Zbojník Jurka

Ako zbojníckym hajtmanom bol a so svojimi chlapcami ako pánom od majetku pomáhal, až sa s nimi pod šibenicu dostal, ale ako ho slečna Alenka zachránila

Na zámku v Napajedlách kedysi sedel gróf z Rotálu. Bol to bohatý pán. Patrili mu tri panstvá: zlínske, kvasické a napajedelské, a mal všetko, na čo si spomenul. Len jedno mu nebolo dopriate, nemal žiadne deti. Grófka sa preto veľmi trápila a pochodila všelijakých lekárov i bylinkárok. Nič jej to však nepomohlo, rod bol na vymretie. Keď nebolo pomoci, gróf si obľúbil neter Alenku a vzal si ju k sebe. Bola to pekná komtesa. Od malička vyrastala na zámku a všetci ju mali radi. Gróf Rotál bol dobrý a štedrý k svojim blížnym a priateľom. Ale svoj ľud v dedi
nách utláčal, kde mohol. Pretože potreboval veľa peňazí, zvyšoval roboty, desiatky aj povinnosti, až sa ľudia začali búriť a utekali mu z panstva. Gróf na nich dal zavolať vojakov a koho tí chytili, hneď ho zavreli do väzenia.
Raz za čas, keď pán gróf uznal za vhodné, zvolal na zámok všetkých richtárov z dedín na exámen. Tí z toho nikdy nemali veľkú radosť, pretože pán od nich vždy vymáhal peniaze alebo novú robotu. Keď raz prišli, ešte sa ani neohriali a už im sluhovia nalievali vizovickú pálenku na privítanie. Gróf z Rotálu každého vítal osobitne a dobre sa pozeral, či sú tu všetci a či pijú až do dna. „Pripime si na zdravie, páni richtári! A nezabudnite, že sa o Vás Váš pán vždy dobre stará!“
V zámockej komnate stál jeden vedľa druhého, každý v baraňom kožuchu, a viac miesta tu nebolo. Pri stole sedel zámocký pisár so spismi a čakal, kým sa gróf s richtármi dohovorí. „Páni richtári! Dal som si Vás zavolať preto, že je potrebné, aby poľná robota bola namiesto jedného dňa v týždni dvakrát. Ukazuje sa, že tento rok bude dobrá úroda a je potrebné včas všetko zvoziť do stodôl.“
Ako gróf dohovoril, zahučalo to v komnate ako v úli. Na kopaniciach bola bieda, ľudia mali sotva na kašu a teraz ich čakala nová robota. Richtári vedeli, že s grófom bude ťažký boj, ale len tak sa dať nechceli.
„Milostivá vrchnosť nech odpustí! To je ale hrozné dopustenie a ľudia si budú nariekať,“ odvážil sa odporovať richtár z Jaroslavíc.
„Akéže dopustenie? Vy leniví chlapi!“ rozkričal sa gróf. „Vrchnosť s vami zmlúvať nebude. Zostanete tu tak dlho zavretí, až sa k tej robote upíšete.“ A treskol dverami a bol preč. Richtári zostali v komnate zavretí s pisárom, ktorý už zo seba sťahoval kabát. Bolo tu horúco ako v pekle. Gróf prikázal sluhom, aby poriadne prikladali z chodby do pecí. Potom dal okolo dverí porozstavovať stráže, aby nikto neušiel.
„Počúvajte, chlapi! Tu je horúco ako v peci. Snáď nás tu nechcú zaživa upiecť?“ strachovali sa niektorí richtári.
„Zbytočné strachy!“ tešil ich pisár. „Len podpíšte, čo máte podpísať, a pôjdete po svojich!“
Veľké kachľové pece hriali ako na poslednom súde. Chceli otvoriť okná a zistili, že sú všetky dobre zatĺkané. Chlapi sa začali vyzliekať z kožuchov a cpali ich pod seba, pretože inde miesta nebolo. Všetci frflali a nadávali.
