O psíkovi a mačičke: Ako našli bábiku, ktorá tenko plakala

Raz celý deň pršalo, všade bolo mokro a chladno a psík s mačičkou nemohli von a nemali čo robiť. A tak si rozprávali. „Vieš, mačička,“ povedal psík, „my by sme tiež mali mať nejaké hračky, ako majú deti. Keď tak prší, mali by sme si aspoň s čím hrať.“

„Veď ja, ja ani tie hračky veľmi nepotrebujem,“ povedala mačička. „Mne stačí klbko nití, ba niekedy aj len kúsok papiera, keď sa chcem hrať. Ale poznám deti, ktoré majú toľko hračiek, že ani nevedia, čo s nimi, a už sa s nimi ani nehrajú a nechávajú ich povaľovať po všetkých kútoch.“ „Ba,“ bručal psík, „a to nie je od tých detí pekné. Veď je to škoda. Ani potom nedávajú na tie hračky pozor, majú ich špinavé, rozbité a roztrhané, až hanba hovoriť.“

„To sú neporiadne deti,“ povedala mačička. „Čo ja som už videla pokazených hračiek! Takým deťom, ktoré si svoje hračky nevedia vážiť, by sa ani žiadne nemali dávať. Keby psíci a mačičky mali hračky, určite by s nimi zaobchádzali lepšie ako takéto neporiadne deti.“

„To iste,“ povedal psík. „A zle by so svojimi hračkami zaobchádzali len neporiadni psíci a neporiadne mačičky. Aj sa niekedy nájdu neporiadni psíci a neporiadne mačičky, ale tých je málo a od detí je to horšie, pretože deti by mali mať lepší rozum ako malé mačičky a psíci.“

A tak si psík s mačičkou rozprávali o neporiadnych deťoch, až z toho zaspali a spali až do rána. Keď sa zobudili, svietilo už krásne slniečko a ani trochu už nepršalo. „Je pekne,“ povedali psík s mačičkou, „tak pôjdeme von.“ A ako tak chodili vonku, počuli, ako niekde niečo tenko plače. „Čo to plače tak tenučko, nie je to nejaký vtáčik?“ povedal psík. „To nebude vtáčik, vtáčikovia ani neplačú tak jemne,“ hovorila mačička, „to asi plače nejaký chrobáčik, že sa mu niečo stalo.“ „Alebo to azda plače nejaký motýľ,“ povedal psík. „Alebo možno nejaká zlomená kvetinka,“ povedala mačička.

A hľadali a hľadali a pozerali sa dookola, odkiaľ to tak tenko plače. A vtom uvideli, čo to plakalo tak jemne a tenučko. Celkom v kúte vo vysokej tráve – a tá tráva bola po daždi ešte mokrá – ležala pod žihľavami malá bábika. Nejaké dieťa tam tú malú bábiku stratilo alebo odhodilo a bábika tam ležala už niekoľko dní, napršalo na ňu, až mala šatôčky celé mokré, hlavičku mala trochu natlčenú a mala hlad a trochu kašeľ a bála sa tam tak sama.

„Prečo tak plačeš, malá bábika?“ pýtali sa jej psík s mačičkou. A bábika povedala: „Ja plačem, lebo je mi ľúto, že ma moje dievčatko tu tak odhodilo, stratilo a zabudlo a že mám hlad a že sa mi tu tak samotnej cnie.“ „Úbožiatko, aj nám je ťa veľmi ľúto,“ povedal psík. „To dievčatko, to nebola tvoja dobrá mamička, keď ťa tu mohlo takto odhodiť a nechať. To sa takým malým detičkám, takým bábikám, ako si ty, nemá robiť, lebo sú maličké a nemôžu si pomôcť.“ A mačička povedala: „Vieš čo, nám je teba tak ľúto, my sa ťa ujmeme a vezmeme ťa k nám, keď ťa to tvoje dievčatko nechcelo.“

Psík a mačička vzali odhodenú bábiku a opatrne ju niesli so sebou domov. Bábika už neplakala a bola rada, že sa už nemusí báť tak sama v mokrej tráve a v žihľavách. „Tak,“ tešili sa psík s mačičkou, „teraz máme našu bábiku, tú sme si našli, to bude teraz naše dieťatko!“

Mačička vyzliekla bábiku z mokrých šatôčok, vyprala ich, ako boli zamazané od hliny, a dala ich na slniečko vysušiť, aby boli zasa čisté a suché. Psík uložil bábiku do postieľky, aby sa zahriala, a doniesol jej rožtek a hrnček mlieka. Bábika sa najedla a potom v postieľke pekne zaspala.

