Jan Karafiát : Broučci

Slniečko už bolo celkom pri západe a svätojánski chrobáčikovia vstávali. Mamička už bola v kuchyni a varila raňajky. Otecko už tiež nespal. Ležal ešte v posteli a pekne sa vyhrieval. Brouček potom prelezol zo svojej postieľky na mamičkinu – tam sa príjemnejšie spalo – ľahol si pekne na chrbátik, zdvihol všetky nôžky do vzduchu a začal sa hojdať: hop, hop, hopy, hop. Ale zrazu sa to akosi priveľmi rozhojdalo, hopy, hop, a už ležal Brouček na zemi a kričal, čo mu len hrdlo stačilo.

Otecko sa striasol, takže bol celý vyľakaný. „Zatrápený Broučku, čože musíš tak kričať!“ – „Ale, otecko, keď som sa tak udrel!“ – „A ako?“ – „Veď ja som spadol z postele.“ – „Tak si si mal dať pozor.“ – „Ale keď ma to predsa bolí.“ – Mamička mala už zatiaľ raňajky hotové a išla ich budiť. „Vstávajte, vstávajte, slniečko už zapadá, budeme raňajkovať. A čo ty, Broučku, už plačeš? Sotva si oči pretrel!“ – „Ale keď ja som sa tak udrel a otecko chce, aby som nekričal.“ – „Ale – len poď. Skôr než mačička zasnesie vajce, všetko sa ti zahojí. Zatiaľ sa pekne umyjeme a budeme raňajkovať. Poď.“

A šli. Mamička Broučka pekne umyla, Brouček pristavil k stolu stoličky a mamička už niesla polievočku na stôl. Sadli si, zopli nôžky a otecko sa modlil:

Ó, náš milý Bože,

vstali sme z lože

a pekne ťa prosíme,

daj, nech sa ťa bojíme,

bojíme a poslúchame,

a pritom sa radi máme.

Nato povedal Brouček svoju modlitbičku: „Požehnaj nám, Pane Bože, prosíme ťa pokorne,“ – a potom už hneď držal svoju drevenú lyžičku a výborne s ňou narábal. Veď oni mali kapustovú polievočku a Brouček, hoci mal rád všetky polievočky, vždy a vždycky mal tú kapustovú zo všetkých polievočiek najradšej. Zjedol jej plný tanier a mamička mu ešte zo svojho pridala.

Ale otecko, že už má čas, slniečko že je dávno za horami. Rýchlo dal mamičke pusu, nechal si od Broučka pobozkať ruku – „A teraz, Broučku, pekne poslúchať, aby mi potom mamička nemusela žalovať.“ – „Nie, otecko. A ja vás vyprevadím, však áno?“ – „Tak poď.“

A šli, ba leteli, ale pekne nízko, aby Brouček nespadol, a len tak ďaleko, kam mohol Brouček dovidieť domov, aby potom nezablúdil. Ešte to dosť nevedel, a otecko mu povedal: „Choď už zase, choď a pekne sa uč lietať.“ A Brouček šiel.

Chalúpku mali postavenú v stráni pod borievkou a pokrytú suchým ihličím. Brouček si vyliezol na strieško, spustil sa, letel až k lúke a cez celú lúku až k dubu a zasa späť až na strieško, potom sa zasa spustil a letel až k dubu a ešte zasa späť. A keď už bol celý udychčaný a krídelká ho bolela, sadol si a odpočinul si. A zasa sa spustil a zasa letel až k lúke a cez celú lúku, až k dubu a zasa až na strieško, a zasa sa spustil a letel až k dubu a zasa späť a ešte sa spustil a letel priamou čiarou pod dub ku kmotričke.

„Kmotrička, ste už hore?“ – „Ale Broučku, veď ako by sme nemali byť!“ – „A Beruška tiež?“ – „Ako by som nebola, Broučku. Čo nám neseš?“ – „Ja? Nič. Ale, pane, to už viem lietať: Od našich až sem a zasa k našim a zasa sem a len tak. Že by si to nedokázala!“ – „Ale veď ja som lienka a nie som žiadny chrobáčik. Vaša mamička, myslím, tiež veľmi lietať nevie.“ – „Veľmi nie. Ale, pane, ja som dnes ráno spadol z postele.“ – „A to si kričal, však?“ – „A ako to vieš? Počula si to?“ – „Nepočula, ale to ja už viem, že si taký krikľúň.“ – „Že som krikľúň? Ó – ty Berušo! – –“

A už zase Brouček letel. Mamička mala doma už upratané a čistila práve okná, že sa len ligotali. „Kdeže si bol tak dlho, Broučku?“ – „Bol som chvíľku u kmotričky pod dubom.“ – „A čo si tam robil?“ – „Nič, ja som tam bol len tak pri okne.“ – „A čo ti dali?“ – „Nič, ja som nič nechcel.“ – „Ó, oni ti predsa niečo dali. Včera kmotrička hovorila, že keď tam prídeš –.“ – „Oni niečo majú?“ – „Veru, to by kmotrička nepovedala.“ – „Hm, nech si to nechajú.“ – „Ó, veď ty si tam po to pôjdeš.“ – „Ó, nepôjdem.“ – „Ó, pôjdeš. A ako ďaleko si otecka vyprevadil?“ – „Ó, ďaleko. Až k tým trom jelšiam.“ – „No, to nie je ďaleko. To sa budeš musieť ešte veľa učiť, kým budeš môcť s oteckom lietať a pekne ľuďom svietiť.“ – „Ó! A prečo sa tým ľuďom musí svietiť? Veď my si svietime sami!“ – „Veru, keď oni majú noc, keď my máme deň. Oni teraz spia.“ – „A prečo im otecko svieti, keď oni spia?“

„Ale, chlapček, to tak musí byť, to už Pán Boh tak chce, a aj ty poletíš s oteckom tam ďaleko a budeš pekne svietiť. Len choď a uč sa lietať!“

To sa Broučkovi páčilo, a už zase lietal. Vyliezol si na strieško, spustil sa a letel – letel na druhú stranu až ku gaštanom a hneď zasa späť až na strieško. Ale ďalej sa mu akosi nechcelo. Zostal si sedieť, a tu zrazu vidí, že sa im začína z komína dymiť. A už sedel na komíne. „Mamička, čo sa vám na ohnisku chytá?“ – „Ale nič, chlapček. Ja si chcem urobiť na polievky zápražku.“ – „A že vám to, mamička, sfúknem!“ – „Nie, nie, ja nechcem. Nechaj to!“

Ale Brouček predsa fúkal, a už by to bol skoro zhasil, keby bola mamička rýchlo nepriložila trochu suchého chvojiny. Plameň vyšľahol, za ním sa valil dym, a Brouček začne kričať, a kričí a kričí a lezie zo strieška dolu. „Ach, mamička, mamička, ach, ach, mamička!“ – „A čo zase, Broučku?“ – „Ach, mamička, keď mi ten dym vliezol do očí!“ – – „Vidíš, ty škaredý Broučku! Dobre ti tak, keď nechceš poslúchať. Nevieš, čo ti otecko prikazoval, a za čo sa ráno modlíme? Počkaj, počkaj, ja to všetko poviem.“ – „Ale, mamička, keď mi vliezol ten dym do očí a tak ma štípal.“ – „Ale to ti patrilo, a ešte dostaneš, keď otecko priletí. To bude z teba krásny chrobáčik!“ – „Ale veď ja som vám to, mamička, nezhasil.“ – „Ale chcel si mi to zhasiť a vedel si, že to nechcem. Nie, vidíš, to ti nesmiem prepáčiť. Čo by z teba bolo! Len nech otecko priletí. A kmotričke to na teba tiež poviem a kmotríkovi aj Berušky.“ – „Ale mamička, veď ja som vám to nezhasil, a ja vám to už viackrát nebudem zhášať. Prosím vás, mamička, nehovorte to.“ – „Nie, to ja musím povedať!“

Ale keď Brouček veľmi prosil a prosil, a už zase plakal a stále prosil a sľuboval, že už bude poslúchať, tak si mamička dala povedať, a že to nepovie. „No tak. A už neplač. A daj si na seba pozor. To by ťa nemal nikto rád. Brouček musí poslúchať. Vidíš, ako otecko poslúcha.“ – „Otecko? Koho on poslúcha?“ – „No, Pána Boha poslúcha. Veď vieš, že každé ráno letí z domu a je celý deň preč až do noci, a hoci ho krídelká bolia, na druhý deň už hneď zase letí, len aby bol poslušný. Vidíš. A kmotrík tiež poslúcha a kmotrička tiež, a Beruška, tá ešte len poslúcha. A ty stále ešte vzlykáš a si taký zafúľaný!“

A Brouček: „Mamička, ja sa idem kúpať.“ – A mamička: „Choď, choď.“ Veď ona vedela, že sa jej Brouček nezutopí. A Brouček sa išiel kúpať. Ale nie do potoka. Dolu na lúke bola vysoká tráva a rosa na nej ako granáty. Brouček sa rozbehol a hop do trávy, ako bol dlhý a široký, a hádzal sebou, až sa tráva prehýbala. Potom vyliezol, rozbehol sa a zasa hop do rosy, až to naokolo striekalo. A keď sa už dosť vykúpal, vyskočil si na vetvičku, rosu zo seba striasol, a frr – priamou čiarou pod dub ku kmotričke.

Pri okne sa zastavil. „Beruška, už sa nehneváš?“ – „Prečo by som sa, Broučku, hnevala?“ – „Pane, to som sa vykúpal. A vieš ty tiež plávať?“ – „Ale nie. Kdeže by som ja vedela plávať!“ – „Pane, ja viem plávať.“ – „Nech. Broučku. Ja musím ísť mamičke pomôcť.“ – „Kdeže je kmotrička?“ – „Seká na dvorčeku chvojinu. Poď sa pozrieť.“

A Brouček sa išiel pozrieť. „Čo nám neseš, Broučku?“ – „Ale nič, kmotrička. Ja som sa kúpal. A vy niečo máte, kmotrička?“ – „Mám, pane, niečo dobré, ale ja neviem, či ti dám. Keď si Berušky tak škaredo povedal a potom si ušiel. Ona plakala.“ – „Plakala? Veď ja jej už tak nebudem hovoriť.“ – „No, uvidíme. Vidíš, tu už mám tej chvojiny hromadu nasekanej. Tak poď a odnášaj ju s Beruškou tamhto pod strieško, aby nám nezmokla. Ale musíte ju pekne rovnať do radu. Potom ti niečo dám.“

Brouček, že áno, a začal nosiť, čo mu len sila stačila. Kmotričke sa to zdalo byť až priveľa. „Ale, Broučku, neber si toho tak veľa naraz.“ – Ale Brouček, ó, že to unesie. A nosil. Ale namiesto toho, aby polienka pekne do radu rovnal, Brouček ich tam len tak hádzal, a to Beruška nechcela. „Broučku, to sa tak nesmie. Mamička to tak nechce. Nám by sa to zosypalo.“ – „Ó, nič sa vám nezosype. Či to nerobím dosť pekne?“ – „Nerobíš. Vidíš, už si to zase len tak hodil. To sa musí pekne rovnať.“ – „Tak si to rob sama, keď ti to nerobím dosť pekne.“

A už sa Brouček hneval. Nechal všetkého, sadol si na pníček, mračil sa a pozeral pred seba. Beruška ho nechala a venovala sa svojmu. Až za chvíľku začala kmotrička: „A čo, Broučku, už nikam nemôžeš? To nie si akosi veľmi silný.“ – „Ale nie, kmotrička. Ale keď ona sa so mnou stále háda.“ – „No, keď si taký čudný Brouček. Či si už zabudol, že niečo mám?“

– „A je to, kmotrička, dobré?“ – „To si myslím! Sladké ako med. Len choď a rýchlo ešte nos.“

A Brouček rýchlo išiel a ešte nosil. Beruška to aj tak už skoro všetko odniesla a pekne poukladala. A tak to už dlho netrvalo, kmotrička zasekla sekeru do pňa a – „Teraz poďte, deti.“ – A deti šli. V sieni, vpravo od kuchyne, stála almara zavretá na zámku, ale kľúč v nej trčal. Kmotrička ním len otočila a už bolo otvorené. Ale teraz čo tam? Ten biely tanierik na najvrchnejšej poličke Brouček hneď spozoroval. Ale čo na ňom?

Kmotrička ho zložila, ale bol prikrytý iným tanierikom.

„No tak hádaj, Broučku, čo to je. Ale, Beruška, nepovedz.“

A Brouček: „Ó, ja viem, kmotrička, to sú jahody.“ – Ale

Beruška sa smiala, a kmotrička: „Ó nie, Broučku, to je ešte sladšie.“ – „Tak to sú maliny.“ Ale Beruška sa ešte smiala. – „Nie, Broučku, to je oveľa ešte sladšie.“ – „Tak, kmotrička, to sú čučoriedky.“ A Beruška sa mu ešte väčšmi smiala. – „Ó, Broučku, to zle hádaš – je to sladké ako med.“ Ale Brouček už nevedel nič, až to Beruška prezradila. „Ale, ty hlúpy Broučku, veď je to med.“ – A Brouček: „Tak je to, kmotrička, med.“ A bol to med. To si pochutnali!

Ale už bolo pekne neskoro. Kmotrička, že musí robiť oheň a variť večeru, Beruška aby rýchlo skočila po trošku chvojiny a Brouček aby už išiel domov. A tak Brouček, že pôjde domov. – „Nezabudni doma pekne pozdraviť.“ – „Nie, ja nezabudnem. S Pánom Bohom!“ A šiel. Len čo priletel k lúke, tu letí od potoka otecko s kmotríkom. „Otecko, ja som bol u kmotričky a dostal som tam medu. To vám bol sladký!“ – „No, dobre, Broučku, ale najprv pekne ruku pobozkať, tuto kmotríkovi najprv.“ A Brouček pekne pobozkal ruku. – „A poslúchal si? Nebude mamička žalovať?“ – „Otecko, ja som to mamičke nezhasil, a ona to nepovie.“

Zatiaľ už boli doma. Mamička ich videla oknom, vyšla im oproti a „Čo, otecko, že dnes tak skoro? Ja ešte nemám večeru hotovú.“

Otecko dal mamičke pusu: „No, milá Beruška, už začína byť chladno, tak sme leteli o niečo skôr. Už toho bude čoskoro zase koniec.“

A tak robila mamička rýchlo oheň a stavala polievočku. Otecko si sadol na stoličku – bolela ho krídelká – a Brouček sa už hojdal otecovi na kolene.

„A, mamička, vidíte, Brouček vás skúšal?“ – „No, otecko, skoro skúšal. Ale keď prosil a sľuboval, že to už viackrát nebude robiť, tak som mu sľúbila, že to na neho nepoviem. A potom bol on skoro stále u kmotričky.“ – „No tak dobre, mamička. Nech si ho u kmotričky nechajú, a my si vezmeme Berušku. Tá neskúša.“

Broučka napadlo: „Mamička, u kmotričky majú med, a ja som dostal. To vám bol sladký!“ – „A nám kmotrička nič neposlala?“ – „Nič.“ – „Ani nemáš čo odkázať?“ – „Nie.“

„Ale, Broučku, ani nás kmotrička neodkázala pozdraviť?“

„No áno, mamička, ja som zabudol. Že vás pekne pozdravujú.“ – „Vidíš, Broučku! Ale už choď, pristav stoličky k stolu, budeme večerať.“

A Brouček pristavil stoličky k stolu, mamička už niesla na stôl, pekne sa pomodlili, a to im tá polievočka zasa chutila! Bola taká dobrá, zaprážaná, s rascou. Otecko jej zjedol dva taniere a Brouček skoro tiež dva.

Dlho potom už nerozprávali. Chcelo sa im spať. Kľakli a otecko sa modlil:

Podvečer tvoja čeľadka,

ako k sliepke kuriatka,

k ochrane tvojej hľadíme,

láskavý Hospodine.

Brouček na to: „Pán Boh s nami a zlý preč,“ dal pac a pusu, mamička mu podala do postieľky ruku, on ju držal a už všetci driemali.

Pekne sa im to spalo.

Bola jeseň. Svetla ubúdalo a zimy pribúdalo, a tak chrobáčiky, že už nikam nepoletia. Len musel otecko kmotríkovi sľúbiť, že sa k nim príde s mamičkou a s Broučkom ešte raz pozrieť, a to hneď zajtra, skôr než udrie zima.

A tak na druhý deň po raňajkách, že pôjdu ku kmotričke. A šli. Veď už na nich čakali. Dávali si po pusinke a Brouček bozkával ruku. Ale bol tam ešte niekto. Kmotrička vzala Broučka za ruku: „Poď, Broučku, pobozkaj aj tuto Janinke ruku.“ – A Brouček pobozkal, rýchlo sa však schoval za mamičku.

Sadli si okolo pece a začali si rozprávať. Ale kmotrička šla do siene k almare, a Brouček za ňou. „Kmotrička, čo máte?“ – „Ale Broučku, piekli sme koláče, s tvarohom a s makom.“ – A už ich niesla kmotrička plný tanier a každý si jeden vzal, a Brouček, že skúsi tiež jeden tvarohový. A vzal si tiež jeden tvarohový, a sedeli okolo pece a rozprávali sa.

Ale Broučkovi sa tam akosi nepekne sedelo. „Poď sem, Beruška, ja ti niečo poviem.“ – A Beruška šla a Brouček jej šepkal nahlas do ucha: „Počúvaj, kto je tá Janinka?“ – „No, to je Janinka!“ – „Čia je?“ – „No, ona nie je ničia, ona je sama svoja.“ – „A nemá žiadneho chrobáčika a otecka?“

„Nie, ona je sama.“ – „A kde zostáva?“ – „Pane, tam pri lese vo vresení. Takú má krásnu chalúpku vo machu.“ – „Ale keď sa na mňa stále tak veľmi pozerá.“ – „Ale choď, hlúpy. Veď ona je dobrá. Vieš, ten med – ten sme dostali od nej.“ – „Ale keď ona – – “

Tu však zavolala kmotrička Berušku. Šli do siene a Brouček rýchlo za nimi. „Kmotrička, vy ešte niečo máte?“ – „Veď už ste tu tento rok naposledy. Až zasa v lete.“ – „Čo máte?“

„Počkaj, to sa budeš čudovať. Poď, pomôžeš nám.“ – A Brouček, že pomôže. A šli, ale nie do almary. Tam dozadu na dvor mali ešte komoru – ó, tam mala stáť kmotrička celé zrnko vína, tak ako sa zo strapca odtrhlo, také krásne modré, až do červena. A teraz sa ho kmotrička s Beruškou chopili a niesli ho celé, tak ako bolo, do izby a Brouček im pomáhal.

„Postavte ho tuto na stôl, to bude najlepšie,“ radil kmotrík. Kohútik už mal pohotovo, vzal ešte kladivko, vyrazil stopku, nasadil kohútik a kmotrička už držala krištáľový pohárik, aby do neho kmotrík načapoval. A kmotrík do neho načapoval, až sa to červenalo a priam vyskakovalo.

A teraz si prvá odpila mamička, potom Janinka, potom kmotrička, po nej otecko, potom kmotrík, a Broučkovi a Beruške tiež dali, ale len oblizovať. A všetci si to veľmi veľmi chválili, také to bolo sladké! – len sa im to zdalo byť priveľmi silné. A tak kmotrička: „Beruška, rýchlo skoč na lúku s krčahom po rosu.“ A Beruška rýchlo skočila na lúku s krčahom po rosu.

Kmotrík pritiahol stôl bližšie k peci, načapoval do pohárika vína len polovicu, dolial rosou a podával dokola. A tak sedeli a rozprávali: Ako raz bolo s kmotríkom zle. Bolo to skoro potom, ako sa s kmotričkou zobrali. Vyletel hneď po západe slnka, celú noc pekne svietil, a keď už k ránu letel zasa domov, tu sa zrazu objavila taká obrovská žlna a už už ho chcela zaživa prehltnúť. Kmotrík sa nesmierne zľakol, ale rýchlo sa spamätal, a hrr na buk, ale žlna hrr za ním.

A tak kmotrík rýchlo do štrbiny, ale žlna zobákom hneď za ním, a že bola diera malá, už ju zobákom tesala. Kmotrík sa strachom celý triasol a vlasy mu vstávali. – „Čo by si kmotrička doma počala, keby takto!“ – a zaliezal do štrbiny ďalej a ďalej, ale žlna tiež zobákom ďalej a ďalej, až už ďalej nemohla a kmotríka nechala. A kmotrík chvíľu ešte čakal a potom pomaličky vyliezal. Ale opatrne a dobre sa obzeral, či tam žlna niekde nesedí. Ale nesedela, a tak letel kmotrík rýchlo domov.

Slnko už bolo vysoko na nebi a kmotrička bola celá vyľakaná. Volala a plakala, lietala a behala, pozerala a pýtala sa, ale nikde nič, o kmotríkovi nikto nevedel. Až zabehla k Janinkinmu otecovi. A on tiež nič nevedel, ale len aby kmotrička vraj neplakala, kmotrík že býval poslušný, a poslušných chrobáčikov že má Pán Boh na starosti, takže sa im nemôže nič stať; a aj keď sa im niečo stane, že je to tak dobre, že to Pán Boh tak chcel, a že sa chrobáčikom nepatrí veľa plakať a nariekať. Aby len išla kmotrička domov a pekne čakala. A kmotrička šla domov, a keď ide, tu jej prichádza kmotrík oproti. To mala radosť!

A tak si to rozprávali a boli radi, že je to už preč. Ale Beruška sa pritom dala do plaču. „Čo ti je?“ – pýtal sa jej Brouček. – „No, keby mi bola tá žlna otecka zožrala!“ – „Ale veď ho nezožrala.“ A kmotrík k tomu dodal: „Milá Beruška, vtedy sme ťa ešte ani nemali.“ Ale Beruška, že nech, a vzlykala predsa.

A teraz rozprával otecko: Keď kmotrík a otecko boli ešte chlapci a mali prvý raz letieť, že ich Janinkin otecko zval so sebou, ukazoval im cestu a hovoril im, čo kedy a ako. A oni sa tomu pekne od neho naučili. A raz, keď už sami lietali, pridal sa k nim Janinkin otecko a hovoril: „Poďte, chlapci, ja vás niekam zavediem. Ale musíte byť ticho a dávať pozor.“ – A oni, že áno. A leteli a leteli, až priletel k takému krásnemu mestu. Naokolo boli krásne záhrady, a tam, už skoro za mestom, v jednej tej záhrade pri ceste stál veľký krásny dom, okná nesmierne veľké a dvere ešte oveľa väčšie. A tie okná boli plné svetla a tie dvere boli dokorán otvorené, a do tých dverí vchádzali stále ľudia, starí i mladí, chlapci i dievčatá. A Janinkin otecko hovorí: „Poďte, chlapci, nepoletíme tam dverami! Tamhto je kúsok okna otvorený.“ A vleteli tam oknom, sadli si dolu na rám a pozerali.

Od stropov dolu viseli tri obrovské svietniky a krásne svietili. Dolu na zemi bolo plno lavíc. Keď niekto prišiel, vkročil do lavice, zostal chvíľu stáť, pozeral sa do klobúka a potom si pekne sadol; mal so sebou pod pazuchou dve knihy a tú jednu si otvoril. Až tu jeden z nich vystúpil na také lešeníčko, kde bol malý stolík, a že budú spievať. A začali spievať a tak krásne spievali! A keď dospievali, vstali, a ten na tom lešeníčku sa začal modliť: že sú nestatoční ľudkovia a že boli neposlušní, aby im to Pán Boh odpustil pre milého Syna svojho a svojím Duchom aby ich posvätil. Potom otvoril tam na stolíku obrovskú knihu a čítal z nej o hrstke a o červíčkovi, a že sa nemá báť. A keď si zasa sadli, tu im pekne rozprával, že keď sa niekto bojí Pána Boha, že sa nemusí nikoho báť, ba že ani nesmie, pretože to Pán Boh nechce. Potom sa zasa modlili a zasa spievali, a keď už vychádzali, dávali pri dverách niečo na tanier, až to cinkalo.

„Vidíte, chlapci, to bolo pekné,“ hovoril Janinkin otecko. „Ale teraz musíme zasa rýchlo svietiť, aby sme to dohnali.“ A tak rýchlo svietili. A odvtedy tam otecko s kmotríkom často boli, a tej modlitbičke, ktorou sa vždy pred spaním modlia, sa tam naučili. Oni ju tam spievavali:

Podvečer tvoja čeľadka,

ako k sliepke kuriatka,

k ochrane tvojej hľadíme,

láskavý Hospodine.

A tak si rozprávali a Broučkovi sa to páčilo. Len že sa Janinka tak veľmi na neho pozerala! Akosi sa jej akoby bál. A tu sa ona k nemu obráti: „No, Broučku, kedy poletíš?“ A že mu to tak pekne povedala a pekne sa na neho usmievala, tak sa už toľko nebál. „Ó, čoskoro.“ – „Už budeš pomaly dosť veľký. Len či vieš dosť poslúchať! Uvidíme. Ale to ma azda pozveš, keď prvý raz poletíš, aby sme ťa vyprevadili?“ – A Brouček, že pozve, a mamička k tomu s radosťou dodala, že už to azda bude na budúceho svätého Jána.

A pri tom to zostalo. Už vstávali a chystali sa na odchod. „Ach, zasa tá zima!“ nariekala mamička. – „No dá Pán Boh, bude zasa leto a zasa sa uvidíme,“ tešila ju kmotrička. A začalo sa lúčenie. Pekne sa bozkávali a Pánu Bohu odporúčali. – Už bolo skoro chladno, a tak sa náhlili, Janinka tam k lesu do vresu, Brouček s oteckom a mamičkou tam do stráne pod borievku. Už boli uprostred lúky, keď sa Brouček ešte raz obzrel. Janinka už bola preč; kmotrík, kmotrička a Beruška stáli pred chalúpkou pod dubom a pozerali sa za nimi. – „S Pánom Bohom, kmotrička, až zasa v lete,“ zvolal Brouček. A už ich nebolo vidieť.

Už cestou hovoril otecko: „Nie, nie je čo odkladať. Mohla by zrazu udrieť zima a bolo by s nami zle. Musíme sa hneď dať do práce.“ A hneď sa dali do práce. Najprv, aby mala mamička na zimu všetko pohotovo. A tak jej priniesli z komory všetko do kuchynky, hrach a kroby aj jáhly a krupicu a múku, aj trochu šošovice a potom ešte troška masla.

Na to sa hneď pustili do dreva. Mali ho tam na dvorčeku pekne poukladané na výslní. A tak ho znosili do kuchynky, čo sa tam len zmestilo, a k tomu ešte plnú sieň, až po samé dvere. Potom vyliezol otecko po rebríku vikierom na povalu. Tam bolo plno suchučkého drobného machu. Ním strop pekne ukryl, aby im nebola zhora zima, zvyšok potom zhodil dolu a dvierka od vikiera radšej pribil. Vlani im ich vietor vyrazil, a div že celú strechu nerozobral. Ešte šťastie, že nebola taká zlá zima.

A teraz chodili okolo chalúpky, a kde bola nejaká štrbinka, dobre ju zapchali, takže nikde nemohlo ani prefúknuť. Potom zavreli dvere na petlicu, zastrčili kolík a celé dvere zarovnali drevom, aby im v sieni nezavadzalo. Naposledy po všetkom vypchali machom okná, ako v kuchynke, tak v izbe, a dobre ich doštičkou zabednili. Svetla mali dosť a dosť. A teraz nech si aj mrzne! Veď už vonku burácalo!

Tak sa ešte pomodlili:

Podvečer tvoja čeľadka,

ako k sliepke kuriatka,

k ochrane tvojej hľadíme,

láskavý Hospodine.

Pac a pusu, „Pán Boh s nami a zlý preč,“ a ľahli a spali a spali a spali…

A spali a spali a spali. Keď sa Brouček prebudil, boli otecko a mamička hore. Ležali v posteli a rozprávali sa. „Mamička, dáte mi medu?“ – „Medu? Akého medu? Broučku, veď žiadny med nemáme.“ – „Ale viete – čo nám včera Janinka poslala.“ – „Včera? Janinka? No to sa ti, chlapček, niečo snívalo.“ – „Ale nie, mamička. Veď ste mi už včera dali.“ – „Ale no. To sa ti snívalo. Len sa spamätaj. Vieš, naposledy sme boli u kmotričky, potom sme hneď všetko zapchali, a odvtedy spíme.“ Škoda! Ale keď tomu tak bolo!

Brouček sa skoro mračil. Tu ho napadlo: „Otecko, aké je vonku? Ja by som sa rád pozrel.“ Ale otecko: „Milý Broučku, je tam zima, to by si zmrzol. A veď máme dvere zarovnané drevom.“ – „Ale otecko, mohli by sme sa pozrieť oknom.“ – „No, to je tiež zabednené a zapchaté. A napustilo by nám sem zimy.“ A až keď mamička povedala, že by sa tiež rada pozrela, ako to vonku vyzerá, a že by potom trochu zakúrila, tak otecko, že áno. Vstal, odbednil od okna doštičku, a Brouček mu pomáhal. Potom pomaličky odobrali mach a tu to videl:

Samý, samý sneh, lúka preč, stráň preč, a nič iba sneh. Na borievke nad chalúpkou ho im ležalo toľko, že sa konáre až prehýbali. Slniečko tak trošku svietilo a sneh sa tak krásne ligotal a bolo prepokojne ticho. Brouček by bol rád ešte pozeral, ale otecko, že tam mrzne a že musí rýchlo zasa okno zapchať a zabedniť. A tak okno zapchali a zabednili.

Mamička už zatiaľ kúrila, a že pri tom uvarí kvapku polievky. A uvarila. Pekne sa pomodlili a jedli. Ale bolo im predsa trochu zima, a tak si rýchlo zasa ľahli a rozprávali. „Ale otecko, či sa u kmotričky nezasnežilo?“ – „Ó, nezasnežilo. Oni zostávajú pod dubom.“ – „Ale Janinka! Mamička, kdeže zostáva?“ – „Ona zostáva vo machu medzi vresom.“ – „Ona sa zasnežila, však áno? A ona hovorila, že ma vyprevadí, keď prvý raz poletím.“ – „No neboj sa. Nech sa zasnežila. Veď ona si zakúri, keď jej je zima.“ – „A má drevo?“ – „No ako by nemala.“ – „A ona tam je sama?“ – „Sama.“ – „Prečo je sama?“ – „No, keď nikoho nemá. Otecko a mamička jej už dávno zomreli.“ – „Ó, to by som ja nebol sám!“

„Keby to tak Pán Boh chcel! To by si musel pekne poslúchať.“ – „Nech, veď Janinka má med a víno. Vidíte, to víno dostala kmotrička od nej?“ – „Neviem, milé dieťa. Azda.“

Tu ich otecko vytrhol: „Broučku, myslíš naozaj, že je tam Janinka sama?“ – „Keď tam nikto s ňou nie je.“ – „Či s ňou nikto nie je?“ – „A kto?“ – „Pán Boh je s ňou. A jej otecko hovorieval, že poslušných chrobáčikov má Pán Boh na starosti, takže sa im nič nemôže stať, a aj keď sa im niečo stane, že je to tak dobre. A Janinka to dobre vie a poslúcha a nič sa nebojí.“ – „A máte ju radi, otecko?“ – „No ako by som nemal. – „A vy, mamička, tiež?“ – No veru že mám.“

„A kmotrička ju má tiež rada?“ – „No áno, má. Chrobáčiky sa majú všetky rady.“ – „A otecko, kedy teda už poletíme?“ – „No počkaj, kým bude zasa leto. Tak asi na svätého Jána.“

„A ako sa to robí, keď sa tým ľuďom svieti?“ – „No, to sa nijako nerobí. To sa len lieta a oni vidia.“ – „Ale ako, keď už bolia krídla?“ – „Potom si človek trochu odpočinie. Ale hneď sa zasa letí.“ – „A otecko, čo tí ľudia teraz robia, keď vy im nesvietite?“ – „Milé dieťa, to ja neviem, čo si počínajú. Azda tiež spia, alebo si rozprávajú rozprávky. Ale ja vždycky počúvam, že sú neposlušní a že sa im nedobre vedie.“ – „Nedobre? Čo to je?“ – „No, nemajú sa radi.“ – „Ale to by som im ja nesvietil, keď sa nemajú radi.“ – „No, do toho nám nič nie je. Keď Pán Boh chce, aby sme im svietili, tak im svietime.“

Broučkovi uviazli na mysli tie rozprávky. „Mamička, porozprávajte mi nejakú rozprávku.“ – „Ale, keď ja, Broučku, už žiadnu neviem.“ – „No viete, tú, ktorú ste mi rozprávali už dávno.“ – „O čom to bola?“ – „No viete, o tom kocúrikovi a mačičke. Viete?“ A mamička, že bude rozprávať, a rozprávala:

„Tak bol raz jeden kocúrik a jedna mačička. Už je tomu dávno. Kocúrik bol celý krásny čierny ako uhoľ, a mačička celá krásna biela ako mlieko. A mali sa radi. Tu sa im raz narodili mačiatka. Tri, dvaja kocúriky a jedna mačička. Ten jeden bol krásny čierny ako uhoľ, ten druhý bol krásny biely ako mlieko, a tá mačička bola krásna škvrnitá. Mali sa radi a boli dobrí. Vždycky si pekne hrali alebo pomáhali otecovi a mamičke priasť. Raz potom z jari hovorila mamička: Deti, ja pôjdem s oteckom chytiť nejakú myšku alebo niečo, aby ste nemali hlad. Buďte dobré a majte sa radi. Prídeme hneď. A ešte vám tu trochu zakúrim, aby vám nebola zima.

A ešte im trochu zakúrila, a šla a zavrela za sebou dvere, aby im tam niekto nevliezol.. Mačiatka si pekne hrali. Až potom kocúriky, že sa budú prevaľovať. A mačička, že tiež. A tak sa prevaľovali a prevaľovali, takže sa ten biely kocúrik dostal naspodok. Jeho to bolelo, ale aj hnevalo. A tak, že on si už s nimi hrať nebude. Sadol si k peci, pekne sa oblizoval a hovoril im: Veď hľaďte, ja som krásny belasučký ako mlieko, a nie taký špinavý ako sadze a taký čierny ako uhoľ. Ale druhý kocúrik: Ó, že on je oveľa krajší, že je na vlas taký ako otecko. A mačička sa len teraz začala chváliť: Ó, že ona je najkrajšia, že je čierna i biela.

A tak sa začali hádať, a hádali sa a hádali, a potom sa začali strkať, a strkali sa a strkali, až strčili do pece. Pec sa zbortila, oheň sa vysypal, v izbe to začalo horieť, polica, posteľ, almara, stôl, všetko horelo – a mačiatka chceli ujsť, ale dvere boli zavreté. A tak kričali a kričali, ale oheň ich predsa zožral. A keď prišiel otecko a mamička, už boli kocúriky a mačička spálení, a chalúpka bola spálená, a všetko bolo spálené, preto, že mačiatka boli neposlušné. A otecko a mamička plakali. A neďaleko tam bol kopec, oni naň zavesili zvonec a zvonili a zvonili, a už je tej rozprávke koniec. Bim bam, bim bam, bim bam – – “

Brouček počúval. Jemu sa to páčilo. Držal mamičku za ruku, hovoril si bim bam, bim bam, až pri tom zaspal, bim bam. A tak spali a spali. A spali a spali a spali, a keď sa Brouček zasa prebudil, boli otecko a mamička hore. Ležali v posteli a rozprávali sa. „Otecko, kedy už poletíme?“ – „No, milý Broučku, až bude leto.“ – „Kedy bude leto?“ – „Kedy? No, keď pšenica zakvitne.“ – „A ešte nekvitne?“ – „Ó, ešte nie.“ – „Ale, otecko, pozrime sa.“ – „Ale nie, Broučku, napustilo by nám sem zimy. Ešte nič nekvitne.“

Ale keď Brouček pekne prosil a mamička sa tiež prihovárala, a že potom trochu zasa zakúri, tak vstali, odbednili doštičku, pomaličky odobrali mach, a tu to videli: Bol večer a mesiačik bol ako rybie oko. Už sa všetko zelenalo, tam vzadu na gaštanoch vykúkali z púčikov lístky a tam niekde hore bolo počuť škovránka. „Vidíš, Broučku, ešte nič nekvitne. A tamhto dolu, vidíš, to je pšenica. Ešte by sa v nej ani vrana neschovala. To ešte dlho nezakvitne. A mrzne tam.“

Tu mamička otecka vytrhla: „Pozri sa, tamhto pri potoku pod tou jelšičkou, či to nie sú tri chudobky?“ – A otecko sa tam pozrel. „Ach, áno, to sú tri chudobky. A tam chudobky nikdy nerástli. To tam zomreli traja chrobáčikovia. Azda sa niekde omeškali, tento rok udrela zima skoro, oni tam niekam zaliezli a zmrzli.“ – A Brouček sa dal do plaču: „Mamička, to je kmotrička a kmotrík a Beruška, oni sa zasnežili, ja som to hovoril.“ – „Ale neplač, Broučku, to oni nie sú,“ chlácholil ho otecko. „Berušina chudobka by mala červený kraječek, a tuto tieto sú celé biele.“

A tak Brouček neplakal. „Otecko, to všade vyrastie chudobka, kde zomrel chrobáčik?“ – „Všade, a kde zomrela lienka, tam vyrastie chudobka s červeným kraječkom.“ – „A ako, keby tá žlna bola kmotríka zožrala, tiež by tam vyrástla chudobka?“ – „Tiež.“ – „Kdeže?“ – „Tam niekde pod bukom v tráve.“ – „A otecko, nechytí nás tá žlna, keď poletíme?“ – „Azda nie. Ona je v lese, a my do lesa nelietame. Len keď musíme cez neho, a potom, ako sa Pánu Bohu páči.“

Brouček bol zatiaľ v myšlienkach už za lesom. „Otecko, poletíme tiež do toho veľkého, krásneho domu s tými veľkými dverami, kam ste leteli oknom?“ – „Keď budeš pekne poslúchať, tiež sa tam niekedy pozrieme.“

Okno už otecko ani nezabednil, len ho pekne machom zapchal. Mamička zakúrila a varila polievočku. Varila a uvarila, Brouček pristavil k stolu stoličky, prisadli a otecko sa modlil:

Ó, náš milý Bože,

vstali sme z lože

a pekne ťa prosíme,

daj, nech sa ťa bojíme,

bojíme a poslúchame,

a pritom sa radi máme.

A jedli a dojedli, ale ísť von, na to nebolo ani pomyslenia.

Len sa ešte raz pozreli okienkom, ale len trošku. Bolo predsa ešte veľmi zima, a tak si rýchlo zasa ľahli a rozprávali. A rozprávali, a keď už nič nevedeli, chcela mamička, aby zasa spali, a otecko už aj tak napoly spal. Ale Broučkovi sa už nechcelo. Aby mu mamička vraj porozprávala nejakú rozprávku, a keď mamička už žiadnu nevedela, aby mu vraj porozprávala tú starú. A mamička rozprávala: „Tak bol raz jeden kocúrik a jedna mačička. Už je tomu dávno. Kocúrik bol celý krásny čierny ako uhoľ, a mačička celá krásna biela ako mlieko. A mali sa radi. Tu sa im raz narodili mačiatka. Tri, dvaja kocúriky a jedna mačička. Ten jeden bol krásny čierny ako uhoľ, ten druhý bol krásny škvrnitý, a tá mačička bola celá krásna biela ako mlieko.“

Ale tu kričal Brouček: „Ale nie, mamička.“ – „A čo nie?“ – „Tak to nebolo.“ – „A ako to bolo?“ – „Tá mačička nebola krásna biela ako mlieko, bola krásna škvrnitá.“ – „No, to je jedno.“ – „Ale, mamička, to nie je jedno.“ – „No je to jedno.“ – Ale Brouček, že to nie je jedno, a dal sa do plaču. Otecko sa prebudil: „Čo ten Brouček plače?“ – „Vidíte, otecko, že to nie je jedno?“

„A čo?“ – „Že bola tá mačička krásna škvrnitá, však áno? A nie celá krásna biela ako mlieko.“ – „No tak áno. Bola krásna škvrnitá. Už len spi.“ A mamička: „Veru, vidíš, keď sa mi chce spať, a ty ma stále moríš.“ – A už to rýchlo dopovedala. „Tam neďaleko bol kopec, oni naň zavesili zvonec a zvonili a zvonili, a už je rozprávke koniec. Bim bam, bim bam, bim bam – – “

Brouček držal mamičku za ruku a hovoril si bim bam, až pri tom zaspal, bim bam. A spali a spali.

A bola jar. Všetko, všetko kvitlo, a tie včely toľko bzučali, a tá tráva bola taká veľká, a tá rosa ako granáty, a tie vtáčiky toľko spievali, a tie cvrčky – ale tie sa len ocvrčkali! A Janinka už bola u Broučka, a kmotrík a kmotrička a Beruška, a čakali, kým len slnko zapadne. Brouček bol taký silný a veľký. Sedel vedľa Janinky, radosť mu žiarila z očí, ale nehovoril ani slovo. Mamička sa nemohla zdržať, od samej radosti až plakala, a raňajky by neboli tak rýchlo uvarené, keby jej Beruška nebola pomohla. Mali čokoládu – neviem, kde ju vzali – a k nej vyprážané venčeky. Pomodlili sa, naraňajkovali sa, a – že už slnko zapadlo. Brouček bol prvý vonku. Vzniesol sa do výšky, letel trikrát dokola – len tak! – a pri Janinke sa zasa spustil na zem. Všetci si stúpli okolo neho, a otecko, že má niečo na srdci.

„Milý Broučku! Ja mám radosť, mamička má radosť, a my máme všetci radosť, že už dnes poletíš. To je dobre, Pán Boh to tak chce. Ale my nebudeme vždy pohromade, musíme sa rozdeliť, aby ľudia všade videli. A tu mám o teba strach. Dobrých chrobáčikov má Pán Boh na starosti a nič sa im nestane. Ale len či ty budeš dobrý, a budeš-li stále pekne svietiť, ako to Pán Boh chce! Ja by som mal veľký žiaľ a mamička tiež a kmotrík tiež, a my všetci, keby si nechcel pekne poslúchať.“

A pritom otecko div že neplakal, a mamička naozaj plakala.