„Tak čo, chlapi, urobíme? Keď nepodpíšeme, bude zle. A keď podpíšeme, bude ešte horšie. Čo to len našim doma povieme?“
„Čo vyvádzate, chlapi? Na tri roky sa predsa môžete k robote upísať. Vrchnosti pomôžete a sebe tiež. Len dlho nemúdrujte, alebo sa tu všetci upečieme ako husi,“ radil im zámocký pisár, ktorému išla takáto panská služba už tiež krkom. Pre veľkú horúčavu sedel tu bez parochne a s rozhalenou košeľou. Takto ho richtári ešte nikdy nevideli. Ale kvôli horúčave zvliekol aj svoju dôstojnosť a bol ako jeden z nich.
V zámockej komnate sa čoskoro nedalo poriadne nadýchnuť. Tí slabší začali padať ako muchy. Tak sa richtári hneď medzi sebou dohodli, že grófovi ten pergamen podpíšu. Len čo podpísal prvý, druhý a tretí, pisár zabúchal na dvere, aby im otvorili. Nakoniec podpísali všetci.
A gróf Rotál sa smial a bavil svojich hostí veselým rozprávaním, ako tie roľnícke chrbty v komnate takmer upiekol.
„Vidíte, tie barany! To bolo rečí a výhovoriek. Nakoniec podpísali všetko, čo sme im prikázali. Stačí ich vždy trochu zovrieť alebo viac zakúriť a sú pokorní ako ovečky.“
Keď drábi začali po dedinách vyhlasovať novú robotu, richtári zistili, že ich gróf oklamal. Nie na tri roky, ale navždy sa mu upísali. Slová „po tri roky“ boli v listine vynechané. To bolo nárekov a lamentovania. Ľudia im dávali tú novú robotu za vinu. Medzi richtármi sa však našli takí, ktorí sa nebáli postaviť vrchnosti. Poslali sťažnosť až k samému olomouckému biskupovi Ditrichštejnovi, že ich pán gróf z Rotálu oklamal a zle s nimi zaobchádzal. Keď potom prišla ich sťažnosť s biskupským listom na Napajedlá, gróf sa ľahko zo všetkého vyhovoril. Do Olomouca poslal odpoveď, že sa všetko stalo inak a po práve.
„... a čo sa týka tej veľkej horúčavy, musím Vašej biskupskej milosti povedať, že som na ceste na koni na napajedelský zámok veľmi zmokol. Preto som v komnate kázal trochu zakúriť, aby som zahnal zimnicu, ale richtárom som krivdiť nechcel.“ Tak sa pán gróf bránil sťažnosti a uverili mu.
Koniec toho sporu však ešte nebol. Po horách a kopaniciach šiel jeden hlas, že gróf Rotál je filuta a darebák. Až sa nakoniec richtári dohodli, že dajú vedieť zbojníkom na Budačine, aby pána z Rotálu trochu pošteklili a pustili mu žilou. Nad Kudlovskou dolinou sú skaliská menom Budačina. Bolo tam vždy plno dier i veľká jaskyňa, kde sa zbojníci ukrývali pred vojakmi. V jaskyni boli pekne za vetrom a nikto tam za nimi nemohol. Mali dobrých koní, na nich zachádzali ďaleko do kraja. Čo kde ukradli a pobrali, to všetko po lesoch a v Budačine ukrývali. Vtedy sa zbojníkom darilo dobre. Mali peňazí ako lístia v lese, len sa nesmeli slobodne ukazovať medzi ľuďmi.
Keď prišli richtári za Jurkom, zbojníckym hajtmanom, všetko mu povedali a prosili ho o pomoc.
„Nestarajte sa, páni richtári, my sa o grófa už postaráme. Pozrieme sa, ako hospodária jeho šafári vo dvoroch a či bude mať takú dobrú úrodu, ako Vám vravel. Ale musíte držať jazyk za zubami, a keď bude zle, dajte nám včas vedieť!“ Richtári to radi zbojníckemu hajtmanovi sľúbili a spokojne išli domov, že predsa len vyzreli na Rotála.
