Princezná z Rmutného dola

V časoch, keď bolo na svete krajšie ako dnes, sa stalo, že jednému strážmajstrovi sa vojenský život zunoval, a tak dezertoval. V prvom hostinci za hranicami si urobil prestávku, lebo išiel veľmi zostra a bol unavený on aj jeho kôň.
Nesedel dlho v izbe, keď po krajinskej ceste niekto pricválal a zastavil pred hostincom. Matyáš sa pozrel von oknom a uvidel dvoch husárov. Teraz bola každá rada drahá, lebo si myslel, že prišli, aby ho zajali. Povedal teda náhlivo hostinskému, že je dezertér, a ten dobrý muž ho ukryl v susednej komôrke. Tí dvaja husári vošli dnu a pýtali sa:
„Neprišiel sem strážmajster od husárov?“
„O tom nič neviem,“ odvetil im hostinský.
„Tu žiadna lož nepomôže,“ povedali husári, „my sme jeho koňa videli v stajni, musí tu byť; ale môže vyjsť von, lebo my sme tiež dezertovali.“
Keď to Matyáš počul, vyskočil z komory von a zvolal:
„Tak buďte vítaní, braši!“
A boli títo traja veselí a dobrej mysle. Nakoniec Matyáš povedal:
„Nebolo by dobré, aby sme išli ďalej spolu. Choďte vpred, ja Vás cestou dohonim.“
Tak sa stalo, husári sa vydali na cestu a asi o štvrť hodiny neskôr ich nasledoval Matyáš. Bol už hodinu na ceste, keď natrafil na dvoch drevorubačov; pýtal sa ich, či okolo išli dvaja husári.
„Áno, pred hodinou,“ znela odpoveď.
Tu teda Matyáš išiel prudšie, a keď prešiel pekný kus cesty, stretol na ceste dvoch ľudí, čo tam rozbíjali kameň.
„Išli tadiaľto dvaja husári?“ spýtal sa.
„Áno, asi pred dvoma hodinami,“ odvetili mu títo ľudia.
Tu išiel Matyáš ešte prudšie a prišiel na rázcestie. Čo si teraz počať?
„Nechám to na svojom koni,“ pomyslel si, „možno vie správnu cestu lepšie ako ja.“
Kôň odbočil doprava do lesa a išli a išli a les bol čoraz tmavší a tmavší, až napokon človek nevidel ruku pred očami. Zrazu sa kôň zarazil a ani za nič nechcel ísť ďalej. Matyáš teda zosadol a ohmatával zem; zistil, že stojí na okraji hlbokej priepasti. Vrátil sa späť, priviazal koňa k najbližšiemu stromu a uložil sa, aby vyčkal deň a uvidel, kde vlastne sú.
Po nejakom čase však spoza ťažkých čiernych mrakov vyšiel mesiac a on uvidel, že pred nimi stojí veľký čierny zámok a v jednom okne žiari svetlo. Nasadol teda opäť na koňa a išiel k zámku. Keď prišiel k mostu, sám od seba sa spustil dolu a on pricválal na zámocké nádvorie. Čoskoro k nemu pristúpilo mnoho čiernych sluhov, vzali mu koňa a zaviedli ho do stajne a jeho samého viedli do zámku do jednej siene, ktorá bola tiež celá čierna.
Tam bola prestretá skvostná tabuľa s jedlom všetkého druhu; len misy, taniere, vidličky a nože boli čierne. S tým si však Matyáš nelámal hlavu, lebo bol unavený a veľmi hladný, a tak si nechal výborne chutiť.
O jedenástej hodine sa otvorili dvere a dnu vstúpila krásna panna v krásnych šatách, ktoré boli celé čierne. Princezná Matyáša priateľsky pozdravila a povedala:
„Na Teba som čakala mnoho stoviek rokov, lebo Ty môžeš byť môj vysloboditeľ. Musíš tu tri noci spať a mlčať a nebáť sa ničoho, čo sa okolo Teba bude diať. Keď túto ťažkú úlohu splníš, budeme potom šťastní na večné časy!“
„To urobím rád!“ povedal Matyáš. „Kto tak dlho ako ja slúžil a v toľkých bitkách bol, ten sa naučil prikazovať strachu.“
„Len sa predčasne neraduj,“ povedala princezná, spanilo sa naňho usmiala a odišla aj s komornými preč.