Janinke tiež stáli slzy v očiach, a aj Broučka by boli rýchlo rozplakali. Tu sa ešte ozval kmotrík: „Milý Broučku, už máš predsa rozum a počuješ, že si všetci prajeme, aby si pekne poslúchal. Ja ti poviem len to, že keby si nechcel pekne poslúchať, ty sám by si pri tom najhoršie pochodil. A teraz už v mene Pánovom poletíme.“ A leteli, ale len nizučko a pomaličky, aby im mohla mamička aj kmotrička a Janinka a Beruška stačiť – až priletel tam za potok a cez vrch, odkiaľ bolo vidieť ďaleko, ďaleko, do širokého sveta. Tu kmotrík, aby sa vraj už ony vrátili. A vrátili sa a Brouček letel preč a preč do širokého sveta. Ony ešte za nimi: „S Pánom Bohom!“ „Sprevádzaj Pán Boh!“ „Šťastný návrat!“ „Sám Pán Boh ťa nauč poslúchať!“ – ale Brouček už bol ďaleko, a už to azda všetko ani nepočul. A tak sa vracali a rozprávali si, aké má Brouček krásne svetlo. Kmotrička myslela, že je krásne žlté ako zlato; mamičke sa zdalo viac do biela, veľmi jasné; Beruška tvrdila, že je do ružova; Janinka potom mala za to, že je také, aké mávajú Broučci, keď prvý raz letia, a že len aby Brouček poslúchal, že ona má strach, že poslúchať nebude.

Mamička však myslela, že azda bude, a kmotrička tiež, že áno, a tak už Janinka nehovorila nič. Boli už neďaleko, dali si s Pánom Bohom a leteli každá domov. Mamička tam mala stáť hromadu riadu, dala sa hneď do práce, ale nešlo jej to akosi nijako od ruky. Myslela na Broučka, a myslela na Janinku. „Že by mal byť môj Brouček neposlušný?“ – To ju na Janinku skoro mrzelo.

Oni potom leteli, vľavo kmotrík, vpravo otecko a Brouček v strede. Na západe sa nebo červenalo a Broučkovi sa srdce v tele smialo. Ale tu sa blížili k veľkému dubovému lesu a Brouček si spomenul na žlnu. „Otecko, tuto sú žlny.“ – „Ale neboj sa. Veď my do lesa nepoletíme, len okolo. Tuto je naša cesta.“ – Ale sotva to otecko dopovedal, už sa to na nich z lesa rútilo, a toľko to znelo a toľko to hučalo, a hneď sa to sypalo na milého Broučka. Ach, ten kričal! „Otecko, otecko – otecko, otecko!“ – „Ticho, ticho! Neboj sa. Veď to nie je žlna, to je chrúst.“

Ale Brouček kričal a krčil sa a schovával, až to prestalo bzučať. – „No, Broučku, to sa nesmieš báť,“ tešil ho kmotrík. „Vidíš ho tamhto, to je chrúst. On sa nás asi zľakol, že sme traja.“

„Ale keď to tak hučalo!“ – „No to chrústi tak bzučia.“ A leteli a leteli, až tam na konci lesa bolo niečo vidieť. „Otecko, pozrite sa tamhto, čo to je? Také obrovské.“ – „To je horárova chalúpka.“ – „Tá je veľká. A to sú dvere tam hore uprostred?“ – „Ale nie, to je okienko.“ – „Ale to je veľké. A načo sú pod tým okienkom a naokolo narovnané tie kmene?“ – „No to nie sú kmene. To sú polená, aby mal horár čím kúriť.“ – „Ale! A otecko, kto je ten horár?“ – „No vidíš ho, veď ide tamhto oproti nám.“

A horár prichádzal oproti nim: Taký veľký a mal široký klobúk s perom a po boku takú tašku a cez plece obrovskú pušku. „Ale, otecko, ja sa bojím.“ – „Ale neboj sa. On je rád, že mu posvietime.“ – A leteli a posvietili mu, a on bol rád a pozeral sa za nimi. – „A otecko, že prečo ten horár nespí?“ – „No musí on dávať pozor.“ – „Načo?“ – „Tuto na les, aby ho ľudia neukradli.“ – „Otecko, tí ľudia kradnú?“ – „No kradnú, a nič sa vraj nemajú radi. “ – „Ale to by som im ja nesvietil. Ten horár nekradne, však áno?“ – „Nie, ten nie. Ale keď Pán Boh chce, aby sme im svietili, tak my im svietime, nech kradnú alebo nekradnú.“

A leteli a pozerali a rozprávali. Ale tu to zrazu pred nimi strašne zahučalo. Bolo to také veľké ako mračno, malo to oči ako žeravé uhlíky a zobák taký zahnutý a pazúry až hrôza, a Brouček už bol celý bez seba. – „Otecko, otecko – otecko, otecko!“ – a už padal na zem, zaliezal do trávy a myslel, že ho žlna už zhltla. Otecko hneď za ním a kmotrík tiež. „Ale neboj sa, Broučku, neboj sa. Veď to nie je žlna, to je sova. Tá nám nič neurobí.“ – Ale Brouček akoby nepočul. A keď sa predsa trochu spamätal, začal plakať. „Otecko, ja pôjdem domov, ach, otecko, ja pôjdem domov.“ – Ale otecko a kmotrík mu to vyhovárali. „Ale nie, Broučku. Nože! Čo by si doma pomysleli, kmotrička a Beruška a Janinka! To sa nesmieš báť. Chrobáčiky sa nič neboja. Veď to bola sova, a tá chrobáčikov nežerie.“ – „Ona chrobáčikov nežerie?“ – „Nie. Chrobáčik je jej málo. Ona radšej nejakú myšku alebo žabku.“

A zasa leteli. Dlho ešte nelietali, a tu to tak zadunelo, že sebou všetci trhli. Ale otecko rýchlo Broučka tešil: „Počuješ, to ten horár asi tú sovu zastrelil.“

A kmotrík tiež myslel, a tak bol Brouček rád, a letel a svietil a svietil.

Les prestal a išlo to dolu do takého krásneho údolia. Po svahoch boli vinice s peknými chalúpkami, a tá vôňa! – to bola vôňa!

A keď tak leteli, tu videli dvoch chrobáčikov. „Vidíš ich, Broučku, tamhto!“ ukazoval kmotrík. „Ten malý tiež dnes prvý raz letí. Ja ich poznám, sú tam neďaleko od nás. Zostávajú v chrastí. Vidíš, on sa nič nebojí.“ – „Veď ja sa už, kmotrík, tiež nebojím.“ A už sa Brouček nebál. A keď sa stretli, volal otecko a kmotrík: „Zdar Boh!“ a Brouček tiež povedal: „Zdar Boh, zdar Boh!“ a oni obaja: „Zdar Boh, zdar Boh!“ Ten malý tiež. A keď priletel ďalej, tam sa chrobáčiky mihali, jeden sem, druhý tam, starí a mladí, veľkí a malí, a stále: „Zdar Boh, zdar Boh!“ a zasa: „Zdar Boh, zdar Boh!“ A kde vinice prestali, tam začali krásne záhrady a v tých záhradách krásne veľké domy, a záhrada vedľa záhrady a krásny dom vedľa krásneho domu.

„Broučku, nebolia ťa krídelká?“ pýtal sa otecko. Ale Brouček, že nie a nie. „Predsa si trochu sadnime, aby sme si odpočinuli,“ radil otecko. Ale Brouček stále, že nie a nie. Až keď kmotrík povedal, že ho už krídelká trochu bolia, tu až, že si trošku sadnú. A sadli si v záhrade na hrušku na samý vrcholec a pozerali.

Mesiačik vykúkal spod mrakov, tu a tam sa hviezdička ligotala, a chrobáčikov všade plno. Nikde sa nič nepohlo, ani ten list nezašuštil. Ľudia pekne spali, len tam v tom jednom okne pri samej streche bolo svetlo. Tu sa zrazu tam niekde dolu ozvalo: Kykyryhý! Kykyryhý! – „Otecko, čo to?“ – „To je kohút, tamhto niekde v kurníku. Počkaj, hneď sa mu nejaký ozve.“ A hneď sa tam vedľa ozývalo: Kykyryhý! Kykyryhý! a hneď zasa tam ďalej: Kykyryhý! Kykyryhý! A stále! Kykyryhý! Kykyryhý! až tam ďaleko, že už to nebolo ani počuť. A tu sa to okno otvorilo. Veľká, silná pani s dvoma krásnymi gaštanovými kučerami sa pozerala na všetky strany, hore a dolu po celom nebi, po všetkých hviezdach a po všetkých chrobáčikoch. Niečo hovorila, ale nebolo jej rozumieť. Potom sa okno zasa zavrelo, svetlo zmizlo, ale hneď vedľa v okne sa objavilo, a hneď zasa v treťom okne, a za chvíľku vo štvrtom okne, až sa stratilo. Myslím, že sa mamička išla pozrieť na deti.

A chrobáčiky zasa leteli, vľavo kmotrík, vpravo otecko a Brouček v strede. Zo záhrady do záhrady, až záhrady prestali, a tu na návrší krásne mesto. Vysoká veža a na nej štyri malé vežičky, naokolo samé domy a len domy, a oknami len len posiate. Ale všetko spalo. Nikde ani človiečika, nikde ani svetielka. A keď oni letia a sú na konci ulice, tu sa ozýva akési šplechotanie a bublanie. „Otecko, čo to?“ – „No to je voda. Tuto sme hneď na námestí.“

A boli na námestí. Bolo také štvorhranné. Uprostred obrovská kamenná kašňa, uprostred kašne obrovský lev s dvoma chvostmi. Papuľu mal otvorenú a voda sa z nej do kašne valila, až to hučalo. Brouček sa toho bál, ale kmotrík: „Poď, nič sa neboj, on je kamenný.“ A sadli levovi na ucho a pekne sa pozerali. Domy také vysoké, okno vedľa okna a dvere vedľa dverí, ale všetko zavreté. Neďaleko kašne stál stĺp a na ňom lampa. A tu Brouček vidí, že tam ktosi stojí chrbtom o stĺp opretý: cez pás veľký roh a v rukách taká dlhočizná kopija. „Otecko, vidíte, tamhto niekto stojí.“ – „To je nočný strážnik.“ – „Nočný strážnik? Čo tu robí?“ – „Bdie. Dáva pozor, aby sa zlodeji nevlámali do domov a ľudí neokradli. Vidíš, akú má kopiju. To na tých zlodejov.“ – „Tu v meste tiež kradnú?“ – „Ó, veľa vraj kradnú! Ako len môžu.“ – „Ale to ja, otecko, budem radšej svietiť tam, kde tie kohúty kikiríkali. Vidíte, tam nekradnú?“ – „Tak azda nie.“

Ale tu sa ten strážnik vzpriamil, priložil roh k ústam a hú, hú, hú, hú, a tak dvanásťkrát hú. „Otecko, čo to?“ – „To trúbi polnoc, aby ľudia vedeli, ako dlho majú ešte spať.“ – „A ako on vie, že už je polnoc?“ – „On to už dávno robí, tak on už to vie. Veď už musíme zasa letieť. Slnko bude čoskoro zasa vychádzať, a my sme ešte nič nesvietili.“ –

Kmotrík myslel, že keď dnes Brouček prvý raz letí, že sa to nemusí brať tak prísne, ale predsa leteli, z mesta von, a tam do tých záhrad.

Broučka niečo napadlo: „Otecko, tam, kam ste leteli oknom, nepoletíme? Poleťme.“ –.“Tam, kde spievajú tú našu modlitbičku? To už teraz nejde. Až niekedy inokedy. Je to tuto na druhú stranu za mestom a museli by sme si privstať, hneď ako slnko zapadne.“ A tak svietili a svietili, zo záhrady do záhrady, ale najviac tam v tej, kde si prvý raz na hruške odpočinuli. Nikde sa nič nepohlo, ani ten list nezašuštil, a ľudia pekne spali. A tie hviezdy sa ligotali a tie chrobáčiky sa mihali a stále: „Zdar Boh, zdar Boh, zdar Boh!“ A tie kohúty, ó tie sa len teraz začali: Kykyryhý, Kykyryhý! a stále Kykyryhý! Jeden prestal a druhý začal, takže ani neprestali. Ale hviezdy začali akosi blednúť a tam na východe sa toľko červenalo, že kmotrík radil: „Poleťme domov! Slniečko už vychádza a doma na nás aj tak čakajú.“

A leteli domov. Broučkovi sa z tých záhrad ani nechcelo, ale predsa leteli, hore vinicami, až tam k lesu. Otecko už Broučka tešil: „Len sa neboj. Slniečko vychádza a sovy už zaliezli.“ – „A žlny, otecko, tiež?“ – „Nič sa neboj. Tuto je naša cesta, tu sa nám nič nemôže stať.“ A leteli. Tu stála chalúpka horára, ale Broučkovi sa zdala byť tak maličká, že ju ani nemohol spoznať. A z komína sa dymilo. „Vidíš, Broučku.“ hovoril kmotrík, „tuto už vstali a varia už raňajky.“ Dvere do chalúpky boli otvorené. Na posteli ležal horár a spal, taký neobliekaný. Puška visela na stene na klinci a na zemi na dlážke pri samých dverách ležala veľká zastrelená sova. – A leteli, stále pekne vedľa do lesa, až les prestal, a boli na vrchu. A z vrchu dolu a cez potok – a hneď všetci traja tam pod borievku.

Veď už na nich čakali, a keď ich videli, vybehli im oproti, mamička a kmotrička a Beruška. „A Janinka tu nie je?“ pýtal sa Brouček. „Nie je tu,“ povedala mamička. „Ona si myslí, že nebudeš poslúchať. A či, otecko, poslúchal?“ – Otecko sa usmieval a nehovoril nič. Ale kmotrík: „No poslúchal. Veď už má rozum, a už sa nebude báť.“ – A že budú večerať, hlad už aj tak mali. Mali čokoládu a k nej také vyprážané venčeky. Ale keď nenechali Broučka ani sa najesť! Stále, aby im rozprával, ako sa tam mali, a Brouček sa aj tak sám k tomu mal: Aká bola tá záhrada krásna, a v tom jednom okne že bolo svetlo, a že sa okno otvorilo, a taká krásna pani sa pozerala na hviezdy a na chrobáčiky, a tie kohúty toľko kikiríkali jeden za druhým až tam ďaleko, a ten lev že sebou ani nepohol, mal takú veľkú hlavu a dva chvosty a stále pľul vodu.

„A nebál si sa ho?“ pýtala sa Beruška. – „Ó, načo by som sa bál! A vidíte, kmotrík, toho chrústa sme vyľakali. Ten sa nás bál!“ – „Áno, Broučku,“ prisviedčal kmotrík. „Ale tá sova!“ – „Ó, veď ju horár zastrelil. Pane, toho si mala vidieť, Beruška! Mal taký obrovský roh, hú, hú, hú, hú a stále hú. To aby ľudia vedeli, ako dlho majú ešte spať.“ – „Ale nie, Broučku, to nebol horár, to bol nočný strážnik,“ opravoval ho otecko. – „Áno, tak to bol ten nočný strážnik.“ A kmotrička k tomu pridala: „Veď áno, pôjdeme spať. Broučkovi sa oči zatvárajú.“ A tak že sa budú modliť:

Podvečer tvoja čeľadka,

ako k sliepke kuriatka,

k ochrane tvojej hľadíme,

láskavý Hospodine.

Brouček dal pac a pusu, každý šiel po svojom a spali a spali. Krásne sa im to spalo.

Ráno bol Brouček prvý na nohách. „Otecko, už slniečko zapadá. Vidíte, poletíme, kam ste leteli oknom.“ A otecko vstával a mamička rýchlo varila raňajky, a pomodlili sa a naraňajkovali sa a už leteli. „Len zasa pekne poslúchaj,“ volala mamička za Broučkom. A Brouček, že áno.

Kmotrík už na nich pod dubom čakal. Len sa pozdravili a leteli. Kmotrička tiež volala: „Len pekne poslúchaj“ a Beruška dodala: „A neboj sa!“ a akoby sa trochu smiala. Brouček to spozoroval, ale akoby si toho ani nevšimol. Myslel na Janinku. „Kmotrík, nezastavíme sa u Janinky? Ona včera u nás nebola.“ – „Pane, tiež na to myslím. Či ju nebolela hlava. Často ju bolieva.“ A tak, že sa u nej na okamih zastavia. Veď to bolo pri samej ceste.

Pri hájiku pod skalou vysoký vres, už sem tam kvitol, červene a biele, a v tom vrese mach ako zamat, a v tom machu na samej skale krásna, krásna chalúpka. Ale nikde nikto. Čierne, lesklé dvere zavreté, okienka, celé z jedného krištáľu, zavreté a zastreté, a nikde nikto. Broučkovi začínalo byť úzko. – „To ona chorľavie,“ šepkal kmotrík a otecko šiel až k samým dverám a pomaly zaklopal. – „Len ďalej!“ ozvalo sa to zvnútra. Otecko otvoril, a tu ležala Janinka na lôžku a mala hlavu zaviazanú. „Veď som si myslela, že to vy ste. Vítam vás. Milý Broučku, ja chorľavím.“ Ale milý Brouček sa dal do plaču. – „Neplač, Broučku. Veď ja nezomriem. Myslím, že sa toho ešte dočkám, že ťa Pán Boh naučí poslúchať.“ A pritom Janinka Broučka pohladila. – „Bola by som včera zasa prišla, ale bolela ma hlava, až som musela ľahnúť. Ale nič neplač, to nič nerobí.“ A Brouček už neplakal. „Poletíme dnes, kam otecko letel s vaším oteckom oknom.“ – „Tak? Ale to už musíte letieť, aby ste neprišli neskoro. A pekne poslúchaj! Veď ťa Pán Boh naučí.“

A leteli. Slnko už bolo celkom pri západe, a tak rýchlo cez potok, cez vrch, popri lese, vinicami dolu, okolo mesta, a tam za mestom v krásnej záhrade pri ceste stál veľký krásny dom, okná nesmierne veľké a dvere ešte oveľa väčšie. A tie okná boli plné svetla, a tie dvere boli dokorán otvorené, a do tých dverí vchádzali stále ľudia, starí i mladí, chlapci i dievčatá. Kadiaľ tam vletieť? Okná boli všetky pootvárané, a tak vleteli tým prostredným nad dverami, sadli si dolu na rám a pozerali. Od stropov dolu viseli tri obrovské svietniky a krásne svietili. Dolu na zemi bolo plno lavíc. Keď niekto prišiel, vkročil do lavice, zostal chvíľu stáť – niektorí sa pri tom pozerali do klobúka – a potom si pekne sadli. Každý si priniesol pod pazuchou dve knihy a tú jednu otvoril. Až jeden vystúpil na také lešeníčko, kde bol malý stolík, a že budú spievať. A spievali, a tak krásne!

Tam v prvej lavici pri samom lešeníčku sedeli dvaja chlapci, takí pekní a pekne učesaní, jeden trochu väčší a jeden trochu menší. Kabátiky a všetko mali jeden ako druhý, ale vlásky mal ten väčší jasne gaštanové a ten menší krásne biele. A pozerali sa do knižky a toľko spievali! Broučkovi sa veľmi páčili, skoro pre nich na všetko zabudol. – A vedľa toho mladšieho sedelo také krásne dievčatko. Bola celá čierna a mala tiež krásne belasučké vlásky. Viseli jej cez plecia a boli zviazané modrou stuhou. A vedľa toho dievčatka na samom kraji v lavici sedela veľká, silná pani, celá čierna ako to dievčatko a klobúk mala tiež taký široký, že jej ani nebolo do očí vidieť, a po stranách dolu jej viseli dve krásne, jasne gaštanové kučery. „Otecko, pozrite sa, tamhto na kraji v tej prvej lavici, vidíte, to je tá pani, ktorá včera otvorila okno.“ – „Veru, azda to ona bude,“ zdalo sa otecovi. Ale kmotrík do nich štuchol, aby nehovorili tak nahlas, že už nespievajú.

A už nespievali. Ten na tom lešeníčku vstal a všetci vstali, a on sa začal modliť, že sú nestatoční ľudkovia a že boli neposlušní, aby im to Pán Boh pre milého Syna svojho odpustil a svojím Duchom aby ich posvätil. Potom otvoril tam na stolíku obrovskú knihu a čítal z nej, že poslúchať je lepšie ako obetovať.

A keď si zasa sadli, tu im on pekne rozprával, že Pán Boh nechce od ľudí obetí a darov, že má sám toho všetkého dosť a dosť, až rozdáva, a čo ľudia majú, že to všetko od neho majú, takže on sa nikoho o nič neprosí; ale to že má rád, keď ľudia pekne poslúchajú a robia to tak, ako im on prikazuje; a keď to tak nerobia, to že si on nemôže dať páčiť, a tí neposlušní ľudia že najhoršie pochodia.

„Vidíš, veď som ti to včera tak hovoril,“ šepkal kmotrík Broučkovi.

A až potiaľ Brouček pekne počúval, ale teraz videl, ako ten belovlasý chlapček lakťom o toho gaštanového zavadil a prstom ukazoval na prostredné okno nad dverami: „Vidíš ich? Sú traja. Ten jeden je ešte malý.“ Obaja sa pozerali na Broučka a usmievali sa. Tu povedal ten na lešeníčku: Amen. Všetci zasa vstali a modlili sa, potom zasa spievali, a keď už vychádzali, dávali pri dverách niečo na tanier, až to cinkalo. Tí chlapci tiež šli, a to dievčatko tiež, a tiež tam niečo dali. To to cinklo!

A kmotrík, teraz že si musia pospešiť a svietiť a svietiť, aby to zasa dohnali. Ale Brouček prosil: „Otecko, počkajme, kam tí chlapci pôjdu. Či sú tam z toho domu.“ A otecko by to bol tiež rád vedel. A chlapci už boli vonku, v záhrade pri bráne. Tam stojí krásny koč s párom krásnych čiernych koní. Chlapci doň už vskočili, ale ešte čakajú. A tu ide tá veľká, silná pani s tými kučerami a vedie to čierne dievčatko za ruku. A sadli si, kočiš švihol do koní a už uháňali po ceste k mestu. Chrobáčiky za nimi, ale sotva im mohli stačiť. Tu napadlo kmotríka:

„Veď my nemusíme za nimi. Oni si musia zájsť mestom. Poleťme tuto priamou cestou k tomu domu a uvidíme, či tam prídu.“ A Brouček skoro nechcel, ale keď otecko, že áno, a kmotrík tiež, že áno, tak leteli. Ale náhlili sa, čo len mohli, a už tam boli, ale nikde nikto. Brouček začínal mať strach: „Ach, keď sme neleteli za nimi!“ – „Neboj sa. Ak sú odtiaľto, veď sem prídu. Možno sa niekde zastavili.“ – A len čo si chrobáčiky tam na okenicu pekne sadli, už to od mesta začalo hrkotať. A už vidieť krásny koč s párom krásnych čiernych koní, už sú pri samom dome, ale ó – oni nezastavujú! Letia preč a preč – ale veď nie! Tu zrazu z čistá jasna kočiš pri samých schodoch pred dverami zastaví, dvere sa otvoria, a ako by už na nich čakala, slúžka v belasučkom čepčeku a v belasučkej zástere beží oproti a chce im pomáhať z koča. Ale chlapci už boli dolu a smiali sa na ňu. Zato dievčatko sa dalo zosadnúť a tá pani si dala podať ruku. Pekne sa na kočiša obzrela, usmiala sa, kývla hlavou a boli doma. To bol Brouček rád!

„Otecko, ja budem svietiť tuto v záhrade, môžem?“ – A otecko sa radil s kmotríkom a zdalo sa im, že áno, ale – „Milý Broučku, to by si tu musel zostať sám. My musíme tam, kde inokedy, svietiť.“ – A Brouček, že áno, len aby sa po neho zastavili, keď poletí domov. – „Tak len pekne svieť. Vieš, čo tam na lešeníčku hovoril.“

A leteli tam na druhú stranu za mesto, kde vždy svietili, a Brouček letel do záhrady. Chcel svietiť, ale v tých dvoch oknách bolo svetlo a tu videl Brouček, ako si v tej izbe sadala tá veľká, silná pani a to dievčatko a tí chlapci okolo stola. Na ňom stál kotlík s kohútikom a pod ním horel modrý plamienok. Už to strašne syčalo. Pani mala pred sebou bielu kanvičku a štyri šálky. Postavila kanvičku ku kotlíku, otočila kohútikom a vriaca voda sa len valila. Potom, že sa budú modliť. Spojili ruky, sklonili hlavu a to dievčatko sa modlilo krásne nahlas takú peknú modlitbičku. Brouček počúval, už bol pri samom okne, okno bolo otvorené – Brouček až do izby, sadol si pri okne na stolíku na knižku. Tá pani nalievala do šálok, slúžka mala pre tých chlapcov nátierku už namazanú, a „Pavlíček, o čom sa dnes kázalo? Povedz!“ pýtala sa pani toho belovlasého. – „Že máme pekne poslúchať.“ – „Tak si to pamätaj! A tie slová si zasa všetci zopakujeme.“ A najprv povedala tá pani: „Aj, poslúchať je lepšie ako obetovať,“ potom to povedal ten gaštanový, potom ten belovlasý, tak to dievčatko a naposledy tam vzadu to opakovala slúžka. Ale ten belovlasý sa akosi obzrel. „Fréda, vidíš ho!“ a už bežal na milého Broučka. Len že Brouček nečakal a už rýchlo zasa oknom von. Ale dostal strach. Čo keby ho bol ten chlapček chytil! A tak letel na hrušku a sadol si na samý vrcholec. Mesiačik ako rybie oko, hviezdičky sa len len triasli a tam v tráve cvrčal ešte niekde cvrček. Nemohol azda zaspať.

Brouček sa tak chvíľu na to pozeral a načúval. Potom zletel z hrušky a pekne po záhrade svietil. Veď tam boli ešte iné chrobáčiky a stále na seba volali: „Zdar Boh, zdar Boh!“ A tá záhrada bola taká veľká a krásna. Ale tu počuje Brouček od domu krásnu hudbu, nesmierne krásnu, a keď priletel trochu bližšie k oknu, tu videl toho gaštanového sedieť pri takej almarke a klopať na také čierne a biele klapky. Ale ten belovlasý už bežal zasa k oknu, a preto Brouček radšej späť. Veď to dlho netrvalo, tá krásna hudba prestala a svetlo sa z izby stratilo. Tam v tých oknách pri samej streche vpravo sa na chvíľu objavilo, ale potom zasa zmizlo. Len v jednom okne zostalo.

A Brouček svietil a svietil. Keď ho už bolela krídelká, sadol si na hrušku na samý vrcholec. Tam niekde ďaleko kohút zakikiríkal, sotva ho bolo počuť. Ale hneď sa ozvalo tu bližšie: Kykyryhý, a hneď zasa – Kykyryhý, a stále: Kykyryhý, až tam niekde ďaleko za mestom. A to okno sa otvorilo. Tá veľká, silná pani sa pozerala na všetky strany, hore a dolu, po celom nebi, po všetkých hviezdach a po všetkých chrobáčikoch. Niečo hovorila, ale nebolo jej rozumieť. Potom sa okno zavrelo, svetlo zmizlo, ale hneď vedľa v okne sa objavilo, a hneď zasa v treťom okne, a za chvíľku vo štvrtom okne, až sa potom stratilo. Myslím, že sa mamička pozerala na deti, či pekne spia.

A keď tak Brouček sedí a pozerá sa, kto tu zrazu volá: „Zdar Boh, zdar Boh!“ To bol otecko. Nemal tam akosi pokoja, a kmotrík mu to vyhováral, ale on si to nedal vyhovoriť, že sa predsa poletí na Broučka pozrieť. A Brouček sa smial. Otecka hneď nespoznal. Myslel, že je to nejaký iný chrobáčik, a povedal mu: „Zdar Boh!“ Ale to bol otecko. – „Čo, Broučku, nesvietiš? Niečo ti je?“ – „Otecko, ja som svietil, a teraz si odpočívam. A tá pani zasa bola pri okne. Ale už spí, a tí chlapci tiež, a to dievčatko tiež.“

A otecko bol rád, že Broučkovi nič nebolo a že sa nebál. A tak aby len svietil. A Brouček svietil a otecko zasa letel, a svietili a svietili, až sa hviezdy začínali strácať. Tu sa zastavili otecko a kmotrík po Broučka a leteli domov. Za potokom sa pustil kmotrík vpravo priamo pod dub a otecko s Broučkom priamo pod borievku. A tam niekto stál, vonku pred chalúpkou, ba boli dvaja, a ten jeden, to bola mamička, ten druhý, to bola Janinka. A hlava ju už nebolela, a že nemohla včera prísť, tak že prišla dnes: „No, otecko, ako veľmi Brouček poslúchal?“ pýtala sa mamička. A otecko sa usmieval: „Azda to pôjde.“ – Mamička sa pozrela na Janinku a mala radosť. A Janinka mala tiež radosť. Zostala pred chalúpkou v tráve. Brouček si sadol vedľa nej a rozprával, čo ten na lešeníčku kázal, ako sa na neho tí chlapci pozerali, a ako sa volajú, a ten menší že ho chcel chytiť, ale on že mu uletel.

To sa však Janinke nepáčilo. „Počúvaj, Broučku, ak ty tomu chlapcovi nedáš pokoj, uvidíš, že sa ti to nevypláca. On je schopný ťa udrieť, až by ťa zabil. To ti hovorím, aby si s ním viackrát nič nemal!“

A bol august. Tam dolu v pšenici znely kosáky a ten vres bol v plnom kvete, tak krásne začervenený, až do tmava, a tiež biely ako mlieko. Brouček sa zastavoval vždy na okamih u Janinky. Veď potom otecka a kmotríka dobehol. Alebo letel sám, veď cestu už poznal. A Janinka mu hovorila: „Len, Broučku, všetko nechaj a pekne svieť!“ – A Brouček, že áno, a letel. –

Polmesiačik začínal svietiť, povetrie sa samými chrobáčikmi až ligotalo, a keď Brouček priletel do záhrady pri tom krásnom dome, bola tam pod holým nebom slávnosť. Pod jaseňom stál dlhočizný stôl, pri ňom sedela tá veľká pani s kučerami a Fréda a Pavlíček a Ela a hromada iných dievčatiek väčších i menších, a chlapci tam tiež boli. Jedli buchty a pili niečo zo šálok, a Ela mala na hlave krásny veniec, a len ona a nikto iný.

Brouček si sadol na hrušku na samý vrcholec a pozeral a počúval. A keď si ich tak všetkých prezeral, ten belovlasý Pavlíček sa mu predsa zo všetkých najviac páčil. A už od stola vstávali, a že si budú hrať, a už sa chceli rozbehnúť, ale tá veľká pani: „Nie, nie, milé deti! Najprv Pánu Bohu pekne poďakujeme.“ A Elinka sa modlila nahlas tú peknú modlitbičku. A teraz, že na čo si majú hrať? – Vzali sa do kruhu za ruky, tá veľká pani tiež, chodili dokola a spievali: Vyletela holubička zo skaly, zo skaly. Ale Pavlíčkovi sa to akosi nepáčilo; aby vraj hrali na slepú babu. A keď tak behali a tú slepú babu štuchali, zletel Brouček z hrušky a pekne im svietil. Veď aj tak už nebolo dobre vidieť. A keď bol Pavlíček tou slepou babou, tu mu Brouček svietil, že až niekedy o neho zavadil. A Pavlíček mal zaviazané oči, a akoby nevidel, ale on bol šibal a predsa videl, a tá slepá baba ho už tiež nejako mrzela – on, keď Brouček zasa trochu o neho zavadil, strhol šatku z očí, chytil z hlavy ten okrúhly čierny klobúčik a zo všetkej sily ním po milom Broučkovi buchol. Naozaj ho trafil, tak nehorázne! – a bolo po Broučkovi. Celé jedno krídelko zostalo na klobúčiku sedieť, a ten zvyšok Brouček spadol do ružového kra a zostal za tŕň visieť. Deti sa už nechceli hrať. Prestali akoby nič a šli domov. Ale s Broučkom bol koniec. Ani sebou nepohol.

A tak tam visel a visel, a mamička nevedela nič, a Janinka nevedela nič. Až potom za dlhú chvíľu akoby v ňom predsa dušička bola, a on trošičku zavzdychal, ale celkom potichu. Tu však letel nejaký chrobáčik, a že sa mu zdalo, akoby bol niekto zastenal, pozeral sa a svietil si, a tu ho videl, toho Broučka. Visel na tŕni, taký rozbitý, a pravé krídelko bolo celé preč. Ani sebou nepohol.

Ten cudzí chrobáčik ho budil, ale on nič. A ešte ho budil, ale on stále nič a nič. Až potom za dlhú chvíľu zasa trošičku zavzdychol. A tak ten chrobáčik zavolal ešte jedného chrobáčika a ten rýchlo nabral v tráve rosy a šplechol ju Broučkovi do očí. Ale Brouček sebou ani nepohol. A tak ten chrobáčik ešte raz letel po rosu, a ešte raz, a stále ju šplechal Broučkovi do očí, až Brouček oči trochu otvoril a uprene sa na neho pozeral. „Broučku, čí si?“ – Ale Brouček nič. – „Broučku, kde zostávate?“ – Ale Brouček zase nič. – „Však, Broučku, vy zostávate tam za potokom pod borievkou, však?“ A Brouček akoby trošku kývol očami, ale už ich zasa zavrel a bolo celkom po ňom. – „Tak je to on. Ja som si to hneď myslel,“ hovoril ten prvý chrobáčik. „Keď som prvý raz letel, tak mi ho otecko ukazoval. Letel s ním jeho otecko a kmotrík, a ten zostáva tam neďaleko našich pod dubom. A otecko hovoril, že ten malý Brouček zostáva pod borievkou, a potom mi raz tú borievku ukázal.“

A tak, že ho tam pod borievku zanesú. Zavolali ešte dvoch kamarátov, urobili také malé nosidlá, ustlali na ne trochu mäkučkého machu – natrhali ho na hruške pri samej zemi – a milého Broučka na to položili. Ale Brouček nevedel o ničom. A niesli ho pomaly a opatrne. A už boli za potokom, už boli pri samej borievke, a kto im tu ide oproti, to je Broučkova mamička. Drží v ruke krčah a ide na lúku po rosu. Ona sa hneď zľakla, ale keď nevedela, čo to je! – „Máte vy nejakého Broučka?“ pýtali sa jej chrobáčiky. – „No iste, že máme. Ako by sme nemali.“ – „Tak sa poďte pozrieť.“ – „Ale, pre pána kráľa! Čo to je?“ zvolala mamička a išla sa pozrieť. Ale ešte pri ňom nebola a už to videla, a vykríkla a padla na zem a bola ako mŕtva. A tak chrobáčiky zaniesli najprv Broučka do chalúpky a položili ho na posteľ, a potom priviedli mamičku. Ona sa zatiaľ spamätala, ale nemohla zo seba ani slova vyraziť. Až potom sa dala do takého plaču! „Ach, on azda bol predsa neposlušný!“ – a prosila chrobáčiky, aby skočili tamhto pod dub po kmotričku a po Berušku. A oni, že áno, a leteli priamou cestou pod dub. Do chalúpky sa však nemohli dostať. Ony boli obe niekde tam vzadu na dvorčeku. A tak búchali na dvere, a Beruška pribehla otvoriť. „Kto to búcha?“ – „Ja.“ – „Kto je to?“ – „To som ja, chrobáčik, tuto neďaleko z chrastia. Máme vám niečo odkázať.“ – Tak Beruška mu otvárala a kmotrička zatiaľ tiež prišla. – „Aby ste vraj prišli hneď pod borievku. S Broučkom je zle.“ – Ako to kmotrička počula, rýchlo, rýchlo, pod borievku. A tu im mamička lámala rukami: „Ach, on azda bol predsa neposlušný, ach, on azda bol predsa neposlušný!“ A náhlili sa do izby, a tu ležal Brouček na posteli, taký rozbitý: To pravé krídelko bolo celé preč a ani sebou nepohol. A tu až začali všetky tri plakať a plakali a lámali rukami a plakali, ale Brouček o ničom nevedel a ani sebou nepohol.

A keď tak plakali, tu sa ktosi náhlil k chalúpke pod borievku. Bola to Janinka. A nikto jej to nepovedal, ale ona akoby to vedela, už mala dve fľaštičky so sebou, tú jednu s olejom a tú druhú s vínom. A ony jej lámali rukami oproti a mamička toľko nariekala: „Ach, on azda bol predsa neposlušný, ach, on azda bol predsa neposlušný!“ Janinka sa náhlila do izby a tu ležal Brouček na posteli taký rozbitý: To pravé krídelko bolo celé preč, a ani sebou nepohol. Janinke sa sypali z očí slzy ako hrachy, ale nelámala rukami. „Čo vy Broučka tak necháte a nebudete robiť nič? Rýchlo, Beruška, prines do krčaha rosy, rýchlo!“ – A Beruška sa rýchlo k tomu mala, ale nemohla nájsť krčah a nemohla a nemohla. Až potom si zrazu mamička spomenula: „No rýchlo bež, dievča, ja som ho nechala stáť na lúke.“ A Beruška rýchlo bežala, nabrala do krčaha rosy a Janinka ju rýchlo na Broučka striekala a šplechala. Ale Brouček sebou ani nepohol, a Janinka už začínala mať strach a slzy sa jej zasa sypali z očí ako hrachy. A ešte striekala a tým vínom milého Broučka umývala. A keď ho tak zmývala, Brouček pootvoril oči a uprene sa na ňu pozeral. Ach, to mala radosť, a to mali radosť!

Ale Brouček ani nepovedal slovo a už im zasa pod rukami omdlieval. A tak ho Janinka zasa umývala. Potom vzala tú druhú fľaštičku a nalila mu do rán oleja. A keď mu ten olej do tých rán liala, tu zrazu priletel otecko s kmotríkom. Slnko ešte nevychádzalo, ale ktosi im povedal, že je s Broučkom zle, a úbohý otecko bol celý preč. Plakal a nariekal, a zasa plakal, vyčítal si, že predsa nemal nechávať Broučka tak samého. Kmotrík ho chlácholil, veď vraj všetky chrobáčiky lietajú sami, a oni že tiež nikdy s nikým nelietali. Ale nechali všetkého a leteli rýchlo domov. A tu bolo plaču. Mamička zasa plakala, kmotrička plakala, Beruška plakala, otecko plakal, kmotrík tiež plakal – len Janinka neplakala, ale celého Broučka olejom potierala. Brouček však o ničom nevedel, ale už nebol ako mŕtvy, ale akoby spal.

A Brouček stále spal a mamička mala stále strach, že azda predsa zomrel. Ale keď sa začínalo rozvidnievať, tu sa Brouček prebudil a otvoril oči. Janinka sa na neho usmievala. Chcel niečo povedať, ale nemohol. „Chce sa ti piť, však, Broučku?“ pýtala sa Janinka. Brouček kývol očami a mamička mu rýchlo podala pohárik s rosou. Brouček sa napil a zaspal, a keď sa zasa prebudil, už sa trošku usmieval.

A tak sa to stále zlepšovalo. Už zase hovoril, ale len slabučko, že ho bolo sotva počuť. A keď im rozprával, ako sa mu to tam v záhrade stalo, tu mamička stále bedákala: „Ach, on bol neposlušný!“ a otecko sa hneval, ale Janinka sa na neho pekne pozerala a nehovorila nič.

A už sa mal Brouček zasa dobre. Mamička mu znášala, čo len mohla, kmotrička mu posielala po Beruške jahody a varené slivky a Janinka sa chodila deň čo deň na neho pozerať, a vždy mala niečo so sebou, kúsok medu alebo kvapôčku vína, aby sa Brouček posilnil. Veď už mu krídelko zasa rástlo, ale bolo také slabučké, a aby lietal, nebolo ani pomyslenia. „Počkaj len, počkaj,“ hovorila Janinka, keď pri ňom sedávala v tráve, „do jari sa zotavíš a zasa poletíš a budeš pekne svietiť.“

Veď už bola jeseň. Svetla ubúdalo a zimy pribúdalo, a tak chrobáčiky, že už nikam nepoletia. Len že sa ešte zídu pod borievkou, pretože Brouček nemohol dosiaľ na krok z domu. A zišli sa, kmotrička a kmotrík, Beruška a Janinka. Potom otecko ešte pozval toho chrobáčika z chrastia, ktorý Broučka vtedy niesol na nosidlách domov, aj jeho otecka. A tak si sadli okolo pece, veď už bolo zima, a rozprávali sa. Brouček sedel vedľa Janinky, ale nehovoril nič. Mamička priniesla koláče s tvarohom a makom, ale Brouček stále nič. Potom šla mamička s Beruškou von, a keď za chvíľku zasa prišli, tu niesli celé zrnko vína, ako sa zo strapca odtrhlo, také krásne modré, až do červena. „Postavte ho tuto na stôl, to bude najlepšie,“ radil otecko. Kohútik už mal pohotovo, vzal rýchlo kladivko, stopku vyrazil, kohútik nasadil a načapoval do krištáľového pohárika, až sa to červenalo a priam vyskakovalo. Beruška skočila s krčahom na lúku po rosu, a tak si nalievali a načapovali, pili a rozprávali. Ale Brouček stále nič. Sedel vedľa Janinky pri samej peci, a predsa mu bolo skoro zima.

A ten starý chrobáčik z chrastia prorokoval, že bude zlá zima, že to pozoroval na mravcoch, a mamička začínala mať strach, že nebudú mať dosť dreva, že sa s tou Broučkovou chorobou nemohli dosť zaopatriť. Ale otecko, že majú dosť, že im ho aj tak vždy hromada zostala. A kmotrík tiež tak hovoril. A začalo sa lúčenie. Pekne sa bozkávali a Pánu Bohu odporúčali. Brouček sa akosi bál a pozeral sa na Janinku, a Janinke sa sypali z očí slzy ako hrachy. Keď bol Brouček ešte veľmi slabý!