Od toho dňa začali zbojníci lúpiť na rotálovskom panstve viac ako kedykoľvek predtým. Objazdili jeden dvor po druhom a všade niečo pobrali. Keď sa to gróf dozvedel, bol veľmi rozhnevaný a povolal ďalších vojakov, aby mu strážili majetok. Tí však veľa šťastia nemali. Kam prišli, našli len prázdnu sýpku, pivnice alebo chlievy, ale zbojníci už boli dávno kdesi v horách.
Tak to išlo nejaký čas a ľudia to grófovi priali. Až sa raz do toho všetkého zaplietla baba, ktorá zbojníkom na Budačine varila. Mala medzi nimi syna a veľmi ju mrzelo, že nie je hajtmanom. Preto tajne Jurkovi škodila a kde mohla, snažila sa synáčika dostať na jeho miesto. Veľmi sa jej to však nedarilo, Jurko bol medzi zbojníkmi obľúbený. Baba chodila dolu do dediny alebo niekedy až do mesta, aby zvedela, čo je kde nové. Raz sa vrátila na Budačinu a vravela hajtmanovi: „Či vieš, Jurko, že gróf Rotál má u seba peknú komtesu a veľmi si na nej zakladá? Mal by si sa vybrať na zámok a trochu sa tam so slečinkou pozabávať. To by mal gróf iste radosť.“
Hajtman Jurko zazrel na babu, či to myslí vážne. Ale ona sa točila okolo almary, akoby nič nepovedala, a venovala sa svojmu. Jurko na to buchol päsťou do stola a veselo si hvizdol.
„To je trefa, babo! Hneď chystaj peknú košieľku s čipkami a zlatom vyšívaný kabát, nech tam medzi pánmi nerobím hanbu! Pôjdem na zámok.“
„To vieš, Jurko, že Ťa dobre vypravím. Len sa stroj!“ povedala mu baba úlisne a vybrala z hromady šatstva ten najlepší kabát, nohavice i črievice so zlatými prackami. Mali toho plné truhlice, ako ich pánom pobrali na cestách. Potom mu dala najlepšieho koňa osedlať panským postrojom a jedného zbojníka, vlastného syna, s ním poslala ako sluhu.
Keď sa Jurko umyl v studničke a schoval vlasy pod bielu parochňu, do panských šiat sa obliekol, od pána ho nikto nerozoznal. Sám mal zo seba radosť. „Jojojoj! Babo! To bude zase raz veselo, až si s grófom cinknem pohárom o pohár a s komtesou v kole zatočím.“ Baba mu dávala posledné rady na cestu:
„Len nie tak zhurta, synáčik! S pánmi musíš vždy pomaly a s ich dcérkami ešte skôr. Nezabudni všetkým paniam ruky bozkávať a všade sa klaňať ako pán páter pred oltárom! Daj pozor, aby nikto nespoznal, že si vyrástol v horách a v chudobe!“
„Nezabudnem, babo, nezabudnem! A ako si mám komtesu získať, to nevieš? A ak vieš, tak mi poraď!“
„Nemám strach, Jurko, že by si si neporadil. Len sa na dcérku usmeješ, každá by išla najradšej hneď za tebou. Keby sa Ti však s komtesou nedarilo, uvarila som Ti do fľaše trochu ľúbostného nápoja. Ako ho slečne do pohára priliješ, bude za Tebou blázniť až do smrti.“
Jurko si vzal od baby ľúbostný nápoj a rozlúčil sa. Kamaráti zbojníci ho na koňoch odprevadili až do pol cesty a tam mu až dali zbohom. Ďalej Jurko išiel len s jedným, ktorý mu robil sluhu.
