Popoluška a sestry

V starých časoch býval v jednom meste chudobný muž, ktorý mal tri dcéry. Neboli ešte dospelé, ale bolo na nich vidieť, aspoň na tých dvoch starších, že z nich budú pekné dievčatá. Tá najmladšia bola celý deň v kuchyni pri hrubej práci, takže jej vždy len Popoluška hovorili, lebo pre samý popol nebolo ani možné spoznať, či je pekná alebo nie. Tie dve staršie, Kasala aj Adlina, boli síce v ženských umeniach vyučené, ale nerobili nič a starosť o živobytie nechali celkom svojim rodičom, takže títo, nemohúc to inak zvládnuť, minuli všetko, čo mali na výživu. Ich známi a susedia, a obzvlášť jedna teta, rozšafná a vážna žena, im to veľmi zazlievali, že ich nikam medzi ľudí nedajú. Ale čo, keď sa dievčatám nechcelo? Chodili celý deň so založenými rukami, Popoluška im všetko až k ústam priniesť musela, a ešte ju neustále trápili.
Raz v noci povedal muž svojej žene:
„Milá žena, s tými dievčatami to tak ostať nemôže, ak nechceme čo najskôr prísť na žobrotu. Tu do služby ísť nechcú, tak sa musím odhodlať a lsťou ich niekam zaviesť, odkiaľ by cestu domov nenašli.“ Žene sa to pravda videlo čudné, ale núdza je zlá; a tak, dôverujúc mužovej poctivosti, súhlasila, aby dcéry na druhý deň odviedol. Popoluška, ktorá spala pri kozube a hneď si všimla všetko, čo sa len pohlo, počula tiež ten rozhovor rodičov. Len čo sa rozvidnelo, potichu vstala a pospiechala k tete po radu.
„Ja ti síce poradím, ale pod podmienkou, že svoje zlopovestné sestry nevezmeš so sebou späť.“ Nato dala Popoluške klbko nití a povedala:
„Zostaň vzadu a priviaž koniec niekde o blízky strom, klbko daj do vrecka, a tak potiahneš niť za sebou a po nej zasa cestu domov nájdeš.“
Popoluška poďakovala dobrej tete a šla s klbkom domov.
Zavčasu ráno, keď otec vstal a dievčatá zobudil, povedal im:
„Mám dnes veľmi veľa práce v lese, takže sám ani nestačím, preto musíte všetky tri so mnou.“
Nechutilo to rozmaznaným dievčatám, len Popoluška mala raňajky už dávno pripravené, keď ony ešte ani obliekané neboli. Keď sa najedli, šli s otcom. Popoluška mala klbôčko vo vrecku a niť stále za sebou ťahala. Otec ich vodil krížom-krážom po lese, až prišiel do húštiny, kde im kázal posečkať, kým si vyhliadne miesto, kde by bolo najlepšie rúbať drevo. Na nič nemysliac, čakali dievčatá, ako im bolo prikázané, len Popoluška vedela, kam to mieri; a keď otec po dlhšej chvíli neprichádzal, povedala im:
„Mne sa zdá, že nás tu otec necháva, a preto radšej pôjdeme hľadať ho po lese.“
„Ty múdra vždy niečo vieš.“
„Veď, ak nechcete, pôjdem sama.“
To dievčatá tiež nechceli, a tak šli za ňou. Popoluška mala dobré srdce a nemohla to sestrám urobiť, aby ich samé v lese nechala. Po niti, ktorú zasa do klbôčka zvíjala, prišli šťastlivo, hoci neskoro večer, domov. Mrzuto im otec otvoril, keď na dvere klopali; vyhováral sa však, že v lese zablúdil, a keď z neho neskoro konečne vyšiel, že šiel radšej domov, myslel si s istotou, že ony prídu za ním.
Ale v noci to Popoluška dobre počula, ako žene hovoril:
„Naozaj neviem, ako tie dievčatá z lesa cestu našli. No to nič nerobí, zajtra ich zavediem ešte ďalej, aby ľahšie prišli do zámku, kam ich chcem dať do služby.“
Ešte ani nesvitalo a Popoluška už bola u tety; ale musela jej sľúbiť, že sestry viac nijako späť neprivedie. Nato jej povedala, aby si nabrala popola, kam len môže, a za sebou ho po ceste trúsila, takže cestu späť nájde.
Tá poďakovala a šla domov. Zasa zobudil otec dcéry, aby rýchlo vstali a obliekli sa, že pôjdu s ním do lesa na šišky.