Matyáš bol v siedmom nebi, lebo princezná bola taká krásna a jeho srdce k nej vzplanulo čistou láskou. Uložil sa blažene do čiernej postele, ktorá stála vedľa v nádhernej čiernej spálni, ale na spánok ani nepomyslel.
Keď odbilo dvanásť, ozvala sa rana, akoby mal celý svet puknúť. V tom okamihu sa rozleteli dvere a dnu vstúpili traja čierni muži a sadli si ku stolu. Jeden z nich vytiahol z vrecka karty, zamiešal ich a povedal:
„Sme traja, ale na hru treba štyroch!“
„Ten štvrtý je strážmajster od husárov, ktorý vedľa leží v posteli,“ povedal druhý muž.
„Ja ho privediem, musí hrať s nami!“ povedal tretí a šiel k posteli a pozval Matyáša do hry.
Ten vstal, sadol si k nim a hral s nimi, päsťou búchal do stola, keď trumfoval, zvíťazil alebo prehral. Ale slovko nepovedal ani jedno. Tamtí nelutovali žiadnu námahu, aby ho primäli k reči, pýtali sa ho na všeličo, nadávali mu, robili, ako by ho chceli biť, ale on zostal celkom pokojný a mlčanlivý.
Tu odbila jedna hodina, tí muži schmatli v zhone karty a boli preč. Matyáš si ľahol do postele a spal až do bieleho rána. Sluhovia mu priniesli, len čo vstal, raňajky, mali teraz tváre biele a ružové ako iní ľudia, misky a šálky mali biele okraje, nože a lyžičky biele rukoväte, prikrývka a vankúš a plachta v spálni tiež zbeleli.
Tu sa otvorili dvere a vstúpila princezná, pozdravila Matyáša ešte priateľskejšie ako predtým a on videl, že mala biely závoj, ktorý jej padal až na hruď.
„Ešte dve noci vytrvaj, môj vysloboditeľ,“ povedala, „všetko bude dobré. Netráp sa ničím, čo sa okolo Teba bude diať, nemôže sa Ti nič zlé stať.“
Potom mu podala so spanilým úsmevom ruku a opäť aj s oboma komornými zmizla.
Matyášovi skákalo srdce v tele ako veverička a zabudol na zem aj na nebesá kvôli tej prekrásnej princeznej.
„Kde by len mohla byť?“ pomyslel si, a keďže jediné, čo mu bolo zakázané, bolo hovorenie v noci, dal sa na prechádzku tým zámkom sem a tam, z komnaty do komnaty. To Vám bola vznešenosť a nádhera! Zlato, striebro, zamat a hodváb všade, kam pozrel, že sa tým nemohol človek nabažiť.
Keď bol s prehliadkou poslednej komnaty hotový, začal znova od tej prvej a nič celý deň nerobil, len sa pozeral a pozeral. Na obed stálo na stole výborné jedlo a večer taktiež.
Okolo dvanástej hodiny polnočnej sa opäť ozvala hrozivá rana, až šindle na streche poskakovali, okná a dvere v pántoch lietali. Matyáš, ktorý už ľahol do postele, sa posadil a pozeral k dverám. Tu prišiel jeden z mužov zo včerajšieho večera a niesol dlhú krvou postriekanú dosku, tí druhí dvaja mali nože, sekáč a mäsiarsku sekeru a boli celí, rovnako ako ten prvý, od krvi zamazaní.
Položili tú dosku cez dva stoly a dali sa nože brúsiť a sekáč a sekeru ostriť. Medzitým sa dohadovali, ako Matyáša zabijú. Ten prvý mu chcel zasekať sekáč do čela ako volovi, ten druhý ho chcel nožmi podrezať ako prasiatko, ten tretí mu zasa chcel mäsiarskou sekerou rozpárať brucho.
Matyášovi z toho bolo trochu úzko, ale zahryzol si do jazyka, aby zo seba ani hlások nevydal, keď k nemu prichádzali, aby ho schmatli. Ale ešte skôr ako k posteli došli, odbila jedna hodina a ako keď do nich strelí, schmatli svoje saky paky a boli preč, skôr ako by človek rukou tlesol. Matyáš si zhlboka vydýchol a z toho prestáleho strachu zaspal ako princiatko.
Keď sa opäť prebudil, bolo už naokolo jasné svetlo a celá spálňa žiarila belosťou, len zámka na dverách bola čierna. Keď mu sluhovia priniesli raňajky, mali na sebe biele šaty a len čierne goliere a čierne rukavice; rovnako aj princezná a jej dve komorné.
