:
„Vstávam o piatej ráno, to sa potom dá v pokoji stihnúť. Ide to klip a klap celý deň, až z toho jedného bolia ruky, že si myslí, že mu každú chvíľu odpadnú.“ A klepal a búchal do skaly ostošesť. Luňák sa opäť spýtal:
„Na to sa nepýtam, nevidel si okolo utekať nejakého chlapca a dievča?“
„Aha, výplata je malá, často šesť grošov, niekedy viac, ale niekedy aj menej,“ odvetil. Tu došla žene trpezlivosť a letela späť na zámok. „Našla si ich?“ pýtal sa Kravál. „Našla som len štrkára, ako klepe do skaly, bol celkom hluchý alebo nie celkom pri zmysloch.“
„Ty hlupaňa,“ nadával Kravál:
„prečo si nevzala kúsok tej skaly so sebou, ten štrkár by už prišiel sám!“ Tak sa premenil na orla a letel za nimi sám. Tí dvaja si zatiaľ na svojom úteku tak pospiechali, že sa dostali z lesa von a ďalej už Kraválova moc nesiahala. Sedeli v tráve a radovali sa zo záchrany, keď tu priletel Kravál a videl, že mu unikli, a tak povedal:
„Tak to malo byť, ale poď sem, dcérka, dám ti niečo na pamiatku, môžeš to v budúcnosti veľmi potrebovať.“ A daroval jej tri orechy, keby upadla do núdze, má jeden po druhom rozlúsknuť.
Teraz títo dvaja putovali ďalej, kým nedorazili na hranice ostrovnej krajiny, kde stál mlyn a tu dievčina povedala:
„Ďalej s tebou ísť nemôžem, musíš ma vyzdvihnúť ako skutočný princ, ja tu na teba počkám. Ale doma nikoho nebozkávaj, inak na mňa zabudneš a prinesieš mi veľké nešťastie.“ Princ jej to sľúbil, rozlúčil sa a povedal, že ešte toho istého večera ju vyzdvihne. Keď sa blížil k zámku, vybehol mu v ústrety verný pes, vyskočil hore a oblízol mu tvár i ústa, a tak všetko minulé z princovej pamäte zmizlo, jeho zajatie i záchrana i krásna panna. To bolo iste veľmi nevďačné, pomyslíte si, ale bol očarovaný, bez toho by to určite nezabudol. Tá radosť, ktorá zavládla pri jeho príchode na zámok, sa nedá opísať. Okamžite usporiadali veľkú slávnosť a bola tam práve jedna krásna princezná na návšteve, ktorej sa princ veľmi páčil, takže ho kráľ ľahko prehovoril, aby tú slávnosť spojili so svadbou. Dievčina zatiaľ márne čakala, kedy ju ženích pri mlyne vyzdvihne. Keď nastal večer, vošla dnu a pýtala sa mlynára, či by pre ňu mal službu.
„Čo vlastne vieš?“ spýtal sa.
„Priasť a šiť,“ odpovedala, a pretože mu práve jedna slúžka odišla, tak ju mlynár najal.
Mlynárski pacholci vozili každý deň na kráľovský zámok múku, a keď sa vrátili domov, rozprávali, čo je v meste nové. Tak sa dievčina dozvedela, že princ má inú nevestu, že si žije v hojnosti a radosti a o tri dni má byť svadba. Teraz bola naozaj vo veľkej núdzi, a tak rozlúskla jeden z orechov, ktoré dostala od otca. Vnútri našla nádherné šaty, ktoré si obliekla a šla do mesta na zámok, kde sa prechádzala v záhradách. Nevesta sa práve pozerala z okna, keď pannu videla, povedala slúžkam:
„Choďte hneď dolu a toho dievčaťa sa opýtajte, či sú jej šaty na predaj, dobre jej zaplatím.“ Panna však slúžkam na ich opýtanie odvetila:
„Peniaze a iné statky nechcem, ale ak môžem jednu noc spať v spálni princa, dám ich neveste darom.“ To sa princeznej nepáčilo, ale čoskoro si vymyslela spôsob, ako to narafičiť, aby dostala šaty a nič neriskovala. Primiešala princovi do vína uspávací prostriedok, takže spal tak tvrdo, že by ho nezobudila ani rana z dela. Úbohá opustená dievčina zatiaľ v spálni celú noc plakala a nariekala:
„Ty si celkom na všetko zabudol? Ako som ťa vyslobodila z ľadovej pivnice? Ako si ma niesol ako ružu na svojom srdci? Ako si ako kamenár ťažkým kladivom bil do môjho srdca? Ako na teba čakám v mlyne? Ako prstami spriadam celé dni hrubý ľan, až mi z toho krvácajú? Taká veľká je faloš na tomto svete?!“ Nariekala až do bieleho rána, ale princ z toho nepočul ani slovo. Ale jej nárek počuli stráže, ktoré stáli pred dverami, bolo im toho úbohého dievčaťa ľúto, radi by mu nejako pomohli, ale nevedeli ako. Mysleli si, že princ všetko počul, ale nedbal na to, preto ich k nemu posadla veľká nenávisť.