Keď sa naraňajkovali, vzala si Popoluška košíček, navrch do neho dala šatku a kúsok chleba, dospodu ale samý popol, ako aj do vreciek. Ako išli, vždy trochu vysypala, až na to miesto, kam ich otec zaviedol a kde ležalo množstvo šišiek. Tu im otec povedal:
„Vy zbierajte tu a ja pôjdem tam na tú stranu; keď budete mať plné zástery, zavolajte na mňa.“
Keď mali dievčatá zástery plné, kričali na otca, ale otec bol ten tam.
„Teraz musíme ísť samy domov, milé sestry,“ povedala Popoluška, „otec asi zasa zablúdil.“ Tentoraz poslúchli sestry bez odporu a šli s ňou domov. Šťastlivo sa tam po popolom posypanej ceste dostali. Všetko už spalo, keď prišli k chalupke.
„Utiekli ste nám, ocko?“ pýtali sa dievčatá.
„Ach, vy hlúpe, akože by som vám bol ušiel? Ja som šiel ďalej do lesa a zahĺbil sa do svojej práce tak, že som na vás celkom zabudol, a keď som sa potom chcel po vás vrátiť, boli ste už preč; čo som mal robiť? Šiel som teda bližšími chodníkmi domov.“
Kasala a Adlina tomu uverili, ale Popoluška vedela, čo za tým je.
V noci zasa povedal otec:
„Zajtra sa mi iste nevrátia!“
Matka ho prosila, aby od toho upustil a nikam ich viac nevodil, ale on ani za svet inak urobiť nechcel. Ešte sa ani nerozvidnelo, keď bola Popoluška zasa u tety a všetko jej rozprávala; ale tentoraz sa na ňu teta naozaj nahnevala, že sestry zasa späť priviedla. A zo zlosti jej naschvál dala hrachu, čo len uniesť mohla, aby ho za sebou trúsila. Po východe slnka zobudil otec dcéry s tým, aby šli s ním na chvojiny. Naraňajkovali sa a šli. Popoluška zostávala vzadu a stále hrach za sebou trúsila. Ocko ich tentoraz zaviedol ešte ďalej, a ukázal im, kde majú chvojiny lámať, a odišiel inam.
Slnko stálo už dosť vysoko, keď mali nalámanú kopu chvojín, a poobzerali sa po otcovi. Volali, hľadali, ale všetko nadarmo. Tu im Popoluška ponúkla, že pôjdu zasa samy domov; hľadela na ceste po hrachu, ale hrachu nikde nebolo. Videla kŕdle divých holubov, ktoré na ceste sedeli, a tak si ľahko pomyslela, že ten hrach pozbierali. Bolo zle; až teraz sestrám povedala, čo otec zamýšľal. Čo mali robiť? Urobili si z chvojín a machu lôžko a hladné si ľahli pod holé nebo. Ráno vstali, nazbierali si jahôd na raňajky a potom chodili ako zblúdené ovce po lese. Tu im Popoluška dala radu.
„Ja vám poviem, dievčatá, čo urobíme; ja vyliezem na strom, a kde uvidíme nejaké stavenie, na tú stranu pôjdeme.“ Nato vyliezla ako veverička na borovicu a pozerala sa na všetky strany, kde by nejaké ľudské obydlie uzrela. A naozaj videla v diaľke veľký zámok. Dobre si zapamätala, na ktorej strane to bolo, potom zliezla dolu, povedala to sestrám a všetky čoskoro kráčali cestou k zámku.
Bol už súmrak, keď prišli na zelenú lúku, kde zámok stál. Trikrát ho dookola obišli, ale nebolo tam ani živej duše vidieť. Osmelili sa teda a zaklopali na bránu. Tu sa im zjavila baba, taká škaredá, že sa jej náramne zľakli. Hlavu mala ako kotol, oči vypúlené, vlasy strapaté a telo také tučné, že by ju všetky tri neboli mohli obopnúť.
„Čo tu hľadáte?“ vykríkla na ne, až sa im srdce strachom roztriaslo.
„Ach, zlatá babička,“ odpovedala Popoluška, „my by sme vás prosili len o niečo máličko na jedenie, máme strašný hlad.“
„Zmiznite odtiaľto, ak nechcete, aby vás môj muž zjedol.“
„Ach, čo si počneme, keď nás neprijmete pod strechu? Noc je za pätami, nevieme kam ísť, a nakoniec by nás ešte váš muž stretol a zjedol; zmilujte sa nad nami a niekde nás skryte; my vám všetko urobíme.“
„Ach áno, áno!“ kričali jedným hlasom Kasala a Adlina.