Psík s mačičkou chodili po špičkách okolo, aby bábiku nezobudili, a tešili sa z toho, že teraz majú svoje dieťatko. A mačička povedala psíkovi: „Niečo ti, psík, poviem: teraz, keď máme toto naše dieťatko, tak sa oň musíme starať.“

„To budeme,“ povedal psík, „a budeme sa oň oveľa lepšie starať ako tá jej nehodná mamička, ako to neporiadne dievčatko, čo tú bábiku tak odhodilo! Tá bábika sa bude diviť a bude sa jej to páčiť, ako sa bude u nás mať dobre. My ju, to teda nie, nikde takto neodhodíme!“

„A budeme ju držať pekne čistučkú,“ povedala mačička. „Veď vieš, my mačičky sa stále umývame a češeme, to si už zoberiem na starosť ja. Ale ale, psík, na niečo sme zabudli! Veď my pre ňu nemáme žiadne hračky a ona si predsa bude chcieť s niečím hrať. A kde my pre ňu nejaké hračky zoberieme, keď žiadne nemáme?“ „Hm, to nemáme,“ povedal psík, „s hračkami to bude u nás ťažká vec.“ „To bude,“ povedala mačička; „musíme nad tým premýšľať.“

Tak nad tým psík s mačičkou premýšľali, ako by prišli k nejakým hračkám pre tú bábiku. Žiadne nemali, vyrobiť hračky, to predsa nevedeli, to ani deti nedokážu, tak ako by to mali vedieť psíci a mačičky, a ukradnúť potajomky nejaké hračky deťom, keď sa deti hrajú, to nie, to by náš psík a mačička nikdy neurobili!

Psík premýšľal a premýšľal, až to vymyslel. „Už to mám!“ kričal radostne, „už som na to prišiel!“ „Nekrič tak,“ šepkala mačička, „veď nám zobudíš tú našu bábiku, to naše dieťatko.“

„Tak počúvaj, mačička, ja ti to poviem,“ šepkal psík mačičke. „Veď práve včera sme hovorili o tom, koľko hračiek deti majú, a nevedia si ich vážiť, a koľko ich porozhadzujú a postrácajú. A práve dnes sme našli tú odhodenú úbožiačku, malú bábiku. A tak ja budem hľadať, či ešte niekde nenájdem nejakú hračku, ktorú deti tiež stratili alebo odhodili, a tú dáme tej našej bábike!“

„Tak je to dobre,“ zaradovala sa mačička, „tak choď a pozeraj a hľadaj a možno niekde nájdeš nejakú odhodenú hračku, ktorú by sme dali tej našej bábike.“

Psík išiel, pozeral, do všetkých kútov vliezol, všetko poprehrabával, a to si, deti, ani nedokážete predstaviť, čo on tam všetko našiel! Vy, deti, ani neviete, koľko hračiek ste už pokazili, postrácali a odhodili! Vy na to hneď zabudnete, ale psík ich všetky našiel. Tu v tráve našiel loptičku, inde našiel stratené formičky a babky na piesok, a našiel korálky, farebné kocky a nejaký detský riadik, ktorý deti postrácali, našiel odhodené kamienky a stoličku do kuchynky, našiel kopu obrázkov, a jednu píšťalku tiež našiel, a tiež lyžicu a lopatku na piesok, a našiel postrácané drevené domčeky a stromčeky, a nejaké drevené zvieratká tiež našiel, a našiel toho toľko, že to ani uniesť nemohol.

„Jemine,“ tak sa čudoval a tešil, „to bude mať tá naša bábika hračiek!“ Doniesol to všetko domov a mačička bola prekvapená, koľko toho je. „Bože, čo tie deti toho tak porozhadzujú a postrácajú!“ zaplieskala labkami a povedala: „To sa aj ja ešte pôjdem pozrieť. Veď vieš, psík, ja viem vyšmátrať a prečuchať všetko, kam ani ty nevlezieš. A určite toho tiež dosť nájdem.“

Mačička išla, hľadala, všetky kútiky prelozila a prečuchala. A jejej, deti, čo ona toho ešte našla! Koľko vy tých hračiek odhodíte, zabudnete a postrácate! Niekde v plote našla vedierko a inde pokrčenú polievaciu kanvičku, v žihľavách našla odhodené kocky zo stavebnice, v tráve našla črievičky a ponožtičky stratené z všelijakých bábik, a našla aj jednu knižku s rozprávkou a obrázkami a vreckovku, a farebné handričky našla a nite, a inde zas našla vyšívanie, a tiež našla ihlu okrúhlu, nepichľavú, a našla jednu bábiku celkom maličkú pre bábiku na hranie a loptičku s pierkami a farebné papieriky a hádzací kruh a ešte k tomu nejaký detský riadik, no, našla vám toho odhodeného a postráceného, že to ani pobrať nemohla!

Doniesla to všetko domov a bolo toho toľko, že si z toho mohla s psíkom urobiť obchod na predávanie hračiek. A to postavili okolo postieľky tej odhodenej bábike. Bábika sa zobudila a mala veľkú radosť, keď okolo seba videla toľko hračiek, a veľmi sa jej to u psíka a mačičky páčilo. Hrala sa a hrala, hrala sa s mačičkou a psíkom so všetkými tými hračkami a bolo ich toľko, že sa ani dosť so všetkými vyhrať nemohla. Psík a mačička jej dali meno Járinka a mali ju veľmi radi a ona mala zas veľmi rada ich; tak sa tam u nich mala dobre, že na svoju predošlú mamičku, na to neporiadne dievčatko, ktoré ju do žihľavy hodilo, ani už nikdy nespomenula. A na všetky tie hračky, ktoré jej psík s mačičkou našli, dávala pekne pozor, žiadnu z nich nepokazila, žiadnu nikde nezabudla, nestratila ani neodhodila.

A tak to teda bolo, že úbohá odhodená bábika mala zo všetkých detí a bábik na svete najviac hračiek.