Tlstý pradedko a zbojníci

Môj nebohý pradedko bol povolaním sekerník a popri tom obchodoval tu a tam s koňmi a ďatelinovým semienkom. V deväťdesiatich ôsmich rokoch bol, chvála Bohu, ešte veselý a čulý chlapík, guľatý a červenučký ako jabĺčko, ba tak neobyčajne tlstý, že ho v lete prababka ukladala do pivnice, lebo by sa hore od horúčavy rozplynul. Usadil sa teda pekne dolu v pivnici, popíjal pivo s cukrom a tešil sa na chladnejšie počasie.
Keď sa skončilo horúce leto, vyliezol von, valil sa po svojom, gazdoval, šafároval a domostrojil, kupoval, predával a zháňal, pribíjal, zbíjal a tesárčil, potil sa a lopotil sa, dupal v papučiach a klopkal v pantofliach, statočne jedol a pil, skrátka sa vo svojom požehnanom veku a úctyhodnej tučnote oháňal tak milo, že z neho mali všetci radosť. Mal, panečku, najbohatierskejšie brucho z celej farnosti; veď naňho bola aj naša farnosť hrdá. Takého druhého vo farnosti nebolo: takého tlstého a červeného, takého pleciatého a kolísavého, s takými vráskami okolo očí a s takým guľatým nosom a takou podbradkou. Ba ani v iných farnostiach takého nebolo. Keď prišiel na trh do Hradca Králové, všetci sa za ním obzerali, či to bol študent, biskup alebo pán generál; veď hladný študent alebo generál vyschnutý a zamračený ako sleď, ale ani sám pán biskup nebol ani zďaleka taký tlstý a taký ružovolíci, taký podsadený a krásne kolísavý ako môj nebohý pradedko.
V tvári bol pekne vyholený, na nose, na lícach a ušiach červený takmer do fialova; okolo krku si viazal strakatú šatku, cez brucho sa mu klenula mohutná vesta s dvoma radmi kovových gombíkov, a v nej mal veľkú tabatierku, do ktorej sa zmestila libra šnupavého tabaku. Tak tam stál medzi povozníkmi a sedliakmi, medzi mlynármi a sekerníkmi a rozprával a vykladal, alebo sedel v krčme, keď ho bolely nohy, a tam rozprávali a vykladali a žartovali. Ach, takých starosvetských a dôkladných ľudí už niet! Veď sa aj môjmu pradedkovi prihodili veci celkom neobyčajné, aké sa už dnes nestávajú.
Tak raz predal koňa a vracal sa so psom Voříškom a s niekoľkými stovkami vo vrecku domov, keď ho v horách prekvapila veľká búrka. Keďže pradedko mal radšej pivo ako vodu, rýchlo sa obzeral po nejakej krčme, kde by mohol pekne v suchu prečkať lejak a hromobitie. Ďaleko široko nebolo iné stavenie než osamelá biedna krčma „U obeseného a fľaše“. Ako už naznačuje názov, nemala tá krčma práve dobrú povesť. No keď ďaleko široko nebolo iného úkrytu, nezostávalo pradedkovi nič iné, než uchýliť sa do prístrešia „Obeseného a fľaše“, a urobil tak nerád, kým ho lejak premáčal až na kožu a Voříška až na kosti, a preklínal búrku, klusajúc, koľko mu stačil dych, ku krčme, ktorej svietili všetky okná.