V napajedelskom zámku mali stále nejakých hostí. Jedni prichádzali a druhí sa lúčili. Gróf Rotál viedol veľký dom. Zábavy, hony a plesy boli na dennom poriadku, na zámku sa stále niečo chystalo. Keď sa dal Jurko ohlásiť u grófa ako uhorský barón, bol srdečne privítaný.
„Vítam vás, barone! Dámy sú v parku a budú iste vašou návštevou práve tak potešené ako ja. Buďte naším hosťom a správajte sa tu ako doma!“ privítal gróf Jurka, hneď mu vykázal jednu komnatu na bývanie a jedného sluhu, ktorý sa mal o baróna starať. Márne sa Jurko bránil, že má svojho sluhu. Teraz mal ešte druhého. Bol z toho všetkého vyjavený, ale držal sa statočne. Pretože bol všetkými masťami mazaný, robil to, čo robili páni okolo neho, a dával pozor, aby niečo nepokazil.
V novom kabáte sa vybral do parku, kde sluhovia práve podávali olovrant v tráve. Gróf ho predstavil všetkým hosťom a zvlášť pani grófke.
„To je náš nový hosť, grófka! Budete mať ďalšieho zaujímavého spoločníka. Pán barón k nám prišiel z Uhorska a iste nám povie, čo je tam nové.“
Barón Jurko sa hneď chopil grófkinej ruky a dvorne ju pobozkal.
„Snáď Vám to milé pohostinstvo budem môcť raz odplatiť,“ sľuboval a grófka sa naňho za to milo usmievala.
Potom chcela vedieť, aké veľké panstvo má barón v Uhorsku a či ešte žijú jeho rodičia. Jurkovi neostávalo nič iné, než aby si vymýšľal, koľko má kde dvorov a poddaných, koľko koní a dobytka. Všetci ho počúvali napäto, len komtesa akoby si ho nevšímala. Kŕmila koláčom svojho obľúbeného páva. Keď konečne na Jurka pozrela, spýtala sa ho:
„Máte u Vás v Uhorsku tiež takých pávov? Ten môj páv chodí za mnou ako psík. Keď ma uvidí, hneď mi letí s veľkým krikom oproti.“
Jurko bol rád, že naňho prehovorila, a celý sa začervenal. Chvíľu trvalo, kým našiel odpoveď práve takú, akú chcel.
„A kto by Vás nemal rád, komtesa? Každý urobí všetko, čo Vám len na očiach uvidí,“ a zadíval sa jej tak uprene do očí, akoby ju chcel uhranúť. „To všetci páni u Vás v Uhorsku majú také uhrančivé oči ako vy, barone?“ Milo sa usmiala, ale na odpoveď nečakala. Zdvihla sa z trávy, vytriasla posledné omrvinky z atlasovej sukne a naposledy pohladila obľúbeného páva. Jurko na ňu hľadel ako na svätý obrázok. Dávno pritom zabudol, prečo sem vlastne prišiel. Nie on komtesu, ale ona jeho očarila a bola to veľká láska.
V napajedelskom zámku si barón Jurko nejedenkrát s grófom pripil, nejeden tanec s komtesou zatancoval. Jazdili spolu na koni, chytali ryby v rybníku. Celé dni boli spolu a stále mali o čom hovoriť. Jurka len mrzelo, že sa stále musí vydávať za uhorského baróna.
Až raz dostal zbojnícky hajtman od kamarátov odkaz, aby sa vrátil na Budačinu. Že sa medzi sebou nemôžu dohodnúť a stále sú medzi nimi samé zvady a sváry. V tej chvíli Jurko vedel, kde je jeho miesto, a chystal sa na cestu. Ešte toho večera sa stretol s komtesou v salóne a začal sa lúčiť. „Zajtra musím odísť, milá komtesa! Čaká ma cesta do Viedne a potom pôjdem na svoje statky do Uhorska. Nikdy však na Vás nezabudnem, kým budem živý.“
Keď to počula, zľakla sa. Zaviedla Jurka až k oknu, kde ich nikto nemohol počuť, a prosila ho:
„Barone, sľúbte mi, že sa zase vrátite! Bude sa mi po Vás veľmi stýskať a všade mi budete chýbať.“
Jurko bol od radosti celý bez seba. Keď to počul, mal chuť komtesu objať a vybozkávať ako nejakú kopaničiarsku dcéru. Teraz jej však len ruku pobozkal a sľúbil, že príde, hneď ako bude môcť. Keď sa na druhý deň spolu lúčili, komtesa plakala a gróf ho srdečne pozýval na novú návštevu.
Jurko sa vrátil na Budačinu. Medzi zbojníkmi sa viedli čudné reči, že hajtman Jurko už nie je taký, aký kedysi býval. A že sa vraj veľmi zahľadel do Alenky, komtesy z napajedelského zámku. Zbojník, čo mu robil sluhu, toho vedel viac, než mal, a baba všetko roznesla. Keď sa to Jurko dozvedel, bola z toho bitka a medzi zbojníkmi tieklo veľa krvi. Baba mala čo robiť, aby im všetky rany vyliečila. „Jurko, trochu sa spamätaj! Nepripusť, aby medzi vami boli nejaké roztržky.“
„Ty, babo, mlč! Ty si to sama zavinila. Rozprávala si mi o komtese a do zámku ma posielala. A teraz by si mi chcela niečo vyčítať? Pozbieraj svojich päť sliviek a choď, odkiaľ si prišla. Robíš tu len peklo a mrzutosť.“
Baba nejaký čas čakala, či hajtmanov hnev pominie, ale toho sa nedočkala. Vydala sa teda do mesta po vojakov. Rátala, že keď zbojníkov vyzradí, sama sa so synom zachová pri živote a dostane nejakú odmenu.
Gróf Rotál sa čudoval, že baba vie o zbojníckom brlohu, a sľúbil jej všetko, čo chcela. Potom s ňou poslal vojakov na Budačinu. Skôr než sa večer stretol s večerom, na zámku na nádvorí stáli zbojníci zviazaní povrazmi. Gróf sa so všetkými hosťami vyšiel na tých lotrov pozrieť, aby si ich obzrel. Chlapci zbojníci boli urastení ako stromy v lese, niektorí už starší a iní ešte mladí. Všetci však stáli vzpriamene a bez bázne. „Predsa som Vás dostal,“ zasmial sa gróf a jedného po druhom si obzeral. „Teraz Vás všetkých, ako tu stojíte, poženiem pred súd a to Vám sľubujem, že sa postarám, aby ste do jedného viseli na šibenici!“
Vtom sa za ním ozval bolestný výkrik. Komtesa sa skotúľala na zem v mdlobách. Sluhovia sa zbehli a kriesili ju. Nakoniec museli komtesu odniesť na lôžko. Keď ju zámocký lekár priviedol k vedomiu, stále len plakala a nariekala. Gróf bol z toho nešťastný a chcel vedieť, čo zlé sa jeho Alenke prihodilo. Pred ľuďmi však hovoriť nechcela. Preto gróf všetkých sluhov i lekárov vyhnal z komnaty, vzal komtesu za ruku a prosil ju:
„Povedzte mi, Alenka, čo sa Vám stalo? Čo Vás tak naľakalo? Urobím všetko, len aby ste sa mi zase čoskoro uzdravili.“
„Ja sa už nikdy neuzdravím. Ja sa snáď od žiaľu vysilím, ak tých zbojníkov dáte popraviť, pán strýko!“ nariekala komtesa a grófovi išla z tých jej rečí hlava dookola.
„Čo majú s tým spoločné zbojníci? Som rád, že sa mi ich podarilo všetkých pochytať. Narobili na mojom panstve hrozné škody.“
„Ale ten ich hajtman, to je pán Jurko, uhorský barón!“ zašepkala komtesa a zase bola v mrákotách.
