O Snehulienke

Jedného dávneho zimného dňa bolo všade také krásne, že sa jedna kráľovná, čo práve sedela s vyšívaním pri okne a celá unesená sledovala tisíce snehových vločiek, ktoré sa ako drobné pierka znášali k zemi, pichla ihlou do prsta a na zasnežený okenný parapet skvapkali tri kvapky krvi. Vtedy si kráľovná pomyslela, že by chcela mať takú dcérku, ktorá by bola červená ako krv, biela ako sneh a čierna ako okenný rám z ebenového dreva. Boh jej želanie vyslyšal, ale musela zaň zaplatiť privysokú cenu, a tak keď porodila vysnívané dieťa, zomrela. Kráľ za jej smrťou dlho nesmútil; do roka si priviedol novú kráľovnú, mladú a krásnu a veľmi pyšnú. Srdce tej panej zvieral chlad a zášť a milovala len samu seba a svoju krásnu tvár. Tá kráľovná mala čarovné zrkadlo, ktorého sa vypytovala: „Povedz mi, zrkadlo, kto je na svete i v zemi tunajšej, kto je najkrajší?“ A zrkadlo nemohlo inak, než jej dať uistenie, že krajšia než ona v tejto zemi nie je. A kráľovná bola spokojná, lebo vedela, že jej zrkadlo nemôže klamať.

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, nemilosrdne a bez ustania.

Malá Snehulienka rástla do krásy; mala práve sedem rokov, keď čarovné zrkadlo na kráľovninu otázku odpovedalo: „Si krásna, pani moja, no na svete i v zemi tunajšej Snehulienka je najkrajšia!“ Vtedy sa v srdci mladej kráľovnej zrodila zloba a nenávisť a tak zle ju užierali, že si jedného dňa povolala poľovníka a dala mu strašlivú úlohu. Nech zavedie malú Snehulienku do hlbokého lesa, tam ju zabije a ako dôkaz svojej panej prinesie jej pečeň a pľúca. Poľovník bol kráľovninou krásou tak očarený, že bez zdráhania súhlasil a zaviedol princeznú do lesa. Keď však pozdvihol dýku, aby dieťaťu prebodol srdce, začala malá Snehulienka nariekať, padla na kolená, zopla svoje belostné ruky a prosila o život. A v poľovníkovi sa pohlo svedomie, nepoškvrní svoju dýku nevinnou krvou, nech za neho to strašlivé dielo dokoná divá zver. Nechal princeznú ísť, zabil divoké prasiatko, vyrezal mu pečeň aj pľúca a tie ako dôkaz splnenej úlohy priniesol kráľovnej. Mladá žena so šialeným smiechom rozkázala vnútornosti pripraviť na večeru; a kuchári ich upravili naozaj chutne a hostia ich pri večeri zjedli.

Zatiaľ sa Snehulienka potácala v hlbokom lese cestou necestou, ďalej a ďalej od rodného zámku, z diaľky ju pozorovala divá zver, s trochou nedôvery a s trochou prekvapenia, ale neskrivila jej ani vlások. Až k večeru došla k chalúpke, ktorá sa krčila na úpätí Železnej hory. Keď vošla dovnútra, samým údivom sa zajakla, taká bola očarená všetkou tou krásou a čistotou, ktorá tu prebývala ako domáca pani. Uprostred stál stôl prestretý snehobielym obrusom, na ňom ležalo sedem tanierikov, pri každom lyžička, vidlička, nožík a pohárik. Pri stene stálo sedem čisto povlečených postieľok. A keďže bola Snehulienka po celodennom putovaní unavená a smädná, sadla si ku stolu a z každej porcie na tanieri si vzala sústo, z každého pohárika vypila dúšok. Potom si chcela odpočinúť, a tak postupne vyskúšala všetky postieľky, ale až v tej siedmej ju to uspalo.

Keď sa úplne zotmelo, prišlo do chalúpky sedem trpaslíkov; takých, čo v horách kutajú rudu. Rozžali svojich sedem svetielok a vtedy zbadali, že kým tu neboli, niekto im v chalúpke hospodáril. Tu sa každý začal vypytovať, kto to sedel na jeho stoličke, kto to jedol z jeho tanierika, kto to odlomil z jeho chleba, kto to použil jeho vidličku, kto to krájal jeho nožíkom, kto to pil z jeho pohárika, kto to pomädlil jeho postieľku. Takto volali jeden cez druhého a bolo z toho veľa starostí, bolo z toho veľké halasenie, až ten siedmy zrazu zbadal vo svojej postieľke Snehulienku a posvietil na ňu. Trpaslíci sa zhlukli nad spiacim dieťaťom v úžase; dievčatko bolo také krásne! Potom sa potichu, aby tú krásu nezobudili, uložili na spánok, ten siedmy si ľahol do postieľky ku kamarátovi. Ráno, keď sa Snehulienka prebudila, veľmi sa ľakla, ale trpaslíci sa k nej mali pekne, a tak im o sebe všetko vyrozprávala a oni jej ponúkli, aby u nich v chalúpke pod Železnou horou zostala a pomáhala s domácnosťou. Tiež jej kládli na srdce, aby sa mala na pozore pred macochou, najmä keď nebudú doma, aby nikomu cudziemu neotvárala a nepúšťala ho dovnútra.

