Otesánek

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden muž a jedna žena; bývali na konci dediny pod lesom v jednej chalupe. Boli chudobní: muž chodil na nádenu a žena priadla na predaj; a predsa stále hovorili: „Keby sme tak mali nejaké dieťatko!“
„Buďte radi, že vám ho pánboh nedal,“ hovorili iní ľudia, „veď sami nemáte čo jesť.“
A oni zase hovorili: „Keď sa my najeme, najedlo by sa ešte aj naše dieťatko ..... len keby sme nejaké mali!“

Raz ráno kopal ten muž v lese pne a vykopal pníček, vyzeral celkom ako malé dieťatko: hlavička, telíčko, ručičky, nôžky ..... stačilo len temienko trochu sekerou otesať, aby bolo okrúhle a hladké, a korienky na ručičkách a na nôžkach poprisekávať, aby vyzerali ako prstíky, a bolo dieťatko, len plakať!

Muž doniesol ten pníček domov a vraví žene:
„Tu máš, čo si chcela mať, ..... dieťa Otesánka. Ak chceš, môžeš ho opatrovať.“
Žena zavinula to dieťatko do periny, hýčkala ho na rukách a spievala mu: „Hajaj, dadaj, hajaj, Otesánek malý! Keď sa zobudíš, synčeku, uvarím ti kašičku: hajaj, dadaj, hajaj!“
Naraz sa dieťa v perinke začalo hýbať, krútilo hlavou a dalo sa do krikov: „Mama, ja by som jedol!“

Žena nevedela od radosti, kam skôr skočiť. Položila dieťa do postele a bežala variť kašu.
Keď uvarila, Otesánek ju celú zjedol a potom zase kričal: „Mama, ja by som jedol!“
„Počkaj, dieťatko, počkaj, hneď ti prinesiem!“ Potom bežala k susede a doniesla plnú krhlu mlieka. Otesánek pil, len hltal, a keď vypil, kričal zase, že by jedol.
Žena sa tomu čudovala: „Čo, dieťa, ešte stále nemáš dosť?“ Išla a požičala si v dedine bochník chleba, položila ho doma na stôl a vyšla potom zase von, postaviť k ohňu vodu na polievku. Len čo vykročila z izby, Otesánek, keď videl na stole chlieb, vymotal sa z periny, skočil na lavicu a v okamihu ten bochník pohltil, a zase kričal: „Mama, ja by som jedol!“

Mama prišla, chcela nadrobiť do polievky: obzerá sa po chlebe ..... fuč! V kúte stál Otesánek ako kaďa a vyvaľoval na ňu oči. „Pánboh s nami, Otesánek, azda si ten bochník nezjedol?“
„Zjedol, mama, a teba tiež zjem!“ Otvoril hubu, a kým sa mama nazdala, bola v nej. Chvíľu na to prišiel otec domov; a len čo do dverí vkročil, volal Otesánek: „Otec, ja by som jedol!“

Otec sa zľakol, keď pred sebou videl telo ako pec; otváralo hubu a gúľalo očami. A keď spoznal Otesánka, povedal: „Nech ťa čert vezme! Kde je mama?“
„Zjedol som ju a teba tiež zjem!“ V tom otvoril hubu a v okamihu mal otca v sebe. Ale čím viac Otesánek zjedol, tým viac sa mu chcelo jesť. V chalupe už nebolo nič, čo by za to stálo; a tak išiel do dediny pozrieť sa po niečom.

Stretol dievku, viezla z poľa plný fúrik ďateliny. „Ty si musel asi veľa zjesť, že máš také veľké brucho!“ povedala dievka s údivom. Otesánek odpovedal: „Jedol som, zjedol som: kašu z rendlíka, krhlu mlieka, bochník chleba, mamu, otca a teba tiež ešte zjem!“
Priskočil a dievka aj s fúrikom zmizla v jeho bruchu.

Potom stretol sedliaka, viezol z lúky seno. Otesánek sa mu postavil do cesty a kone zostali stáť.
„Čo sa nemôžeš vyhnúť, netvor? Veď ja na teba pôjdem!“ kričal sedliak a napriahal bič.
Ale Otesánek si to ani nevšimol a začal rozprávať: „Jedol som, zjedol som: kašu z rendlíka, krhlu mlieka, bochník chleba, mamu, otca, dievku s ďatelinou a teba tiež ešte zjem!“
A kým sa sedliak nazdal, ocitol sa aj s koňmi a s vozom v jeho bruchu.
Potom šiel Otesánek ďalej. Na poli tam pastier pásol svine. Otesánek dostal na ne chuť a pohltil ich všetky aj s pastierom; ani pamiatky po nich nezostalo. Potom na úhore tam uvidel ovčiaka so stádom oviec.

„Keď som toho toľko zjedol,“ hovorí si sám pre seba, „aj tieto ešte zjem!“
Prišiel a všetko to do seba nahádzal: ovce, ovčiaka aj so psom Voříškom. Potom sa zase kolísal ďalej, až prišiel k jednému poľu; nejaká babička tam okopávala kapustu. Otesánek sa dlho nerozmýšľal: prišiel a začal kapustné hlávky vytrhávať a prehĺtať.
„Čo mi tu, Otesánek, škodu robíš?“ povedala babička. „Veď si už dosť zjedol, mohol si sa už najesť!“ Otesánek sa na ňu zamračil a vraví: „Jedol som, zjedol som: kašu z rendlíka, krhlu mlieka, bochník chleba, mamu, otca, dievku s ďatelinou, sedliaka so senom, pastiera so sviňami, ovčiaka s jahňatami a teba tiež ešte zjem!“
A chcel ju prehltnúť. Ale babička bola čulá, udrela Otesánka motykou do brucha a rozpárala mu brucho. Otesánek sa zvalil na zem ..... bol mŕtvy.

A teraz ste mali vidieť! Z brucha mu najprv vyskočil pes Voříšek a za ním ovčiak a za ovčiakom skákali ovce. Voříšek ich zahnal dokopy, ovčiak zapískal a uháňal domov. Potom z brucha vybehlo húfy svíň, za nimi vyskočil pastier, práskol bičom a hnal sa za ovčiakom. Potom vyšli kone, ťahali plný voz sena; sedliak šklbal opraty, nadával a išiel za pastierom tiež k dedine. Za vozom vyšla dievka s ďatelinou a za dievkou vyskočili z brucha muž so ženou a niesli si pod pazuchou domov požičaný bochník chleba.