Toho sa však dobrý pradedko ani Voříšek ani vo sne nenazdali, že tu zapadnú rovno do zbojníckeho plesu. Áno, mali tu práve najhorší zbojníci ples a všetci tí chlapi sa Vám navliekli do najrozličnejších masiek. Bol tu náčelník lupičov, preslávený Lotrando, vo fraku, v bielej kravate a rukaviciach ako veľký pán, jeho milenka, lstivá a napudrovaná Kotička, sa obliekla za baletku, povestný vrah Hrdlořez sa prezliekol do bledomodrého a ružového atlasu pážaťa, bol tu Veliký Šibal, Krvavý Jíra aj Hmaták a Chramostejl i zlý Kudlich a medzinárodný lupič Dynamit a šejdiar Kujón, skrátka všelijaká zberba, ktorá si vzala masky Turkov, Číňanov, medveďov a bubeníkov, kolovrátkarov, rytierov i kejklárov, ako to už býva na maškarných plesoch. Tu sa teda točili, hodovali a zabávali sa ako celkom slušní a poctiví ľudia, ale z jedovatých očí im nevyzeralo nič dobré. A pod parochňami mali strapaté vlasy, na lícach jazvy. Krvavému Jírovi chýbali na ľavej ruke dva prsty, ale zato tie zostávajúce boli plné prsteňov, ruky mali neupracované, ale s veľkými zlodejskými kĺbmi a špinu za nechtami, a niektorí mali aj špinavé uši, pretože stále mysleli na lotrovstvá a potom zabudnú poriadne sa umyť mydlom a teplou vodou. Len si tak prejdú mokrou labou cez tvár ako mačka a myslia si, že je to tým odbavené. Tak si to, chlapci, zapamätajte a umývajte sa poriadne, keď Vám to mamička ráno prikáže.
No tak teda pradedko sa veľmi začudoval, že zapadol rovno do plesu, trochu sa zľakol, ale hneď si nepomyslel, že by to mohli byť práve zbojníci. Voříšek frkal a otriasal sa a ten si, myslím, vôbec nič nemyslel. Tak teda pradedko pozdravil:
„Dobrú zábavu prajem spoločne!“, sadol si nabok a objednal si syrčeky a pivo. A tu jeden zo zbojníkov, ktorý tu hodoval na rezňoch, ku ktorým striedavo pojedal uhorky, zmrzlinu a krémové rúrky, hovorí:
„Dobrú chuť!“ a dedko pekne odpovedal:
„Takisto, i vzájomne,“ lebo si potrpel na slušnosť. Ale to sa vie, zbojníci, ktorí videli, aká poctivá koža im padla do rúk, to s ním nemysleli dobre a chceli sa na jeho účet nešľachetne pobaviť. A tak začali.
„Pantáto Cvalík,“ zaštebotala Kotička, akoby sa pradedko nevolal Novotný. „Pantáto, my by sme sa pekne k sebe hodili do páru! Zadám Vám jednu kadrilu, škótsku, alebo ešte radšej kvapík.“ Zbojníci sa chechtali. Kotička bola tenká až priveľmi, kdeže na pradedka kvapík! Pradedka zamrzela taká dôverná reč a ten smiech. Spomenul si na prababku, a ako hovorím, Kotička bola tenká ako šindeľ. Na toto sa to dievča nemuselo toľko naparovať! A tak povedal pradedko, nadvihujúc svoju obrovskú topánku s podkovičkami a klincami:
„Nevzal som si na to tancovanie lakovky, a možno by som Vám, slečinka, mohol stúpiť na nôžku, a Vy, vidím, máte nôžky ako paličky, ako zápalky, ba čo hovorím, ako vrabec.“
Kotičke sa tá odpoveď práve nepáčila, a tak sa zamračene obrátila k svojmu Lotrandovi, krutému lupičovi. Lotrando sa zlovestne potiahol za svoj pretenký fúz:
„Ha, vieš, kam si sa dostal, úbohý sedliacky chrbát? Upadol si medzi zbojníkov!“ Pradedko sa od ľaku až spotil; z toho stretnutia nevyzeralo nič dobré. „Ja som preslávený Lotrando,“ pokračoval náčelník, „a tamten s lutnou, to je povestný vrah Hrdlořez, a tu ten Turek, to je obávaný Kudlich, a ten Číňan, to je Krvavý Jíra, a medveď, to je Dynamit, a ten bubeník je Hmaták, a kolovrátkar, to je Chramostejl, a kejklár, to je Veliký Šibal, a rytier, to je Kujón, všetci moji krvaví páni tovariši! A toto je naša zbojnícka hymna,“ povedal Lotrando a začal spievať:
„Kamaráti, drahí páni, zbojníci a kumpáni, dobrodruhovia, taškári, zlodejíčkovia, vreckári, podvodníci, vrahovia, bitkári, zabijaci, lstiví hráči, nám je bene, nám je hej, hej, nech si kto si, k nám sa daj!“
Nato zaspieval Veliký Šibal:
„Reťaze zo zlata, hej, prsteň a šperk a drahý kameň. Len pozor, braček, daj, chytia Ťa a je s Tebou amen.“
Zbor:
„Šťastie Ti vinšujeme na tú cestu, však aj nás povedú do arestu!“
Hrdlořez:
„Nabitá pištoľ, hej, ostrý nôž, čepeľ sa blýska. Len, braček, pozor daj, beda Ti, keď Ťa chytia zblízka.“
Zbor:
„Bratček, brat, daj nám vale, však sa zídeme v kriminále!“ Krvavý Jíra:
„O trochu krvi, hej, len pichaj, bi a strieľaj! Braček, ak je Ti život milý, pozor maj!“
Zbor:
„Adieu, páni zbojníci, do videnia pod šibenicou!“
Tak spievali zbojníci a pripíjali si v zbore naplnenými pohármi, kým pradedko trnul, že môžu spievať takú strašnú pieseň a byť pri tom takí veselí. Rýchlo uvažoval, čo urobiť, a vtom ho napadlo, že by mal aj on pustiť nejakú hrôzu: i vyvalil strašne oči, zvraštil čelo a škaredo sa zaškľabil a pokúsil sa zaklamať. „Veď ja viem,“ hovorí. „Preto som medzi Vás prišiel. Aj ja som prezlečený. Obliekol som sa za starého tlstého sekerníka, ale ja som vlastne slávny zlodej, lupič a mnohonásobný vrah Velevrah, ktorý som sám týmito vlastnými rukami zapichol, podrezal a zavraždil šesťdesiat mužov, tridsať žien a pätnásť detí a vylúpil som všetky zámky a hrady a domy a stavenia a chalupy v celom širokom okolí! A toto je môj policajný pes, divoký Ostrozub,“ dodal pradedko, obzerajúc sa po Voříškovi.
Ale surová rota sa len pustovo rozchechtala. Ako by nie! Voříšek pekne panáčkoval a pokorne prosil hodujúcich lupičov o kostičku. A Lotrando zdvihol posmešne do výšky mešec s peniazmi, tabatierku, ba aj strakatú vreckovku, všetko, čo nič netušiacemu pradedkovi pri jeho chvastavej reči vytiahol z vrecka ohybný zlodejíček Veliký Šibal.
„Hľa,“ hovorí Lotrando, „ale toto sú, myslím, Vaše vlastné peniaze, aj tabatierka a šnupák, čo Vám Veliký Šibal tak pekne vyfúkol. To, holenku, musíte ísť k nám do učenia, ak chcete brať cudzie a svoje si podržať.“
Pradedko sa poškrabal na zátylku; z tejto kaše, pomyslel si, sa tak ľahko nedostanem. A zbojníci sa hneď rozhlaholili:
„To, musí k nám ísť za učňa!“
Ako som hovoril: najprv si z neho chceli robiť blázna a poriadne ho potrápiť, a kto vie, čo s ním potom najhoršie zamýšľali.
A spustil Kujón:
„Povedz, učeň, kto je to, kto má svoje v cudzom vrecku?“ A rozmýšľa pradedko a hovorí:
„To je okradnutý; čo bolo jeho, je vo vrecku zlodeja.“
„Ba nie, zle,“ zubil sa Kujón, „je to zlodej. Ten predsa má v cudzom vrecku svoju ruku!“ Hádanka sa pradedkovi vôbec nepáčila: videl, že s takými šejdiarmi nič nepochodí; keby bol hádal, že zlodej, vysmiali by ho zasa, že je to okradnutý, a nikdy by ho nenechali uhádnuť.