Panna bola na smrť smutná, keď ráno odchádzala zo spálne s tým, že ju princ nevyslyšal. Kráčala lesom, keď tu ju napadlo, že má ešte dva orechy, a tak otvorila ten druhý, v ktorom boli šaty z ryzieho zlata, ešte omnoho krajšie než tie prvé, nedali sa s nimi vôbec porovnať. Tak si ich rýchlo obliekla a vybrala sa opäť na zámok. Keď nevesta z okna uvidela, ako sa tie vzácne šaty ligocú na slnku, povedala slúžkam:
„Tie šaty musím mať, nech to stojí, čo to stojí! Choďte k tomu dievčaťu a opýtajte sa, koľko za ne chce.“ Slúžky bežali za pannou a pýtali sa a ona povedala:
„Peniaze a iné statky nechcem, ale ak môžem jednu noc spať v spálni princa, dám ich neveste darom.“ Nevesta bola s cenou spokojná, večer princovi opäť primiešala uspávací nápoj, ktorý bol taký silný, že by ho nezobudila ani salva z desiatich diel. Keď panna prišla do spálne, opäť celú noc nariekala:
„Ty si celkom na všetko zabudol? Ako som ťa vyslobodila z ľadovej pivnice? Ako si ma niesol ako ružu na svojom srdci? Ako si ako kamenár ťažkým kladivom bil do môjho srdca? Ako na teba čakám v mlyne? Ako prstami spriadam celé dni hrubý ľan, až mi z toho krvácajú? Taká veľká je faloš na tomto svete?!“ Takto stále nariekala, kým do spálne nenakukilo slnko, potom musela preč a princ opäť nepočul ani slovo. Tí dvaja vojaci na stráži však rozumeli každému slovu a ich súcit s úbohým dievčaťom bol taký veľký a zlosť na princa taká mocná, že šli k jeho posteli, položili mu na prsia studené hroty bajonetu a povedali:
„Teraz zomrieš, priprav sa na smrť!“ Otrasený princ sa pýtal, prečo ho chcú zabiť, keď im nič neurobil. Oni povedali:
„Pretože máš také necitlivé srdce, že si úbohé chudobné dievča oklamal a zradil! Ona pre teba obetovala všetko a ty ju necháš plakať a nariekať, bez toho aby si sa zľutoval!“ Princ povedal:
„Ja neviem o žiadnom dievčati, žiadnu som neoklamal a žiadnu som nepočul nariekať.“ Tu mu strážcovia vypovedali všetko, čo tá panna hovorila, ale pretože jeho myseľ bola zastretá psím bozkom, nerozumel im a povedal:
„Darujte mi ešte deň života, ja som spal tak tvrdo, že to nemohol byť žiadny prirodzený spánok. Dnes večer však budem bdieť a to dievča si sám vypočujem a poobzerám.“ Strážcovia už tiež poznali, že to tak bude najlepšie, a povedali:
„Dnes večer nejedz a nepi nič, čo ti poskytne nevesta, lebo tá v tom musí mať prsty.“
Panna upadla do číreho zúfalstva a cestou lesom žalovala lesu, skalám i nemým zvieratám, kameň by sa nad ňou zľutoval, kým otvorila tretí a posledný orech, v ktorom boli tie najkrajšie šaty posiate pravými diamantmi. Tak si ich obliekla a prechádzala sa v nich pred zámkom a princova nevesta, sotva ju videla, poslala k nej slúžky, aby sa jej spýtali, či jej tie šaty dá, ak jej dovolí spať v princovej spálni.
„Rada,“ povedala úbohá dievčina a len ťažko mohla zadržať slzy, keď videla, ako výsmešne stojí nevesta v okne.
Večer, keď mu podali uspávací nápoj, nechal ho princ vyliať a nevypil z neho ani kvapku, jedla sa tiež ani nedotkol a šiel zavčasu spať s tým, že je chorý. Keď zaviedli pannu do spálne, ležal už v posteli a robil, že spí. Tu začala plakať a nariekať:
„Ty si celkom na všetko zabudol? Ako som ťa vyslobodila z ľadovej pivnice?“ Tu sa princ obrátil, prekvapene sa na ňu zadíval, ale na nič si nespomínal. „Podaj mi vodu, mám smäd,“ povedal:
„a potom mi povedz z akej pivnice.“ Tu mu panna podala vodu, do ktorej hodila škrupinu z prvého orecha a ona sa hneď rozpustila. Keď sa napil, tu sa odhalila hmla z jeho mysle a on jej podal ruku a zvolal:
„Ach, to bolo predsa u Kravála Kraváliska!“
„To bolo,“ povedala:
„Ty si celkom zabudol, ako si ma niesol ako ružu na svojom srdci?“
„Ako ružu na mojom srdci?“ spýtal sa:
„Daj mi vodu, umriem od smädu.“ Tu mu podala opäť pohár vody, do ktorého hodila šupku z druhého orecha a tá sa hneď rozpustila. Keď sa napil, bolo pred jeho očami úplne jasno, pobozkal ju a zvolal:
„Ach, to bolo vtedy, keď nás prenasledovala tvoja sestra!“
„To bolo,“ povedala:
„Ty si celkom zabudol, ako si ako kamenár bil ťažkým kladivom do môjho srdca? Ale mňa naozaj zranilo až to, že si mi bol neverný a nechal si ma opustenú sedieť v mlyne. Ten klepoce dňom i nocou, klap, klap! Každé klapnutie ako rana do srdca!“
„Čo to hovoríš o mlyne?“ spýtal sa:
„Ale daj mi najprv napiť, umieram od smädu.“ Tu mu podala tretí pohár s tretou šupkou. Hneď zase vedel všetko. Zvolal:
„Ty si moja milá nevesta!“ A objal ju a prosil o prepáčenie za bolesť, ktorou sa na nej previnil, ale ona povedala:
„Tá radosť, že ťa zase mám, je mnohonásobne väčšia než moje utrpenie, aj keby trvalo sto rokov.“
Princ pannu zaviedol k rodičom a všetko im vyrozprával. S tou druhou nevestou sa rozlúčili a mohla ísť, ale Kraválova dcéra sa nasledujúceho dňa za princa vydala, veď aj ja som bol na tej svadbe.