Aká bola teraz princezná krásna a ešte milšia ako predtým. Do komnaty takmer vtancovala plná radosti a stískala Matyášovi ruky a povedala:
„Už vydrž len túto jedinú noc, môj vysloboditeľ, a ničoho sa neboj; nemôžu Ti nič urobiť, to najťažšie prekonáme a budeme šťastní na veky.“
Matyáš bol celý bez seba šťastím a sľuboval jej, že ju vyslobodí, aj keby ho mali na tisíc kusov rozsekať. Potom, čo princezná odišla, šiel Matyáš opäť cez komnaty zámku a prezeral si jednu po druhej. Nevedel, ako by čas najlepšie zabil, tak si všetko namaľoval, lebo jeho otec bol maliar a jeho samého v maliarstve vyučil, takže teraz dokázal namaľovať všetko, čo videl.
Keď polnoc odbila, opäť to zapraskalo, až sluch aj zrak prechádzali. V tom okamihu sa rozleteli dvere a dnu vošiel jeden z mužov a niesol na chrbte obrovský kotol. Ten druhý pred sebou dnu vovalil veľký sud oleja a tretí niesol ťažký náklad dreva. Zavesili ten kotol do stredu miestnosti, nalali do neho olej a rozložili pod ním oheň.
Medzitým sa títo dohovárali, ako si dnes prísne počínať budú, lebo doposiaľ Matyáša iba strašili, ale dnes ho zaživa do kotla hodia. Potom oheň prehrabli tak mocne, že sa Matyášovi v posteli urobilo horúco a myslel si, že celý zámok musí od toho žiaru vzplanúť.
Matyáš si pomyslel:
„Kdeže na Teba s takými strašiakmi, len pokojne ležaj a mlč ako líška, keď mŕtveho hrá.“
Keď sa olej varil a na hladinu vystupovali veľké bubliny, vyhrnuli si tí chlapi rukávy, potreli si ruky a zvolali:
„Dnu s ním!“
A hnali sa k nemu, ale tu odbila jedna hodina a zase zahrmelo, že dvere aj okná v pántoch lietali. Tí traja chlapi, oheň aj kotol s olejom v okamihu zmizli, potom sa v sieni rozsvietili tisíce svetiel a bola Vám to nádhera, že sa to vyrozprávať nedá.
Vonku zaznela ľúbezná hudba, dvere sa rozleteli a dnu vošiel zástup pánov a dám, na konci princezná a všetci boli v bielom, v striebre a zlate odetí. Princezná pribehla k Matyášovi, pobozkala ho, objala a povedala:
„Vitaj, môj zo srdca milovaný vysloboditeľ a manžel!“
A keď toto povedala, navliekla mu na prst zlatý prsteň a okolo krku mu zavesila zlatú reťaz, potom sa pred ním trikrát poklonili tí vznešení páni a dámy a všade bolo výskania a jasotu. Tu povedala princezná:
„Tu viac nezostaneme, musíme zo zámku do ríše môjho otca. Nesmieme však ísť spolu a Ty musíš odísť vo svojich starých šatách. Choď napred, ja Ťa budem nasledovať so svojimi dvoranmi, ale nedaj sa ničím zastaviť a nikomu nedovoľ, aby sa Ťa rukami dotkol, to by nám prinieslo veľký žiaľ.“
„Keď som doteraz všetko splnil, dokážem to aj naďalej!“ povedal Matyáš, vyskočil na svojho koňa a vyrazil na cestu.
Keď prešiel cez most, uvidel na konci násypu chalupku a pred dverami sedela staručká babička a priadla. Zaželala Matyášovi dobrý deň a povedala:
„Čo ste mi to za pána, že svoj cop necháte len tak voľne visieť a nemáte ho pripevnený, ako sa na správneho vojaka patrí?“
Vtedy nosievali vojaci ešte copy. Keď Matyáš siahol na cop, naozaj mu tak visel a on sa ho márne snažil pripevniť. Medzitým to na moste zadrkotalo, akoby naň vošlo mnoho kočov a tá babička povedala:
„Tak sa predsa poponáhľajte, prichádza princezná, čo si o Vás pomyslí.“
Ale Matyáš nebol s tým copom stále hotový, tak z koňa zoskočil a poprosil babičku, aby mu ho pripevnila.
