Ako sa kováč zbavil čertov

Všetkých čertov postihla veľmi nemilá nehoda. Zomrel kováč, ktorý ich kul. Lucifer hneď rozoslal čertov do celého sveta, aby zaobstarali kováča nového. Prikázal im však, nech ho najprv riadne preskúmajú, skôr než ho najmú, lebo zle okutý čert nie je celkom na nič ..... krivká ako nedbalo okutý kôň, ba ešte horšie, pretože potom mu už zostáva iba noha s ľudským chodidlom, a tá sa ľahko otlačí. A čert nesmie krivkať, ako by to v pekle vyzeralo? Peniazmi šetriť nemali, len nech je ten nový kováč dobrý.
Išli čerti na svet a hľadali dobrého kováča, ako im Lucifer prikázal. Nemali ľahkú úlohu. Dobrých kovačov bolo na svete veľa, ale žiadny nechcel slúžiť peklu. Preto čerti hľadali dlho. Lucifer zúril, lebo mal veľa starostí ..... niektorým čertom začali podkovy odpadávať a oni krívali.
Akýsi čert, ktorému podkova doteraz držala, prišiel ku kováčovi, ktorý nemal veľa práce. Sedel na lavičke pred kováčňou a čakal, kým ho jeho dobrá žena zavolá na obed. Hoci sa mu nedarilo práve najlepšie, mal dobrú náladu a namiesto vzdychania si pokojne pískal.
„Dobrý deň,“ pozdravil čert kováča.
„Pánboh daj,“ odpovedal kováč. Sotva to dopovedal, čert sa otriasol a zavrčal, akoby zahrmelo. Kováč sebou trhol.
„Máš strach?“ pýtal sa čert.
„Čo ťa napadá?“ zasmial sa kováč. „Som starý vojak a nebojím sa ani čerta.“
Vtedy veľmi silno zahrmelo a kováč počul, ako neznámy hovorí:
„Som čert. A keď sa ma nebojíš, iste sa dohodneme.“
„A o čom?“ pýtal sa udivený kováč.
„My čerti by sme ťa potrebovali,“ vysvetľoval posol z pekla. „Záleží teraz len na tebe, či budeš rozumný a nezašliapeš svoje šťastie.“
Vysvetlil potom čert kováčovi, prečo prišiel, a keď sa majster začal zdráhať, zablysli sa pred ním pravé zlaťáky. Bolo ich toľko, že chudákovi sa zatočila hlava. Už-už chcel po nich siahnuť, keď si vtom spomenul, že čerti nikdy nič nedávajú ľuďom z lásky, ale za dušu. A dal ten kováč prednosť spaseniu a večnému radovaniu pred pozemským blahobytom za čertovo zlato a pokojne hľadel na pekelníka, ako sa s peniazmi hrá.
„Prečo neberieš?“ pýtal sa čert.
„Pretože ti nechcem upísať dušu,“ odpovedal kováč po pravde.
„No, dušu mi upísať nemusíš,“ povedal čert. „Tú by si stratil, keby si niektorému môjmu kamarátovi povedal, že ho neokuješ.“
„To je iné!“ vykĺzlo kováčovi a čert hneď vzal jeho ruku, akoby sa boli v tej chvíli dohodli, a povedal:
„Tieto peniaze vezmi ako zálohu. Každý môj kamarát ti dá za každé okutie dukát. Stačí ti to?“
„Ako by nie?“ zasmial sa kováč, nahrnul dukáty do čiapky a bežal s tým pokladom za svojou ženou Katarínou.
Čert za ním volal:
„Pamätaj, že zajtra si prídu prví čerti po podkovy!“
Vtedy sa kováč zarazil a zlaťáky mu naraz tak oťaželi, že ich ani uniesť nemohol. A prišiel ku Kataríne celý nešťastný a s plačom.
„Čo sa stalo?“ volala kováčka. Keď jej muž ukázal svoje bohatstvo, spleskla rukami a povedala:
„Úbožiatko, iste ti v hlave preskočilo. Kdeže si zobral naraz toľko zlaťákov?“
Priznal sa teda kováč úprimne, čo a ako sa stalo, že od zajtrajška musí pribíjať čertom podkovy, že žiadneho nesmie odmietnuť, že táto driina mu už zostane až do smrti .....
