Šteniatko na ľade

Do hôr prišla jar. Ale nemyslite si, deti, že je to len tak, že si jar jednoducho povie a príde. Najprv sa prelomí cez ľad na riekach, vylezie z vody, pekne oschne a začne prebúdzať kvietky, zvolávať lastovičky a vyťahovať medvede z brlohov. Prejde sa po poliach, v lese i na lúkach a až potom, keď naberie silu, vydá sa do hôr. Šplhá sa údolím vyššie a vyššie, otvára studničky, napĺňa bystriny topiacim sa snehom, hlasom vodopádu škádli ozvenu a hravými ľahkými nôžkami spúšťa lavíny.
Vysoko v horách, v severnej krajine, v malej dedinke, kam jar každý rok prišla až naposledy, sa psej mamičke Fanynke narodili šteniatka. Neboli to len také hocijaké šteniatka. Boli celé chlpaté, guľaté, veľké a silné, aspoň to hovorili všetci, čo kedy videli šteniatka z údolia. V horách sú jednoducho zvieratká iné, pretože sa musia vyrovnať s dlhou zimou. Aj koza Makabejza z vedľajšej chalúpky vyzerala skôr ako kamzík. Fanynka bola na svoje šteniatka pyšná a keď sa na ne prišiel niekto pozrieť, celá žiarila. Nesmel z nich však odhŕňať deku, lebo jar si tentoraz naozaj dala načas a všade naokolo ešte ležal sneh.
Koza Makabejza, ktorá každým dňom čoraz netrpezlivejšie vyzerala bociana, bola u šteniatok každodenným hosťom. Fanynka bola rada, že sa môže s niekým porozprávať o radostiach i starostiach s deťmi a Makabejza ju rada počúvala, lebo sa tým viac tešila, kedy sa bude starať o svoje kozľatá kamzíčatá. Jedného dňa však ich rozhovor nabral prekvapivý obrat.
Fanynka obšírne rozprávala, aká je to starosť, šteniatka už aby pomaly začali behať a naháňať motýle, a zatiaľ je všetko pod snehom, keď tu si všimla, že Makabejza sa uprene díva na deku, pod ktorou šteniatka spokojne spali.
„Čo tam vidíš, Makabejzo?“
„Ale, susedka, zdá sa mi, akoby spod tej deky trčala korčuľa.“
„Čo to hovoríš, kde by sa tu vzala korčuľa.“
„Pozri sa sama, uvidíš.“
Fanynka sa neveriacky pozrela a od prekvapenia vyštekla. Rýchlo odhrnula z najmladšieho šteniatka deku a čo nevidela. Na nôžkach malo korčule! Keď malo ešte maličké trasľavé nôžky, korčule nebolo vidieť, ale teraz vyrástli a veselo sa blýskali.
„Preboha, ako s tým bude chodiť? A veď by mohlo tými korčuľami porezať bratríčkov a sestričky! Ako sa niečo také mohlo stať?“
Začala za korčuľky ťahať, zobudila najmladšie šteniatko, ktoré začalo kňučať a zobudilo aj všetky ostatné, ale korčule nezložila. Koza Makabejza sa rýchlo rozlúčila a kamsi vyrazila. Asi o týždeň sa novinka roznies­la po dedine a pri psej búde sa zišli všetky zvieratká. Koza, dve kravy, sedem sliepok, dve kačice, hus a stodvadsaťdva oviec.
„Ukáž nám ho,“ bľačali ovce. „Chceme ..... e tú potvoru vidie ..... e ..... eť.“
„No čo, niekto má korčule a niekoho zasa zožerie vlk,“ poznamenali kravy suchо a ovce zmĺkli, lebo na psa, hoci aj na korčuliach, si vlk nedovolí.
Psia búda však zostala zatvorená.
„Tak sa nehanb,“ volala Makabejza, ktorá sa deň predtým vrátila zo svojho tajomného výletu. „Veď aj tak by sa tie Tvoje šteňatá už dávno mali učiť chodiť, tak sa to posledné naučí korčuľovať, no.“
Zvieratká ešte chvíľu čakali a pokrikovali, až ovčiak zavolal ovce, ktoré s nadávaním odišli, a ostatným sa tam bez oviec nechcelo čakať.
Na druhý deň vyšli šteňatá prvýkrát z domu. Chodiť sa už naučili v teple a v suchu búdy a domu, takže im to na starom udupanom snehu išlo ako po masle. Všetci sa hneď zbehli a hľadali medzi nimi najmladšieho, s korčuľami, ale márne.
