Šťastie a smola

Kedysi dávno, keď ešte ani hodiny neboli, býval v chalúpke Tatko a Mamka, ktorým sa práve vtedy narodilo dievčatko. Dali mu meno Šťastena, lebo to pre nich bolo veľké šťastie.
Šťastenu mali rodičia veľmi radi a aj ona ich, veď bola skoro ako oni, až na jednu vec. Mala stále vo všetkom šťastie. Nikdy nič nerozbila a aj keby sa prešla po podlahe z pavučín, udržala by ju, lebo mala šťastie. A toto svoje šťastie rozdávala aj svojim blízkym, lebo oni sa tešili z toho, aká je šikovná, aj keď to nebolo iba jej zásluhou.
Ale, ako to už býva, nie všade má každý šťastie. A tak za deviatimi horami býval mladík, o ktorého sa Tatko obával, čo s ním bude. Od malička sa mu nič nedarilo. Už pri pôrode mu Mamka zomrela. Tatko dlho premýšľal, aké meno mu má dať, až mu nakoniec dal meno, ktoré svedčilo o jeho životnej situácii. To meno bolo Svízel.
Či bol Svízel malý, alebo väčší, alebo ešte väčší, stále mal vo všetkom smolu. Keď mal ísť na trh, prepadli ho zbojníci, keď sekal drevo, zlomila sa mu sekera, keď bol obed, tak to, čo mal rád, sa pripálilo, ale to, čo rád nemal, to väčšinou zostalo v poriadku.
Raz povedal Tatko Svízelovi:
„Premýšľal som o Tebe a možno bude lepšie, keď pôjdeš do sveta hľadať si šťastie.“ Svízela to už tiež napadlo. Súhlasil s Tatkom. A o týždeň naozaj išiel.
Prešiel hlbokým lesom. Na konci lesa uvidel hostinec, ktorý predznamenával začiatok dediny. Pretože už bola skoro tma, rozhodol sa v hostinci ubytovať. Hostinský ho odviedol do jeho izby a on mu za nocľah zaplatil. Ráno, keď sa zobudil, zistil, že jeho posteľ má zlomené všetky nohy. A čudoval sa, že sa nezobudil. Vtom do izby prišiel hostinský. Keď uvidel posteľ, nechal si zaplatiť náhradu a hosťa vyhodil.
Svízel už nemal skoro žiadne peniaze a službu vôbec žiadnu, a tak zašiel k potoku a začal nahlas vzdychať:
„Prečo ja musím mať stále iba smolu, čo teraz budem robiť. Od narodenia ma stretáva samé nešťastie.“
„Možno by sa s tým dalo niečo robiť.“ Začul za sebou hlas. Bola to dievčina.
„Pozdrav Pán Boh.“ Pozdravil ju.
„Dobrý deň.“ Odpovedala mu. „Počula som, ako si sťažuješ. To, že si mal doteraz iba smolu, predsa neznamená, že by to teraz nemohlo byť zrazu lepšie.“
„Ale ja som sa už tak narodil, že budem mať stále iba smolu, veď aj moje meno je Svízel.“
„To je náhoda. Ja som na tom úplne opačne. Ja mám vo všetkom šťastie. A napovedá to aj moje meno.“
„A ako sa voláš?“
„Šťastena.“ Odpovedala mu a pokračovala. „Je jedna možnosť, ako by si sa mohol zbaviť svojej smoly. Stačí, keď sa necháš odo mňa pobozkať.“ Svízel sa spočiatku vrtel, ale Šťastena ho nakoniec presvedčila, a tak jej dovolil, aby ho pobozkala.
V tú chvíľu, akoby sa všetko nešťastie vo Svízelovi obrátilo a nejako sa mu uľahčilo. Zato Šťastena akosi zbledla. Ona sama vedela, že keď ho pobozká a bude si to priať, tak jej šťastie prejde na neho a jeho smola na ňu. Svízel, vidiac, že so Šťastenou nie je niečo v poriadku, spýtal sa jej, čo sa jej stalo. Ona mu pravdivo povedala, čo pred chvíľou urobila. Svízel sa zhrozil, ale ona inak nedala, než aby to tak nechal. Chvíľu tam spolu sedeli a potom sa rozlúčili.
Od tej chvíle mala Šťastena samú smolu. Nebola na ňu zvyknutá a nevedela, ako ju zvládnuť. Keď varila, jedlo pripálila a ešte k tomu si prst porezala. Vajíčka, ktoré šla predávať na trh, sa jej rozbili, a tak to išlo ďalej a smola ju neopúšťala. Zato Svízel mal od tých čias samé šťastie. Dostal dobrú službu a práca, z ktorej by mu predtým vyšlo viac škody ako úžitku, mu išla pekne od ruky, že si ho iba pochvaľovali.
Po nejakom čase, keď sa Svízelovi tak dobre darilo, si spomenul na Šťastenu, ako sa asi má. Službu skončil, veď už si zarobil dosť, a že sa vráti k Tatkovi so zárobkom, ale predtým ešte navštívi Šťastenu.
Prišiel na miesto, kde ju stretol, ale nenašiel ju tam. Povedala mu tam vtedy aj, kde býva, tak sa rozhodol, že pôjde k nej. Keď bol blízko jej domu, uvidel ju vonku. Vyzerala oveľa smutnejšia, múdrejšia a zmožená. Len čo Svízela zazrela, pozdravila ho a usmiala sa. On jej na pozdrav odpovedal a spýtal sa jej, ako sa má. Povedala mu všetko o tom, ako má vo všetkom smolu, ale že jej to tak veľmi nevadí, keď vie, že jemu tým priniesla šťastie. Svízel si chcel svoju smolu vziať späť, ale Šťastena to nechcela a pozvala ho ďalej.
U Šťasteny doma o tom rozprávali a povedali to aj Šťasteniným rodičom. Nato zvážnel Šťastenin Tatko a povedal, že už na to má riešenie .....
S napätím Šťastena i Svízel očakávali, čo im povie. Tatko im povedal:
„Aby nemal jeden iba šťastie alebo iba smolu, musíte sa vziať. Potom spolu ponesiete všetko dobré aj zlé.“ Šťastena a Svízel sa na seba pozreli, potom sa usmiali a s návrhom súhlasili.
Za nejaký čas bola svadba, na ktorú pozvali aj Svízelovho Tatka. Ten sa zaradoval, keď videl, že jeho syn už nemá stále iba smolu. O krátky čas sa novomanželom narodili dvojčatá: chlapček a dievčatko. Mená Svízel a Šťastena im už ale nedali.