Obrúsku, prestri sa

Bol chudobný pastier, pásol celé leto so svojím psom Budíkom, živil sa len čiernym chlebom, tvrdým syrom a nosil staré šaty po svojom gazdovi. Dlho bol spokojný, pískal svojim ovečkám na píšťalku, rozprával sa s Budíkom, rezal si črpáky, miešadlá, bičiská, ale po čase ho to omrzelo, pomyslel si, koľko je ľudí na svete, majú plné vrecká peňazí, dobre jedia, dobre pijú, pri muzike tancujú, a prečo ja sám mám žiť ako žobrák, celý čas nevidieť ľudské tváre?

Vyrezal si z borievky peknú palicu, zaviazal si do uzlíka chlieb, zveril ovce Budíkovi a vybral sa na cestu do lesa. Tam býval starček a živil sa len hubami a korienkami. Pastier pozdravil starčeka, posťažoval sa mu na svoju biedu a prosil ho, aby mu poradil, kam ísť do sveta zarobiť veľa peňazí, aby sa mal dobre ako páni.

Starček ho pohladkal po hlave a povedal:

„Milý Janko, svet je veľký a peniaze sa na ceste nevalajú. Ale ja ti poradím, budeš mať hneď peňazí dosť. Vyber si zo stáda baránka s čiernou hlavou, prikáž mu: ‚Baránku, otras sa,‘ a z baránka budú padať dukáty.“

Janko poďakoval starčekovi a bežal späť. Sotva ho stádo uvidelo, čiernohlavý baránok mu bežal oproti. Janko naňho zavolal: „Baránku, otras sa!“ Baránok sa otriasol a z vlny mu padali dukáty.

Janko si zajasal, a že bola nedeľa, ponáhľal sa s baránkom do krčmy; prisahal, že sa už k stádu nevráti, že bude pánom.

V krčme bola muzika, všetci tancovali, jedli, hodovali. Krčmár vyháňal otrhaného Janka, aby sa tam s tým baránkom nepletol, pánom neprekážal. Ale Janko sa nedal; vykríkol: „Baránku, otras sa!“ a z baránka sa kotúľali po podlahe dukáty. Muzikanti prestali hrať, páni prestali tancovať, všetci sa vrhli na dukáty, dali sa do bitky, ale Janko sa len smial, objednal si pečienku, víno, hostil celú krčmu; dukáty len lietali, krčmár nestíhal nosiť a klaňal sa Jankovi až po zem. Keď mal Janko dosť, zaviedol ho krčmár do peknej izby, uložil ho do páperových periní a sľúbil, že mu baránka dobre postráži.

Keď sa Janko na druhý deň zobudil, nevedel, kde je; potom si spomenul na baránka, rýchlo sa obliekol, vošiel do šenku, objednal si dobré raňajky. Krčmár mu priviedol baránka, ale keď doniesol raňajky, chcel peniaze. Janko sa nahneval, že mu neverí, a vykríkol na baránka: „Baránku, otras sa!“ Ale baránok stál ako zarezaný, len obracal na Janka čiernu hlavičku. Janko kričal znova: „Baránku, otras sa!“, ale baránok nič, len zabečal, chcel žrať. Krčmár sa oboril na Janka, nech tak nekričí, a keď nemá čím platiť, nech nejie; raňajky mu nedal. Janko sa vyhováral, že mu baránok nechce dať peniaze, ale krčmár sa mu vysmial, čo sa mu to prisnilo, aby z baránka padali dukáty!

Tak Janko smutne išiel s baránkom na pašu k ovciam, celý týždeň zas pásol svoje ovce, jedol suchý chlieb a tvrdý syr, až v nedeľu zašiel k starčekovi posťažovať sa. Starček sa smial:

„Milý Janko, vidieť, že s peniazmi nevieš. Ale vieš čo, ja ti poradím. Keď budeš chcieť jesť, polož svoj uzlík pred seba a prikáž mu: ‚Obrúsku, prestri sa!‘ Uvidíš, čo sa stane!“