„Ja vám budem šiť šaty, vyšívať črievice a rozličné šperky strojiť.“
„Ja vás budem hladkať a česať, aby ste boli krajšia.“
„A ja,“ povedala Popoluška, „vám budem variť tie najlepšie jedlá a všetko vám usporiadam, aby ste nemuseli nič robiť.“
Baba, týmito slovami upokojená, dala si povedať a viedla ich do zámku. Dala im surové mäso a ovocie. Keď sa toho ovocia dosýta najedli, šli s babou do pivnice; stál tam veľký prázdny sud, do toho ich teda všetky tri skryla a odišla hore. Tu klopal jej muž na bránu. Plná strachu mu šla otvoriť.
Ľudožrút, ktorý vkročil do dverí, bol trikrát taký veľký ako baba. Len čo sa v izbe otočil, zvolal hromovým hlasom, až sa všetko triaslo, takže to bolo počuť až do pivnice:
„Ňuchám tu ľudinu; žena, koho tu máš?“
„Ale koho by som tu mala, mužíček?“ Nato mu priniesla dobrú večeru, aby ho upokojila.
Po chvíli sa jej však zasa pýtal:
„Povedz, baba, koho tu máš?“
„Ale pánko, nikoho.“
Po chvíli, keď sa najedol, začal znova:
„Musíš tu niekoho mať; povedz.“
Žena, vidiac, že by ho dlhším zapieraním rozhnevala, povedala mu všetko a dokončila:
„Ale ja by som myslela, aby si ich nechal nažive; keď sa od nich naučím všetko, čo vedia, potom, ak budeš chcieť, môžeš ich zabiť.“
Keď si to ľudožrút rozmyslel, urobil jej to po vôli. Nato ho baba viedla do pivnice. Úbohé dievčatá si mysleli, že je po nich, že už ide po ne, aby ich zožral. Len čo ho zazreli, padli na kolená a prosili o život.
„Ja vás nechám nažive, ale musíte všetko robiť tak, ako ste povedali, inak s vami bude zle.“
Rady to sľúbili. Zavčasu ráno bola Popoluška už na nohách a pripravovala raňajky; ale sestry jej museli pomáhať, lebo ľudožrút s ľudožrútkou zjedli za tridsať osôb. Keď vstali, raňajky boli už na stole. To sa im páčilo, obzvlášť pani ľudožrútke, keď jej Kasala a Adlina hrivy učesali a spletli a pekne ju obliekli. Starý sľúbil, že im všetko nanosí, čo budú potrebovať, len nech povedia. Zatiaľ im však nič nechýbalo. Každá si hľadela svojej práce, a tak im čas ubiehal. Čím ďalej, tým viac ich to tam však omrzovalo; ale nebolo žiadnej pomoci, žiadneho vykúpenia.
Raz sa dohodli, že keby to nejako bolo možné, svojich pánov by zabili. Ale ako? To bola tá otázka, o ktorej dňom i nocou premýšľali. Na šťastie sa im prihodilo, že sa ľudožrút od Popolušky chcel naučiť piecť chlieb. Tú príležitosť chceli využiť, domnievajúc sa, že so starou pôjde všetko ľahšie. Ten deň ráno Popoluška podpálila v peci, ktorá, pretože sa piekla veľa bochníkov, bola tiež poriadne veľká. Ľudožrút sa usadil pri peci a stále pozeral, kedy oheň dohorí, aby ho mohol potom prehrabať a chlieb vsadiť. Od tej horúčavy však celý zmorený ľahol si na zem a zaspal. To bolo, čo si dievčatá želali. Len čo ho začuli chrápať, priniesli veľké brvná, oprely ich o neho a celou silou naraz ho do ohňa zvalili. V okamihu bol z ľudožrúta škvarok. Jedného mali teda z krku; ale ako s druhou?
Keď baba vstala, prihrnuli sa k nej dievčatá a hovorili, aby sa dala rýchlo strojiť, že sa jej muž z lesa čoskoro vráti a že by sa veľmi nahneval, keby ju tak dlho strapatú zazrel. Baba si teda sadla na stoličku a dievčatá ju začali česať.
„Zohnite, babička, hlavu, aby som vám mohla vlasy vzadu pekne uhladiť,“ povedala Kasala.