„Zo srdca rada!“ povedala ona, nechala kolovrat kolovratom a cupitala k nemu.
Len čo sa však copu dotkla, tu sa Matyáš zosunul k zemi a upadol do hlbokého spánku. Čoskoro nato prišla princezná aj so svojím dvorom. Ach, ako ju ten nešťastný osud zarmútil, ale čo sa dalo robiť? Napísala na papier:
„Ak ma chceš opäť zazrieť, nájdeš ma v Rmutnom dole.“
Ten papier mu potom dala do ruky, zastrčila mu do vrecka čarovný mešec, ktorý nebol nikdy prázdny a vydala sa preč, lebo tu viac zostávať nemohla a nič ďalšie pre Matyáša robiť nemohla.
Tak tam Matyáš ležal rok a deň v hlbokom spánku, kým ten čas neminul. Potom sa prebudil, našiel v rukách ten papier a pochopil hneď, ako bol tou babičkou oklamaný. Vytasil bez váhania šabľu, bežal do chalupky, schmatol tú zlú čarodejnicu za vlasy a zvolal:
„Teraz mi ukážeš cestu do Rmutného dola alebo Ťa na kúsky rozsekám!“
Tu sa dala stará žena nariekať a sľubovala mu všetko možné, ak ju nechá ísť svojou cestou, ale tajne opäť myslela na zradu. Potom, čo ju Matyáš pustil, ukázala mu cestu, po ktorej sa má vydať a ktorou určite do Rmutného dola dorazí.
Matyáš čarodejnicu ešte párkrát pretiahol cez chrbát plochou čepeľou, potom vyskočil na koňa a išiel ako vietor preč.
Za tri dni prišiel do lesa, a keď ním išiel, večer zazrel v diaľke svetlo. Išiel teda k nemu a prišiel k chalupe, ktorá vyzerala práve ako pustovňa. Keď vošiel dnu, sedela tam stará žena, ktorú požiadal o nocľah:
„Ach, milý priateľu,“ povedala stará žena, „kto Vás ku mne poslal, ten Vám nič dobré neprial, lebo moji synovia sú ľudožrúti a ešte nikoho neušetrili. Ale Vám ublížiť nesmú, lebo Vy ste už dosť vytrpel, viem všetko, ukryte sa pred nimi, aby ste im do rúk nepadli.“
Matyáš sa ukryl a bol práve najvyšší čas, lebo len čo sa do bezpečia uložil, tu to vo vzduchu zasvišťalo ako pri búrke, potom sa rozleteli dvere a starší zo synov sa hrnul dnu:
„Človečinu tu čuchám, na hostinu pospiecham!“
Volal a rádžoval v izbe dookola, ale žena ho schmatla za rameno a hodila ho na lavicu, až to zapraskalo.
„Tu seď a nehýb sa, však sa dosýta najješ!“
Medzitým to vonku opäť zasvišťalo, ako keby priletel vták Noh, potom sa dvere rozleteli a dnu sa vrútil druhý zo synov, čuchal po izbe a reval:
„Človečinu tu čuchám, na hostinu pospiecham!“
Tu ho stará žena schmatla a drsne ho posadila vedľa toho prvého na lavicu:
„Tu zostaňte sedieť, Vy kláty večne hladné,“ povedala im, „a počúvajte, čo Vám poviem!“
Spočiatku ešte bručali, ale keď im stará žena prstom pohrozila, stíchli ako pena. Potom stará žena priviedla Matyáša z jeho úkrytu. Keď ho starší zo synov zbadal, zareval:
„Mamička, čo je to za podivné zviera!?!“
„To je strážmajster od husárov, môj synku,“ povedala mu žena, „a Vy ho donesiete do kráľovstva Rmutného dola.“
Tu zase bručali a mrmlali a hovorili, že je to príliš ďaleko a že on je príliš ťažký, ale stará žena im prehovorila do duše, vyrozprávala im jeho príbeh a toľko hovorila a hovorila, že nakoniec sľúbili, že ho s jeho koňom do Rmutného dola zanesú, ten mladší mal vziať Matyáša, ten starší, pretože bol silnejší, jeho koňa.
Matyáš obrom aj starenke nastotisíckrát ďakoval. Potom všetci pojedli a popili, prišiel na Matyáša hlboký spánok a keď sa prebudil, ležal vedľa svojho koňa v tráve a pred ním sa skvelo pyšné mesto so stovkami veží. Nasadol na koňa a išiel do mesta a pýtal sa ľudí, ako sa to mesto volá.