A tak sa rozišli. Kmotrík a kmotrička a Beruška leteli pod dub, ten mladý chrobáčik s oteckom tam za dub do chrastia, Janinka tam k lesu do vresu, a otecko a mamička a Brouček stáli pod borievkou pred chalúpkou a pozerali sa za nimi. Keď ich už nebolo vidieť, musel si Brouček hneď ľahnúť do postieľky, otecko potom s mamičkou sa dali sami do práce. Najprv prinášali z komory do kuchynky hrach a kroby a jáhly a krupicu a múku a šošovicu a trošku masla, aby to mala mamička všetko po ruke. Potom nanosili do kuchynky a do siene drevo, čo sa ho tam zmestilo. Potom všetko všadiaľ pekne mäkučkým machom zapchali, takže nikde nemohlo ani prefúknuť, zavreli zvnútra dvere na petlicu, zastrčili kolík, zapchali machom dvere a okná – a teraz nech si aj mrzne. Ale mamička mala predsa akosi strach. – Len sa ešte pomodlili:

Podvečer tvoja čeľadka

ako k sliepke kuriatka,

k ochrane tvojej hľadíme,

láskavý Hospodine.

Pac a pusu, „Pán Boh s nami a zlý preč“, ľahli a spali a spali.

Ale dlho ešte nespali a Brouček sa prebudil. Bolo mu zima, skoro sa až triasol. Nemohol to vydržať: „Mamička!“ Ale mamička spala. „Mamička!“ Ale mamička zasa nič a Brouček – bol nejaký chorľavý a dal sa do plaču. Vtom sa mamička prebudila. „Broučku, čo ti je?“ – „Ach, mamička, mne je zima.“

„No veď nie je až taká zima. Skrč sa pekne pod perinku.“ – „Ach, mamička, ja som skrčený, a mne je predsa zima.“ Vtom sa prebudil otecko a keď počul, že je Broučkovi stále ešte zima – tak hovorí, aby mamička šla trošku zakúriť. A mamička šla a trošku zakúrila a bolo im zasa teplučko, ale otecko hovoril, že je vonku tyranská zima.

A tak si rozprávali, až zasa zaspali. Ale netrvalo to dlho a Brouček sa prebudil. Bolo mu zima, až sa triasol. Nemohol to vydržať. „Mamička!“ A mamička už mala spánok nejako pretrhaný. Hneď sa prebudila. „Mamička, mne je zima.“ – A tak nezostávalo nič, len zasa zakúriť. A tak kúrili a kúrili. Ale Brouček stále ešte, že je mu zima. Keď tak tyransky mrzlo, a stále viac a viac. Mamička už nevedela, čo si má počať. Dreva ubúdalo a zimy pribúdalo. „Tu máš, Broučku, vezmi si moju perinu, tá je väčšia; ja si vezmem tvoju.“ A tak si vzal Brouček mamičkinu perinu a mamička si vzala Broučkovu a myslím, že veľmi mrzla, ale nehovorila nič. A Brouček tiež nič nehovoril, ale toľko už nemrzol. Spomenul si však na Janinku.

„Otecko, má Janinka dosť dreva?“ – „No má. Keď som jej hovoril, aby k nám ešte prišla, pozeral som sa jej tam na ne. Má ho – ani ho nespáli.“ – „A u kmotričky tiež majú dosť?“ – „No to vieš. Tí ho majú vždy dosť. Veď robili celé leto o samom dreve.“ – „A tam v chrastí, otecko, tiež majú dosť?“ „No tí ho majú, že som sa až čudoval. To ani za dve zimy nespália.“ A tak bol Brouček rád, a keď už nemali čo hovoriť, tak spali a spali.

Ale dlho to netrvalo a Brouček sa prebudil. Bolo mu zima, až sa triasol. Nemohol to vydržať. „Mamička!“ A mamička aj tak akosi zle spala. „Čo ti je, Broučku?“ – „Ach, mamička, mne je zima.“ – A otecko sa tiež prebudil a tiež hovoril, že je zima. A tak zasa kúrili a kúrili a pritom varili polievočku, ale mamička bola plná úzkosti a polienka počítala. „Ach, čo si počneme!“ – „No načo si robiť starosti,“ tešil ju otecko. „Dlho už to trvať nemôže a bude zasa jar.“

A najedli sa a zohriali sa, a keď už si všetko povedali, zasa spali a spali. A dlho spali, ale tu sa Brouček prebudí a je mu zima, až sa triasie. Nemohol to vydržať. „Mamička!“ A mamička skoro ani nespala: „Ach, Broučku, azda ti nie je zasa zima?“ – „Ach, je mi zima, ach, už to nemôžem vydržať.“ – „Ach, čo my si počneme!“ bedákala mamička, ale šla a trošku zakúrila, ale len prapatrošku, že to nebolo ani spozorovať. Keď už nemala skoro žiadne drevo! A tu sa prebudí otecko: „Zakúr, mamička, je tu zima.“ – „Ale veď som práve zakúrila.“ – „No to nie je nič. Musíš poriadne zakúriť.“ – „Ale keby som mala čím.“ „Či už nemáš drevo?“ – „No mám všetkého všadiaľ dvanásť polienok.“ – „No tak ich prilož a bude teplo.“ – „Ale čo potom?“ – „No zasa nejako bude. Len pekne poslúchni. Poslušných chrobáčikov má Pán Boh na starosti.“

A tak mamička vzala tých dvanásť polienok, a všetky ich priložila na oheň, ale mala predsa akosi strach. Ale otecko si pochvaľoval, že je pekne teplučko, a Brouček tiež a krčil sa, že ho ani nebolo vidieť. A tak si rozprávali, že už koľkokrát bolo zle a že zasa bolo dobre, a zaspali a spali a spali a spali. Dobre sa im to spalo.

A bola jar. Všetko, všetko kvitlo, ale pravšetko – tráva po pás, rosa ako granáty – a tie včely toľko bzučali a tie cvrčky toľko cvrkali, a tam dolu pri potoku slávik v kroví trilkoval. Aj, čas tvoj, čas milovania.

Kmotrička a kmotrík boli s oteckom v izbe a niečo si rozprávali. Beruška pomáhala mamičke v kuchyni. Brouček bol vonku a čakal na Janinku. Bol zasa taký silný a veľký a vznášal sa vysoko do povetria. A keď Janinka dlho nešla, letel jej až k vresu oproti. Veď už šla a mala z Broučka radosť. „Tak už zasa, Broučku, poletíš. Ale budeš poslúchať?“ – „Ó, budem.“ – „A prečo by si chcel poslúchať?“ – „No, že si to všetci prajete, a potom aby sa mi zasa niečo nestalo.“ – „Ó, to ty nebudeš poslúchať, a zasa sa ti niečo stane, možno ešte horšie.“ – Brouček chytil Janinku za ruku: „Veď ja budem predsa poslúchať!“ – „Áno, keď ťa Pán Boh naučí.“

Mamička už mala čokoládu a tie vyprážané venčeky na stole. Sadli si, pomodlili sa a naraňajkovali, a že teda poletia. Brouček bol prvý vonku. Vzniesol sa do výšky, letel trikrát dokola – len tak! – a spustil sa pri Janinke na zem. Všetci si stúpli okolo neho a otecko začal: „Milý Broučku, spomeň si teraz na rok, keď si prvý raz letel. Všetci sme ti domlúvali, aby si pekne poslúchal, a vieš, čo sa stalo. Toho by sme sa boli nikdy nenazdali.“ Brouček už mal plné oči sĺz a pozeral sa k zemi. „No už ho nechajte a poleťme,“ vpadol do toho kmotrík. „Veď on si teraz dá pozor.“

A leteli, ale len prenizučko a pomaličky, aby mamička a kmotrička a Janinka a Beruška mohli stačiť. Ešte však ani neboli pri potoku a mamička už nemohla dych popadnúť. „Počkajte, ja už nikam nemôžem.“ A oni počkali a mamička plakala: „Tak len leť, môj Broučku, veď ťa už azda na budúci rok vyprevádzať nebudem. Pán Boh sám ťa sprevádzaj.“

Rozlúčili sa a ony sa vracali. Pokiaľ bolo chrobáčiky vidieť, stále sa obzerali – až už ich nebolo vidieť. „Ach, len keby poslúchal!“ začala mamička. „Ja sa bojím, že nebude.“ A bola by asi rada počula, čo myslí Janinka. Ale Janinka prisviedčala a nehovorila nič. „Ale on bude,“ myslela kmotrička. „Teraz už má predsa rozum a je dobrák. Ani mu to nedá.“ „Ó, keď mu to dalo prvý raz,“ ozvala sa Janinka, „dalo by mu to aj druhýkrát. Ale ja verím, že ho Pán Boh naučí poslúchať.“ – Mamička vzdychla a nehovorila už nič. Letela prapomaličky, a keď priletela domov, dlho to trvalo, kým sa zasa vydýchala.

A oni leteli – okolo dubového lesa, dolu do údolia, medzi vinohrady a zo všetkých strán: „Zdar Boh! Zdar Boh! Zdar Boh!“ Brouček letel vpredu, otecko a kmotrík za ním. Niečo si domlúvali: „Ja sa ho predsa bojím tam nechať,“ povedal otecko. – „No čo,“ protirečil kmotrík, „kde hrešil, tam nech robí dobro. Stále pri ňom byť nemôžeme, a ak chce neposlúchať, môže všade neposlúchať. Ja by som ho tam nechal.“

A už boli v tej záhrade s tým pekným domom. „Počúvaj, Broučku, ty tu zostaneš. Tu si hrešil, tu rob dobro. My musíme letieť na svoje miesto tam za mesto. S Pánom Bohom!“ A leteli.

Brouček letel priamou cestou na tú vysokú hrušku, sadol si na samý vrcholec a pozeral. Tamhto je ten ružový ker, kam Brouček spadol, keď ho Pavlíček klobúkom udrel. Tu pod tým jaseňom večerali, a tu ďalej na tom trávniku hrali sa na slepú babu. Dnes tam ticho ako v hrobe, nikde nikto. Ani žiadne svetlo v oknách – okenice zavreté – ako po vymretí. Ale chrobáčikov všade plno. Len sa to mihalo a „Zdar Boh! Zdar Boh! Zdar Boh!“ A tak Brouček tiež letel a svietil a svietil a na nič nedbal a ničoho si nevšímal a len svietil a stále svietil. Pritom myslel na mamičku a na Janinku, a že prečo by neposlúchal? Ó, že bude poslúchať! A svietil a svietil, a tie kohúty kikiríkali, a tie hviezdy začínali blednúť a bledli a bledli, a tam od východu sa to toľko červenalo, a tu letí otecko a kmotrík: „Broučku, poleť, slnko už vychádza.“

A leteli domov. Pri vrese stála Janinka a čakala. „Zdar Boh! Zdar Boh! Zdar Boh!“ – A ona tiež: „Zdar Boh!“ – A Brouček sa usmieval, pretože poslúchal, a Janinka bola rada a mamička bola ešte radšej. A tak Brouček svietil a poslúchal, a stále svietil, na nič nedbal a ničoho si nevšímal, a len svietil. Ale na tom peknom dome už neboli okenice zavreté a tá veľká pani s tými gaštanovými kučerami sedela v záhrade pod jaseňom a pletala pančuchu. Deti si hrali na trávniku, ale boli len dvaja, to malé dievčatko a ten belovlasý Pavlíček. Mali tam belasučkého baránka s červeným pásikom na krku. On sa pásol a skákal, a oni skákali za ním a mali radosť. Za Broučkom sa ani neobzreli. Ale tá pani pod jaseňom sa obzrela a videla Broučka a Brouček ich tiež všetkých videl, ale nič nedbal a nič si ich nevšímal, a svietil a svietil a svietil.

A keď tam zasa raz hneď po západe slnka priletel, tu sa prechádzal po záhrade s tou veľkou krásnou pani taký krásny malý vojačik v červenom kabátiku a s malým kordom po boku. Niečo si rozprávali. Pavlíček a Elinka okolo nich poskakovali a vyťahovali tomu vojačikovi kord a on si to nechal páčiť. Brouček ho nemohol hneď spoznať, až potom predsa spoznal, že je to ten dobrý gaštanový Fréda, a bol rád, ale nič nedbal a nič si ich nevšímal. Staral sa o svoje a svietil a svietil, a mamička mala radosť a Janinka mala radosť a Brouček mal dobré svedomie.

A keď tak raz Brouček svietil a svietil, tu už k ránu sa mu akosi odechcelo svietiť. Už ho tiež akoby krídelká bolela, a tak že poletí pomaličky domov, veď že ho otecko a kmotrík dohonia. A letel, a už bol v lese, už bol za lesom, a tu počuje taký usedavý plač. Brouček počúva, odkiaľ to a čo to. A bol to plač, tam niekde dolu v tráve. A tak si letel Brouček na to posvietiť. Ale opatrne zďaleka. A keď si tak na to svieti, tu vidí – ach, čo on nevidí! – Taký pekný, okrúhly chrobáčik sedí v tráve, celučký červený so siedmimi krásnymi, čiernymi bodkami – a tie oči, tie krásne čierne oči! A tie oči toľko plakali, a teraz sa na Broučka uprene pozerali. Broučkovi ich bolo ľúto.

„Kto si? A čo sa ti stalo?“ – „Ja – ja som Verunka. Ja som bola u tetičky, a keď ma už bolela krídelká, tak som si trochu sadla, že si odpočiniem, a ja som zaspala. A teraz je tma a ja neviem cestu a bojím sa, a mamička plače, že som sa jej stratila.“ – „Ty si Verunka? Neplač. Kde zostávate?“ – „My zostávame v ružičke.“ – „V ružičke? Však to je tam pred potokom na medzi. Ja viem, kde to je. Poď, ja ťa tam zavediem a neplač.“

Veď Verunka už neplakala. A leteli. Brouček letel vpredu, aby Verunka videla na cestu, ale mohol na nej oči nechať. Stále sa obzeral. Keď bola taká krásna, celučká červená so siedmimi čiernymi bodkami! A tie oči, tie krásne oči! A už neplakali. A leteli, ale nehovorili nič. Brouček sa pozeral na Verunku a Verunka letela za Broučkom. Už boli na vrchu, už leteli z vrchu, už boli neďaleko potoka, po potoku hore, už začínala medza, už bolo vidieť ružičku, a u Verunkovcov – veď oni celú noc nespali! Stále Verunku hľadali a teraz, keď videli blížiť sa akési svetlo, leteli oproti. Verunku hneď spoznali, a to bolo radosti! Brouček sa však otočil, a keď sa za ním obzerali, bol už ten tam.

Veď už na neho doma čakali. „Kdeže si bol, Broučku,“ pýtal sa otecko. – „Ja som musel zaviesť Verunku domov. Ona sedela v tráve a plakala, že sa bojí a že nevie cestu.“ – „Kde zostávajú?“ – „Tamhto za potokom na medzi v ružičke.“

– „A čo ti povedali?“ – „Nič. Ja som rýchlo letel domov.“

– „No, dobre,“ povedal otecko. A akoby nič. Ale mamička tomu bola rada, a Janinka nehovorila nič, ale tiež bola rada, a Brouček mal dosiaľ čisté svedomie, a akoby nič.

Na druhý deň letel zasa. Priamou cestou do tej záhrady pri tom peknom dome, a svietil a svietil, na nič nedbal a ničoho si nevšímal. Ale za nejakú chvíľočku si sadne na hrušku na samý vrcholec, na nič nedbá a ničoho si nevšíma a začne múdriť. „A prečo by som ja musel tu svietiť! Nech svietim, kde svietim, len keď svietim. Tu je nás aj tak dosť.“ A tak si to hovoril, na nič nedbal a ničoho si nevšímal, zletel však z hrušky a marš – hore medzi vinohrady k lesu, cez vrch, popri potoku – tu je tá medza, tu na nej tá ružička – a tu sa Brouček zastavil. Obzeral sa, chodil okolo, a tu k nemu vybehne z ružičky Verunka.

„Broučku! Veď ja viem, že si ty chrobáčik. Tiež vám vraj hovoria svätojánske muchy. Ale veď nie si muška, ty si chrobáčik, však, Broučku?“ – „Ale ako ty vieš, že ja som Brouček?“ – „No otecko mi to hovoril. On sa za tebou včera obzeral, a ty si už bol preč. A hovoril, že to bol chrobáčik a že ste dobrí. A vidíš, vy ľuďom a iným chrobáčikom svietite. Ja by som hneď chcela byť takým chrobáčikom.“ – „A počúvaj, Verunka, čo vy robíte?“ – „My? My hovoríme ľuďom, kam sa dostanú, či do neba alebo do pekla.“ – „A ako to viete vy?“ – „No to my už vieme. Keď letíme hore, tak sa dostanú do neba, a keď letíme dolu, tak sa dostanú do pekla.“ – „Ale! A počúvaj, kam sa dostanem ja, a mamička, a otecko, a Janinka a kmotrička a kmotrík a Beruška?“ – „Kam? To ja neviem. Počkaj, ja sa opýtam otecka, keď priletí domov.“ – „Kdeže je?“ – „Letel hovoriť ľuďom, kam sa dostanú. Veď on už čoskoro priletí.“

A tu on letel. Brouček ho zbadá, a akoby nemal dobré svedomie, otočí sa a preč – hore do vrchu okolo lesa, cez vinohrady do tej záhrady pri tom peknom dome, a svietil a svietil a svietil až do samého rána. „Broučku, už poleť!“ volali na neho otecko a kmotrík. A leteli domov.

Ale na druhý deň zasa tak. Brouček letel najprv tam do tej záhrady, trošku svietil, potom si sadol na hrušku na samý vrcholec, na nič nedbal a ničoho si nevšímal a začal múdriť: „A prečo by som ja musel tu svietiť! Nech svietim, kde svietim, len keď svietim. Tu je nás aj tak dosť, a tam sa dozviem, kam sa dostaneme.“ A tak si to hovoril a na nič nedbal a ničoho si nevšímal, zletel však z hrušky, a marš – hore okolo lesa cez vrch, popri potoku – tu je tá medza, tu na nej tá ružička, a teraz sa Brouček zastavil. Obzeral sa, akoby mal zlé svedomie, obchádzal okolo, a tu k nemu vybehla z ružičky Verunka.

„Broučku, veď ty sa nedostaneš do neba. Tvoja mamička sa tam dostane a tá Janinka tiež, ale ty nie.“ – „A prečo nie?“ – „Ja neviem, ale otecko letel šikmo na zem a hovoril, že keby si teraz zomrel, že by si sa do neba nedostal. Aby si vraj spomenul, čo je u vás to prvé.“ – „To prvé? Čo to je? Ja neviem.“ – „No, to je zle, keď ty ani nevieš! U nás je to prvé hovoriť pravdu, a hneď to druhé je poslúchať. Vieš – otecko to bolo ľúto, že si ma priviedol a že by si sa predsa nemal dostať do neba, ale on musí hovoriť pravdu.“ „Ó, veď ja už viem, čo je u nás to prvé. Ale ja musím letieť.“ – „A priletíš zasa? “

Ale Brouček už letel. „Ja neviem“ – a letel hore do vrchu okolo lesa, cez vinohrady do tej záhrady pri tom peknom dome, a svietil a svietil až do bieleho rána. „No už poleť, Broučku!“ volali na neho otecko a kmotrík. A leteli domov.

Doma bol Brouček ako zarezaný. Nehovoril nič, ale na druhý deň to bolo zasa tak. Najprv letel tam do tej záhrady, trošku svietil, potom si sadol na hrušku na samý vrcholec, na nič nedbal a ničoho si nevšímal a začal múdriť. „A prečo by som ja musel tu svietiť! Len keď svietim. Tu je nás aj tak nadbytok a ona hovorila, že by chcela byť tiež takým chrobáčikom.“ A tak si to hovoril a na nič nedbal a ničoho si nevšímal, zletel však z hrušky a marš – hore, okolo lesa, cez vrch, popri potoku – tu je tá medza, tu na nej tá ružička, a tu sa Brouček zastavil. Nevedel, či má, či nemá. Ale tu k nemu vybehla Verunka.

„Broučku, veď som si myslela, že priletíš. Mám rada chrobáčiky, keď pekne svietia.“ – „A počúvaj, Verunka, ty by si tiež chcela byť takým chrobáčikom?“ – „No keby som nebola Verunka, ja by som.– –“.

Ale tu zrazu priletí od potoka taký mladý rozhnevaný Verunek. Celučký červený ako oheň a tie čierne oči sa mu iskrili. A už sa sypal na milého Broučka. „Ty chlapčisko, ty darebák, ty tulák – ty si zlý chlap, vieš? Ty chlapčisko! Veď som ťa tu už koľkokrát videl! Ty chlapčisko, čo ty tu máš?“ A pritom hneď na Broučka dorážal.

Verunka sa zľakla a utiekla domov. Brouček sa tiež zľakol a začal cúvať. Ale Verunek za ním, a tu sa tam pri potoku vyskytne ešte iný Verunek. „Poď sem, poď sem, tu je to chlapčisko!“ A on priletel a pustili sa z oboch strán do úbohého Broučka, „Ty chlapčisko, prečo si nejdeš po svojom! Čo ty tu máš, ty chlapčisko!“ A jeden ho mlátil z pravej strany a druhý ho mlátil z ľavej strany.