Baba hlavu sklonila a Kasala jej hodila vlasy cez oči, vzala veľkú sekeru, ktorú jej Popoluška podala, a jednou ranou jej hlavu odťala. Potom všetko vyčistili a telo zakopali. Teraz už plnomocné panie zámku prehľadali všetko, kde čo leží, a našli veľa drahých a skvostných vecí, ktoré sa im všetky dobre hodili. Ale úbohej Popoluške nastali kruté dni. Ako predtým, keď ešte bola doma, musela všetko robiť, upratovať, prať, variť, kým slečny sestry sa zatiaľ len fintili a drobnými prácami zaoberali. Popoluška bola na to síce zvyknutá a neprišlo by jej to odporné, keby ju boli sestry aspoň nesužovali; tak ale nič nebolo podľa ich vôle, čo urobila, za každé dielo, za každú službu poriadne jej vynadali. Ale čo im bolo platné všetko to fintenie, keď tam nikoho nebolo, komu by sa boli zapáčili? To im tiež najviac mozgy vŕtalo. Umienili si teda, že sa raz pozrú do toho mesta, kam ľudožrút po potravu chodieval. Jedného dňa to skutočne urobili a šli do mesta, ktoré ani nebolo tak ďaleko, ako sa domnievali. Tam si nakúpili rozličných šperkov a iných potrebných vecí, potom si najali kone a voz, najali sluhov, aby do budúcna len tak jednoducho do mesta chodiť nemuseli. Popoluške pribudlo práce; v dome bolo síce teraz viac ľudí, preto jej však predsa nikto nepomohol, pretože všetci mali len so slečnami čo robiť. Keď tieto po druhý raz do mesta išli, počuli, že tamojší princ bude dávať veľkú hostinu, na ktorú prý každý bude mať prístup. To bolo niečo pre tie márnomyseľné sestry. Hneď si nakúpili šaty, aby sa mohli čo najskvostnejšie vystrojiť. Tu bolo hrmotu a rozprávania, keď prišli domov, akoby na nich celý svet stál. Popoluška ani nevedela pre samé behanie, kde jej hlava stojí. Rada by sa bola tiež raz do takých šiat vystrojila a niekam sa pozrela, ale sa vždy bála o tom sestrám zmieniť. No keď videla takéto pripravovanie a stále len o krásnom princovi počula rozprávať, osmelila sa a poprosila sestry, aby ju vzali so sebou.
„Teba?“ osopili sa na ňu obe; „no, to by sme si krásnu česť získali.“
„Dajte mi len niektoré z vašich obnosených šiat a uvidíte, keď sa čisto vystrojím, že budem lepšie vyzerať.“
„Čo si tá Popolušica o sebe myslí! Azda nie celkom, že bude krajšia než my? Z toho nebude nič. Ostaň ty len doma a stráž hospodárstvo, za to ti potom povieme, čo sa v meste dialo.“
Popoluška mlčky odišla, ale oči sa jej zaliali slzami pre tú nelaskavosť pyšných sestier. V deň určený na slávnosť vstali sestry zavčasu ráno. Tu bolo kriku a rozkazovania; všetci, kde kto bol, mali plné ruky práce, kým neodišli. Keď si Popoluška trochu vydýchla, vzala metlu a šla do izby, aby pozametala a upratala. Tu ako sa zohýba a pozerá, aby nikde ani prášku nezostalo, zazrie v jednom kúte niečo blyštivé. I zdvihne to a vidí, že je to zlatý kľúčik. Od čoho asi ten kľúčik je, pomyslí si a ide rýchlo hľadať, kam by patril. Ale nebolo žiadnej skrine, žiadnych dverí, žiadnej truhly, ku ktorej by sa bol kľúčik hodil. Keď hore všetko prezrela, vzala svetlo a šla do pivnice. Tu videla v kúte dvierka, na ktorých bol zavesený malý zámok. K tomu patril zlatý kľúčik. Otvorila a nič sa nebála, ba s chuťou vošla do tmavej chodby, ktorú pred sebou videla. Niekoľko krokov ďalej boli zasa dvere, ktoré sa tým istým kľúčikom otvoriť dali. Ale ako sa zľakla, keď vošla do siene a videla svetlo tisícerým leskom sa od stien odrážať! Tu boli na podlahe hromady striebra a uprostred stál z ryzieho striebra umelo urobený stôl a na ňom strieborná truhlička. Z prvej siene bolo otvoreným oblúkom vidieť do druhej. Tá bola zo zlata a uprostred bol zlatý stôl a na ňom zlatá truhlička. Z tej sa šlo do tretej. Obe prvé však neboli nič proti tejto; tu boli steny samými drahými kameňmi posiate, ako keď je nebo najhustejšie hviezdami posiate; vprostred stál železný stôl, na ňom železná truhlička. Keď si Popoluška siene ešte raz prešla a dosť sa nadívala, šla a otvorila najprv železnú truhličku. Ako zdvihla veko, videla na ňom zlatými slovami napísané:
„Kto sem prvýkrát vkročí a železnú truhličku otvorí, tomu patrí, čo vo všetkých troch nájde, ako aj všetko, čo tu stojí. V čele tejto siene je najväčší kameň, kto naň zatlačí, tomu sa stena otvorí. Tam sa pasie biely koník, kto naň vsadne, musí povedať: ‚Hmla za mnou, hmla predo mnou,‘ a koník ho odnesie, kam sa mu zachce. Ale všetko to bohatstvo len trikrát a iba dobrému k šťastiu pomôže, zlému však k nešťastiu.“
Keď to Popoluška prečítala, pozrela, čo je ešte v skrini, a vytiahla biele šaty, dookola zlatom vyšívané a drahými kameňmi ozdobené. Všetko, čo k nádhernému odevu patrilo, ležalo pod šatami; napokon vytiahla aj rozkošné zlaté papučky. Popoluška nebola síce márnomyseľná, ale ten skvostný odev ju predsa tak mocne lákal, že sa doň napokon musela obliecť. Bežala teda rýchlo späť, a zvlečúc zapopolené šaty, čisto sa umyla a pospiechala zasa do pivnice. Tam vzala šaty zo skrine a obliekla sa do nich. Od hlavy až po nohu s maličkou papučkou, všetko jej tak dobre padlo, akoby to uliali. „A teraz,“ povedala so záľubou sa prezerajúc, „sadnem na koníka a pozriem sa tiež na tú slávnosť a na toho krásneho princa. Že ma sestry nespoznajú, v tom som si istá; lebo by sa skôr smrti nazdali, než že v takých šatách špinavá Popoluška tkvie.“ Šla teda, zatlačila na kameň, ktorý bol najväčší a v priečelí sa trblietal, a vyšla na zelenú lúku. Naozaj sa tam pásol koník ako sneh biely. Vzala ho za uzdu a smelo sa naň vyšvihnúc, povedala:
„Dones ma, koníku, do mesta; hmla za mnou, hmla predo mnou!“ A ako vietor letel s ňou poslušný koník k mestu. Za chvíľu boli v kniežacom zámku. Popoluška zosadla, priviazala bieloša ku stĺpu a šla hore do hodovnej siene. Všetci hľadeli s úžasom na krásnu pannu. Princ, ktorý sa práve s Kasalou a Adlinou zabával, rýchlo ich nechal a zvedavo k neznámej panne pristúpil. „Kto ste, krásna panna,“ pýtal sa jej, „že prichádzate, aby ste hostinu svojou prítomnosťou ozdobila?“
„Ak vám je to milé, aby som sa tu chvíľku zdržala, nechcite poznať moje meno.“
Na tie slová sa jej princ viac nepýtal, ale viedol ju k stolu. Bála sa síce trochu, aby ju sestry nepoznali, ale tie, hoci z nej oči nespúšťali, na Popolušku ani nepomysleli. Po hostine sa tancovalo; ale princ nemal už pre nič iné ani oči ani myseľ ako pre krásnu cudzinku. On sa nečudoval krásnym šatám, skvelým diamantom, on videl len jej krásu, počúval len milé zvuky, ktoré jej tak lahodne zo pier plynuli. Popoluška sa však naozaj sama sebe čudovala, odkiaľ sa to v nej vzalo. Čo sa jej princ pýtal, a to bolo poriadne veľa, na všetko mu tak rozumne, tak vtipne a vážne odpovedala, akoby na vysokých školách cvičená bola. Ako na seba kráľovské šaty obliekla, bola celá iná.
Už sa poriadne zvečerievalo, keď si až vtedy spomenula, že musí domov. Nijako sa však nemohla princa zbaviť a musela s ním ísť dolu, tam sa mu však vyšmykla z ruky, a rýchlo sa na koníka vyhupnúc, bola preč. Nadarmo ju prenasledoval princ na svojom najrýchlejšom koni, chcejúc ju dohoniť, Popolušku nebolo viac vidieť. Keď prišla domov, zvliekla zo seba šaty a dala ich zasa do truhličky, potom na seba vzala zapopolenú sukňu a pospiechala hore, aby bolo všetko pripravené, keď sestry prídu. Nešlo jej to však tentoraz dokopy, takže mala ešte veľa práce, keď sa obe sestry vrátili. Tie si však tentoraz takých maličkostí ani nevšimli, lebo mali samy so sebou dosť čo robiť.