„To je hlavné mesto kráľovstva Rmutného dola,“ povedali mu.
Celý šťastný vošiel do mesta a toho istého dňa sa nechal k vojakom ako regrút naverbovať. Keď nasledujúceho rána šiel na cvičisko, hneď sa ukázalo, že je lepší ako hociktorý desiatnik či šikovateľ, tak ho kráľ hneď vymenoval za kapitána. Mužstvo, ktorému velil, vyzeralo zle, mali uniformy všetkého druhu a ešte k tomu roztrhané. Na to sa Matyáš nemohol pozerať a nechal ich hneď do nového obliecť a tie staré šaty dať chudobným. Ako kráľ gúľal oči, keď pri prehliadke nový kapitán so svojimi vojakmi prímašíroval. On svojich vlastných vojakov skrátka nespoznával a bol tým tak uchvátený, že pozval kapitána k svojmu stolu a o tri dni na to ho vymenoval za generála celej kavalérie.
Teraz bol až ten čarovný mešec ždímaný, všetky kone pre celý regiment boli predané a Matyáš zaobstaral nové statné zvieratá. Sto krajčírov muselo dňom i nocou šiť, kým celý regiment neobliekli do nového. Týmto sa generál u kráľa dostal do takej priazne, že mu tento daroval kus pozemku hneď vedľa zámku a dal mu povolenie, aby si tam tiež zámok postavil.
Teraz Matyáš sadol a sám urobil plán zámku, urobil ho práve tak, ako bol ten zámok, na ktorom princeznú vyslobodil. Potom nechal, keď všetko hotové stálo, tucet maliarov zavolať a oni museli zámok tak vymaľovať, ako im povedal a ukázal, lebo mal so sebou prinesené obrázky tých miestností zo zakliateho zámku. Nakoniec boli zaobstaraní sluhovia a tak oblečení, ako boli sluhovia princeznej v deň jej vyslobodenia. A to nebolo málo a peniaze tiekli prúdom.
Práve keď bol zámok hotový, tu prišiel ku kráľovi posol a hlásil, že o dva dni princezná dorazí, a dal mu list, v ktorom stálo, že ju zachránil strážmajster od husárov, ale jej vysloboditeľ leží v čarovnom spánku pred zakliatym zámkom.
Kráľ si dal hneď zavolať generála a všetko mu vyrozprával a prikázal mu, aby na čele vojska vytiahol princeznej v ústrety a radostne ju privítal.
„Ako Vaša Výsosť prikazuje!“ povedal Matyáš a nedal na sebe nič znať.
V určený deň prekročila princezná hranice a za veľkého jasotu ľudí ťahala do hlavného mesta. Nespoznala Matyáša, keď tento prišiel, že ten zlatom a vyznamenaniami obvesený generál je jej vysloboditeľ, lebo si myslela, že leží začarovaný v hlbokom spánku pred zakliatym zámkom. Keď však prišla do otcovského zámku a ten generálov vedľa postavený videla, tu sa nemálo podivila a jej prvá otázka otcovi pri stole bola, komuže ten nádherný a pyšný zámok patrí.
„Ten patrí nášmu generálovi,“ povedal kráľ a viac jej o ňom povedať nevedel.
„Ten zámok musím hneď vidieť!“ povedala princezná a po jedle ju tam kráľ zaviedol.
Keď stretli sluhov, povedala princezná „Otče, to je zvláštne!“
„Čože, moje dieťa?“
„Tých sluhov neobliekol generál zo svojej hlavy!“
Keď vstúpili do prvej komnaty, princezná zvolala:
„Otče, to je zvláštne!“
„Čože, moje dieťa?“
„Tú komnatu nevymaľoval generál zo svojej hlavy!“
Keď prišli do druhej komnaty, už nič nepovedala, keď vošli do tretej komnaty, tu smrteľne zblednula a v štvrtej komnate by sa bezvládne zosunula k zemi, keby ju Matyáš, teraz v uniforme strážmajstra od husárov, nebol zachytil.
„Čože, moje dieťa?“ zvolal kráľ prekvapene.
A princezná odvetila:
„Toto je môj vysloboditeľ a Váš generál!“ a Matyáš musel jej prsteň aj reťaz ukázať.
Teraz nebral jasot konca a taká Vám to bola svadba, že ešte nikdy väčšiu celý Odenwald nezažil.