Za siedmimi preliezačkami a deviatimi šmykľavkami

Za siedmimi preliezačkami a deviatimi šmykľavkami sa zlatilo to najmedovejšie jazierko v Ríši kúziel. Nazývalo sa Medvedíkové.

A zakaždým, keď po nadýchaných obláčikoch poskakovali jednorožčie mláďatká, hrali sa pod sladučkými trblietavými vlnkami Medvedíkového jazierka rybky Hlúpenky s vílami Krásnenkami na dúhové guľôčky. Tie zbojníčky sa ich snažili odšťuknúť až do domčeka bucľatej kreviety Lucinky, ale keďže mali iba drobučké bodkované plutvičky, guľôčky sa našťastie do domčeka nikdy nedokotúľali.

Lucinka bývala v začarovanej Doline okrúhlych rias a chaluh, obklopenej obrovitánskym Spievajúcim útesom. A práve na vrchole tohto útesu sa podľa rozprávania prastarých babičiek korytnačiek týčil pred bambiliónom rokov jeden prekrásny zámok z papiera. Podobný zámok by ste nenašli v celej knižnici s tisíckami rozprávok. Bol totiž, verte či neverte, poskladaný z dúhových lupienkov. V podzámčí rástli každú zimu tie najkakaovejšie a najocukrovanejšie broskyne, aké kedy rozprávkový svet videl. Zámku sa preto začalo hovoriť Broskvička.

Celý zámok mal iba jedno malé, šikmé okienko, z ktorého každý večer žiarilo prenádherné ružové svetielko. To svetielko vychádzalo z komnaty vykladanej prekrásnymi ružovými perlami. A práve v tejto komnate býval Mareček, kráľ všetkých jazierkových tortičiek a sušienok. Bol to ušľachtilý a vznešený kráľ. Na hlave vždy nosil bielu šľahačkovú korunu, v ruke držal blýskajúce sa lízankové žezlo a za chrbtom mu pri chôdzi viala predlhá žuvačková vlečka žiariaca snáď všetkými farbami sveta.

Ako to však v rozprávkach býva, kráľ Mareček skrýval jedno veľké tajomstvo. Hoci bol všemocný a vševládny, svet sa ti čudovať, bol to obrovský strachopud. Bál sa hračiek, jednorožcov, bublín a dokonca aj tých najmilších žraločích mláďat. Všetkého sa bál tak veľmi, že celú noc nijako nemohol zažmúriť oči a zaspať.

Preto sa kráľ Mareček každý večer, za svitu vlniaceho sa mesiačika, plížil zo svojej Perlovej komnaty do rozprávkového kráľovstva strašiť. Ten huncút strašil spiace zvieratká, rastlinky, plochké kamienky aj trblietavé hviezdičky.

Kráľ bol pri strašení veľmi vynaliezavý; tichučko klopal na vrátka, schovával rybkám topánočky, krabíkom na šnúrkach zaväzoval uzlíky, morským koníkom ohrýzal koláčiky a dokonca ten nezbedník raz vešiam na všetky stromčeky v kráľovstve špinavé ponožky.

Pod zámkom, v Doline veľrybích bobkov, sa vo vlnkách hojdal aj jeden čarovný čokoládový vedierko. Namiesto ušiek mal dva oranžové usmievavé krabíky a vo vnútri tohto vedierka rástla obrovitánska vŕba zo sladučkého marcipánu. Nebola to však hocijaká vŕba. Každý večer na tej vŕbe sedával rozkošný drobučký vodníček Máťa a rozprával jazierkovým zvieratkám bláznivú rozprávku. Mal pôvabný smaragdovozelený klobúčik a na ňom sa kolísali tri strapaté strieborné brmbolce. