O ľudožravej princeznej

Kedysi dávno mal jeden anglický kráľ prekrásnu dcéru, ktorá mu jedného dňa povedala: „Otče, keď mi bude dvadsať rokov, tak umriem. Moje telo vystavte v rakve v starej kaplnke pred mestskými hradbami a každú noc ku mne postavte stráž.“ Ako princezná povedala, tak sa stalo. V deň svojich dvadsiatych narodenín zomrela a kráľ splnil jej vôľu. Vyniesli ju v rakve do kaplnky, postavili pred oltár, a keď nastala noc, musel pri nej zostať jeden vojak na stráži. Keď ho však nasledujúceho rána chceli zo služby odvolať, ležal tam so zlomeným väzom a bol celkom mŕtvy. Rovnako sa viedlo aj druhému vojakovi i tretiemu, takže po štvrtýkrát to už ani nikto nechcel skúšať, hoci kráľ pre toho, kto bude pri princeznej držať stráž, vypísal veľkú odmenu

Vtedy na anglickom dvore slúžil cudzí krajčírsky tovariš, ktorý tam dorazil na vandrovke po svete, a keďže bol v práci veľmi šikovný, kráľ si ho obľúbil a už ho nechcel pustiť preč, hoci o to krajčír úpenlivo prosil, pretože sa mu cnelo za domovom. V nastalej situácii zacítil dobrý spôsob, ako sa z tej kráľovskej šlamastiky dostať, a keďže veril, že sa mu to podarí, predstúpil pred kráľa a povedal: „Pane kráľu, ak mi dáte zbraň, tak pôjdem a budem pri princeznej držať stráž.“ Kráľ bol od radosti bez seba a rád mu dal, čo žiadal. Krajčír schmatol ručnicu a statočne si vykračoval ulicou až k mestskej bráne a potom z mesta von, ale keď bol z dohľadu, ani na sekundu nepomyslel na princeznú, ale svižne zabočil vpravo do lesa a uháňal, čo mu sily stačili. Vtom začul, že ho niekto volá po mene, zastavil sa, obzrel sa a uvidel pred sebou mužíčka, ktorý mu povedal, aby nebol blázon a neutekal pred svojím šťastím. „Čo tým myslíš?“ spýtal sa krajčír. „No, ak si múdry,“ povedal mužíček, „tak sa vrátiš späť a túto noc zostaneš v kaplnke. Ja ti poviem, ako to narafičíš, aby si vyslobodil princeznú a stal sa kráľom.“ Krajčír o tom spočiatku nechcel ani počuť, ale mužíček doňho hučal tak dlho, až sa ho napokon spýtal, ako sa k tomu teda musí človek postaviť, aby mu nezlomili väz. Mužíček mu poradil, aby išiel do márnice, kde leží celý rad mŕtvol a uprostred je ešte jedno miesto, tam si ľahol a nedal sa ničím vystrašiť ani oklamať, nech sa deje, čo sa deje. Krajčírovi to chvíľu vŕtalo v hlave, nakoniec sa naozaj obrátil a vybral sa do kaplnky, kde si ľahol do márnice medzi mŕtvych. O jedenástej hodine odskočilo veko rakvy, princezná vyliezla von a šla do márnice, kde začala porcovať a požierať mŕtvoly. Krajčír bol viac mŕtvy ako živý, keď sa tak prizeral, ako jednému mŕtvemu zožrala nohu, inému odtrhla ruku a kosti potom hádzala po komore. Keď udrela dvanásta hodina, vliezla si princezná do rakvy, veko za ňou zaklaplo a nastalo ticho. Krajčír vstal a postavil sa na svoje miesto vedľa rakvy.

Na druhé ráno pricupital kráľ s celým dvorom a veľmi sa potešil, že krajčír ešte žije, a svojím vlastným kočom ho vzal na zámok. Do kaplnky mu dal znosiť to najlepšie jedlo zo zámockej kuchyne a celý sud vína, aby sa mohol nasledujúcej noci poriadne posilniť. Ale krajčírovi bolo trochu úzko, keď sa zmrákalo a musel zasa na stráž. „Keď tam pôjdeš tentoraz, určite ťa zožerie.“ pomyslel si, keď stál pred mestskou bránou, a tak zahol doprava do lesa a ponáhľal sa preč, ale tentoraz celkom inou cestou, aby nestretol toho mužíčka. Ale o chvíľu sa za ním ozvalo: „Pozdravujem ťa, priateľu, kamže sa tak ponáhľaš?“ Krajčír spustil, že tentoraz ho tam nikto nedostane, aj keby sa mal stokrát stať kráľom a oženiť sa s princeznou. Ale mužíček mu priateľsky domlúval, že už má polovicu za sebou a musí vydržať ešte jednu hodinu a on mu povie, ako to narafičí, aby sa mu nič nestalo. Krajčír si pomyslel, že by to predsa len bolo pekné, keby už zajtra bola svadba, a tak sa nechal aj druhýkrát prehovoriť, že tam pôjde. Mužíček mu poradil, aby si ľahol medzi mŕtvoly, ale keď ich bude princezná opäť požierať, tak sa má odplížiť k oltáru a ľahnúť si do rakvy namiesto nej. Tak to krajčír urobil. O jedenástej hodine opäť prišla princezná a dala sa do hodovania na mŕtvolách, veď mala hlad ako vlk, trhala jednu po druhej, kúsky hádzala po celej kaplnke a pritom neustále kričala: „Ja ťa dostanem, môžeš sa schovať, kam chceš!“ Nakoniec však zostala sedieť pri jednej a hltala a hltala, ako keby to bola tá najlepšia pečienka. Krajčír zatiaľ potichu vstal, prekradol sa popri nej až k oltáru, kde si ľahol do rakvy a čakal. S úderom dvanástej pribehla princezná a chcela si ľahnúť, ale keď uvidela krajčíra, začala prosiť a nariekať, že je to jej posteľ, nech vylezie a pustí ju dnu, aby mohla spať. Keď to nepomohlo, rozzúrila sa a začala strašlivo besnieť, akoby ho chcela na mieste zabiť, ale on zostal pokojne ležať, a tak sa ho nemohla dotknúť. S úderom jednej hodiny zostala ležať na podlahe a zaspala. Krajčír vstal a povedal: „Tebe sa dobre spí, keď si sa najedla, ale ja som od včerajšieho poludnia nemal nič v ústach!“ a s tým sa pustil do pripraveného jedla a vína a neprestal skôr, kým aj on nepadol na zem a neusnul ako peň.

Na druhý deň prišiel kráľ a celý dvor a tí dvaja tam ležali na zemi a spali ako zabití. Tak im kráľ vystrojil svadbu, ale keď mal krajčír večer zostať s princeznou sám v spálni, tak sa jej strašne bál, že chcel vyskočiť z postele, len sa ho dotkla prstom. „Ty hlupák,“ povedala, „zostaň tu, ja ti nič neurobím, ja som predsa tých mŕtvych nežrala, to ti muselo len tak prísť, aby si sa bál.“ Tak sa krajčír prestal báť a dal jej srdečný bozk. Žili spolu dlho a šťastne a mali veľa krásnych detí