„A teraz mu, Veliký Šibal, povedz, aké vlastnosti musí mať pravý zlodej,“ prikázal Lotrando.
Veliký Šibal sa rozkročil pred pradedkom a začal prednášať:
„Pravý Zlodej, Zlodejík i Zlodejíček je v noci čierny, v tráve zelený, vo dne priehľadný; má byť tenký ako drôtik a ohybný ako úhor, aby prešmykol uškom od hrnčeka, kľúčovou dierkou, dverovou škárkou, múrovou štrbinkou; vie sa skryť pod steblom, ani nedýcha, ani nepípne, nesmie kýchnuť a zakašľať, vie liezť po stene ako mucha a ruky aj nôžky má tiché ako mačiatko, aby dvere nevŕzgali a podlaha nezaškrípala, pes sa nerozštekal a gazda sa neprebudil. Smie mať v tele len libru kostí a na tele tri loty mäsa, aby do všetkého vkĺzol, všade vnikol, všade sa skryl, všade sa previnil a prešmykol; keď je ťažší alebo tlstejší, tak sa musí otesať a pritesať sekerou, okrájať a orezať nožom, ohobľovať a pripiliť, odrieť, oškrabať a zodrať, uhladiť a vyleštiť, vytiahnuť a ohnúť, zmäkčiť, spružiť a stužiť, vytepať cepom a paličkou a vyklepať kladivkom, vymočiť, zvláčniť a vysušiť vo vode, pod zemou, v ohni i vo vzduchu.“
Pradedkovi sa od hrôzy zježili vlasy na hlave, a už sa pred neho postavil Hmaták a pýta sa:
„A čo, učeň, urobíš, keby si sa vlámal do stavenia a niekto by sa predsa len v susednej izbe prebudil a zvolal by: ‚Je tam niekto?‘ ..... Čo urobíš?“
„Bol by som ticho, ani by som nemukol,“ odpovedal pradedko.
„Chyba,“ vysmial sa mu Chramostejl, „odpovieš poriadne nahlas: ‚Nikto!‘, aby sa prebudený uspokojil a povedal: ‚Ach tak, ja myslel, že tam niekto je.‘ ..... A keď bude volať: ‚Lúpež!‘, odpovieš: ‚Ja nič nelúpim!‘ A keď bude kričať: ‚Vrahovia ..... i ..... í!‘, odvrkneš, že dáš pozor, aby si do ničoho nevrazil, a keď bude volať: ‚Pomoc!‘, odpovieš mu zdvorilo: ‚Ďakujem za pomoc, ja už si to všetko pekne odnesiem sám.‘“
„A teraz,“ rozhodol Krvavý Jíra, „ho naučíme, ako sa má pravý zlodej vybaviť na krádež! Najprv si vyzuj topánky, ale rýchlo! lebo Ťa pekne popoženieme,“ prikázal a namieril na pradedka pištoľ, aby mu ukázal, že so zbojníkmi, ktorí si chcú zažartovať, nie sú žiadne žarty. Úbohému pradedkovi nezostávalo nič iné ako poslúchnuť, a tak sa dal, vzdychajúc a hekajúc, vyzúvať svoje zablatené čižmy. Išlo to veľmi ťažko, veď čo! doma mu vždy pomáhala vyzúvať sa prababka, a keď nestačila prababka, tak ešte ostatné ženské zo stavenia, stará Šulitková a ešte niekedy k tomu Šulitková Marie a ešte Anna a ešte hoci Růžena a niekedy aj Šulitka a Zelinka, a teraz si musel vyzuť topánky sám! Konečne boli nešťastné topánky dolu a pradedko celý udýchaný sa tu objavil v červeno a zeleno pruhovaných ponožkách, ktoré mu prababka upletila túto zimu.