Brouček cúval a cúval a ako sa tak bránil, ale za jednu dostával dve, a to poriadne. A stále: „Ty chlapčisko, ty chlapčisko, prečo si nejdeš po svojom! Čo ty tu máš, ty chlapčisko!“ Až boli dolu pri potoku. Tu mu ten prvý Verunek takú jednu dal, že sa Brouček hore nohami prevalil. „Tu máš, ty chlapčisko, a aby si sa tu viackrát neukázal!“

Potom ho už nechali a Brouček rýchlo vyskočil a akoby nič, ale ono nebolo akoby nič. Tú ľavú zadnú nôžku za sebou len vliekol a veľmi ho to bolelo, ale hanbil sa plakať.

Čo si počať? Ešte bolo skoro, a tam do tej záhrady tak ďaleko! – Zaliezol do trávy a chladil si nôžku v rose, až hviezdičky začali blednúť. Potom vrávoral domov. Ešte bol na ceste, keď ho otecko s kmotríkom dohonili: „Čo ti je, Broučku? Veď sa motáš.“ – „Otecko, ja som spadol a udrel som sa.“ – „Ty si spadol? Kto to kedy počul!“ – „Áno, ja som padol na zem a udrel som sa tuto do ľavej nôžky. Ani ňou nemôžem pohnúť.“ – A keď to otecko počul a videl, bolo mu Broučka ľúto a šiel a trochu mu pomáhal. Ale kmotrík krútil hlavou, nehovoril však nič.

Mamička ich videla z okna a bola hneď celá poľakaná. „Čo sa stalo?“ – „No, Brouček hovorí, že spadol a že sa udrel. Ale ja si to nemôžem ani myslieť.“ – „A ty si spadol, Broučku, a veľmi si sa udrel?“ – „Ale nie veľmi, mamička, ale dosť. Ľavá nôžka ma veľmi bolí.“ A tak s Broučkom rýchlo domov, a keď nechcel vôbec večerať, a tak aby si išiel ľahnúť, že do rána bude dobre. A Brouček si ľahol, ale nespal, a ráno nebolo dobre. Ľavá nôžka ho veľmi bolela a bola zapálená a opuchnutá.

A tak musel otecko letieť sám a Brouček zostal ležať. Ale Janinka už sa náhlila a niesla so sebou olejček z materinej dúšky. Nehovorila nič a nepýtala sa nič, ale pekne Broučkovi celú nôžku namastila. Až keď bola s Broučkom sama, začala: „Však, Broučku, ty si bol neposlušný, však?“

Ale Brouček ani necekol. „No, keď si to chceš nechať na svedomí – je mi ťa ľúto, ale ja ťa nútiť nemôžem. Veď vieš, kde zostávam.“ A s takou Janinka odišla.

Brouček mlčal, ale bol mrzutý. Na druhý deň však bol zasa na nohách, a tretí deň, že zasa s oteckom poletí. A letel a akoby nič. Na nič nedbal, ničoho si nevšímal, a svietil a svietil a svietil tam v tej záhrade pri tom peknom dome.

Tá veľká pani sedela pod jaseňom a pletala pančuchu, Elinka a Pavlíček si hrali na trávniku. Mali tam beloučkého baránka s červeným pásikom na krku. On sa pásol a skákal, oni skákali s ním a mali radosť. Za Broučkom sa ani neobzreli. Ale tá pani pod jaseňom sa obzrela a videla Broučka, a Brouček ich tiež všetkých videl, ale nič nedbal, nič si ich nevšímal a svietil a svietil, a tak celú noc až do rána, a druhú noc zasa tak, a tak celý týždeň, a tak celý mesiac. A dňa už veľmi ubúdalo a noci veľmi pribúdalo, a Brouček býval veľmi mrzutý. Nikoho si ani nevšímal, ani kmotričky, ani Berušky, a Janinky sa akoby skoro zasa bál, ako vtedy na začiatku, ale svietil a svietil a svietil.

Až raz, už zasa k jeseni, trošku z večera svietil, potom si sadol na hrušku na samý vrcholec a začal múdriť. „Veď by to dlho netrvalo a ja by som tu rýchlo zasa bol. Už bude čoskoro zima.“

A tak si hovoril a na nič nedbal a ničoho si nevšímal, zletel však z hrušky a marš – hore okolo lesa, cez vrch, popri potoku, tu je tá medza, tu na nej tá ružička. Ale Brouček sa už hneď dolu pod medzou zastavil a počúval. „Čo to?“ Tam z ružičky sa ozýva toľko spevu a hneď zasa toľko jasotu a lomozu. „Čo to?“

A keď sa Brouček obzeral, tu videl tam vyššie na medzi maličkého chrobáčika zlatohlávka. Ležal v tráve na bruchu so založenými rukami a pozeral sa a počúval. Brouček sa k nemu prikradol. „Zlatohlávok, čo to tu je?“ – „Ty nevieš? Verunka z ružičky má svadbu.“ – „Ale pre pána! Že má svadbu?“ – „Iste, že má. Berie si mladého Veruneka tamhto na druhej strane zo šípky.“ – „Toho? Však je taký rozhnevaný, a oči sa mu iskria.“ – „Áno, keď sa hnevá. Ale dnes sa on nehnevá. Vidíš, veď idú z ružičky von.“ A oni šli z ružičky von, vpredu Verunek s Verunkou – viedol si ju za ruku.

Len čo to Brouček zbadal, ach, v ňom sa všetko obracalo, a akoby mu hlava horela, a hneď preč a preč. Letel a letel, až sa ocitol pri hájiku. Pod skalou vysoký vres, a v tom vrese mach ako zamat, a v tom machu na samej skale krásna, krásna chalúpka. Brouček vrazil hneď do chalúpky, ani nepozdravil, klesol na stoličku a dal sa do plaču, a plakal a plakal, že sa kameň mohol ustrnúť.

„Broučku, Broučku, čo sa ti stalo?“ pýtala sa Janinka. Ale Brouček nemohol ani slovíčko zo seba vyraziť, a plakal a plakal. „Čo sa ti stalo?“ Ale Brouček plakal a plakal.

Tak si Janinka k nemu sadla, položila mu ruku na plece: „Počuješ, Broučku, počuješ? Čo sa ti stalo, čo? Počuješ, ty môj milý Broučku, čo?“ A Brouček plakal a plakal, až sa vyplakal, a už len vzlykal. „Čo sa ti stalo, Broučku, čo? Tak mi povedz!“ – „Ach, ona má svadbu.“ – „Kto?“ – „Verunka.“ – „Ktorá Verunka? Tá z ružičky? Veď ja som si to tak myslela.“ – „Áno, a berie si toho Veruneka. To on ma vtedy tak zbil.“ – „To on?“ – „On. Ja som tam bol u Verunky, ale len okamih, a pýtal som sa jej, či by chcela byť tiež takým chrobáčikom – a ona mi raz hovorila, že by chcela – a tu on priletel a začal ma biť, a zavolal si ešte jedného, a stále ma bili, až potom mnou buchli o zem. Odvtedy som tam nebol, a keď som sa tam dnes letel pozrieť, oni majú svadbu.“

A už Brouček zasa plakal a plakal, a ako by nebolo Janinke Broučka ľúto. –

„Ach, ach, Broučku, veď ja som sa toho stále bála, a ty nie, nie – že budeš poslúchať. Pamätáš sa? Vidíš, ako si už zasa bol neposlušný. Ktorý poslušný chrobáčik opustí svoje miesto a letí, kam nemá letieť! A potom, Broučku, Broučku, kto to kedy počul, aby si chrobáčik robil známosť s Verunkou a aby si snáď dokonca na ňu myslel. Nie, to nie je poslušnosť. Tak to Pán Boh nechce. A čo ma na teba najviac mrzí, to je, Broučku, že si otecka a mamičku oklamal. Veď ty si povedal, že si vtedy spadol. To máš lož na svedomí.“ – „Ale veď ja som neklamal. Ja som spadol na zem.“ – „Áno, ale klamal si. Oni si to mysleli inak, a ty si to chcel. Nič sa nevyhováraj! Tým to robíš len horšie. Teraz rýchlo ešte leť a pekne svieť, a potom to všetko vyznaj!“

A Brouček si dal povedať. Letel a pekne svietil, až sa otecko s kmotríkom po neho zastavili. A leteli a nehovorili nič, ani slovíčko. A keď sa mali rozchádzať, začal sa Brouček spovedať: „Prosím vás, otecko a kmotrík – keď som mal vtedy tú vymknutú nohu, ja som nespadol na zem. Dvaja Verunkovia sa na mňa zbehli a zbili ma.“ – „Verunkovia? A prečo by ťa oni bili?“ – „Ja, ja – ja som bol niekoľkokrát tam pri tej ružičke – prosím vás, odpustite mi to. Mne je toho ľúto.“ – Otecovi vstúpili slzy do očí: „Ach, ach – ale, tak ja ti to odpúšťam,“ a Brouček mu pobozkal ruku.

S mamičkou to bolo tiež tak. Dala sa do plaču, ale že mu to odpúšťa, len keby už úprimne poslúchal. A bolo zasa akoby dobre, ale Broučkovi ešte nebolo dobre. Svietil, svietil, úprimne svietil, ale bol vždy ako obarený a skoro nič nepovedal. Raz, už pekne neskoro, keď všetci ľahli, myslela mamička, že Brouček spí, a začala otecovi potichučky rozprávať: „Tak tu bola Janinka a hovorila, že už bude čas, aby sme Broučka oženili.“ Brouček však nespal a počul to. „Nie, nie, mamička, ja sa nebudem ženiť.“ – „Ticho. Prečo by si sa ty neženil!“ – „Nie, ja sa nebudem ženiť!“ – „No veď ty sa budeš ženiť.“ – „Ach, mamička, ja sa nebudem ženiť!“ – „No tak nech! Ale teraz len spi.“

A Brouček spal. Ale na druhý deň sa zastavil u Janinky. „Ja sa nebudem ženiť.“ – „Ty že sa nebudeš ženiť?“ – „Veď sa každý nemusí ženiť.“ – „Kto nemôže, nemusí, ale kto môže, musí. Poslušný chrobáčik sa aspoň každý ženie, keď môže. Tak to Pán Boh chce. A teraz si daj pozor, či chceš preto poslúchať, že sa to tebe alebo niekomu inému páči, alebo preto a jedine preto, že to tak Pán Boh chce.“ – „Ale veď vy ste sa tiež nevydali.“ – „Nevydala – pretože som nemohla.. Beruška nemôže ísť a nemôže si niekoho namlúvať. Ona musí čakať, až si nejaký poslušný chrobáčik po ňu príde. A keď žiadny dobrý chrobáčik nepríde, tak zostane do smrti slobodná a vie, že preto nikto po ňu neprišiel, že to Pán Boh tak chcel. Tak to je, Broučku, tak. Teraz to ešte nenáhli, ale budeš sa ženiť, pretože to Pán Boh tak chce. Veď už je mamička stará a začína akosi chorľavieť. Či nechceš, aby si mohla predsa trochu odpočinúť? Tak už len leť. Veď už to dlho nebude trvať.“

A Brouček nehovoril nič a letel a svietil a svietil. Veď už to dlho netrvalo a začínalo byť zima. A tak chrobáčiky, že už nikam nepoletia. Len že sa ešte u Janinky zídu. A zišli sa kmotrík a kmotrička a Beruška, a otecko a mamička a Brouček, potom ešte ten mladý a starý chrobáčik z chrastia, a rozprávali si a mali sa dobre. Brouček sedel vedľa Janinky, bol dobrej mysle, ale nehovoril nič.

Mamička mala zo zimy veľký strach. Dreva že majú dosť, ale že je taká slabá, že nevie, či to prežije.

Ale ten starý chrobáčik z chrastia prorokoval, že nebude zlá zima, že to pozoroval na mravcoch. A tak si rozprávali, až zasa začalo lúčenie, a každý si letel po svojom. Janinka stála pred chalúpkou vo machu a pozerala sa za nimi. Veď už bolo zima. Mamička si hneď ľahla a otecko s Broučkom sa dali do práce. Všetko znosili do kuchynky, zavreli zvnútra dvere na petlicu, zastrčili kolík, zapchali dvere aj okná machom a teraz – nech si aj mrzne. Ale mamička mala predsa akosi strach.

Ešte sa pomodlili:

Podvečer tvoja čeľadka,

ako k sliepke kuriatka,

k ochrane tvojej hľadíme,

láskavý Hospodine.

Pac a pusu a spali a spali a spali. Dobre sa im to spalo.

A bola jar. Všetko, všetko kvitlo, ale mamička bola akosi veľmi slabá. „Milé dieťa, nesmieš s tým ženením odkladať. Vidíš, ja už nikam nemôžem. A otecko už mal plán hotový. Dozadu do dvora že prestavajú izbičku, tam že sa oni dvaja odsťahujú, a tí mladí že budú gazdovať.

„Ale prosím vás, mamička, koho by som si ja vzal? Veď ja nikoho nepoznám.“ – „No veď ty niekoho predsa poznáš. Len keď bude dobrá a poslušná. Janinka ti to povie.“

A otecko už ani nečakal. Noci sa im zdali byť ešte chladné, a keď nemôžu letieť, že budú stavať. A stavali. Kmotrík im pomáhal a do Jána bola izbička hotová, taká krásna, ako maľovaná.

„Tak, Broučku,“ začala raz Janinka, „teraz za tou nevestou. Veď vidíš, že mamička už nikam nemôže.“ – „Ale keď ja žiadnu nepoznám.“ – „No keby si len chcel, veď ty by si poznal. Daj si pozor, aby si nebol zasa neposlušný.“ – „A koho by som ja poznal?“ – „Koho? Či nepoznáš Berušku?“ – „Berušku? Tú? Ona sa vždycky so mnou hádala, vždycky sa mi smiala, a vôbec ma nemá rada.“ – „No ako by ťa nemala rada. A ešte len bude mať, len keď si ju vezmeš. A je dobrá a poslušná.“ – „Ale ja by som radšej – –“ – „Broučku, nemysli na to, čo nie je, a drž sa toho, čo je. Berušku poznáš a vieš, že je poslušná, a inú nepoznáš, a ja nemám žiadnu tak rada ako Berušku, a mamička a otecko by tomu tiež boli radi, keby si si ju vzal. Pomysli si, že by si si vzal inú a ona by mamičku len hnevala. My by sme ju potom nemohli mať radi a teba by to mrzelo.“

A tak Brouček nehovoril nič. Letel a svietil, na nič nedbal a ničoho si nevšímal, ale svietil a svietil a myslel pri tom na Berušku.

„Tak, Broučku, čo ti hovorila Janinka?“ pýtala sa mamička. „Aby som si vraj vzal Berušku, že je dobrá a poslušná.“ – „No iste. Ja o lepšej neviem a otecko tiež nie. Tak len tam choď a povedz o ňu.“ – „Mamička, ja tam nepôjdem.“ – „Milé dieťa, kto by tam šiel? To ty tam musíš ísť. Veď oni ťa budú radi vidieť. Vidíte, otecko, aby šiel sám?“ A keď otecko, že áno, tak zostali na tom, že zajtra priletí o niečo skôr a že si ku kmotríkovi zájde.

A tak na druhý deň priletel Brouček o niečo skôr. Pekne sa umyl a vykúpal, a že poletí na námluvy. Mamičke kanuli slzy po tvári. „Tak len choď. Hľadaj, čo by sa Pánu Bohu páčilo, a dobre pochodíš.“ A Brouček šiel. Pod dubom ho videli z okna, a kmotrík mu vyšiel oproti. „Vítam ťa, Broučku. Tak poď ďalej.“ A Brouček šiel ďalej. Berušku len tak zazrel, ako šla do kuchyne, ale kmotrička mu podávala ruku. „Vítam ťa, Broučku. Čo nám neseš?“ A keď tam Beruška nebola, tak sa Brouček neostýchal. „Milá kmotrička, mamička je akosi chorľavá a chce, aby som sa oženil. Ja by som vás teda prosil, či by ste mi nechceli dať vašu Berušku.“

Kmotrička sa na Broučka tak pekne pozerala, akoby tomu bola rada, ale tu vpadol do toho kmotrík: „Milý Broučku, my máme tvojho otecka radi a mamičku tiež, a teba sme tiež mávali radi, ale vieš, že máme len Berušku a že by sme zostali sami. Preto si to musíme rozmyslieť. Vieš čo? Príď si od dneška za týždeň a my ti povieme.“

A Brouček sa už nezdržiaval. Dal s Pánom Bohom a šiel domov. Myslel, že je všetko v poriadku. Ale mamička sa akosi zarazila. Ona myslela, že hneď povedia áno, a skoro ju to mrzelo, že sa chceli rozmýšľať. A keď Brouček o tom premýšľal, napadlo ho tiež, že by za týždeň mohol kmotrík povedať, že mu ju nedá. A začal mať strach. „Len sa neboj,“ tešila ho Janinka.

„Len buď pokorný, nech už ti ju dajú alebo nedajú.“

A Brouček svietil a svietil, na nič nedbal a ničoho si nevšímal, a svietil a svietil a myslel na Berušku. A keď týždeň uplynul, priletel Brouček o niečo skôr domov, pekne sa umyl a vykúpal a šiel pod dub ku kmotríkovi.

Videli ho z okna, ale oproti mu neprišli. Berušku nebolo nikde ani vidieť, kmotrička sa akosi smutne na Broučka pozerala, a – „Broučku,“ začal kmotrík, „my máme tvojho otecka radi a mamičku tiež, a teba sme tiež mávali radi, ale vieš, že máme len Berušku – a my sa bojíme, že budeš neposlušný a že by sa mala Beruška s tebou zle. A tak my ti ju nemôžeme dať.“

Brouček bol ako omráčený. Ani nevedel, kde mu hlava stojí, ale nejako sa predsa dostal z izby, a akoby mu hlava horela, letel a letel – pri hájiku pod skalou krásny vysoký vres, a v tom vrese mach ako zamat, a v tom machu krásna chalúpka. Brouček hneď do izby, ani nepozdravil, klesol na stoličku a dal sa do plaču, a plakal a plakal, že sa kameň mohol ustrnúť. „Broučku, Broučku, čo sa ti stalo?“ pýtala sa Janinka. „Počuješ, Broučku, čo sa ti stalo? Povedz.“

A Brouček hovoril: „Oni mi ju nedajú.“ – „Že ti ju nedajú? A prečo ti ju nedajú?“ – „Že vraj majú len tú, a že vraj ja budem neposlušný, a že by sa mala so mnou zle.“ A už zasa plakal. – „No môj milý

Broučku, len sa pekne pokor a neplač. Veď majú len tú, však? A myslíš, že už budeš vždy poslušný? Len si neverúj. A keby si mal byť neposlušný, to by sa mala Beruška s tebou zle. Ja ti poviem: Len sa pokor a buď poslušný, veď ja o tom s kmotríkom prehovorím.“ A Brouček už neplakal a letel domov.

Mamička už bola plná úzkosti. „No, môj ty Broučku, čo si taký uplakaný?“ – „Keď oni mi ju, mamička milá, nechcú dať! Že vraj budem neposlušný. Oni si to myslia.“ – Mamička bola celá udivená. Toho by sa bola predsa nenazdala. Nehovorila však nič a otecko tiež nič, ale mrzelo ich to obidvoch, až sa mamička dala do plaču. „Neplačte, mamička. Ja som bol neposlušný, ale ja si prajem už poslúchať. Veď Janinka s kmotríkom prehovorí.“

A raz po západe slnka si Janinka tam pri ceste na kmotríka počkala. „Kmotrík, buďte taký láskavý, zastavte sa na okamih.“ – A kmotrík sa zastavil. „Tak vy nechcete Broučkovi Berušku dať! Prečo? Že bol Brouček neposlušný? On toho ľutuje a praje si už poslúchať. A kmotrík, ak ste vy boli vždy poslušný, pozrite sa mi do očí!“ Ale kmotrík sa pozeral na zem. „A čo vy chcete s tou vašou dievkou vyvádzať? Len si dajte pozor, aby vám nezostala sedieť! Tak. To som vám chcela povedať. S Pánom Bohom, kmotrík.“ Kmotrík bol celý popletený. Letel a svietil, a keď už mal letieť domov, hovorí otecovi: „Povedzte tomu vášmu Broučkovi, aby sa k nám zajtra prišiel pozrieť.“ A na druhý deň priletel Brouček o niečo skôr, pekne sa umyl a vykúpal a šiel sa pozrieť ku kmotríkovi.

