Oteckova rozprávka o zlom čarodejníkovi

V jednej krajine, ktorá sa trochu podobala na tú našu, žil zlý čarodejník. Na prvý pohľad nebolo vidieť, že je zlý. Mal dobrácku tvár, usmievavé oči, ale v jeho hlave sa liahli zlé myšlienky. Napadlo ho, že by sa chcel oženiť s najkrajšou princeznou na svete. A hneď ju začal hľadať. Do oka mu padlo krásne dlhovlasé dievčatko, ktoré sa veľmi podobalo na Marušku, s ktorou chodíš do škôlky (do školy). „Tú musím mať!“ povedal si zlý čarodejník a hneď začal rozmýšľať, ako by ju mohol ukradnúť jej starostlivým rodičom.

Najprv sa dievčatko pokúsil nalákať na cukríky a čokoládu.

„Ja si od nikoho cudzieho nesmiem nič brať,“ otočila sa k nemu Maruška chrbtom a utiekla. Čarodejník sa nahneval, až sa čierne mraky zoskupili na oblohe a začalo pršať.

„Musím byť šikovnejší,“ umienil si a tentoraz dievčatku priniesol krásnu bábiku. „Pozri, Maruška, túto zlatovlásku pre teba mamička vyhrala v jednej súťaži. Keď si ťa s bábikou odfotím, môžeš si ju odniesť domov,“ lákal dievčatko k sebe do auta.

„Ja sa najprv musím opýtať mamičky,“ na poslednú chvíľu Maruška cúvla, hoci sa jej bábika veľmi páčila.

„Už nemusíš,“ odsekol čarodejník, „práve som dostal esemesku, že ju vyhrala iné dievčatko.“ Nasadol do auta a mal takú zlosť, že sa na najbližšej križovatke zrazilo osem áut.

Dlho rozmýšľal, ako má múdre dievčatko oklamať. Nakoniec si požičal malé šteniatko a Maruške tvrdil: „Zlí ľudia chcú zabiť takéto malé šteniatka. Mám ich doma päť a sám ich nestačím nakŕmiť. Pomôžeš mi ich zachrániť? Ale musíme za nimi rýchlo, kým neumrú.“

Tentoraz Maruška zlému čarodejníkovi uverila a aby zachránila šteniatka, na nič nečakala a nasadla k nemu do auta. To však nemala robiť! Čarami ju uspal a odviezol na malý opustený ostrovček uprostred mora. Všetci Marušku hľadali, ale márne.

Keď už to vyzeralo, že sa dievčatko nikdy nevráti, objavil sa princ Jaroslav. Vieš, ako sa pozná princ? Je múdry, odvážny a po boku nosí meč. „Ja vašu Marušku zachránim,“ vyhlásil a rodičom, ktorí veľmi plakali, podal vreckovku.

„Ale kde ju chceš hľadať?“ čudovali sa všetci známi aj neznámi.

„Pôjdem sa opýtať prístavného obra. Je vysoký a vidí ďalej ako my.“

„Prístavného obra? O ňom sme nikdy nepočuli,“ krútili hlavami Marušini rodičia.

„Aby sa nenudil, pracuje v prístave ako žeriav a často tak aj vyzerá. A už ma nezdržujte, musím ísť,“ zamával im princ, nasadol na bicykel a uháňal k prístavu.

Veľký žeriav práve naložil poslednú debnu na nákladnú loď a mal voľnú chvíľku. Žeriavnik odišiel na obed. Princ Jaroslav vyšplhal hore do jeho kabíny a oslovil odpočívajúceho obra.

„Môj milý vysoký priateľ, prišiel som k tebe po radu a o pomoc. Musím nájsť a zachrániť princeznú Marušku.“ Trochu sa bál, či s ním obor bude hovoriť, ale vysoký prístavný žeriav dobrácky pokýval ramenom.

„Áno, áno, krásnu Marušku som videl. Zlý čarodejník ju odviezol na ostrov týmto smerom,“ natočil obor rameno k obzoru cez more.

„Pomôž mi ju zachrániť,“ požiadal obra princ Jaroslav.

„Som príliš veľký a ťažký. Cez more sa nedostanem. Ale ak sa nebojíš výšok, môžeš po mojom ramene vyšplhať až k miestu, kde sa zachytila šatka slnečnej víly. Ak budeš múdry a dokážeš ju privolať, pomôže ti.“

Princ poďakoval za radu, vyliezol z kabíny a šplhal vysoko nad zemou po ramene žeriavu až k miestu, kde sa zachytila šatka ľahučká ako pavučina a trblietavá ako rosa na slnku. Keď pozrel k zemi, zatočila sa mu hlava, a vo chvíli, keď sa doňho oprel poryv vetra, musel sa zo všetkých síl držať, aby nespadol. Nakoniec sa mu podarilo šatku napchať do vrecka a zošplhať zdravý dole na zem.

„Ako len mám privolať slnečnú vílu?“ vŕtalo princovi hlavou, keď rozložil šatku na piesočnatej pláži za prístavom. Aby ľahučkú šatku neodniesol vietor, zaťažil ju svojím mečom. Spod mraku vykuklo slnko a jeden z lúčov sa zachytil na vyleštenej čepeli. Slnečný záblesk princa Jaroslava oslepil. Keď si pretrel oči, uvidel bábiku stvorenú zo zlatého trblietania, ako sa snaží vytiahnuť šatku. Lenže meč bol na vílu príliš ťažký a nedokázala ho odstrčiť.

