Princezná Myší kožúšok

Bol raz jeden kráľ a ten mal tri dcéry. Jedného dňa ho premohla zvedavosť, ako si vlastne u svojich dcér stojí, a tak ich zavolal a povedal im, aby mu pekne povedali, ako veľmi ho majú radi. Tá najstaršia nezaváhala ani sekundu a povedala, že ho má radšej ako celú kráľovskú ríšu so všetkým, čo by v nej človek našiel. Druhá princezná sa krátko zamyslela a potom vyhŕkla, že má otecka radšej ako všetky perly a drahokamy na svete. Tá najmladšia sa zamyslela trochu dlhšie a potom povedala, že ona má otecka radšej ako soľ. Z toho bol kráľ najprv celý zarazený, potom celý zúrivý, ako môže kráľovská dcéra merať svoju lásku k otcovi niečím takým obyčajným, ako je soľ, a nakoniec celý odhodlaný; zavolal sluhu, ktorému prikázal, aby princeznú schmatol, okamžite ju odviedol do lesa a tam ju zabil. A bolo to!

Keď prišli do lesa, prosila princezná sluhu o život, ale to naozaj nemusela. Ten sluha bol dobrý a verný človek, povedal jej, že by ju predsa nikdy nezabil, a ešte jej ponúkol, že pôjde do sveta s ňou a bude jej k ruke. Ale princezná odmietla, radšej pôjde sama, len ho poprosila, či by jej zaobstaral mužské šaty ušité z myších kožúškov. Keď jej ich verný sluha doniesol, obliekla si ich a išla rovno na dvor susedného kráľa, kde sa vydávala za muža a prosila kráľa, aby ju vzal do služby. Kráľ nakoniec súhlasil, že mu ten mladík môže robiť posluhu. Veď to bola tvrdá služba! Večer musela kráľovi vyzúvať čižmy, ktoré jej vždy hodil na hlavu. A tak, keď sa jej raz pýtal, odkiaľ je, hbito mu odpovedala: „Z krajiny, kde človeku nehádžu čižmy na hlavu!“

A čas bežal, ako to už býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Princezná žila tajne na zámku a kráľ jej podľa jej šiat hovoril Myší kožúšok a ako sluhu si ju obľúbil, až to ostatným sluhom nebolo po vôli a slídili a donášali. Jedného dňa im to slídenie vynieslo krásny a drahocenný prsteň, ktorý Myší kožúšok stratil. Sluhovia nezaváhali, pobehli ku kráľovi a žalovali, že takú drahocennosť musel Myší kožúšok niekde ukradnúť. Tak si kráľ nechal sluhu zavolať a dal sa do vypočúvania, odkiaľ ten prsteň má a ako k nemu prišiel.

To bolo princeznej zrazu úzko! Nakoniec sa už nemohla dlhšie skrývať a zapierať, stiahla si kapucňu z myších kožúškov, tu jej na plecia padli pramene zlatých vlasov a bola vám taká krásna, že očarený kráľ zložil svoju korunu, položil ju na jej hlavu a vyhlásil ju za svoju ženu.

Na svadbu pozvali aj susedného kráľa, princezninho otca, ktorý však veril, že jeho dcéra je dávno mŕtva, a tak ju nespoznal. Keď zasadli k slávnostnému stolu, začali sluhovia na stôl nosiť jedlo, ktoré však nebolo osolené. Susedného kráľa to tak nahnevalo, že vstal a skríkol: „To by som radšej nežil, než jedol takéto jedlo!“ Tu mladá kráľovná vstala a povedala: „Vidíte, kráľu, teraz by ste bez soli nežili, ale kedysi ste ma nechali zabiť, pretože som povedala, že vás mám radšej ako soľ.“

V tom okamihu kráľ spoznal svoju dcéru a vrhol sa k nej, bozkával ju a objímal a prosil o odpustenie. Znovu nájdená dcéra mu bola zrazu milšia ako celá jeho kráľovská ríša a všetky poklady sveta.