Kmotrík ho videl z okna a šiel mu oproti. „Vítam ťa, Broučku. Tak poď ďalej.“ A Brouček šiel ďalej. „Ja som si to rozmyslel, milý Broučku, a keď vidím, že toho ľutuješ a že si už prajes poslúchať, ja by som proti tomu nič nemal, keby si ťa Beruška vzala. Musíš sa jej opýtať.“ – „Kdeže je?“ – „Varí v kuchynke večeru.“ A tak šiel Brouček za Beruškou do kuchynky. Už ju dávno nevidel. Bola taká silná a krásna. Stála pri ohnisku a varila zemiaky – celá červená, až horela, buď že jej plameň do tváre sálal, alebo že bola v rozpakoch. –

„Vítam ťa, Broučku. Čo mi neseš?“ – „No, milá Beruška, oni chcú, aby som sa oženil, a kmotrík mi povedal, že by proti tomu nič nemal, keby si si ma vzala. Aby som sa vraj ťa opýtal. Tak Beruška, nechcela by si si ma vziať?“ – „Ja, ja – vieš, Broučku, ja som ťa mávala rada, ale – ja, ja – vieš čo? Ja si to rozmyslím. Príď zasa zajtra.“

A s takou Brouček odišiel. Mamičku to mrzelo, že sa chce Beruška až teraz rozmýšľať, a Broučkovi to tiež milé nebolo, ale bol krotký a pokorný a Janinka mu to schvaľovala. „Nič si z toho nerob. Ak je Beruška dobrá, veď ti ju Pán Boh predsa dá, a ak nie je dobrá, buď rád, že ti ju nedá. Len tam zajtra zasa choď.“

Veď už toho Beruška ľutovala. „Čo si mu povedala, Beruška?“ pýtal sa jej kmotrík, keď prišla do izby. „Ja, ja – ja som mu, otecko, povedala, že si to musím rozmyslieť.“ – „Rozmyslieť? Čo si chceš rozmyslieť? Či nemáš Broučka rada? A nepovedal ti, že ja som ho poslal?“ – „No, ja, ja – ten chrobáčik z chrastia nie je neposlušný.“ – „Chrobáčik z chrastia? No čo je tebe do chrobáčika z chrastia? Keby on bol prišiel, tak by bol Brouček neprišiel. Ale Brouček prišiel a hovoril o teba. A že bol neposlušný? On toho ľutuje a už poslúcha. A ty nechceš poslúchať? Či nie si ty desaťkrát horšia než Brouček!“

Viac jej kmotrík nepovedal. Ale Beruška plakala a celú noc nespala a plakala, a keď Brouček na druhý deň zasa prišiel, bola Beruška v kuchynke a varila zemiaky – a celá červená až horela, buď že jej plameň do tváre sálal, alebo že bola uplakaná. „Vítam ťa, Broučku.“ A už zasa plakala. „Čo, Beruška, plačeš?“ – „Ach, odpusť mi to, Broučku, že som sa chcela až teraz rozmýšľať.“ – „A chcela by si si ma vziať?“ – „No ako by som nechcela.“ A vzala Broučka okolo krku a mali sa radi.

A tak mamička, aby sa vraj so svadbou neodkladalo. Ale asi týždeň to predsa ešte trvalo. Keď sa muselo všetko umývať a čistiť! A kým sa všetci hostia pozvali! A kým sa všetky koláče upiekli! To ich bolo! Ani sa nemohli v komore na dosky zmestiť. A Janinka, že im pošle tri zrnká vína, také krásne modré, až do červena, tak ako sa zo strapca odtrhli. A poslala. Zjednala čierneho chrobáka, kováčika, a on im ich na kolieske zaviezol. A Janinka mu dobre zaplatila, ale kmotrička mu predsa ešte dala trochu múky a krupice a troška masla a tri veľmi veľké koláče. Ten bol rád! Keď mal doma hromadu detí!

A bola svadba. To bolo hostí! A keď boli všetci pohromade, šli von pod dub, Brouček a Beruška, otecko a kmotrička, kmotrík a mamička, Janinka a ten starý chrobáčik z chrastia a potom tí ostatní.

„Tak si podajte ruky,“ začal kmotrík a Brouček a Beruška si podali ruky. „A ty, Broučku, vyznaj, chceš-li mať Berušku vždy rád a vzdávať jej patričnú česť.“ A Brouček vyznal, že chce mať ju vždy rád a vzdávať jej patričnú česť. – „A ty, Beruška, vyznaj, chceš-li mať Broučka vždy rada a dobre poslúchať!“ A Beruška, že ho chce mať vždy rada a dobre poslúchať. – „A tak buďte v tisícky tisícov a žehnaj vám Hospodin.“ A všetci opakovali: „Buďte v tisícky tisícov a žehnaj vám Hospodin.“ A šli zasa do chalúpky a jedli a pili a spievali a rozprávali, a zasa spievali a boli radi a mali sa dobre.

A keď tak spievali, tu videl Brouček oknom tam vyššie na medzi za dubom maličkého chrobáčika, zlatohlávka. Ležal v tráve na bruchu so založenými rukami, pozeral sa a počúval. Brouček vzal rýchlo dva koláče, jeden tvarohový a jeden makový, a bežal von. „Zlatohlávok, poď sem. Ja mám dnes svadbu.“ – „Veď ja viem, že máš.“ – „Tak tu máš, na, koláč.“ A dal mu koláč, ba dva, jeden tvarohový a jeden makový, a zlatohlávok bol toľko rád a utekal domov.

Slnko už vychádzalo, keď všetci vstali, aby odprevadili Berušku pod borievku. Boli veselí, pokrikovali a spievali, len kmotrička potichučky plakala. A bolo po svadbe. Otecko a mamička sa odsťahovali na dvor do izbičky a Beruška začala gazdovať. Pekne sa im darilo a mali sa radi. Brouček a otecko svietili. Beruška varila a upratovala, mamička jej radila a pomáhala.

Ale dlho to netrvalo. Raz ráno, keď už slnko zapadlo, sedeli pri raňajkách. Polievočka stála na stole a Brouček sa modlil:

Ó, náš milý Bože,

vstali sme z lože

a pekne ťa prosíme,

daj, nech sa ťa bojíme,

bojíme a poslúchame,

a pritom sa radi máme.

Ešte nepovedal Amen, a bác – mamička spadla zo stoličky na zem a bolo po nej. Rýchlo k nej bežali, kropili na ňu, kriesili ju a volali, ale nič nepomohlo. Bolo po nej. Ach, to mali žiaľ!

A tak jej pri potoku pod jelšičkou vykopali hrobček, zaplakali, pekne ju tam uložili a tretí deň tam kvitla chudobka, biela ako mlieko. Veď tam kvitne dodnes. A tá belasučká chudobka vedľa – tá je otecova. Keď on si to bral veľmi k srdcu. Svietil a svietil, ale chradol a svetla mu ubúdalo, až potom že už nemôže, a zostal doma. A čo sa nestalo! Raz večer – pod borievkou už boli po večeri – pribehne kmotrička: „Prosím ťa, Broučku, nevidel si kmotríka? On dosiaľ nie je doma, a slnko je už tak vysoko. Ach, ja som plná strachu.“ – „Nie, kmotrička, ja som ho nevidel.“ – A otecko začal mať tiež starosť. „Ach, to sa mu niečo stalo, choďte ho hľadať.“

A šli ho hľadať. Volali a plakali, lietali a behali, ale nikde nič, a nikto o kmotríkovi nevedel. To bolo nárekov! Janinka kmotričku tešila a tešila, ale kmotrička sa nedala potešiť. Keď už to trvalo druhý deň! A až tretí deň rozprával Brouček, že tam v lese pod dubom neďaleko cesty vyrástla belasučká chudobka, a tá že tam inokedy nebývala. „Ach, to je jeho chudobka, tá žlna ho predsa zožrala, ach, ach,“ a plakali a nariekali. A otecko chradol a chradol. „Veď ja už tu tiež dlho nebudem, len sa majte radi a poslúchajte.“

A keď raz otecko dlho nešiel na raňajky, šiel sa Brouček za ním do izbičky pozrieť, a tu on ležal na postieľke, nôžky spojené a celý stuhnutý. Ach, to bol zasa zármutok nad zármutok.

A tak mu pod jelšičkou pri potoku vykopali hrobček, zaplakali, pekne ho tam uložili a tretí deň tam kvitla chudobka, biela ako mlieko. Veď tam kvitne dodnes.

„Kmotrička, zostávajte u nás. Nebudeme tak sami,“ prosili Brouček a Beruška. Ale kmotrička, že nie. „Nie, nie, milé deti, ja musím doma zomrieť, a od nás ma zaniesť tam do lesa pod dub, rozumiete?“ A tak zostali sami. Brouček a Beruška sami, kmotrička sama, Janinka sama, len tam v chrastí sa ten mladý Brouček oženil a boli starí i mladí pohromade.

A tak zasa svietili a svietili, a keď už slnko vychádzalo, čakával Brouček na toho mladého z chrastia, a leteli spolu domov. A svietili a svietili, a tá veľká silná pani v tom peknom dome sedávala pri stole a písavala dlhé listy, a to malé dievčatko bolo už také veľké a krásne. Mávala dlhú, belasučkú zásteru a pomáhala v kuchyni kuchárke. A ten belovlasý Pavlíček – nie, ten tam nikde nebol. Myslím, že bol niekde na školách.

A bola jeseň. Svetla ubúdalo a zimy pribúdalo, a tak chrobáčiky, že už nikam nepoletia. Len že sa všetci ešte zídu, a keď si to kmotrička veľmi priala, tak že sa zídu u nej. A zišli sa tí z chrastia, mladí i starí, Janinka a Brouček s Beruškou. Mali koláče s tvarohom a makom a Janinka im poslala po kováčikovi celé zrnko vína, tak ako sa zo strapca odtrhlo, také krásne modré až do červena. A sedeli okolo pece a rozprávali, ale akosi im to nešlo. Keď tam kmotrík už nebol, a otecko tiež nie, a mamička tiež nie! Stále si na nich spomínali.

A pomodlili sa a začali sa lúčiť.

Tí z chrastia sa náhlili tam za stráň do chrastia, Janinka do machu medzi vres, ale Brouček s Beruškou zostali u kmotričky, a že jej to všetko na zimu zapchajú a upravia. A zapchali jej to a upravili, a keď už leteli domov, „Počúvaj, Beruška,“ hovoril Brouček, „poďme tiež Janinke pomôcť.“ A šli. Janinka si to práve znášala z komory do kuchynky. „Janinka. my vám ideme pomôcť. To sme hlúpi, že nás to skôr nikdy nenapadlo, vidíte.“ – „Ale no, milé deti! Veď ja si to ešte môžem urobiť sama. Až skôr by som nemohla. Ale keď ste prišli, tak mi pomôžte.“ – A pomohli jej. Potom sa dali doma do práce. Veď už bolo veľmi zima. Znosili si všetko do kuchynky, zavreli dvere na petlicu, zastrčili kolík, zapchali dvere aj okná machom, a teraz, nech si aj mrzne!

A pomodlili sa a ľahli, a spali a spali a spali. To sa im to spalo!

A bola jar. Všetko, všetko kvitlo, ale kmotrička už o tom nevedela. Keď ju prišli Brouček a Beruška prvý raz navštíviť, bola bez seba. Rýchlo ju vyniesli na slniečko, a ona otvorila oči a ešte raz sa na nich pozrela, ale potom bolo po nej. A tak zasa plakali. A Janinka plakala a tí chrobáčiky z chrastia plakali, a keď to tak kmotrička chcela, zaniesli ju do lesa pod dub. Vykopali hrobček, pekne ju doň uložili, zaplakali a tretí deň tam kvitla chudobka, biela ako mlieko. Veď tam obe dodnes kvitnú.

„Ach, teraz sme sami,“ nariekala Beruška. „Nenariekaj,“ tešila ju Janinka. „Len pekne poslúchajte. Ja som vás mala vždy rada, a čím viac budete poslúchať, tým vás budem mať radšej.“ A oni poslúchali a mali sa radi.

Ale tí chrobáčiky z chrastia – čo sa im nestalo! Pod borievkou už spali, a tu sa zrazu prihnali tí z chrastia celí vyľakaní a bijú na dvere. „Kto to? Čo to?“ – „Ach, to sme my z chrastia. Už sme spali a tu prišli ľudia s vozom, začali naň nakladať naše chrastie a chalúpku nám celú zbúrali. Sotva sme ušli. Ach, čo si počneme!“ – „Neplačte! Veď zasa nejako bude. Poďte zatiaľ k nám!“

A rýchlo im otvorili a pekne im ustlali a ráno už bol Brouček s Beruškou dohovorený. „Viete čo? Tá chalúpka tamhto pod dubom je teraz prázdna a my ju nepotrebujeme. Zostávajte tam a budeme mať k sebe bližšie.“ A oni, že áno, a boli radi a hneď sa tam odsťahovali. Veď toho veľa nemali. Keď o všetko prišli! Preto im Beruška poslala tiež ešte múky a krupice a masla, a Janinka im toho tiež hromadu poslala.

A Broučci zasa svietili a svietili a mali sa radi. A tam v tej záhrade pri tom peknom dome, keď tam raz Brouček priletel, prechádzal sa krásny vojak: červený kabátik so zlatým golierom a krásny palaš po boku, a sprevádzal tú veľkú silnú pani s gaštanovými kučerami – veď sa jej už veľmi belali. A za nimi zasa taký krásny vojak a sprevádzal takú krásnu, krásnu pannu a niečo si rozprávali. Toho prvého Brouček hneď spoznal, to bol ten dobrý gaštanový Fréda, a Elinku tiež spoznal, ale toho druhého nespoznal a nespoznal. Bol cudzí. Nech. Veď Brouček o nich nedbal a skoro si ich ani nevšímal, a svietil a svietil. –

Ale doma býval predsa často mrzutý a na Berušku niekedy tak zabrblal, že mala hneď plné oči sĺz. „Broučku, čo som ti urobila?“ pýtavala sa Beruška, ale Brouček ani neodpovedal. Keď ten chrobáčik z chrastia mal už malého chrobáčika a ten im behal oproti: „Otecko, otecko!“ Broučkovi to bolo ľúto.

A keď raz priletel Brouček zasa tak zamračený, ani nepovedal slovo, pýtala sa ho Beruška pri večeri: „Ale Broučku, čo ti je? Tak sa mračíš a ani nehovoríš.“ – „Ach, čo mi je! Tí tam z chrastia majú už dvoch malých chrobáčikov a my sme tu stále sami.“ – A Beruške stáli v očiach slzy ako hrachy, a keď sa na ňu Brouček pozrel, videl, ako sa jej sypali po tvári, až jej jedna spadla na tanier do polievky. Broučka to bodlo. Rýchlo sa chopil svojej drevenej lyžičky, a hoci mu hrachová polievočka zo všetkých polievočiek najmenej chutila, zjedol jej plný tanier a už ani nemukol. Ale keď sa Brouček na druhý deň zastavil u Janinky, začala ona: „Počúvaj, Broučku, ja som nedávno bola u Berušky a ona bola uplakaná. Ja som sa jej pýtala, čo jej je, ale ona, že nič. Ale ja sa bojím, že ty s ňou vždy pekne nenakladáš. Počúvaj, to by ešte chýbalo! Nevieš, aká jej patrí česť? Či chceš byť zase neposlušný?“ – „No ja – keď je nás teraz tak málo! Inokedy svietil kmotrík a otecko, a teraz som len ja. To nebudú ľudia vidieť.“ – „Ale, Broučku, aké ty si robíš starosti! Len ty sám pekne svieť a o ľudí sa nestaraj. Či si ťa oni objednali? Nie, Pán Boh si ťa objednal, a keby chcel, dokázal by si vás rozmnožiť v tisícky tisícov.“

A Brouček letel a svietil a svietil, celú noc pekne svietil.

A keď leteli ráno domov, a keď už bol za potokom, a už v stráni pri samej borievke, tu počuje: „Otecko, otecko!“ a taký roztomilý maličký chrobáčik sa mu batolil oproti. „Otecko, otecko, či ma nepoznáte? Veď ja som váš Broučínek a už na vás čakám. A Janinka na vás tiež čakala, a keď ste tak dlho nešiel, tak šla domov. A vidíte, otecko, tú starú kolísku mi dáte pekne obarviť. Mamička ju znesla zo stropu, ale už je taká škaredá. Vidíte.“

Otecko bol celý vyjavený a Beruška stála pri chalúpke vo dverách a toľko sa smiala. „Ty môj Broučínek, ty môj Broučínek!“ A hneď si otecko sadol, vzal Broučínka na kolená a začal si ho prezerať. A on vám mal oči ako otecko, a nosík ako otecko, a všetko na vlas ako otecko, a toľko toho narozprával. Ach, to bola radosť! A mali sa radi. Otecko svietil, mamička s Broučínkom gazdovala a učila ho peknú modlitbičku: „Ó, môj milý Bože, daj, nech som pekne poslušný.“

A dlho to netrvalo – keď otecko letel raz domov zasa, a keď bol za potokom, a už v stráni, tu mu pribehol Broučínek oproti: „Otecko, otecko, máme maličkého Broučinínka. Vidíte, on vám ide oproti.“ A Broučinínek mu šiel oproti a otecko ho už mal v rukách a zdvihol ho do povetria a toľko sa smial. A Beruška stála vo dverách, a srdce jej plesalo, a toľko sa smiala. Ach, to bola radosť! A mali sa radi a otecko svietil a mamička gazdovala a chrobáčiky si pred chalúpkou hrali.

A dlho to netrvalo, keď otecko letel raz zasa domov a bol už za potokom, tu mu bežal aj Broučínek a Broučinínek oproti: „Otecko, otecko, my máme lienočku, takú peknučkú. Vidíte, ona vám ide oproti. Ale ešte nevie veľmi behať.“ A tá malá lienka šla otecovi oproti. „Otecko, ako mi budete hovoriť? Janinka nám priniesla medu a hovorila, že sa budem volať Beruška, ale mamička hovorila, že nie, že sa budem volať Janinka.“

Otecko bol celý vyjavený a Beruška stála pri chalúpke vo dverách, a srdce jej plesalo, a toľko sa smiala. „Ty moja zlatá lienočka, ty moja lienočka! Veď ty máš očká ako Janinka a nosík ako Janinka a všetko na vlas ako Janinka. To ti musíme hovoriť Janinka.“ A mamička bola rada a tá malá lienka bola rada a všetci boli radi a mali sa radi. A otecko svietil a mamička gazdovala a chrobáčiky si pred chalúpkou hrali.

„Dajte mi na Janinku pozor, aby mi ju haja nevzala!“ hovorievala mamička. – „Ó, veď my dáme pozor!“

A dávali pozor. Ale raz pribehli domov: „Mamička, mamička, bola tu haja. Ale nevzala nám Janinku. Ona sa nás bála.“ A mamička bola celá poľakaná. „Naozaj? Bola to haja?“ – „Bola to haja. Taká obrovská, a mala zelené krídla a dlhočizné fúzy, a toľko bzučala.“ – „No to nebola haja. Haja má zobák a perie.“ – „Perie? Tak to nebola haja. Ale bzučala a mala dlhočizné fúzy.“ A mamička bola predsa rada, že jej to Janinku nevzalo.

A dlho to netrvalo a mali zasa maličkého chrobáčika, a zasa to dlho netrvalo a mali maličkú lienočku, a otecko mal radosť a mamičke srdce plesalo. Ale otecko už začínal mať starosť. „No, ja ani neviem, ako im budeme hovoriť. A kampak si ich dáme?“ – „No veď my si na nejaké mená spomenieme. A veď tú izbičku do dvora máme ešte prázdnu.“ A dlho to netrvalo a mali Broučíčka, a mali Janoušeka a mali Janinka a mali Svatojánka a mali Berušku. Desať ich mali, sedem chrobáčikov a tri lienky. Ale Beruška bola na jednu nožku chromá. Ani nemohla na ňu stúpiť, behala však predsa dosť. A keď nemohla, vzali ju chrobáčiky na plecia a pekne ju nosili.

A mali sa radi. Otecko svietil a mamička gazdovala, a všetkých desať chrobáčikov behávalo pohromade. Mamička sa za nimi pozerala a srdce jej plesalo. A Janinka ich mala tiež rada. „Poďte, Broučci, poďte. Mám pre vás prácu.“ A oni jej to pekne robili a ona im niečo rozprávala a potom – to sa rozumie, že im niečo dala. „A teraz si zasa choďte. Ale pekne poslúchať! Pán Boh má rád len poslušných Broučkov.“

A oni zasa šli. Broučci sa učili lietať – zo strieška až k lúke, a cez celú lúku až k dubu, a zasa späť – a lienky sa pozerali, ktorý ďalej. A to potom býval hlad, ale to býval hlad! „Mamička, mamička, ja mám hlad,“ hovorievaval Broučínek. „Nebudeme ešte večerať? Ja som už sotva došiel.“ – „Počkajte, počkajte detičky, kým príde otecko.“ – „Ale, mamička, veď my môžeme potom ešte raz večerať.“ A tak večerali, a keď priletel otecko, zasa s ním večerali, a nič im to neublížilo. Ale tie malé hrnčeky na varenie musela mamička všetky dať preč a kúpila také veľké hrnce. Zato jej lienky v kuchyni pomáhali, a keď robila o dreve, tak jej všetci pomáhali. Jedni sekali, druhí odnášali a iní rovnali. To mali dreva nadbytok! A keď sa už dosť napomáhali, bežali sa prebehnúť.

A keď si raz tak vybehli – bolo to hneď po raňajkách – a už boli tam na konci stráne neďaleko potoka, tu videli takého peknučkého malého chrobáčika: celučký červený so siedmimi čiernymi bodkami, a tie krásne očká ako oheň! Sedel na papradí a pozeral sa na chrobáčiky. Chrobáčiky sa zastavili a pozerali sa na neho.