„To nič ..... “ mávla rukou Katarína. „Netráp sa tým a neplač. Správny kresťan je múdrejší ako všetci čerti dohromady a vždy peklo premôže. I ty sa čertov zbavíš a budeš mať svätý pokoj.“
„Ľahko sa ti povie,“ nariekal kováč, „ale ako?“
„Mám dobrý nápad,“ šepkala Katarína. „Keď tie obludy musíš obsluhovať, okuješ ich zle, aby si našli iného kováča. Len sa ničoho neboj, všetko dobre dopadne.“
Upokojil sa kováč, kováčka ukryla poklad a potom obedovali. Málokedy bola Katarína taká zhovorčivá a veselá. Utešovala muža a dobre sa jej to darilo. Po obede sa kováč dokonca smial a bol rovnako presvedčený, že sa čertov šťastne zbaví.
Nasledujúceho dňa prišli čerti, každý priniesol zlaťák, ale kováč všetkých okul zle. A Luciferovi sa nahrnulo toľko sťažností, že to bolo horšie než pred získaním nového kováča.
„Kováč zle kuje!“ volali čerti jeden cez druhého. „Podkovy odpadávajú za tri štyri dni! Ako máme pracovať, keď nemôžeme chodiť? Potrestaj kováča! Daj nám iného kováča!“
Lucifer sa nahneval, zareval na čertov a oni stíchli.
„Vidím, že vás kuje zle,“ povedal im vládca, „a keďže chcem, aby ste pracovali tu v pekle a nelelkovali kdesi pred kováčňou, urobím poriadok.“
„Chceme nového kováča!“ volali čerti znova.
„Nič!“ zavrčal Lucifer. „Tento dostal zaplatené, musí slúžiť.“
„Veď nás všetkých zmrzačí!“ volal najsmelší čert.
Lucifer ho schmatol a povedal mu:
„Ty, keď tak hovoríš, choď hneď ku kováčovi a pozoruj ho, či kuje ľuďom tak zle ako nám.“
Čerti od úžasu onemeli. Ale nápad sa im páčil, tak sa čudovali, aký je Lucifer múdry, a nadšene ho chválili do očí a lichotili mu.
Šiel teda najsmelší čert ku kováčovi, aby sa presvedčil, či majster kuje ľuďom rovnako zle ako čertom. Kováč nič netušil, pokojne dokončoval podkovu pre koňa jedného sedliaka, ktorý sedel na lavičke pred domom a rozprával sa s Katarínou. Vtom začul známe čertovské kroky a zdvihol hlavu. Nerád kul čertov. Keď sa nadýchal smradu z ich prepáleného kopyta, nemohol v noci spať. Ale nemohol žiadneho rohatého odmietnuť: vzal peniaze, musel slúžiť. Preto sa čerta spýtal, čo mu nesie.
„Môj pán ma poslal, aby som sa presvedčil, či kuješ ľuďom rovnako ako nám,“ povedal čert prostoducho.
„To môžeš,“ odpovedal kováč a vyzvedal, čo sa to pánu Luciferovi nepáči.
Čert žvanil a žvanil, čo nevedel, nepovedal. Kováč sa popod fúzy usmieval, spomínal na rady, ktoré mu dala Katarína, a premýšľal, ako by na čerta vyzrel. Keď podkovu zahrial naposledy, obrátil sa k čertovi, ktorý zvedavo nakúkal, a povedal mu:
„Tu máš, podrž mi podkovu, vyberiem si kladivo.“
Čert nevzal kliešte, ale priamo rozžeravenú podkovu. Strašne sa popálil. A zreval od bolesti a vyletel komínom rovno do pekla.
Katarína aj ten sedliak sa zľakli, pribehli a pýtali sa, čo sa deje.
„Nič zvláštne,“ odpovedal im kováč, „vymetal som komín.“
Ale potom sa šibalsky zasmial a Katarína spoznala, že si s čertom poradil, a bola hrdá na svojho muža.
Popálenému čertovi nebolo do smiechu. Veľmi sa hanbil za svoju hlúposť a bál sa, čo mu povie Lucifer, až sa dozvie, ako jeho zvedač u kováča pochodil. A keďže ten čert dobre vedel, ako Lucifer trestá, rozhodol sa, že ho oklame. Sotva sa v pekle objavil, hneď musel predstúpiť pred vládcu.
A hlboko sa mu poklonil a povedal:
„Vznešený pane, vraciam sa od kováča, vykonal som tvoj rozkaz.“
Lucifer sa prísne spýtal:
„Nuž, ako kuje náš kováč?“
„Všetkým rovnako,“ luhal popálený čert.