Keď to gróf počul, nevedel, čo skôr. Znovu zavolal ku komtese doktora, sám sa potom zavrel do komnaty a nikto k nemu nesmel. Vedel o ich veľkej láske a nebol proti tomu. Ale dať Alenku zbojníckemu hajtmanovi, to nechcel a ani na to nepomyslel.
Na druhý deň šiel gróf za komtesou a dlho s ňou hovoril osamote. Ona však stále len plakala a nechcela od Jurka upustiť za nič na svete. Až sa nakoniec dal gróf prehovoriť.
„Tak nech je teda po Vašom, milá komtesa! Ale len kvôli Vám dostane ten zbojník milosť. A keď sa bude poriadne živiť, niečo sa už pre neho nájde a uvidíme, čo bude ďalej. Len prosím Vás už neplačte a buďte zase veselá!“
Potom poslal do zámockého väzenia po Jurka. Keď ho viedli ku grófovi, nebol to už ten jemný a uhladený uhorský barón, ale tvrdý chlap z hôr, ktorý sa ničoho nebojí. V komnate uvidel komtesu a sklopil hlavu, ale len na chviľku. Potom ju zase hrdo zdvihol a čakal, čo od neho gróf bude chcieť.
„Pretože sa tu za Teba komtesa veľmi prihovárala, dávam Ti milosť, ale s ostatnými zbojníkmi naložím tak, ako som povedal!“
„Ale ja tú vašu milosť neprijmem, gróf!“ povedal Jurko rozhodne. „Keď nedáte milosť mojim kamarátom, nechcem ju ani ja.“
„Jurko, pamätajte na mňa!“ vykríkla komtesa, potom zase padla do mdlôb a bolo z toho veľké pozdvihnutie.
Keď komtesu sluhovia odniesli, mal toho gróf práve dosť. Takého tvrdohlavého chlapa ešte nevidel. Namiesto toho, aby mu ďakoval za život, ešte sa vzpiera a kladie mu podmienky. Keby nebolo komtesy Alenky, vedel by s ním zaobchádzať inak. Ale jeho láska k neteri bola taká veľká, že nemohol dovoliť, aby sa od žiaľu utrápila kvôli zbojníckemu hajtmanovi. Zahrmel teda, až sa okná zatriasli.
„Už toho bolo dosť! Keby nebolo komtesy, všetkých by som Vás dal obesiť, aj teba, hajtmane! Teraz ma ale dobre počúvaj! Nedaleko Napajedlí dostaneš kus zeme a tam sa s tými svojimi zbojníkmi usadíš, obrobíš zem a počestne sa budete všetci živiť. A keď si dobre povediete, dám Ti komtesu za ženu. Má Ťa rada a aj tak by bez Teba šťastná nebola. Tak nech sa stane, ako si praje. Na pamiatku toho všetkého sa bude dedina volať Alenkovice. Teraz pošlem po pisára a dám všetko riadne spísať a Ty mi podpíšeš, že túto dohodu dodržíš! Ak potom nepodpíšeš ...!“
„I podpíšem, pán gróf! Kamaráti budú radi, že môžu žiť medzi poriadnymi ľuďmi. A keď si privedú ženy, bude u nás detí čoskoro na kopy.“ A to bol koniec zbojníkov z Budačiny. Usadili sa nedaleko napajedelského zámku, aby k nim gróf nemal ďaleko a videl, ako si vedú. Jurko si za nejaký čas priviedol komtesu Alenku ako svoju ženu do nového domova a žili tu spokojne a šťastne dlhé roky. Po zlej babe, ktorá zbojníkov priviedla do nešťastia, akoby sa zem zosunula. Ale nebyť jej, kto vie, či by si zbojnícky hajtman Jurko vzal zámockú komtesu a ako by to bolo so zbojníkmi dopadlo. Aj všetko zlé býva niekedy na niečo dobré.