„Fanynko,“ domlúvala psici Makabejza, „tak sa nehanb, veď je Tvoje,“ a tak podobne, až dosiahla svoje. Fanynka vyniesla posledné šteňa v zuboch z búdy a položila ho na zem. Ale to sa len potácalo, padalo, snažilo sa vstať a zase padalo, a nôžky sa pod ním triasli, akoby boli z rôsolu, až malo takmer slzy na krajíčku.
„Nevie chodiť,“ povedala potichu Fanynka.
„Daj ho na ľad,“ prikázala Makabejza a ovce sa bľačivo rozosmiali.
Avšak len čo sa šteniatko ocitlo na ľade, stal sa zázrak. Chvíľu sa vyrovnávalo s neznámym prostredím, ale o pár minút už korčuľovalo po rybníku ako krasokorčuliar.
„To šteňa korčuľuje, ako keby sa s tými korčuľami už narodilo,“ rozplývala sa jedna sliepka.
„Veď sa aj narodilo,“ zahalasila krava.
„A je to radosť pozerať,“ gágali kačice.
Ostatné šteniatka sa rozbehli na ľad a pol hodiny sa potom snažili dostať späť. Jejda, to im to kĺzalo!
„Ale čo bude robiť, až sa ľad roztopí?“ spýtala sa hus a rozbila tak panujúcu idylku.
„No čo, čo, čo by robilo?“ spustili sliepky, ale na nič neprišli.
„Môže odísť do krajiny večného ľadu,“ navrhla romanticky naladená kačica.
„Bude vodcom svorky a bude sa mu hovoriť Biely tesák,“ vzdychla jej podobne orientovaná družka. Makabejza ich síce rýchlo okríkla, kam by ho úbožiaka posielali, ale meno už psíkovi zostalo.
Rovnako ako otázka, čo bude, až sa ľad roztopí.
„Tým sa teraz netráp, Fanynko, nejaký čas ešte vydrží,“ povedala Makabejza s takou istotou, že všetky na čas upokojila. Vtedy, v deň, keď zbadala korčule, totiž tak rázne odfrčala zariadiť niečo veľmi dôležité. Bežala do údolia, popri rieke, medzi kameňmi, kosodrevinou, lesmi i trávou, až stretla jar. Bolo to už len pár dní cesty od ich dedinky.
„Jar, jar,“ poprosila ju Makabejza, „zdrž sa ešte nejaký ten čas a nechoď k nám do hôr.“
„Ale ako to,“ vraví jar, „že ma zrazu nechcete, keď za mnou vždy chodíte, nech si čo najrýchlejšie pospíšim?“
A Makabejza jej na to porozprávala o šteniatku s korčuľami. Jar sa usmiala a povedala, že to teda vezme okľukou.
Preto si bola koza taká istá, že šteniatko má dosť času.
A keď nakoniec jar predsa len prišla a ľad na rybníku sa roztopil, šteniatko korčuľovalo tak krásne, že ho aj s mamičkou a ostatnými psíkmi, dokonca s kamarátom capkom pozvali do mesta na ľadovú revue. Biely tesák sa stal hviezdou a pán riaditeľ mu ponúkol, že môže chodiť každý rok. Všetci ho poznali, všetci sa naň chodili pozrieť a všetci mu tlieskali. A keď do dedinky v horách prišli noviny, kde sa písalo o Bielom tesákovi cez celú stranu, šli z ruky do kopyta a z kopyta do paznechta a ovce mohli puknúť závisťou. Kačice snívali o svetlách veľkomesta a kravy si spokojne prežúvali.
Na zimu prišiel Biely tesák domov, každý deň robil pre zvieratká predstavenie, a keď prituhlo a ovce sa odsťahovali do údolia, všetkým celú zimu rozprávali, aké sú slávne, pretože poznajú Bieleho tesáka.
Keď mal Biely tesák rok, jar si pospešila, aby ho zastihla ešte v horách. Po ceste každému hovorila, ako sa teší na Bieleho tesáka, a ako kvôli nemu vlani zmenila trasu. Ale keď dorazila do dediny, ľad sa roztopil a jari došlo, že asi slávneho korčuliara zasa neuvidí.
„Neboj sa, jar,“ povedal Biely tesák, „pozri, čo som si priniesol z mesta!“ Vytiahol z tašky kolieska, pripol si ich na korčule a predviedol jari také predstavenie, ako ešte nikomu.