„Veď ja sa vás nebojím,“ začal ten chrobáčik. „Vidíte, vy ste svätojánci. Otecko hovoril, že ste dobrí.“ – „A kto si ty? A čo tu robíš?“ – „Ja som Verunek tamhto zo šípky. Vidíte ju? Ja som vyprevadil otecka a teraz si odpočívam.“ – „A ty si sám? Nemáte viac chrobáčikov?“ – „No ešte máme Verunečku. Ale je doma u mamičky. Poďte sa na ňu pozrieť.“ A chrobáčiky, že pôjdu, a šli.

Verunka stála pod šípkou a pozerala sa. „Mamička, pozrite sa, to je svätojánikov! Oni sa idú k nám pozrieť. Kdeže je Verunečka?“ A Verunečka pribehla – a tá sa im čudovala! Keď ono ich bolo desať! – „A čo sa ty, Beruška, necháváš nosiť?“ pýtala sa Verunka. – „No oni sú radi, že ma môžu nosiť. Ja som tuto na tú nôžku chromá, ale viem aj behať.“ A skočila na zem a behala.

Verunka šla od chrobáčika k chrobáčikovi, každého pohladila, a keď prišla k Broučínkovi, hovorila: „Však, Broučínek, ty máš očká ako otecko. A či by ste, chrobáčiky, tiež niečo chceli? – Verunečka, skoč do komory a prines ten veniec. Visí na bidielku.“ A Verunečka skočila, chrobáčiky sa postavili do radu a mamička ich podeľovala. To to bolo dobré!

„A viete, čo to je? To sú figy.“ A ešte každému dala, a Verunkovi a Verunečke tiež, a Broučínkovi dala veľmi veľký kus. A tu letel Verunek. „Otecko, otecko, my tu máme chrobáčiky.“ – A otecko bol rád. „To ste dobré chrobáčiky, že ste sa k nám prišli pozrieť. A či pekne poslúchate? To musíte. Ja vášho otecka vídavam a on krásne poslúcha.“ A chrobáčiky jedli a dojedli, a že zasa pôjdu. „Tak choďte a pekne doma pozdravujte.“ A chrobáčiky šli.

To bolo doma rozprávania. „Otecko, otecko, my sme boli u Verunkovcov v šípke, tam ďaleko, ďaleko. Oni vás pozdravujú. A niečo nám dali, také to bolo dobré. A ich mamička hovorila, že vraj mám, otecko, očká ako vy, a dala mi taký veľký kus, väčší než im.“ – „Ó, veď nie,“ bránili sa druhí. „Nám dala tiež taký kus, a dvakrát.“

„A čo vám to dala?“ – „No také to bolo sladučké.“ –– „Med?“ – „Nie.“ – „Jahody?“ – „Nie.“ – „Čerešne?“ – „Nie.“ – „Ako to vyzeralo?“ – „Také to bolo stlačené a bol toho veniec.“ – „Tak to boli figy.“ – „Figy, figy, áno, otecko, figy, figy to boli, figy.“ A chrobáčiky boli radi a mamička bola rada tiež a otecko bol rád, a keď to Janinka počula, tiež bola rada.

„Ale chrobáčiky, či ste pekne poďakovali?“ pýtala sa Janinka. – „Poďakovali? Ó, my sme zabudli.“ – „To nebolo pekné. Ja vám poviem: Ja vám dám kúsok medu, zanesiete ho Verunkovi a Verunečke, pekne poďakujete, a že ich všetci pozdravujeme.“ A Janinka im dala medu a otecko a mamička pekný pozdrav a chrobáčiky to tam zaniesli a pekne to vybavili.

A mali sa radi. Otecko svietil a mamička gazdovala, lienky jej pomáhali a chrobáčiky sa učili lietať. Veď už veľmi vedeli. A bola jeseň. Svetla ubúdalo a zimy pribúdalo, a tak otecko, že už nikam nepoletí. Len, že sa u Janinky všetci zídu. A zišli sa, všetkých desať chrobáčikov aj s oteckom a s mamičkou, a tí z chrastia tiež všetci. To ich tam bolo! A sedeli okolo pece, jedli a pili a rozprávali o kmotríkovi a kmotričke, a ako to bývalo za starých čias, a ako otecko prvý raz letel oknom do toho veľkého krásneho domu tam za mestom v záhradách, ako ten na tom lešeníčku kázal: „Aj, poslúchať je lepšie, ako obetovať“, a ako otecko potom bol predsa neposlušný.

„No, chrobáčiky, kedy vy poletíte?“ pýtala sa Janinka. – „Ó, už čoskoro, vidíte, otecko.“ – „Azda, ak dá Pán Boh, na budúceho Jána.“ – „Tak dobre,“ sľubovala Janinka. „Ak sa mi toho Pán Boh dá dožiť, ja vás vyprevadím.“ A starý chrobáčik z chrastia prorokoval, že tento rok nebude zlá zima, že to pozoroval na mravcoch. A boli radi. Ešte sa pomodlili, a tí z chrastia sa náhlili pod dub, tí spod borievky Janinke na zimu všetko znášali a rovnali, už to mali, dali pac a pusu, doma to tiež hneď mali, len ešte:

Podvečer tvoja čeľadka,

ako k sliepke kuriatka,

k ochrane tvojej hľadíme,

láskavý Hospodine.

A už ležali a už spali, a spali a spali. Dobre sa im to spalo.

A bola jar. Všetko, všetko kvitlo, a tie včely toľko bzučali, a tá tráva bola taká veľká, a tá rosa ako granáty, a tie vtáčiky toľko spievali, a tie cvrčky – ale tie sa len ocvrčkali! A Broučci už nemali pokoja. Brouček a Broučánek, Broučinínek a Broučíček, Janoušek, Janínek a Svatojánek. Slniečko sa len klonilo k západu, a už boli pred chalúpkou, vznášali sa do povetria, jeden vyššie než druhý, a keď videli tam od hájika Janinku prichádzať, leteli jej oproti a skoro ju niesli.

„Veď som rada, že vás môžem, milé chrobáčiky, ešte vyprevadiť, a potom si už tiež pôjdem.“ Ale chrobáčiky tomu nerozumeli.

To bolo radosti! Lienky už mali raňajky hotové, čokoládu a k nej také vyprážané venčeky. Pomodlili sa a naraňajkovali sa, a že v mene Pánovom poletia.

Chrobáčiky sa už vznášali do povetria, ale otecko, že im chce ešte niečo pripomenúť. „Milé chrobáčiky! Tak vy dnes poletíte a budete ľuďom svietiť. Dobre. Keď som ja takto prvý raz letel, napomínal ma otecko a kmotrík, aby som pekne poslúchal, inak že zle pochodím. A ja som predsa neposlúchal. Raz som div o život neprišiel a druhýkrát som myslel, že pozbudnem rozum. A keby ma sám Pán Boh nebol naučil poslúchať, ja by som azda dodnes nechcel poslúchať. A preto vám prajem, milé chrobáčiky, aby som ja vám bol výstrahou a aby vás sám Pán Boh naučil poslúchať.“

Otecko bol veľmi pohnutý, Janinka slzila, mamička plakala a lienky sa dali tiež do plaču. A leteli. Ale len nizučko a pomaličky, aby mohla Janinka a mamička a Beruška a Berunka a malá Janinka stačiť. Tam na vrchu za potokom sa rozlúčili. Lienky sa vrátili a chrobáčiky leteli ďaleko, ďaleko do širokého sveta, otecko v strede a chrobáčiky okolo neho.

„Len sa nebojte,“ učil ich otecko. „Pekne svieťte a nič sa vám nestane. – Tuto je chalúpka horára. Veď ho niekedy uvidíte. Nosí tašku cez plece a na hlave klobúk s perom. Vidíte, tuto sú tie vinice, kde rastie víno, čo nám posiela Janinka. Teraz tu hrozno nie je, to býva až k jeseni, ale víno už kvitne. Vidíte, to krásne vonia.“

A leteli a leteli. Chrobáčikov všade plno, len sa mihali a „Zdar Boh! Zdar Boh!“ A otecko tiež: „Zdar Boh!“ a Broučínek tiež: „Zdar Boh!“ a Broučinínek a Brouček a Broučíček a Janoušek a Janínek a Svatojánek: „Zdar Boh! Zdar Boh!“

„Vidíte, tuto začínajú záhrady, a tie veľké krásne stavby sú letohrádky. Ja svietievam tuto v tej záhrade. Ale dnes poletíme najprv tam oknom do toho veľkého domu. To musíme tuto cez mesto. Vidíte, to sú veže, a tuto práve pod nami to je kašňa, lev do nej pľuje vodu – veď sa niekedy na neho pozrieme.“

A leteli. Za mestom v krásnej záhrade pri ceste veľký krásny dom, okná nesmierne veľké a dvere ešte oveľa väčšie. A tie okná plné svetla a tie dvere dokorán otvorené, a do tých dverí vchádzali stále ľudia, starí i mladí, chlapci i dievčatá. A chrobáčiky sa nerozmýšľali – to okno nad dverami bolo otvorené – vleteli tam, sadli si dolu na rám a pozerali. Od stropu dolu viseli tri obrovské svietniky a krásne svietili. Dolu na zemi boli lavice už plné ľudí. Každý mal pred sebou dve knihy a jednu si hneď otvoril.

Tu jeden vystúpil na také lešeníčko, taký mladučký pán s jasnými hodvábnymi vláskami. Otecko nechcel ani očiam veriť. „Je to on, či nie je to on?“ A bol to on, ten belovlasý Pavlíček. Ach, to mal otecko radosť! A že budú spievať. A spievali, a ako krásne! Potom sa Pavlíček modlil: Že sú nestatoční ľudkovia a že boli neposlušní a nemilosrdní, aby im to Pán Boh pre milého Syna svojho odpustil a svojím Duchom aby ich posvätil.

Potom otvoril tam na stolíku obrovskú knihu a čítal z nej: Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. A keď si sadli a dávali pekne pozor, začal im rozprávať, aký on býval rozpustilý a nemilosrdný chlapec. Raz navečer, keď si v záhrade hrali, že videl letieť svätojánskeho chrobáčika. Hneď strhol z hlavy klobúk a zo všetkej sily ním po milom chrobáčikovi buchol. A že si z toho vôbec nerobil. Ale mamička sa na neho uprene pozrela. Nehovorila však nič.

V noci potom mal sen. Snívalo sa mu, že bolo už ráno a že ho mamička prišla budiť. Jeho klobúčik držala v ruke. „Pozri sa, Pavlíček, čo je to tuto na tvojom klobúčiku?“ A keď sa pozrel, bolo to chrobáčikovo krídelko. „Pavlíček, kdeže sa tu to krídelko vzalo?“ – „Viete, mamička, ja som včera tým klobúčikom hodil po svätojánskom chrobáčikovi.“ – „Áno, ja viem, ale teraz sa pozri, ty si ho zabil. Pán Boh ho stvoril, aby nám v noci pekne svietil, a len zváž, ty si ho zabil! To by ti malo prejsť? Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Ty si bol nemilosrdný, ty si chrobáčika zabil, a preto nedosiahneš milosrdenstvo.“

On že sa dal do plaču, ale mamička ho nechala a šla od neho preč. A plakal, až sa prebudil. Tu však videl, že je ešte noc a že to bol sen. Ale ráno hneď sa šiel pozrieť na klobúčik, a to krídelko tam naozaj ležalo. Ó, to že mu toho bolo ľúto! A to slovo Božie: Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo, že mu v pamäti uviazlo a Duch svätý že mu odvtedy už často ukázal, že je predsa ešte a často nemilosrdný. A tak aby si všetci tú svoju nemilosrdnosť pripomenuli a pokorili sa a nikoho neodsudzovali a nezatracovali, ale keď sa Pán Boh k nim má tak milosrdne, že im pre milého Syna svojho všetky hriechy odpúšťa, aby jemu kvôli boli ku všetkým a ku každému milosrdní.

A keď to otecko počúval, on sa dal do plaču. A tam v prvej lavici, neďaleko lešeníčka, sedela veľká, silná pani, trochu už zhrbená, a tie gaštanové kučery jej už celkom zbeleli, a vedľa nej sedela krásna, krásna panna, a ony obe tiež slzili. A bolo Amen a modlili sa a spievali, a keď spievali, Pavlíček sa pozrel na to okno nad dverami a tam dolu na ráme sedelo osem chrobáčikov, sedem mladých a ten ôsmy Brouček. To bol Pavlíček asi rád. A vychádzali a dávali pri dverách niečo na tanier, až to cinkalo. A tak chrobáčiky tiež leteli.

„Poďte, poďte, až zasa niekedy inokedy. Teraz musíme pekne svietiť.“ A leteli do tej záhrady pri tom peknom dome a zostali tam všetci. Otecko myslel, veď že tam svetla nadbytok ešte nie je. A svietili a svietili, celú noc krásne svietili, a keď začali kohúty krásne kikiríkať, „Počujete,“ hovoril otecko, „to kikiríkajú kohúty, že už bude deň, a vidíte, tamhto sa už nebo červenie. To poleťme domov!“ A leteli domov.

Mamička a Janinka a Beruška a Berunka a malá Janinka už na nich čakali. „Vítame vás, vítame vás! Ako ste sa mali?“ – „No dobre sme sa mali. Ale mamička, to máme hlad!“ – „No tak poďte, poďte k večeri.“ A pomodlili sa a navečerali sa, a keď čakali, že im budú chrobáčiky rozprávať, oni na to: „Ale mamička, to sa nám chce spať!“ A tak aby si šli ľahnúť. A len čo ľahli, už spali a spali.

„Ako to s nimi vlastne chodilo?“ pýtala sa mamička. „Nebáli sa?“ – „Nože. Oni sú iní ľudia, než som bol ja.“ Mamička sa smiala. „A vieš prečo?“ – „Prečo?“ – „Preto, že ty si býval vždy sám, a ich je hromada.“ – „Veď ja som rád, že ich máme veľa.“ A boli radi. A len čo slniečko začalo zapadať, už zasa boli chrobáčiky na nohách, a leteli a svietili a svietili, a nič sa nebáli, a nič sa im nestalo. A tak stále svietili a poslúchali.

Keď potom raz po raňajkách práve chceli zasa letieť, odkázala im Janinka, aby sa k nej všetci prišli pozrieť. A tak sa šli hneď všetci k nej pozrieť: Pri hájiku pod skalou vres červene a biele rozkvitnutý, a v tom vrese mach ako zamat, a v tom machu na samej skale krásna, krásna chalúpka. A tie dvere sa tak sviatočne leskli, a tie okienka sa tak slávnostne ligotali, a Janinka ležala na lôžku celá sviatočná, a všetko, akoby mala veľký sviatok. Dvanásť stoličiek okolo lôžka. „Vítam vás, chrobáčiky a lienky, vítam vás. Poďte si tuto sadnúť,“ vítala ich Janinka a krásne sa na ne usmievala. „Vy, otecko a mamička, sadnite si tuto ku mne.“

Chrobáčiky boli celé udivené, čo bude, ale mamička už mala oči plné sĺz. A keď sa usadili, sadla si Janinka na lôžku. „Milé chrobáčiky a lienky, a ty môj Broučku a Beruška, to ste dobrí, že ste prišli ešte sa ku mne pozrieť. Pán Boh mi zjavil, že sa dnes ráno z tohto sveta odoberiem, a ja by som sa rada s vami rozlúčila.“

Otecko a mamička a lienky už plakali, ale chrobáčiky akoby tomu nechceli veriť. Veď bola Janinka taká silná a zdravá! – „Ja som vás všetkých mala rada a modlievala som sa, aby vás Pán Boh naučil poslúchať. Teraz už tu nebudem, ale Pán Boh vás bude i naďalej učiť poslúchať. Len sa majte radi a hľaďte si každý svojho. Nedostatok nebudete mávať nikdy v ničom žiadny. A keby si sa, milá Beruška, s tou chromou nôžkou nevydala, tuto tá moja chalúpka bude tvoja, aby si mala kde zostávať. Keď potom umriem, pochovajte ma tuto vo machu hneď pod oknami. Teraz mi ešte podajte každý ruku.“

Tu sa až teraz dali chrobáčiky do nesmierneho krikľavého plaču. – „Chrobáčiky, či vy nechcete poslúchať?“ – „Ach, my chceme poslúchať, ach, my budeme poslúchať, len nám neumierajte!“ – „Tak, keď vy chcete poslúchať, chcete, aby som ja bola neposlušná? Pán Boh mi všetky hriechy odpustil, a keď si ma teraz chce vziať, mala by som ja nechcieť? Nič neplačte, len pekne poslúchajte.“ A keď bola ešte každého pobozkala, položila sa naznak a pokojne ležala, celá sviatočná. A nezoslabli oči jej, ani sila neodišla od nej.

A keď tak pokojne ležala, tu akoby jej ešte niečo napadlo. „Broučku!“ – A otecko sa k nej naklonil. – „Tam na dvore v komore som tomu chrobákovi-kováčikovi niečo pripravila. On mi často posluhoval. Nech si po to príde. Že ho pozdravujem a ďakujem mu.“ Potom oči zavrela a viackrát neotvorila.

Ach, tí chrobáčiky už Janinku nemali. Tí sa naplakali! Potom vykopali pred oknami vo machu hrobček, zaplakali, Janinku doň pekne uložili a tretí deň tam kvitla chudobka, biela ako mlieko s kraječkom ako krv červeným. To, že Janinka zostala pannou.

„Kováčik!“ volal otecko na toho čierneho chrobáka, keď ho prvý raz stretol. „Janinka umrela. A niečo ti tam v komore pripravila, máš si po to prísť. Ale je toho veľa, musíš si vziať kolieska.“ A kováčik si po to prišiel s kolieskom, ale nemohol to naraz odviezť – hrach a kroby a šošovicu a múku a krupicu a maslo, a celé jedno zrnko vína. Musel prísť ešte raz a ešte raz. Ten bol rád! Ale potom sa dal do plaču: „Ach, kde ja zasa takú pani nájdem!“ A išiel svojou cestou a radoval sa a plakal.

A chrobáčiky sa mali radi a poslúchali. Svietili a svietili, lienky doma gazdovali, a nemali nikde v ničom žiadny nedostatok, ale vo všetkom všadiaľ všeliaky dostatok. A keď chrobáčiky raz hneď po západe slnka do tej záhrady pri tom peknom dome priletely, ó, tam dolu to bolo zhonu! Slúžky sem a sluhovia tam, a tam hore, to bolo svetiel! A taký dlhočizný stôl a okolo neho plno panien a pánov. A tam na hornom konci sedela tá krásna, krásna panna s krásnym vencom na hlave a vedľa nej krásny vojak so zlatým golierom. A ten gaštanový Fréda tam tiež bol a mal tiež zlatý golier. A ten belovlasý Pavlíček tam tiež bol. Bol celý červený a mal v dierke pri gombíku tri belasučké chudobky.

„Chrobáčiky, pozrite sa. Tu majú, myslím, svadbu,“ hovoril otecko a obzeral sa po zlatohlávkovi. Naozaj, zlatohlávok sedel so založenými rukami tam hore na pootvorených dverách. „Zlatohlávok, však to tu majú svadbu.“ – „No ako by nemali. Vidíš tamhto nevestu s tým krásnym venčekom? To je Elinka.“ – „A koho si berie?“ – „No toho pána vedľa s tým zlatým golierom. Pane, to je pán!“ A otecko bol rád, ale – že musia svietiť. A svietili a svietili. –

A bola jeseň. Svetla ubúdalo a zimy pribúdalo, a tak chrobáčiky, že už nikam nepoletia. Len ešte pozvali všetky tie chrobáčiky z chrastia. A oni prišli a sadli si okolo pece a jedli a pili a rozprávali sa. Ale ten starý chrobáčik z chrastia prorokoval, že bude zlá zima, že to pozoroval na mravcoch, a oni že majú akosi hrozne málo dreva. „No, my ho máme hromadu,“ hovorila mamička. „Od vlaňajška nám ho hromada zostala a tento rok sme robili celé leto drevo. My by sme vám ho mohli trochu dať.“ A otecko, že áno, a chrobáčiky všetky, že áno, a tak sa pomodlili a rozlúčili, a že sa práve ešte urobil pekný deň, nosili chrobáčiky tam pod dub veľa dreva. Veľa im ho zaniesli. Potom si už len všetko znosili a upravili, všetko vnútri aj zvonka machom zapchali – už to mali – ešte sa pomodlili:

Podvečer tvoja čeľadka,

ako k sliepke kuriatka,

k ochrane tvojej hľadíme,

láskavý Hospodine.

Pac a pusu, a už ležali a už spali, a spali a spali.

A bola zima. Ach, to bola zima, zlá zima! Potoky zamrzli až na dno, vtáky padali z povetria – mrzlo, až sa iskrilo. Ach, tí chrobáčiky pod borievkou, či to vydržia? – Nech. Veď ak zmrznú, oni poslušne zmrznú. –

A bola jar. Všetko, všetko kvitlo, ale pravšetko, a tam pod borievkou kvitlo dvanásť chudobiek, deväť belasučkých ako mlieko a tri s kraječkom ako krv červeným. Veď tam kvitnú dodnes.