Kráľovná bola po tej ukrutnej hostine, na ktorej si pochutnala na Snehulienkiných vnútornostiach, opäť unesená z toho, že je najkrajšia na svete. Ale o pár dní ju to zase zle hlodalo, a tak sa rozprávala so svojím čarovným zrkadlom: „Povedz mi, zrkadlo, kto je na svete i v zemi tunajšej, kto je najkrajší?“ A tu sa z jeho zrkadlenia vynorila odpoveď: „Si krásna, pani moja, no na svete i v zemi tunajšej Snehulienka, ktorá prebýva u siedmich trpaslíkov, je najkrajšia!“ Vtedy sa kráľovná veľmi nahnevala, že ju poľovník oklamal, a horúčkovito premýšľala, ako by sa Snehulienky navždy zbavila. Nemala pokoja a nemala stania, kým všetko dôkladne nepremyslela a pomocou svojej čarodejnej moci nenastražila zlú lesť. Začernila si svoje milé líca, prezliekla sa za starú kupčicu a vypravila sa k chalúpke siedmich trpaslíkov na úpätí Železnej hory. Keď bola na mieste, pustila sa, ako to vedia len pravé kupčice, do takého hlasného a výrečného vychvaľovania svojho tovaru, až dôverčivá Snehulienka vyšla von a začala si vystavené veci prezerať. I zapáčila sa jej jedna z pestro vyšívaných šnurovačiek, ktorých tu mala kupčica toľko, až oči prechádzali. Macocha sa ochotne ponúkla, že dievčatku pomôže pri skúšaní, a šnurovačku jej utiahla tak pevne, až dieťa stratilo dych a bez života kleslo k zemi; a lesom sa niesol kupčičin divý smiech, ktorý ju sprevádzal až na zámok. Večer sa vrátili trpaslíci domov a našli úbohú Snehulienku ležať bez dychu na zemi. Vtedy ju mali za mŕtvu, a keď ju dvíhali zo zeme, aby ju uložili na máry, všimol si jeden, že má veľmi utiahnutú šnurovačku, a tak ju povolil a Snehulienka sa zhlboka nadýchla a vrátila k životu. Potom rozprávala, čo sa jej prihodilo, a trpaslíci ju karhali, že nemala otvárať dvere, lebo to iste bola zlá macocha.

Za nejaký čas sa kráľovnej opäť zdalo jej šťastie vrtkavé, a tak sa o ňom chcela uistiť a šla za svojím čarovným zrkadlom, aby mu predniesla svoju otázku: „Povedz mi, zrkadlo, kto je na svete i v zemi tunajšej, kto je najkrajší?“ A to muselo s pravdou von: „Si krásna, pani moja, no na svete i v zemi tunajšej Snehulienka, ktorá prebýva u siedmich trpaslíkov, je najkrajšia!“ Zlí besi nadobudli nad kráľovnou moc; zavrela sa do svojej komnaty, kde mala rôzne čarodejnícke náčinie, a tam čarovala a zaklínala tak dlho, až vyrobila jedovatý hrebeň. Potom sa opäť prezliekla k nepoznaniu a vydala sa k chalúpke siedmich trpaslíkov pod Železnou horou. Snehulienka však mala na pamäti trpasličie napomínanie a neotvorila. Kupčica si však stala na špičky a oknom jej ukázala taký čarokrásny hrebeň, že dievčatko neodolalo a vzalo si ho. Ale len čo si ho zaryla do vlasov, prudký jed začal pôsobiť a klesla k zemi. Našťastie sa už chýlilo k večeru a o pár chvíľ prišli trpaslíci z hory domov. Keď našli ležať Snehulienku bez dychu, hneď im prišla na myseľ macocha a začali dieťa prehľadávať, až našli v jeho vlasoch hrebeň, ten vytiahli a ono zase otvorilo oči. Potom Snehulienku opäť karhali, že to bola zlá macocha a usilovala o jej život. Opäť im musela sľúbiť, že si vezme ponaučenie a nepustí dovnútra ani živú dušu.