Vtedy sa zdvihlo veľké reptanie a hlasné sťažnosti na kováča a pred Lucifera predstúpil statný mladý čert a povedal:
„Vznešený pane, never tomu, pozri sa na nás. Keby kováč kul všetkým rovnako, ľuďom aj nám, ľudia by k nemu boli dávno prestali chodiť, lebo nie sú odkázaní na jedného, ako napríklad my, oni si môžu vybrať. Ale kováč kuje ľuďom lepšie ako nám, kuje im dobre, preto k nemu stále chodia.“
„Malo by sa to poriadne vyšetriť!“ volali ostatní čerti.
„Ticho!“ zakríkol ich Lucifer a potom sa pýtal, čo by teda mali urobiť.
Povedal statný čert, ktorý pred chvíľou prehovoril:
„Vznešený pane, ak dovolíš, pôjdem za kováčom a dôkladne to tam zistím.“
Lucifer súhlasil a prikázal ostatným čertom, aby sa rozišli za prácou. Ku kamarátovi, ktorý sa vybral za kováčom, sa však pridružil popálený čert a povedal mu:
„Priateľu zlatý, čo ťa to len posadlo? Pozri sa na moju ruku: tak ťa kováč popáli celého. Smiem ti radiť, nevstupuj pod strechu kováčovej dielne a nedotkni sa jedinej mŕtvej veci u neho.“
Poďakoval nový zvedač svojmu skúsenému druhovi a šiel na svet za kováčom. Majster kul bujného koňa, ktorý doteraz ešte nenosil podkovy, mal s tým kríž, a tak nebol práve v najlepšej nálade. Sotva čerta zazrel, pýtal sa ho, čo prináša, či chce podkovu.
„Nič neprinášam, ani nechcem podkovu,“ povedal čert opatrne, ale uctivo. „Idem k tebe do učenia.“
„Azda nechceš robiť v pekle kováčsku?“ usmial sa majster.
„To nie. My čerti máme inú prácu,“ trkotal čert pred kováčňou. „Ale chcem tomu rozumieť, aby som sa mohol presvedčiť, či kuješ rovnako nám aj ľuďom.“
Kováč ho hneď volal ďalej, nech mu prý pridržiava železo, ale čert sa ohradil:
„Ba nie, na mňa si nevyzrieš. Ja nie som taký hlúpy ako môj kamarát! Do dielne nevkročím.“
Smial sa majster v duchu, ako nahnal čertom strach, a nahlas povedal:
„To bude čudné učenie. Či si myslíš, že sa už niekto vyučil samým zevľovaním? Čo ťa nemá!“
„Nie som taký hlúpy, ako si myslíš,“ bránil sa čert, „a dobre viem, že musím robiť. Zostanem vonku a podržím každému koňovi nohu, aby som videl, ako podkovy pribíjaš.“
Nehovoril kováč čertovi už nič, a keď zhotovil podkovy pre mladého koňa, išiel ich pribíjať. Nový učeň hneď vyskočil, že koňovi podrží nohu. A bol ten kôň veľmi lechtivý. Kým mu čert držal nohu, pošteklil ho kováč v slabinách. Kôň mrštil pokrčenou nohou rovno čertovi do tváre. Ten ďalšiu ranu nečakal, zaručal a odletel do pekla.
„Čo sa deje?“ vybehla Katarína a za ňou sedliak, ktorému kôň patril.
„Ale nič,“ vraví kováč, „kujem lechtivého koňa.“
„Preboha, a sám?“
„Áno, Katarína, teraz už sám.“
A kováčka hneď spoznala, že sa niečo stalo, a bola rada, že je kováč živý a zdravý a po čertovi nikde ani pamiatky.
Čert sa zatiaľ liečil v pekle medzi kamarátmi. Ani ho vpustiť nechceli, pretože ho nespoznali ..... tak bol zohavený. Musel im všetko povedať. Uprosil ich, aby pred vládcom mlčali, že sa už vrátil. A dostali čerti obrovský strach z kováča, mlčali o potlčenom kamarátovi a nikto sa neodvážil zájsť si na svet po podkovu. Lenže tým nikoho neoklamal. Neokutí krívali, až sa sotva vliekli, a na žiadnu prácu nestačili. Čoskoro bolo chromé takmer celé peklo.
Vtedy si Lucifer spomenul, že poslal jedného čerta ku kováčovi, a pýtal sa, kde je teraz.
