Bremenskí muzikanti

Bol raz jeden muž a ten mal osla, ktorý dlhé roky nosil do mlyna vrecia zrna, ale teraz mu sily pomaly ubúdali, onedlho už nijakú prácu nezvládne, a tak jeho pán pomýšľal na to, že ho dá utratiť. To sa ale oslovi vôbec nepozdávalo, do klobás sa mu ešte nechcelo, a tak ušiel a vydal sa do mesta Brémy, že sa tam stane muzikantom. Ako si tak vykračoval po ceste, uvidel poľovníckeho psa, ako leží na ceste a žalostne vyje. „Prečo tak nariekaš, Chlpáč?“ „Ach,“ vzdychol si pes: „som starý, zo dňa na deň slabnem, na love nie som na nič a pán ma chcel zastreliť, tak som ušiel, ale kto mi teraz dá najesť?“ „Vieš čo?“ povedal osol: „Poď so mnou do Brém a staň sa muzikantom. Môžeme hrať spolu, ja hrám na lutnu a ty môžeš tĺcť do bubnov.“ To sa psovi páčilo, a tak pokračovali spolu. Neišli dlho a uvideli na ceste sedieť mačku, ktorá mala tvár ako zlé počasie. „Čo ti preletelo cez nos, Sivuľka?“ spýtal sa osol. „Čo by? Len mi ide o život!“ odpovedala mačka: „Som stará, zuby mi tupnú, radšej sedím pri peci a priadzem, než lovím myši. A moja pani ma chce utopiť. Dobrá rada drahá, čo si mám asi počať?“ „Tak poď s nami do Brém! Na nočné muzicírovanie sa rozumieš, môžeš sa tiež stať muzikantom.“ Mačke sa to zdalo ako dobrý nápad a šla s nimi. Išli a išli, až prišli na jeden statok a tam uvideli na bráne kohúta a ten vám kričal, akoby ho brali na nože. „Čože tu revješ ako na lesy, Kikirikáč?“ „Gazdiná si zavolala kuchárku, že mi má dnes večer odseknúť hlavu, zajtra, to je nedeľa, máme hostí a zo mňa bude výborná polievka. Preto teraz kikiríkam, čo mi sily stačia, kým ešte môžem.“ povedal kohút. „Ale,“ odvetil mu osol: „radšej poď s nami do Brém, umrieť môžeš vždy, ale máš dobrý hlas, môžeš muzicírovať s nami.“ Kohút súhlasil, a tak kráčali po ceste do Brém už štyria.

A deň sa krátil a nastal večer a zvieratá sa rozhodli, že prenocujú v lese. Osol a pes si ľahli pod jeden vysoký strom, mačka sa uvelebila na konár a kohút vyletel na vrchol, aby bol v bezpečí. Skôr však, než sa uložil na spánok, obzrel sa na všetky štyri svetové strany a vtedy zbadal svetielko. Zavolal na svojich kamarátov, že tam niekde musí byť dom, a tak osol rozhodol, že vstanú a pôjdu ešte chvíľu ďalej, možno nájdu lepšie nocľažisko než v divočine. Psovi by prišlo pár kostí s kusom mäsa tiež vhod, a tak sa spoločne vydali za tým svetlom, ktoré ich doviedlo k veľkému osvetlenému domu. Osol sa ako najväčší pozrel oknom dovnútra, a keď sa ho kohút pýtal, čo vidí, tu im odvetil, že prestretý stôl s vybranými maškrtami a pitím a okolo toho stola sa váľajú zbojníci a dobre sa im darí. „To by bolo niečo pre nás!“ povedal kohút a zvieratá premýšľali, ako by najlepšie zbojníkov od hostiny vyhnali. Oslovi sa zdalo dobré postaviť sa na zadné a oprieť sa o okno, pes mu potom vyskočil na chrbát, mačka vyliezla hore na psa a kohút vyletel celkom hore a sadol si mačke na hlavu. Na oslí znak začali spoločne muzicírovať, osol revil, pes vyl, mačka mňaukala, kohút kikiríkal, až okenné tabule drnčali. Do zbojníkov akoby hrom udrel. Pri prvých tónoch toho strašidelného muzicírovania vyskočili od stola, a keď to nemalo konca, vybehli z domu a utekali preč do lesa. A bolo to! Teraz si ku stolu sadli bremenskí pútnici a jedli a pili, čo im hrdlá ráčili. Keď boli s jedlom hotoví, zhasli svetlo a uložili sa na spánok. Osol si ľahol na smetisko na dvore, pes za dvere, mačka do krbu na horúci popol, kohút si vyletel na strechu. A pretože boli tou dlhou štrapácou unavení, o chvíľu všetci spali.

Zbojníci, ktorí boli neďaleko, počkali do polnoci, a keď videli, že sa v dome nesvieti, tu si povedali, že sa predsa nenechajú odradiť takou maličkosťou, a kapitán jedného z nich poslal na výzvedy, aby zistil, či je čistý vzduch. V dome bolo ticho ako po vymretí. Zbojník šiel do kuchyne, aby rozložil oheň, tu uvidel červene žiariace oči mačky a myslel si, že sú to žeravé uhlíky. Schmatol triesku a chcel ju pripáliť. Ale mačka nerozumela žartom, nahnevane mu skočila do tváre a ako divá ho drápala a škrabala. Zbojník sa vydesil na smrť a skočil ku dverám, kde sa mu pes, ktorý tu ležal, zahryzol do nohy. Zbojník vybehol na dvor a bežal rovno cez smetisko, kde naňho čakal osol a ten ho celou silou prednými nohami kopol. Zbojnícky jakot a nárek prebudil kohúta na streche: „Kykyryký!“ A zbojník bežal, čo mu sily stačili, ku kapitánovi a rozprával mu, že v dome sa usadila strašná čarodejnica s dlhými ostrými nechtami, ktorá mu poškriabala celú tvár, pri dverách naňho striehol nejaký chlap s ostrým nožom a zle mu zničil nohu, na dvore padol do rany čiernemu netvorovi, ktorý ho mlátil drevenou palicou, a na streche sedel jeden, čo volal: „Sem s ním! Sem s ním!“ Zbojníkov prešla chuť dobýjať stratený dom späť, a tak sa pobrali a už sa tu nikdy neukázali.

A čo tí štyria bremenskí muzikanti? Tí do Brém tiež nikdy nedošli. Zostali v tom dome a žili tam, kým nepomreli.