Janko starčekovi poďakoval, išiel späť, ale cestou sa nemohol dočkať, položil uzlík na peň a prikázal: „Obrúsku, prestri sa!“ Uzlík sa rozviazal a na ňom ako na obruse stála misa s pečenou husou, koláč ako torta a dve fľaše vína. Janko hodil čiapku na zem, sadol si k pňu a pustil sa do jedla. To bolo čosi iné ako v krčme! Keď už nevládal, zviazal uzlík, išiel do krčmy a cestou si hovoril: „Počkajte, však ja vám ukážem, kto je pán.“ Sotva prišiel k muzike, všetci sa mu smiali, že to je ten otrhanec, čo rozhadzuje dukáty a nemá čím platiť. Krčmár sa naňho oboril, ale Janko si sadol za stôl, položil uzlík pred seba a prikázal: „Obrúsku, prestri sa!“ Uzlík sa rozvinul — a na ňom samé pečienky, koláče, víno, bol toho plný stôl. Krčmár vyvaľoval oči na temeno hlavy, ale nikto naňho nedbal, všetci sa dali do jedla, velebili Janka, jedli, pili, až sa hory zelenali. Krčmár sedel v kútiku, ani nemukol, a keď mal Janko dosť, zaviedol ho zas do izby, uložil na posteľ a sľúbil, že mu ten uzlík dobre postráži.

Keď sa Janko vyspal, bol už biely deň. Dolu v šenku upratovala krčmárka; krčmár driemal na lavici, po včerajšku nevyspatý, mrzutý. Janko požiadal o uzlík a prikázal mu: „Obrúsku, prestri sa!“ Ale uzlík ležal, ani sa nehýbal. Krčmár sa pýtal Janka, čo chce na raňajky, ale keď Janko nedbal, len prikazoval svojmu uzlíku, krčmár ho vyhnal, čo tam hľadá, keď nechce nechať zarobiť.

Tak sa Janko zase vrátil smutný na pašu, celý týždeň myslel len na baránka, na uzlík, čo sa stalo, že on nevie byť pánom. V nedeľu si došiel posťažovať k starčekovi. Starček sa naňho už rozhneval a povedal:

„Janko, tebe sa už pomôcť nedá. Ale vieš čo, keď sa ti zase čoho zachce, povedz svojej palici: ‚Palica, bi!‘ A keď budeš mať dosť, povedz jej: ‚Palica, dosť!‘ Uvidíš, čo bude robiť.“

Janko bol zvedavý, čo sa stane; sotva bol v lese, vykríkol: „Palica, bi!“ Palica mu vyskočila z ruky, bila ho po chrbte, hnala ho lesom, sotva dych popadal. Nakoniec zvolal: „Palica, dosť!“ a palica mu hneď vkĺzla do ruky. Vtedy sa Jankovi razom rozsvietilo v hlave; poznal, ako to s ním starček myslel. Namieril zas rovno do krčmy. Prišiel, keď boli hostia práve v najlepšom. Krčmár nosil pečienky, vína, muzikanti hrali, páry tancovali. Sotva sa tam ukázal, krčmár sa naňho oboril, čo tam hľadá. Ale Janko ho prosil, aby ho tam nechal sedieť v kútiku, že mu priniesol ako dar peknú palicu, borievkovú, sám ju vyrezával. Krčmárovi sa palica páčila. Janka tam nechal. Janko mu dal palicu, ale vraví:

„Len, prosím vás, nehovorte tej palici: ‚Palica, bi!‘ to nemá rada.“

Všetci sa mu smiali. Krčmár vzal palicu a povedal:

„Ty si mi jeden! Čo sa môže stať? No tak: ‚Palica, bi!‘“ Len čo to povedal, palica vyskočila a už ho hnala šenkom, po dvore, po ceste, tancovala mu po chrbte. Krčmár privolával všetkých svätých, kričal na Janka, nech mu pomôže. Ale Janko ako kameň, že nie, kým mu nevráti baránka s uzlíkom, čo mu vymenil. Krčmárka bežala do komory, priviedla baránka, priniesla uzlík. Až potom Janko poradil krčmárovi, aby povedal: „Palica, dosť!“ Sám nečakal, vrátil sa k svojim ovečkám a mal sa dobre až do smrti.