„To je preto,“ prial Kujón, „aby Ťa nikto nepočul.“
Potom vzali tabuľku, na ktorú krčmár krieďou zapisoval dlhy, a napísali na ňu „Nikto“ a zavesili ju pradedkovi na chrbát.
„To je preto, aby Ťa nikto nevidel,“ uškrnul sa Dynamit.
Potom nabral Hrdlořez sadzí a načernil pradedkovi celú tvár a povedal:
„To je preto, aby Ťa nikto nespoznal.“
Nakoniec mu dali do jednej ruky rozsvietenú zlodejskú lampu, zavesenú na zakrútenom špagátiku, takže sa neustále točila, a pod druhú mu nastrkali zlodejské náradie, zlodejské kladivká a kliešte, sekery, pilníky a dláta, vrtáky, nebozezy a paklíče, aby vraj dobre videl a mal po ruke všetko, čo potrebuje.
Tak si tá ničomná chasa robila zo starého úbožiaka žarty, ale najhoršie malo ešte len prísť.
„A teraz ukážeš, ako by si sa plazil za lúpežou pekne po špičkách, pozorne, aby sa svetlo zlodejskej lampy netočilo a neskákalo, tichučko ako myška, jemne ako hadík a ľahko ako mušička, tajiac dych a zastavujúc sa pri každom kroku, aby ani doštička v podlahe nezavŕzgala, ani zrnko nezaškrípalo, ani steblo nezašuchlo, ani hláska nehlesla! A ak podlaha zavŕzga a zrnko zaškrípe, steblo zašuchne a hláska hlesne, tak Ťa otesáme a prisekáme sekerou, odľahčíme, orežeme a okrájame nožom, ohobľujeme a pripilujeme hoblíkom a pilníkom, vytepeme a vyklepeme cepom, paličkou a kladivkom, zmäkčíme, spružíme a stužíme, vymočíme, zvláčnime a vysušíme pod zemou, v ohni i vo vzduchu!“
Pradedkovi prebehol po chrbte mráz, keď začul, aké ťažké veci od neho žiadajú. Ale bol v ich moci a musel poslúchať. Zbojníci sa už rozostavili dookola ako v cirkuse a tešili sa na podívanú.
„Alou,“ rozkričal sa Lotrando.
Pradedko zadržal dych a pokúsil sa plaziť po špičkách prstov. Ale beda! bol príliš ťažký a kolísavý a nemohol udržať rovnováhu. Snažil sa klásť svoje staré nohy ľahko a jemne, ako keby to boli vajíčka, ale pri každom krôčiku podlaha strašne vŕzgala a v kolenách mu hlučne praskalo a on sa vratko kýval, ako keby išiel po lane, a keď zaveslal rukami, tu všetky zlodejské pilníky, kladivá, kliešte, dláta a vrtáky a paklíče strašne rachotili, a na čele mu vyvstával pot a on príliš nahlas vzdychal a zbojníci sa chechtali, až sa za brucho chytali, nech ich čert vezme, lotrov mizerných! tak sa vysmievali starobe a šedinám!
Ha! vtom je náhle zvonku počuť mocný hluk, dupot koní, rachot vozov a hukot automobilov a hrkot aeroplánov. V zbojníkoch to prudko trhlo a hneď sa prestali smiať. Kým si tak robili z môjho pradedka žarty, celkom zabudli dávať pozor, aby ich niekto neprekvapil. Veď sa aj mali čoho báť, banda ničomná! A teraz práve sa všetok ten veľký hrmot zastavil pri samej krčme. Zbojníci zbledli. Prekliate! Mohol to byť nejaký generál s vojskom, alebo zemský maršal s ozbrojeným sprievodom, alebo sám najvyšší policajný komisár so žandármi, strážnikmi a biričmi, vyslaný, aby lupičskú rotu s veľkou presilou obkľúčil, zatkol, spútal a odviedol pod šibenicu.
