Košík mandlí

Jeden sedliak mal troch synov a tí museli tvrdo pracovať, aby otcovi pomáhali zarábať peniaze. Jedného dňa ich poslal do lesa rúbať stromy, ale namiesto práce tí dvaja starší chytali vrany a bili škorce, a keď sa blížilo poludnie, chceli ešte rýchlo niečo stihnúť, a tak sa pustili do práce, ale jednému sa zlomila sekera a tomu druhému hák. Tak tam smutne stáli a nariekali, lebo dobre vedeli, že keď prídu domov, čaká ich výprask. Keď tak plakali, objavil sa tam akýsi starec a pýtal sa: „Chlapci, čo vám chýba?“ Tu sa mu posťažovali a on povedal: „Môžete si každý niečo priať a hneď sa vám to splní, ale dajte si pozor na jazyk, nech si zaželáte niečo poriadne a správne.“ „Ja si želám nový hák,“ zvolal ten najstarší a hák ležal pred ním. „Ja si želám krásnu ženu,“ povedal prostredný a hneď išla jedna okolo. „Ja si želám zámok so záhradou, v ktorej stojí mandľovník; kto z neho zje mandľu, ten sa hneď uzdraví,“ povedal najmladší a hneď pred ním stál zámok.

Do toho krásneho zámku sa nasťahovala celá rodina, otec aj dvaja starší bratia, a keď v ňom nejaký ten čas žili, ochorela kráľova dcéra a žiadny lekár ju nevedel vyliečiť. Tu dal kráľ vyhlásiť, že kto princeznú zachráni pred smrťou, ten ju dostane za ženu. Keď to sedliak počul, pomyslel hneď na mandľovník, natrhal košíček čerstvých mandlí, dal ho najstaršiemu synovi, aby to zaniesol do kráľovského zámku. Chlapec cestou stretol sivého mužíčka, ktorý sa ho pýtal: „Čo máš v tom košíčku?“ „Nič,“ povedal chlapec a mužíček odvetil: „Keď nič, tak nič.“ Chlapec sa smial a šiel ďalej, a keď prišiel na zámok ku kráľovi, podal mu košík prikrytý čistým bielym obrúskom. „Môj otec posiela pozdravy a mandle, ktoré princeznú uzdravia.“ Kráľ bol nesmierne potešený a obrúsok zložil, ale košík bol prázdny. To ho nahnevalo, vyhodil chlapca z dverí a dal mu vyplatiť dvadsaťpäť po chrbte. Potom šiel najstarší syn domov, ale keď tam prišiel, otec mu vyplatil ďalších dvadsaťpäť, takže mal teraz rovných päťdesiat, za čo mandle, sivého mužíčka i kráľa preklial pod zem. Veď to bola aj zlá odmena pre nešťastného posla.

Druhého dňa povedal prostredný syn, že to zariadi lepšie, a tak mu otec dal košíček mandlí a on sa vybral na zámok. Neďaleko od mesta k nemu prišiel sivý mužíček a pýtal sa: „Čo to máš v košíčku?“ „Nič,“ odvetil chlapec nevrlo a mužíček povedal: „Dobre, keď nič, tak nič.“ Chlapec sa mužíčkovi vysmial a šiel do mesta ku kráľovi, kde mu ponúkol košík prikrytý bielym obrúskom: „Pekný pozdrav od pána otca pánovi kráľovi a tu sú mandle pre princeznú na uzdravenie.“ „Uvidíme,“ povedal kráľ a zdvihol obrúsok, ale košík bol opäť prázdny. „Čože?“ zvolal kráľ: „Ty si zo mňa budeš tiež robiť blázna? Počkaj, ja ťa naučím čerstvé mandle!“ A dal mu vysadiť päťdesiat mandlí na chrbát, ale tie vám boli také horké, že sa mu z toho vrazila voda do očí. „Ako ti chutí?“ opýtal sa kráľ. „Zle,“ volal chlapec a bežal domov, kde dostal od otca ďalších päťdesiat, takže to dohromady robilo rovných sto a to bolo viac než dosť.