„Tak mi predsa povedzte, ako ste sa tam mali a či sa vám to páčilo?“
„Dobre sme sa mali, to si môžeš pomyslieť; a páčilo sa nám to tak, že tam zajtra zasa pôjdeme.“
„Ach, to ma predsa vezmete so sebou.“
„Na to ani nemysli; ty sa nehodíš do takej spoločnosti, kam chodia vznešené princezné.“
„Čo tam bolo za princeznú? Veď mi to aspoň môžete povedať.“
„Ba, to sa ani povedať nedá; takú krásu sme ešte nikdy nevideli. A aké mala šaty! Veď len jej môžeme ďakovať, že bude zajtra zasa taká hostina. Princ sa do nej zamiloval, a ona mu ušla; teraz nevie, ako by sa s ňou stretol, a myslí si, že zajtra iste zasa na hostinu príde.“
Popoluške tie slová celú noc mútili hlavu. Ráno, len čo sestry odišli z domu, bežala do pivnice, aby sa pozrela do druhej truhličky. Tam ležali šaty ružovej farby, striebrom ťažko vyšívané, ako aj všetko ostatné potrebné k slušnému vystrojeniu; jediné papučky musela vziať z prvej truhličky. Páčila sa sama sebe, keď sa v lesklej striebornej stene na seba pozerala. Potom šla k svojmu koníkovi, ktorý ju čoskoro do mesta odniesol.
Princ sedel pri stole ako na tŕní; kedykoľvek sa dvere otvorili, myslel, že to očakávaná neznáma. Napokon sa dvere rozleteli, hodváb v nich zašuštil a blažený pohľad princov dosvedčil, kto prichádza.
„Ach, ako ste ma včera takým náhlym odchodom zarmútila!“ povedal princ, keď s ňou bol osamote.
„Nemôžem inak,“ odpovedala Popoluška, „a ak chcete, aby som vás ešte raz navštívila, nesmiete ma tu zdržiavať.“
„Vy neviete, aká ťažká je to pre mňa úloha; ale podrobím sa vašej vôli pod podmienkou, že zajtra zasa prídete.“
„Iste dané slovo splním.“
A tak, keď bol čas, aby sa vrátila, princ ju viac nezdržiaval, utešujúc sa nádejou, že ju zajtra zasa uvidí. Keď prišla domov, rýchlo sa zvliekla a odišla k svojej práci; len čo s ňou bola hotová, prišli obe sestry.
„A ako ste sa dnes mali?“ pýtala sa ich Popoluška. „Bola tam zasa tá princezná?“
„Samozrejme, že bola, a krajšie než včera vystrojená; zajtra bude zasa hostina, a tá tak ľahko nevykĺzne. Môj bože, čo ten princ len na nej vidí? Je síce pekná, ale veď je aj iných pekných dievčat na svete dosť, a nemusel sa práve do nej tak zblázniť.“
„Keby jej nebolo, kto vie, či by ste sa neboli stali kňažnami?“ povedala na to Popoluška.
„A čo ty sa do takých rečí pleteš? Hľaď si svojej práce a nestaraj sa o nás,“ odbila Adlina sestru Popolušku. Tá potichu odišla a pomyslela si v srdci: Vy blázni, ja by som svoje šťastie za vaše nevymenila!
Tretí deň ráno odišli sestry skvostne vystrojené, a Popoluška, len čo trochu upratala, pospiechala opäť do pivnice. Tentoraz otvorila striebornú truhličku. Tam boli modré šaty, striebrom a perlami vyšívané. Keď sa obliekla, trblietali sa jej diamanty na krku a na hlave. Takto vystrojená išla po tretí raz na koníku do zámku. Princ dal rozkaz, aby mu vrátnik, keď uvidí princeznú (za ktorú ju všetci mali), prišiel oznámiť. Nesedel dlho pri stole, keď vrátnik pribehnúc mu oznamoval, že vidí z diaľky niekoho na biešovi prichádzať. Princ letel dolu, ale Popoluška mu už išla v ústrety. Bol spokojný a veselý, lebo sa s istotou domnieval, že mu tentoraz neujde. Každý bol dychtivý dozvedieť sa, ako to asi dopadne. Princ ju neustále prosil, aby neodchádzala, aby mu povedala, kto je, a stala sa jeho manželkou.
Ale na všetky vrúcne prosby dostal za odpoveď:
„Nežiadajte to odo mňa, lebo je možné, že by vám to ani nebolo milé. Upokojte sa tým, že som tu kvôli vám.“
„Ale ako dlho chcete pobudnúť? A kde vás mám potom hľadať?“
„O to nech sa postará osud.“
Tak úbohého princa odbavovala. Napokon prišiel čas, aby opäť odišla domov. Len čo princ spozoroval, že sa chystá na odchod, dal jednému sluhovi tajné znamenie a ten odbehol. Za chvíľu sprevádzal Popolušku dolu a stále ju ešte prosil a zdržiaval. Ona však rýchlo od neho odišla a k svojmu biešovi pospiechala. Tu však zrazu pocítila, že jej nohy na zemi viaznu. I pozrela sa, čo to je, a videla, že zem je dookola akousi smolou namazaná. Ešte si z toho stále pomáhala; keď však zrazu zazrela za sebou princa, strhla sa a čerstvo na koňa vyskočila; ten hbito všetko preskočil, a už ho nik nevidel. V kolomaži však zostala v zálohe zlatá papučka. Princ želel, že sa mu jeho lesť nepodarila; potešovalo ho však predsa, že aspoň niečo má, podľa čoho by neznámu milú mohol nájsť.