Zbojníci sa od strachu striasli; bolo neskoro utiecť, a bezradne sa obrátili zraky všetkých k vodcovi Lotrandovi. Lotrando tu stál, ťahal sa za svoj predlhý fúz a rozmýšľal. Potom vztýčil ukazovák pravej ruky, zaklopkal si niekoľkokrát na čelo a povedal:
„Ha, už to mám! Postavte sa všetci nehybne ako sochy a ani sa nepohnite, kým Vám nič nenaznačím. Ja už obstarám to ostatné!“ Zbojníci sa postavili ako sochy, však sa už z chodby blížili kroky; bol najvyšší čas.
Dvere sa otvorili a do nich vkročil ..... nie nejaký generál s vojskom, ani zemský maršal, ani sám najvyšší pán policajný komisár, ale premocný Lord Havelock z Londýna, ktorý práve cestoval so svojím veľkým sprievodom, so sluhami a lokajmi, kuchármi, s osobnými lekármi a lekárnikmi, telesnými detektívmi, strážcami a policajtmi.
Lord Havelock sa pravda začudoval, keď tu uzrel stáť nehybné maškary, Číňana, baletku a Turka, medveďa, bubeníka, kejklára, pážaťa a kolovrátkara. Zastavil sa vo dverách, nasadil si do oka monokel, poobzeral sa okolo a povedal:
„Ah!“ To je slovo anglické a znamená po slovensky tiež ah! Potom pokračoval s anglickým pokojom:
„Prekvapila nás na ceste búrka, a preto sa tu so svojím sprievodom chcem zdržať do rána. A Vy ste azda hostinský?“ pýtal sa Lord Lotranda, ktorý sa mu horlivo klaňal za stolom.
„Vaša Urodzenosť,“ ukláňal sa prefíkaný Lotrando, „nie som hostinský, ale som k Vašim službám, preslávený majster Panákáno, majiteľ svetoznámeho kočovného divadla, podivuhodného panoptika s pohyblivými bábkami. Tu sú,“ ukázal Lotrando dookola na svojich strnulých zbojníkov. „Pätnásť rokov som na nich pracoval, päť rokov som ich zdokonaľoval. Každá bábka plná koliesok, háčikov a páčok, samá elektrika, žiadny švindeľ. Každý inak oblečený, inému kúsku naučený, od skutočného človeka skoro k nerozoznaniu.
Búrka ma tu zastavila aj s mojím malým divadlom na ceste k najvýznamnejším kráľovským a vojvodským dvorom, od ktorých mám početné pochvalné uznania, rády a vyznamenania.“
„Ah,“ začudoval sa Lord, „čo dokážu tie Vaše pohyblivé bábky?“
„Vaša Urodzenosť,“ hrbil sa úslužne Lotrando, „majster Panákáno tu nechcel usporiadať predstavenie. Cítim sa však nekonečne poctený Vaším vznešeným záujmom a dovolím si Vám vo všetkej poníženosti predviesť celé svoje divadlo.“
Lord Havelock si nasadil druhý monokel a posadil sa uprostred svojho sprievodu. Lotrando sa znova poklonil až k zemi a zvolal:
„Jedno zvláštne predstavenie pre Jeho Urodzenosť Lorda Havelocka!“ Potiahol si fráčik a so svojou bielou kravatou a bielymi rukavicami pristúpil najprv ku Kotičke, ktorá tu stála vo svojich baletných šatách nehybne, ani brvou nemihnúc, ako vosková figurína za výkladom. Lotrando robil, akoby jej na chrbte stlačil nejaký tajný gombík, zvolal:
„Baletka!“ a hľa! Kotička ..... tá prefíkaná banda sa hneď v každom švindli vyznala ..... škubla tenkou nôžkou, potom zdvihla ruku, zatvárila sa láskavo, urobila niekoľko tanečných krokov a niekoľkokrát sa pôvabne otočila, a keď dotancovala späť na svoje miesto, škubla opäť tenkou nôžkou, spustila ruku a nehybne sa zastavila.
