O chlpáčovi chlpatom a kráľovi neverném

Bol raz jeden kráľ, ktorý sa jedného dňa vybral na lov. Tu prišiel k dutému stromu, od ktorého sa psy nechceli pohnúť, štekali a skákali okolo a nebolo možné ich odlákať preč. Keď sa išiel kráľ pozrieť bližšie, tu uvidel, ako v dutom kmeni sedí prekrásna nahá panna a vyľakane sa naňho pozerá. Tak vzal svoj plášť, prehodil jej ho cez plecia a zapískal. Na kráľovo zapískanie sa objavili sluhovia, ktorým pannu ukázal a povedal: „Že som ale chytil krásne zviera!“ Potom zapískal ešte raz a prišiel koč, do ktorého pannu posadil a išiel s ňou domov na zámok, kde sa s ňou oženil. Na zámku však žila aj stará kráľovná, kráľova matka, tá nosila mladej kráľovnej samé trápenie, pretože jej robila len to najhoršie. Za nejaký čas musel kráľ ťahať do vojny a krásna panna medzitým porodila syna. Tu stará kráľovná uvarila kávu a dala ju novorodencovi tajne vypiť, z čoho chlapček obrástol po celom tele dlhými chlpmi a zlá kráľovná matka synovi napísala: „Tvoja žena porodila chlpatého netvora, jeden nevie, či je to pes alebo mačka.“ Táto správa kráľa veľmi nahnevala, prikázal, aby jeho žene novorodenca uviazali na chrbát a oboch ich vyhnali zo zámku, čo kráľovná matka rada urobila, a tak bola mladá kráľovná so svojím chlpatým synom vykázaná zo zámku a vrátila sa opäť do lesa k tomu stromu, kde ju vtedy kráľ našiel, a žila tam ako kedysi.

Tomu chlpatému stvoreniu život v lese svedčal natoľko, že každý deň bol o palec väčší a nakoniec bolo v dutom strome pre oboch málo miesta. Tak jedného dňa vyliezol von, vytrhol zväzok jedlí, tie prelomil cez koleno a postavil pre seba aj matku pohodlnú chyžu. Onedlho nato matke povedal: „Teraz mi už konečne povedz, kto je môj otec.“ „Ach,“ odvetila matka: „tvoj otec je pán kráľ! Ale toho ty vo svojom živote neuvidíš.“ „Tak toho chcem práve vidieť!“ povedal chlapec, vytrhol zo zeme jedľu aj s koreňmi a vybral sa s ňou na cestu a nezastavil sa skôr, kým neuvidel kráľovský zámok. Kráľ sedel práve za stolom a ležalo pred ním množstvo rozličných a výborných pokrmov. Chlpáč robil, ako keby tu bol doma, postavil sa pred kráľa a povedal: „Ja som tu tiež! Som tvoj syn a chcem jesť pri tvojom stole!“ Tu sa kráľ zľakol a rád by sa mu postavil, ale chlpáč sa bez okolkov načiahol a chlpatými rukami mu hrabol rovno do taniera. Nikto sa neodvážil nič povedať, pretože kráľovi ľudia sa báli, a tak boli odsúdení na to, aby sa na to bezmocne pozerali. Keď chlpáč kúsok po kúsku všetko na stole pozbieral a zjedol, povedal: „Teraz, otče, pôjdem, ale zajtra prídem zas!“ „Však počkaj!“ pomyslel si kráľ: „Ja sa postarám, aby ťa prešla chuť.“ A nechal zvolať päťsto vojakov, aby sa rozostavili pred zámkom a strieľali na chlpáča, len čo sa objaví.

Na druhý deň, keď chlpáč s jedľou v ruke opäť prikráčal na kráľovský zámok, začalo naňho vojsko páliť o sto šesť. Ale všetky guľky sa od neho odrazili a on ich pochytal a hádzal ich vždy po päťdesiat späť a všetkých vojakov takto postrieľal. Keď prišiel na zámok, sedel kráľ opäť za stolom a práve sa chceli pustiť do jedla. Tu mu chlpáč povedal: „Ale otče, čo to vyvádzaš? Všetci tvoji vojaci ležia na dvore mŕtvi, zabili ich ich vlastné guľky. Ja som tvoj syn a chcem jesť z tvojho stola!“ A načiahol sa chlpatými rukami do kráľovských tanierov a mís a neprestal jesť skôr, kým v ňom kus po kuse nezmizlo všetko, čo bolo na kráľovskej tabuli. „Teraz pôjdem,“ povedal: „ale zajtra opäť prídem a privediem so sebou aj matku.“ „Len počkaj!“ pomyslel si kráľ: „Však ja ti to osladím.“ Hneď zvolal tisíc vojakov a rozkázal im, aby sa jedna polovica rozostavila pred zámkom na nádvorí, tá druhá dookola zámku, toho chlpáča nesmú dovnútra pustiť živého.

Nasledujúceho dňa prišiel chlpáč a za ruku viedol svoju matku. Keď vojaci začali páliť, postavil sa pred ňu a všetky guľky po ňom zasa skĺzli a on ich pochytal a hádzal ich späť, vždy po stovkách tak dlho, kým všetci vojaci neležali mŕtvi. Potom išiel do zámku ku kráľovi a povedal mu: „No, otče, čo to vyvádzaš? Tam dole ležia všetci tvoji vojaci zabití vlastnými guľkami. Choď a sám sa pozri!“ A kráľa chytil za ruku a ten letel oknom dole na nádvorie, a keď ho chytil po druhý raz, letel kráľ opäť oknom dovnútra, ale keď ho chytil po tretí raz, dopadol tento na zem a bol mŕtvy. V tej chvíli prišla stará kráľovná a musela sa poriadne snažiť, aby ju chlpáč ušetril, musela mu sľúbiť, že ho zbaví tých chlpov. Uvarila opäť kávu, a keď ju vypil, spadli z neho jeho chlpy a zároveň stratil aj svoju nadľudskú silu a bol človek ako každý iný.

Ale to kráľovstvo mu pripadlo a panoval v ňom so svojou matkou v radosti a pokoji.