„Daj mi moju šatku!“ osopila sa na princa Jaroslava.

„Rád ti tvoju šatku vrátim... ale až mi pomôžeš zachrániť princeznú Marušku.“

Víla pokrútila hlavou: „Som len slnečná víla, neunesiem ani tvoj meč. Ako by som ti asi mohla pomôcť?“

„Potrebujem sa dostať na ostrov zlého čarodejníka.“

Víla sa zamyslela a po chvíli prikývla: „Dobre. Vytvorím pre teba dúhový most.“

Morské vlny sa náhle roztriešťili na tisíc kvapiek a nad vodou sa objavil dúhový oblúk.

„Nastúp si, ak sa nebojíš,“ vyzvala víla princa. Jaroslav zobral šatku aj s mečom a vstúpil do vody, kde dúhový most začínal. Presun bol rýchlejší ako po pohyblivých schodoch. Zrazu stál na ostrove, kde sa týčil čarodejníkov zámok.

„A teraz mi vráť šatku!“ dožadovala sa víla.

„Nie, nie,“ pokrútil princ Jaroslav hlavou, „najprv musím poraziť zlého čarodejníka.“ Šatku zavrel do vrecka so zipsom a vytiahol meč.

„Obyčajným mečom čarodejníka neporazíš,“ uškrnula sa víla.

„A nemôžeš z neho urobiť čarovný meč?“ spýtal sa Jaroslav.

„A aké kúzlo by mal mať?“

Spomenul si na radu obra. Musí rýchlo vymyslieť niečo múdre. Ale čo? Vtom dostal nápad.

„Prajem si, aby meč pohltil všetky zlé kúzla aj myšlienky a vymenil ich za dobré.“

„A vrátiš mi potom moju šatku?“ uisťovala sa slnečná víla.

„Áno. Vrátim,“ prikývol Jaroslav.

„Polož svoj meč na zem, aby sa v ňom odrážalo čo najviac slnečného svetla,“ požiadala víla princa a pritisla svoje trblietavé dlane na lesklú čepeľ. Tá sa rozžiarila mohutným svetlom, až si Jaroslav pred tou žiarou musel zakryť oči.

„Hotovo. A teraz mi vráť, čo je moje.“ Načiahla ruku a princ jej do nej vložil pavučinovo jemnú šatku. Víla sa zatočila na slnku, zatrblietala sa vo vzduchu a zmizla.

Omámený Jaroslav si pretrel oči. „Ja som ale hlupák,“ povedal si, keď si uvedomil, že ešte nezachránil Marušku, a aj keby sa mu to podarilo, čaká ich ďaleká cesta domov cez more. Ako ju prekonajú bez pomoci víly?

Zdvihol svoj meč a v jeho čepeli sa bielo rozhorelo slnko. Strach aj zlé myšlienky sa vmig z jeho mysle vytratili. Rázny krokom zamieril do zámku a meč žiaril aj v tieni, kam naň už slnko nedosiahlo. Čím temnejšie boli komnaty, ktorými prechádzal, tým viac meč svietil.

„Kto sa opováži rušiť pokoj môjho zámku?“ objavil sa na chodbe proti nemu zamračený zlý čarodejník.

„Prišiel som si po Marušku. Jej rodičom sa za ňou cnie.“

„To by si ma najprv musel poraziť!“ zahrmel čarodejník a aj v jeho ruke sa zaleskla zbraň.

„Som pripravený na boj,“ pozdvihol Jaroslav svoj svietiaci meč.

„Hlupák! Ani s tebou nemusím bojovať! Stačí mi takto lusknúť prstami a je po tebe!“ Čarodejník lusol, lenže iskierka smrtiaceho kúzla uviazla v princovom meči. Čepeľ zažiarila vo farbách dúhy. Odrazené svetlo sa vrátilo a zlého čarodejníka oslepilo. Odhodil zbraň a zakryl si oči. Celý sa rozochvel, až princ Jaroslav myslel, že je po ňom. Ale nebolo. Zrazu zdvihol hlavu a pozrel na princa. Zloba sa z jeho výrazu vytratila.

„Vítam ťa na zámku. Prepáč, nejako mi nie je dobre. Prečo si za mnou prišiel?“

„Som princ Jaroslav a chcem odviezť princeznú Marušku domov.“

Čarodejník pozrel na svietiaci meč, ešte raz si pretrel viečka a otvoril dvere do komnaty za svojím chrbtom.

„Princ Jaroslav je tu a rád by ťa odviezol domov, Maruška. Čo ty na to?“

Vo dverách sa objavila najkrajšia princezná na svete a žiarivo sa na princa Jaroslava usmiala. „Ty si ma vyslobodil a vezmeš ma domov?“

„Síce zatiaľ netuším, ako sa dostaneme na pevninu, ale azda to nejako pôjde,“ začervenal sa princ a zrazu nevedel, kam s rukami.

„Moja čarovná loď je vám k dispozícii,“ odprevadil ich čarodejník až na pobrežie, kde sa na vlnách kolísala rýchla morská plachetnica. Nastúpili a čas im spolu ubiehal tak rýchlo, že boli doma skôr, ako si priali.

To bolo slávy! Princ Jaroslav zachránil princeznú Marušku a jeho svetielkujúca zbraň vzbudzovala všade zaslúženú pozornosť. No a ak tí dvaja nezostarli, hrajú sa s čarovným mečom dodnes.