Nič naplat, musel teraz potlčený čert predstúpiť pred vládcu. Uklonil sa mu a chcel začať luhať, ale Lucifer sa ho spýtal, kde bol tak dlho.
„Milosť, vznešený vládca, milosť!“ volal čert. „Bol som u kováča, aby som sa presvedčil, či kuje ľuďom rovnako ako nám.“
„Nemusíš sa ospravedlňovať,“ povedal mu Lucifer, „veď som ťa na svet sám poslal. Nuž, ako kuje kováč? Hovor!“
„Vznešený vládca, on kuje všetkým rovnako.“
„Luhaš!“ vykríkol Lucifer a začal zúriť. „Ste všetci ničomníci. Krívate a lenošíte. Ale ja viem, čo urobím. Pôjdem sa presvedčiť sám.“
A vyšiel Lucifer z pekla na svet, aby sa presvedčil, ako kováč kuje. Všetci čerti sa zdvihli a v uctivej vzdialenosti sa belhali za ním. Kováč počul čosi ako búrku a už nechcel byť pri práci s čertami sám, tak si pozval na pomoc ženu.
A bolo tých čertov celé mračno, ale Katarína sa ich nezľakla. Kým majster pripravoval podkovy, išla im oproti.
„To sú k nám hostia!“ volala, keď zazrela Lucifera. A sladko sa usmievala.
Vládca pekiel sa na ňu tiež usmial a nálada sa mu zlepšila. Napriek tomu však povedal kováčovi:
„Zle kuješ. Podkovy odpadávajú hneď na druhý deň.“ A tváril sa mrzuto.
Kováč sa čudoval a kováčka s ním a skoro by sa im bolo podarilo Lucifera zhovoriť. Ale vládca pekiel sa včas pozrel na svojich zmrzačených poddaných a povedal:
„Nechaj reči a daj sa do diela. Okuješ ma. A ako mňa, tak okuješ aj ostatných čertov.“
Doniesol kováč podkovu, nahrial a odmeral, potom vzal primerané klince a chystal sa podkovu pribiť.
„Ukáž!“ prikázal mu Lucifer. „Tu to máme! Dávaš slabé klince. Preto podkovy nedržia!“
„Nemôžem dať silnejšie, vaše kopyto je slabšie ako konské,“ vysvetľoval kováč.
„To je hlúpa výhovorka!“ kričal. „Dobre platíme, daj klince silnejšie.“
Kováč by bol ďalej vysvetľoval, ale Katarína včas zasiahla:
„Ale samozrejme, muž urobí, čo prikážete. Musíte však chvíľku počkať, kým si klince zhotoví.“
Lucifer si sadol na lavičku pred kováčňu a Katarína šla kováčovi pomáhať do dielne. „Hlupák,“ pošepla mu. „Urob klince ako pol sveta a ten najväčší mu vraz hoci až ku kolenu! Tak sa musí na čertov, inak sa ich nezbavíš!“
Ukul kováč obrovské klince a ukázal ich Luciferovi. Ten bol spokojný.
„A teraz kuj,“ prikazoval.
„Ja nožičku podržím,“ ponúkla sa Katarína.
„Ale ja za nič neručím!“ ohradil sa kováč ešte raz.
„Kuj!“ kričal Lucifer a Katarína mala čo robiť, aby mu nohu udržala, tak zlostne sebou šklbal.
„Ako prikazujete,“ povedal kováč a jedným rázom vrazil vládcovi pekiel ten obrovský klinec do nohy, iste až po členok.
Šťastie, že Katarína nohu pustila. Ozval sa rev ako najstrašnejšia búrka a trval dlho, potom sa zotmelo ako k večeru a kováč s kováčkou zostali bez seba.
Prvý sa spamätal majster.
„Katarína!“ volal.
„Čo je?“ ozvala sa.
„Žiješ?“
„No ako by som nežila? Fuj! Ale zľakla som sa, len čo je pravda. A smradu tu nechali.“
„Chvála Bohu,“ vydýchol si kováč. „Myslel som, že prišla naša posledná hodina.“
Katarína povedala:
„Len keď si sa čertov zbavil. Ale to ti hovorím, žiadne spolky.“
Nemusela mužovi nič pripomínať. Kováč kul iba ľuďom a kul dobre, spokojne si žil so svojou Katarínou a deťmi, ktoré mu dala, o čertoch potom len rozprával. Napokon žiadneho rohatého od tých čias už ani nenapadlo ísť za človekom, aby mu pribil podkovu.