„Ah,“ povedal Lord, „je to veľmi pekné.“
Nato pristúpil Lotrando ku Kudlichovi, oblečenému za Turka, robil, akoby naňho stlačil tajný gombík, žmurkol naňho a zvolal:
„Turek,“ a hľa! v Turkovi to najprv zahrkotalo ako v stroji, potom to Turkom niekoľkokrát myklo, Turek zložil ruky skrížene na prsia, trikrát sa uklonil a vždy zreteľne predniesol turecký pozdrav:
„Salaam alejkum.“
„Ah,“ začudoval sa Lord, „aj to je veľmi pekné.“
Potom spustil Lotrando Krvavého Jíru, ktorý predstavoval Číňana. Aj v Číňanovi to zahrkotalo a zaškubalo, potom zdvihol ruky s vztýčenými ukazovákmi do výšky, trikrát sa uklonil a trikrát pozdravil:
„Či ču há, čiri miri hó.“
„Ah,“ vyslovil sa Lord. „Pekný Číňan.“
Takto teda predviedol Lotrando Lordovi celé svoje divadlo: Hrdlořeza s lutnou, ktorý zabrnkal pesničku, potom rytier Kujón pokľakol, prisahal a zvolal trikrát „sláva“, kejklár Veliký Šibal urobil kotrmelec, medveď Dynamit mručal a točil sa nemotorne dookola, bubeník Hmaták k tomu bubnoval a kolovrátkar Chramostejl točil kľukou kolovrátka.
„Ah,“ povedal Lord. „Krásne pohyblivé bábky. Čo za ne chcete, majster Panákáno?“
„Vaša Urodzenosť,“ odpovedal Lotrando, „dám Vám ich lacno, že ste to Vy. Račte si určiť cenu sám.“
„Dám sto tisíc,“ rozhodol sa Lord. „Môj pokladník Vám ich zajtra vyplatí. Postavím si tie bábky do spálne.“
Toto bolo niečo pre Lotranda, keď videl, ako mu Lord sám lezie do pasce! Aká krásna príležitosť pre jeho rotu, keď všetko bude spať, Lorda zavraždiť a urobiť ohromnú korisť!
„Urodzenosť,“ uklonil sa potmehúdsky, „som prešťastný, že mojim bábkam sa dostane veľkej cti dlieť vo Vašej vznešenej blízkosti.“
Lord Havelock veľmi uspokojený sa už chcel zdvihnúť zo stoličky, ale vtom padol zrak na môjho pradedka, ako tu v kúte stál vo svojich pruhovaných ponožkách, s umazanou tvárou a s tabuľkou zavesenou na chrbte. „Ach,“ začudoval sa Lord, „a čo vie táto bábka, majster Panákáno?“
Milý Lotrando zabudol celkom na môjho pradedka, a teraz preňho nemohol v rýchlosti vymyslieť žiadnu úlohu. Zmiatol sa celkom a začal koktať:
„To je ..... to je ..... prosím ..... ee ..... to ..... je Nikto. Totiž ..... ee ..... táto bábka ešte nič nevie, nie je ..... ee ..... nie je ešte hotová.“
Ale môj tlstý pradedko nebol dnešný a myslel si, že teraz zasa on sám zbojníkom poriadne zahrá. Lotrando ešte ani nedokoktal a pradedko sa dal do úlohy, ktorú ho pred chvíľou sami zbojníci učili. Začal sa pred všetkými zčistajasna plaziť po špičkách ako zlodej ..... Lotrando onemel, Lord si s údivom nasadil tretí monokel, zvolal:
„Ah!“ a s ním zvolal „Ah.“ všetok jeho sprievod.
Tak sa pradedko plazil zlodejsky najprv k Hmatákovi, siahol mu do šiat a vyťahoval mu z vreciek všetky jeho paklíče, vrtáky, dlátka a nebozezy a všetko zlodejské náčinie a spieval k tomu prvú slohu zbojníckej hymny:
„Kamaráti, drahí páni, zbojníci a kumpáni, podvodníci, taškári, zlodejíčkovia, vreckári, nám je bene, nám je hej, nech si kto si, k nám sa daj.“
„Ah,“ povedal Lord Havelock a s ním celá jeho družina. Prvý Lordov pobočný detektív Sherlock Holmes zastrihal ušami: začínal cítiť, že ide o niečo.
