o Smolíčkovi pacholíčkovi

Bol raz jeden malý chlapček, ktorý žil v lese u zlatoparohého jeleňa. Volal sa Smolíček. Jeleň sa oň pekne staral a chránil ho pred rôznymi nástrahami. Celý deň vozil Smolíčka na svojom chrbte po lese. Chlapec sa kŕmil lesným ovocím, najradšej mal jahôdky, a hrával sa s lesnými zvieratkami... Jedného dňa sa však jeleň musel vybrať hľadať nové pastviny ďaleko od domova. Smolíček musel zostať doma sám. - „Počkaj na mňa, Smolíčku, a nikomu neotváraj,“ prikazoval mu jeleň každé ráno.

Smolíček sa chvíľu hral sám, ale potom sa mu začalo ťahať. Vtom zrazu začul šuchot a akési hlásky. Zvuky šli od dverí. Podišiel bližšie a započúval sa. - „Smolíčku, pacholíčku, otvor nám svoju svetničku! Len dva prstíky tam strčíme, len čo sa ohrejeme, hneď zase pôjdeme...“ - „Kto tam vonku tak mrzne, že tak prosí? Pootvorím troška a pozriem sa,“ zabudol chlapec, čo jeleňovi sľúbil. Do svetničky vkĺzlo niekoľko tenkých prstov. Mali ostré nechty, chvíľu sa len tak knísali, ale potom hbito otvorili dvere dokorán a pred Smolíčkom stáli ježibaby! Smolíček sa na ne vyľakane pozeral, boli to divé ženy, vlasy ako chrastie, oblečené v roztrhaných handrách a poriadne smrdeli, tak boli neumyté! Chytili chlapčeka a odnášali ho preč. Smolíček plakal a volal zo všetkých síl. - „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka, pacholíčka, ježibaby preč nesú!“

Mal veľké šťastie, vietor vial správnym smerom a Smolíčkov hlások k jeleňovi zaniesol. Mohutnými skokmi pricválal na pomoc! S ježibabami si ľahko poradil, schmatol Smolíčka a jedným skokom boli späť vo svojej chalúpke. Jeleň sa na chlapca veľmi hneval, že neposlúchol a vydal sa do nebezpečenstva. Smolíček svätosvätne sľúbil, že sa to už nebude opakovať a že sa bude riadiť jeleňovými radami.
Ale keď sa ráno prebudil, zabudol, čo včera zažil. Len čo začali za dverami ježibaby opäť lákať tak, že by sa nad nimi aj kameň zmiloval... - „Smolíčku, pacholíčku, otvor nám svoju svetničku! Len dva prstíky tam strčíme, len čo sa ohrejeme, hneď zase pôjdeme...“ Chlapcovi sa ich predsa len zželelo a vpustil ich dnu. Tie ho schmatli a uháňali s ním do svojej jaskyne. Smolíček plakal a volal svojho jeleňa. - „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka, pacholíčka, ježibaby preč nesú!“ Ale jeleň sa pásol ďaleko.

Babice si začali Smolíčka vykrmovať. Zavreli ho a nosili mu samé dobroty, tortičky, koláčiky, buchtičky... Tešili sa, že až Smolíček pekne pritučnie, budú mať lahodnú pečienku. Každý večer skúšali, ako sa im to darí. „Prestrč prstík von z klietky, skúsime, či si už dosť tučný.“ Smolíček však vždy vystrčil namiesto prstíka paličku a babice si dlho mysleli, že ho ešte dostatočne nevykŕmili... Po čase im však trpezlivosť došla a začali kúriť v peci a chystať pre Smolíčka pekáč. Ten bol od hrôzy bez seba a rozkričal sa na celý les. - „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka, pacholíčka, už na pekáč nesú...“ K jeleňovi sa niesol strašný nárek a potom už bolo počuť len dupot kopýt, ako sa hnal za chlapcovým hlasom. S ježibabami si rýchlo poradil, nabral babice na parohy a zhodil ich zo skaly, z ktorej sa len tak nedostanú.

Smolíček dostal, čo si zaslúžil. Odvtedy sa vždy riadil radami dobrého jeleňa. Obaja boli radi, že všetko dobre dopadlo.