Ten najmladší syn nebol síce taký krásny ako jeho dvaja bratia, ale mal dobré srdce, a tak bol o to krajší. Ďalšieho rána povedal, že to s tými mandľami tiež skúsi, možno bude mať viac šťastia. „Skús to,“ povedal otec: „ale ak sa vrátiš ako tvoji bratia, tak ťa zmlátim ako žito.“ „Staň sa vôľa božia,“ povedal chlapec a otec mu pripravil do košíka mandle, hore položil biely obrúsok a on sa vydal na cestu. Čoskoro stretol sivého mužíčka, ktorý sa ho pýtal, čo to má v košíčku. „Mandle, ktoré uzdravia princeznú,“ povedal: „Chcel by si tiež nejaké? Mám ich dosť.“ „Ďakujem ti,“ povedal mužíček: „ale pretože si taký láskavý, odmením sa ti. Keď zafúkaš na túto píšťalku, potom budeš mať všetko, čo si želáš.“ S týmito slovami mu mužíček podal píšťalku a bol preč. Chlapec šiel ďalej do mesta a rovno na zámok ku kráľovi. „Pekný pozdrav od otca a tu sú mandle, ktoré uzdravia princeznú.“ Ponúkol kráľovi svoj košík a ten ho odkryl a ležali v ňom tie najkrajšie mandle, aké kedy človek videl, len sa naň smiali. Hneď s nimi išiel k princeznej a sotva jednu zjedla, už jej bolo lepšie, a keď zjedla tri, už bola z polovice zdravá. Chlapec ju chcel za ženu, ale kráľ povedal: „Nie, ešte nie, najprv musíš splniť tri úlohy, ak ich splníš, potom bude svadba.“ To povedal ale len preto, že sa mu ten chlapec ako zať nepáčil. Tento sa hneď pýtal, čo by to malo byť. Tu kráľ povedal: „Vonku stojí merica hrachu, ktorý nechám dnes zasiať, a ty musíš do rána zase pozbierať všetky zrnká, nesmie chýbať ani jedno.“

To chlapca zosmutnilo, ale za chvíľu si spomenul na svoju píšťalku a pomyslel si, že tá ho musí zachrániť. Nechal, aby hrach pokojne zasiali, sadol si na pole a zapískal. Tu ho niečo poškrabalo na nohe, bol to mravčí kráľ, ktorý povedal: „Čo prikazuješ, pane, aby som urobil?“ „Buď taký dobrý a pozbieraj ten hrach,“ povedal chlapec a mravčí kráľ vydal svoje rozkazy a skôr než bol večer, bola merica hrachu plná tak, že nechýbalo ani zrnko. To kráľa nahnevalo, a preto urobil ten druhý úkol oveľa ťažším. Šiel s chlapcom k jazeru a hodil doň kľúč a práve tam, kde bolo najhlbšie. „Ten kľúč mi opäť zaobstaráš,“ povedal chlapcovi: „a ak to nedokážeš, tak moju dcéru nedostaneš.“ „Uvidíme, či to dokážem,“ povedal mládenec, sadol si k jazeru, a keď bol večer, zapískal na píšťalku. Vo vode to hneď zavírilo a vyzrela ryba s korunou na hlave a povedala: „Ja som rybí kráľ, čo prikazuješ, aby som urobil?“ „Buď taký dobrý a prines mi ten kľúč, ktorý kráľ hodil do jazera,“ povedal mládenec. Tak rybí kráľ zvolal všetky ryby a uložil im, aby hľadali kľúč, tá, ktorá ho prinesie, dostane peknú odmenu. V okamihu sa ryby rozpŕchli a čoskoro priplávala z tej najväčšej hĺbky jedna a mala kľúč v papuli a dala ho rybiemu kráľovi, ten ho priniesol chlapcovi, ktorý mu srdečne ďakoval.

Kráľ bol od zlosti bez seba a rozmýšľal, čo by vymyslel ešte stokrát ťažšie, ale netrvalo to dlho a už to mal. Dal si chlapca zavolať a povedal: „Ak budeš na jednom mieste celý mesiac pásť sto oviec, bez toho aby jediná schudla alebo pribrala, bez toho aby si jedinú stratil alebo nejaká pribudla, potom moju dcéru dostaneš za ženu.“ Ale to miesto na pasenie bolo také malé, že by tam sto oviec mohlo len ťažko stáť, nieto sa na ňom riadne pásť, a k tomu tam bola tráva zasiata naozaj len riedko. Ale to chlapca nezľaklo, vyháňal ovce ráno von a večer opäť domov, veselo si k tomu pískal, nechával ich ráno skákať cez mestskú bránu, keď bola ešte zatvorená, a večer vpochodovať na zámocký dvor ako prápor vojakov, že to bola radosť pozerať. Keď sa medzitým nejaká ovca stratila alebo zomrela, nerobil si z toho nič, zapískal a niektorá ovca porodila jahňa, ktoré hneď vyrástlo a bolo také veľké ako ostatné ovce. K tomu tie ovce učil každý deň tancovať a na konci mesiaca z nich boli tanční majstri.

Takže chlapec splnil aj túto úlohu a kráľ, hoci sa hneval, nemohol inak, ako mu svoju dcéru dať. Svadba bola prenádherná a mládenec bol potom po celý život šťastný. Keď sa neskôr stal kráľom, urobil zo svojho otca ministra a dal vysoké posty aj svojim bratom, takže boli všetci dobre zaopatrení.