Nemenej bolelo aj srdiečko Popolušky. Ešte jej, čo pamätala, nikto nedal tak milé a láskavé mená, nikto s ňou tak vľúdne a tak láskavo nezaobchádzal, slovom nikto ju ešte tak nemiloval, ako práve onen krásny princ. Čo divu, keď si odo všetkých opovrhovaná Popoluška priala, aby s ním mohla žiť až do smrti. Smutne sa s koníčkom rozlúčila; smutne skvostné šaty do truhličky ukladala. „Ach, ako ma Boh za moju márnivosť potrestal,“ povedala, keď jedinú papučku ukladala. „Teraz som stratila srdce a papučku; mohla by som byť síce šťastná, ale môžem tomu všetkému veriť? Či to nie je nejaké kúzlo? A nakoniec budem ešte za svoju zvedavosť a stratu papučky potrestaná!“
Takto nariekajúc šla zasa hore za svojou prácou. Sestry prišli domov, ale ona sa ich tentoraz na nič nepýtala. No týmto bežali ústa aj bez všetkých otázok.
„To mu prajeme,“ povedala Kasala, keď im Popoluška lôžka chystala. „Prečo sa zbláznil do takej čarodejnice a nezostal radšej pri nás! Teraz môže bozkávať papučku.“
„A čo ty vieš,“ odpovedala Adlina, „či sa zajtra neprihlási?“
„To by tam bola už dnes zostala.“
„Kto sa bude o to škriepiť; pôjdeme tam, a ak sa nám zmestí na nohu, staneme sa jedna alebo druhá kňažnou.“
„Čo je to s tou papučkou?“ pýtala sa Popoluška. „Ty chceš tiež všetko vedieť; no ale povedať ti to môžem. Včera teda prišla tá princezná opäť na dvor; princ si celý deň nikoho ani nevšimol a len stále sa s ňou zaoberal. Keď mala odísť, dal to miesto, kde jej kôň stál, natrieť kolomažou, aby tam uviazla. Ale ona nebola taká hlúpa a šikovne vykĺzla, len papučku tam nechala. Princ dal hneď oznámiť, že sa zajtra z celého okolia majú všetky panny a panie v jeho zámku zísť, a ktorá z nich papučku obuje, tá, ak bude slobodná, že sa stane jeho manželkou. On si myslí, že je neznáma z jeho krajiny a že žiadna nemôže mať takú malú nôžku ako ona. Možno sa však v tom mýli a sám seba sklame.“
„Veď aj vy samy máte malé nôžky, možno dosť, že papučku obujete,“ povedala na to Popoluška.
„Uvidíme, až ako bude zajtra.“
Ráno, skôr než odišli, stiahla si každá nohy, až jej slzy od bolesti po tvári tiekli, len aby do papučky vliezť mohla.
Úbohá Popoluška nevedela, čo má robiť: či má ísť za nimi, alebo zostať doma. Láska však zvíťazila nad strachom. Šla do pivnice, obliekla na seba modré šaty a papučku zabalila do šatky. Potom hodila navrch svoje všedné šaty, a tak sa s Pánbohom vydala na cestu. Šťastlivo prišla za pol dňa do mesta. Šla rovno cestou do zámku. Tam sa však sotva pretlačiť mohla, lebo sa zišlo veľké množstvo žien. Na každej tvári bolo čítať buď nádej a dôveru, buď žiaľ alebo zlosť sklamaného srdca. Tá sa tešila, či papučku obuje, ona sa zasa mrzela, že jej bola malá. Keď vošla až do siene, videla vo výklenku tiež svoje sestry sedieť. Vyzerali ako kyslé jablká, z čoho súdila, že sa do papučky nedostali. Tá maličká, pekná príčina všeobecného pobúrenia ženského pohlavia ležala na skvostnom koberci uprostred siene. Princ sedel na tróne a hľadel smutne na to vrenie; nepozeral sa na nohy, ale len na tváre, no dosiaľ nenašiel, čo hľadal. Jedna z najposlednejších bola Popoluška.
„Adlinka, len sa, prosím ťa, pozri, nie je to tamto tá naša Popolušica?“
„Veru máš pravdu, že je.“
„Čo tu robí? Poď, pôjdeme po ňu. Tá nech sa teší! Nechá všetko doma a ide sem na pozeranie.“
Chceli ešte viac povedať a výhražky hneď splniť; ale slová im zostali v ústach, keď videli, že aj Popoluška sa blíži ku koberci a papučku obúva.