A teraz pradedko začal spievať druhú slohu zbojníckej hymny:
„Reťaze zo zlata, hej, prsteň a šperk a drahý kameň. Len pozor, Šibal, daj, chytia Ťa a je s Tebou amen,“
A zamieril k Velikému Šibalovi a za spevu mu vyťahoval z vreciek ukradnuté šperky, zlaté veci, náramky, hodinky a prstene. Bolo toho takmer celý zlatnícky obchod.
„Ah,“ zvolal Lord Havelock a s ním jeho družina. Lordov druhý pobočný detektív Stuart Webbs zastrihal ušami: začínal tušiť, že ide o niečo.
A pradedko spieval:
„Nabitá pištoľ, hej, ostrý nôž, čepeľ sa blýska. Len, Hrdlořezu, pozor daj, beda Ti, keď Ťa chytia zblízka!“ a vyťahoval Hrdlořezovi spod šiat vraždiace zbrane, nože a pištole a dýky.
„Ah,“ zvolal Lord Havelock a s ním jeho sprievod. Tretí Lordov pobočný detektív Joe Deebs zastrihal ušami: začínal cítiť, že ide o niečo.
Tak prechádzal môj tlstý pradedko všetky slohy piesne a jedného zbojníka po druhom a odnímal im ich zlodejské náradie a nakradnuté veci a vraždiace zbrane a všetko to kládol na zem. Lord Havelock zvolal vždy „ah“ a s ním celá jeho družina a postupne zastrihali ešte ušami pobočníci Lordovi detektívi Higgs, Lutz, Leblanc a Pitt.
Lotranda si pradedko nechal až na koniec. Vytiahol mu z vrecka svoj vrecúšok s peniazmi, tabatierku, z ktorej si hneď vydatne šnupol, a svoju strakatú šatku, do ktorej zatrúbil hlučno ako na lesný roh, a spieval k tomu:
„O trochu krvi, hej, len pichaj, bi a strieľaj! Lotrando, ak je Ti život milý, pozor maj!“
„Ha, Lotrando!“ zvolal Lordov pobočný detektív Clifton, ktorý mal teraz istotu, že ide o obávaného Lotranda a jeho tovarišov.
„Lotrando!“ zvolali všetci pobočníci Lordovi detektívi a vytiahli povrazy, putá a želiezka.
„Lotrando!“ zvolal Lord Havelock a nasadil si do oka štvrtý monokel.
„Lotrando!“ skríkla Lordova bezpečnostná stráž, strážnici a biriči a namierili na náčelníka a jeho bandu pušky.
„To, holenkovia, musíte ísť ku mne do učenia, ak chcete brať cudzie a svoje si podržať,“ povedal zbojníkom pradedko.
Lotranda a zbojníkov spútali a odviedli ich aj s Kotičkou a odovzdali súdu.
Môj tlstý pradedko sa obul a umyl a Lord Havelock mu ďakoval, že ho uchránil od strašného nebezpečenstva. Daroval mu popri iných veciach aj krásnu tabatierku, naplnenú voňavým šnupavým tabakom, z ktorej potom pradedko dal ochutnať všetkým sekerníkom i obchodníkom s koňmi a s ďatelinovým semienkom z celého kraja.
Pradedko zavolal Voříška, ktorý sa zatiaľ v kúte napásol na zvyškoch zbojníckych hodov, že sa sotva mohol hnúť. Prababka ich doma privítala veľmi nepriateľsky, že zasa idú tak neskoro z krčmy, ale keď jej pradedko rozprával, čo všetko sa prihodilo, bola veľmi rada, že to tak dobre dopadlo.