Opäť uplynul nejaký čas a márnivú macochu zvierali ukrutné pochybnosti a potrebovala uistenie o svojej kráse, tak sa spýtala čarovného zrkadla: „Povedz mi, zrkadlo, kto je na svete i v zemi tunajšej, kto je najkrajší?“ A ono nezaváhalo: „Si krásna, pani moja, no na svete i v zemi tunajšej Snehulienka, ktorá prebýva u siedmich trpaslíkov, je najkrajšia!“ Vtedy prišlo vhod všetko kráľovské čarodejné umenie, zlorečené našepkávanie skazeného srdca a ukrutnosť krivdou zasiahnutej mysle. Kráľovná vyrobila jablko, ktoré bolo z polovice dobré, z druhej polovice smrteľne jedovaté. Prezliekla sa za prostú roľníčku a ponáhľala sa k chalúpke siedmich trpaslíkov pod Železnou horou. Snehulienka však nechcela roľníčke otvoriť za nič na svete a ani nič kúpiť. Tak sa jej macocha lichotivo votierala do priazne a nakoniec jej darovala jedno jablko na ochutnanie, ale Snehulienka dar odmietla. Vtedy macocha, tá pani zlorečená, voňavé jablko na dôkaz, že nie je otrávené, rozkrojila a polovicu pred dievčatkom zjedla. Potom Snehulienka už nezaváhala a druhú, tú krajšiu polovicu jablka si bez obáv vzala a s chuťou sa do nej zahryzla. Len čo sa jed dotkol jej pier, začal pôsobiť a ona bez dychu padla k zemi. A macocha? Tá odchádzala s divým smiechom: „Buď si biela ako sneh, čierna ako eben a červená ako krv! Teraz ťa už trpaslíci nezobudia, moja milá.“ A len čo pribehla na zámok, hneď sa mala k zrkadlu: „Povedz mi, zrkadlo, kto je na svete i v zemi tunajšej, kto je najkrajší?“ Zrkadlo odpovedalo: „Na svete i v zemi tunajšej ty si, pani moja, najkrajšia!“ Ukrutné a zášťou naplnené kráľovnino srdce konečne našlo pokoj. Keď prišli večer trpaslíci zo Železnej hory domov, našli Snehulienku ležať bez dychu na zemi. Nech ju prezerali od hlavy po päty, nenašli nič, čo by mohlo spôsobiť jej smrť. Položili ju na máry a tri dni a tri noci pri nej sedeli a plakali. Potom ju chceli pochovať, ale keďže stále vyzerala ako živý spiaci človek, líca mala ružové a bola nežne krásna, vyrobili jej sklenú rakvu, aby na ňu bolo zo všetkých strán vidieť, zlatým písmom napísali na rakvu jej meno a pôvod a potom rakvu vyniesli na Železnú horu. Každý deň držal niektorý z trpaslíkov pri Snehulienke stráž, aby ju chránil pred zlom. I divá zver sa prichádzala pokloniť mŕtvej princeznej a ľutovala jej smrť.

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, nemilosrdne a bez ustania

Snehulienka celý ten čas spala v sklenej rakve, stále sviežia a krásna, s pleťou bielou ako sneh, perami červenými ako krv, vlasmi čiernymi ako eben.

I stalo sa raz, že v tom lese zablúdil jeden princ so svojou družinou, až sa dostal k chalúpke trpaslíkov pod Železnou horou a prosil ich o nocľah. A ráno uvidel rakvu so Snehulienkou aj s tým, čo na nej bolo napísané, a prišla naň taká túžba, mal ho k bolesti taký žiaľ, že trpaslíkom sľuboval všetko zlato sveta, len keď mu rakvu so Snehulienkou predajú. Trpaslíci sa k tomu nemali, ale keď videli, ako za ňou túži a ako sa pre ňu trápi, darovali mu ju. Princ radosťou bez seba rozkázal sluhom, aby vzali rakvu na plecia a odobrali sa s ňou na zámok. Jeden z tých sluhov, taký z Nemotorov a Nešikov, zakopol o vyčnievajúci koreň a zvalil sa do machu. Keď sa rakva tak nečakane a nešetrne pohla, vyskočil Snehulienke z hrdla kus otráveného jablka a otvorila oči, odklopila veko rakvy a udivene sa pýtala, kde je. Princ sa zaradoval a požiadal ju o ruku, s čím súhlasila, a chystali veľkú svadbu.

Hoci uplynul taký dlhý čas, mala sa kráľovná stále za najkrajšiu a zrkadla sa pýtala len tak zo zvyku: „Povedz mi, zrkadlo, kto je na svete i v zemi tunajšej, kto je najkrajší?“ Až jedného dňa prehovorilo: „Si krásna, pani moja, no na svete i v zemi tunajšej mladá kráľovná, čo práve slávi s princom svadbu, je najkrajšia!“ I tu sa kráľovná veľmi podivila, na tú svadbu síce dostala pozvanie, ale ísť sa jej nechcelo, teraz však, keď jej zrkadlo o mladej kráľovnej spievalo chválu, chcela ju vidieť na vlastné oči. Skvostne sa vystrojila a vydala sa na princov hrad. A keď prišla do hodovnej siene a pozrela na mladučkú kráľovnú, vtedy na svoj údiv spoznala Snehulienku a tá spoznala ju.

A keďže zlo musí byť odmenené podľa zásluhy, rozkázali do biela rozžeraviť železné topánky a železnými kliešťami ich vytiahnuť z výhne a potom ich silou obuli zlej kráľovnej na nohy. V tých železných topánkach musela potom kráľovná vo svojich nádherných šatách pred očami tej, ktorej tak ublížila, a na potešenie svadobčanov tancovať, kým nepadla mŕtva k zemi.