„To je azda ona!“ kričali všetky jedným hlasom, keď videli, že Popoluška do papučky vkĺzla ako nič.
Princ, ktorý zamyslený posledný výjav ani nezbadal, na to vykríknutie ako strela z trónu zletel a pristúpil k Popoluške, aby sa presvedčil, že jej papučka práve sedí. Tu zhodila zo seba svoje všedné šaty a ukázala aj druhú papučku.
„Ty si to, moja krása?“ čudoval sa princ. „Ach, netráp ma viac,“ prosil pred ňou kľačiac. „Vyslyš moje prosby, buď mojou manželkou.“
„Nuž chcem ti byť po vôli,“ povedala Popoluška, „ak sa neostýchaš prijať za svoju manželku obyčajné dievča.“
„Nech si ktokoľvek, budeš mojou chotou.“
Nato ju posadil vedľa seba na trón a za kňažnú ju vyhlásil. Sestry div od zlosti nepukli. Ona však nebola taká zlá a nehanbila sa za ne, ako ony za ňu. Povedala teda všetko svojmu ženíchovi a šla im v ústrety. Keď videli, že im tá zlosť nič nepomôže, stavali sa jej do očí ako anjeli, aby sa im tiež trochu slávy dostalo. Blažený princ vystrojil skvostnú svadbu, na ktorej sa nevesta ako najjasnejšia hviezda trblietala. Keď boli mladí manželia sami, zverila Popoluška svojmu mužovi tajomstvo veľkého bohatstva a prosila ho, aby tam s ňou zašiel. Princ poslúchol a podivil sa kráse a nádhere tých podzemných siení. Nato si vzali, čo len obaja nabrať mohli, takže naložili na voz desaťkrát toľko, čo celá zem stála. To urobili trikrát.
Kasala a Adlina, ktoré teraz neustále okolo kňažnej boli, nevedeli dosiaľ, ako k tomu sestra prišla. Usilovali sa teda všemožne, aby sa to dopátrali. Kňažná, samá dobrota, mysliac, že tá ich úprimnosť je skutočná, tiež im to raz zverila. Od tej chvíle nemali v meste žiadneho stania a zakrátko sa do svojho zámku odobrali. Bolo im len o to, aby sa tiež do tajného pokladu pozreli. Keď teda prišli domov, bola ich prvá práca dvierka v pivnici hľadať; a podarilo sa im, že ich našli. Že však kľúčik nemali, museli dvere násilím otvoriť. Keď tu toľko bohatstva videli, zostali ako omámené a začali do zástier, do vreciek, a kam len ktorá mohla, striebro, zlato a drahé kamene brať. Keď mali dosť, šli hore, aby to vysypali. Zdalo sa im toho však ešte málo, šli teda ešte raz; to ich však vyšlo draho. Ako pristúpili k dverám, vyskočili na ne dve veľké čierne mačky, zavesili sa im na krk, a kde ich popadli, tam ich ostrými pazúrmi škriabali, až obe bez seba na zem padli. Keď opäť nadobudli zmysly, vyliezli s nesmiernou bolesťou z pivnice hore. Aké však bolo ich zľaknutie, keď sa na seba pozreli a videli, že majú hladké tváre navždy zohavené a rozdrápané! Tu si spomenuli, že nechali tie klenoty v izbe ležať, a hneď tam pospiechali. Ale namiesto zlata, striebra a drahých kameňov nebolo tam nič iné ako kôpka oblázkov. To boli rany! Krása preč, bohatstvo preč! Vlasy si z hlavy trhali, kedykoľvek na to pomysleli, až napokon z toho do ťažkej choroby upadli, z ktorej len pričinením mladej kňažnej vyviazli.
Keď boli zdravé, šli všetky tri do mesta po svojich rodičov. Úbohí boli už starí a museli sa žobraním živiť. Čo divu, že sa od radosti skoro zbláznili, keď taká vznešená pani pre nich prišla, v ktorej svoju dcéru spoznali. Vzala si ich so sebou. Raz šla zasa Popoluška so svojím manželom do pivnice pozrieť sa, ale nemohla nikde dvierka nájsť; všetko bolo navždy zmizlo. Tu sa tomu podivila, ba ani si to vysvetliť nemohla, kým sa jej raz sestry nepriznali, čo urobili a ako ich duchovia za ich lakomosť potrestali. Popoluška však vedela lepšie, za akú vinu trest dostali. Nebolo to však mladým manželom veľmi ľúto, lebo mali bohatstva dosť a dosť. Žili spokojne a šťastne, poddaným činili dobre, a nebesá im za to žehnali.