O VLÁČIKU, KTORÝ DOLETEL AŽ NA KONIEC SVETA

Kde bolo, tam bolo, za deviatimi tunelmi a deviatimi viaduktmi jedno mestečko, a v tom mestečku stála pekná stanica. Ľudia sem radi chodievali, pretože tu všetko bolo tak akurát veľké a tak akurát upravené. Pani výpravkyňa tu mala nasadené kvety a pán výpravca sa na prichádzajúcich ľudí vždy milo usmial. Pred stanicou postavil pre deti takú maličkú stanicu s maličkým vláčikom a traťou. Dokonca tomu vláčiku dal aj meno. Volal sa Kiliánek. Deti sa s Kiliánkom veľmi rady hrávali a vždy sa veľmi tešili, keď mohli ísť na stanicu. Netušili však, že Kiliánek nie je len taký obyčajný vláčik. On bol totiž čarovný vláčik. Každý, kto ho mal rád, sa s ním mohol odviezť, kam chcel. Len musel Kiliánkovi veriť, že to dokáže. Čo myslíte, deti, dokázal by vás ten vláčik odviezť tam, kam by ste chceli? A prečo by nie? Ale čo ak niekto chcel niekam, kam nevedeli žiadne koľaje? Čo potom? Veď som už hovorila, že ten vláčik bol čarovný. On si vedel pričarovať také strieborné koľaje. A po nich sa dostal všade, aj na koniec sveta. Jedného dňa prišlo k malej stanici dievča menom Lucia. Chodilo dokola a nijako sa nevedelo odhodlať, ale nakoniec sa predsa len osmelilo: „Kiliánku, Kiliáánku, kdeže si. Ukáž sa mi!“ Kiliánek vyšiel z tunela za stanicou. „Čože, čože, Lucinka? Chceš sa povoziť?“ „Ako vieš, že sa volám Lucka?“ začudovalo sa dievča, „veď ma vidíš prvý raz!“ „Ja vidím aj to, čo nie je vidieť. A na tebe vidím, že máš nejaké veľmi veľké trápenie.“ odpovedal Kiliánek. „No, to mám. Vieš, moja mamička mi chorľavie a ja by som jej chcela pomôcť uzdraviť sa.“ Kiliánek chvíľu mlčal a potom zašepkal: „Na druhom konci sveta žije jeden chlapec. Myslím, že sa volá Kubík. Mal podobné trápenie ako ty. Mohol by som ťa tam zaviezť, možno si navzájom pomôžete.“ „Tak dobre,“ súhlasila radostne Lucinka, vliezla do vláčika a zvolala: „Ideeeme!“ Kiliánek sa rozbehol plnou parou vpred. Poháňalo ho to, čomu deti verili. A keďže Lucinka veľmi verila tomu, že môže nájsť Kubíčka, mohla za ním dôjsť aj na druhý koniec sveta. A ani to netrvalo veľmi dlho. Zrazu pred sebou uvidela dve slniečka. Jedno bolo malé a žiarilo jasným bielym svetlom. To druhé bolo veľké, ale jeho svetlo akosi smutne blikalo a žmurkalo. Lucinka privrela oči, aby ju nebolely, keď vtom začula taký milý hlások: „Ahoj, ja som Kubík, a kto si ty a odkiaľ si sa tu vzala?“ Lucinka si uvedomila, že k nej prehovára to malé jasné slniečko. A tak skúsila odpovedať podobne, ako k nej hovoril Kubo. „Volám sa Lucinka a tu ma Kiliánek k tebe zaviezol. Vraj ťa tiež trápi, že ti mamička chorľavie.“ „Trápilo,“ odpovedal Kubík. „Ale už viem, ako mamičke pomôcť. Keď som bol menší, mamička sa o mňa s láskou starala a dávala mi veľa sily, aby som pekne vyrástol. No a teraz je rad zase na mne, aby som jej tú silu zase vracal.“ Zrazu zalialo Lucinku také hrejivé teplo a veľká hviezda sa trochu rozjasnila. „Vidíš, Lucinka, keď budeš aj ty svojej mamičke s láskou pomáhať, bude raz zase ako rybička.“ Lucinka opäť pocítila to hrejivé teplo a veľká hviezda sa opäť o niečo viac rozjasnila. „Ďakujem ti za radu, Kubíček. V mojom srdiečku budeš mať tiež svoje miestečko,“ rozlúčila sa Lucka s Jakubom a vyrazila s mašinkou Kiliánkom domov. Doma potom Lucinka mamičke so všetkým, čo vládala, pomáhala. Často si spomenula na slniečko, ktoré teraz nosila aj vo svojom srdci. To slniečko mamičku tak hrialo, že sa čoskoro uzdravila. Aj na Kiliánka si Lucinka spomenula. A predstavte si, milé deti, že odvtedy, čo doviezol Lucinku ku Kubíčkovi, začal vláčik jazdiť dokonca po zlatých koľajach.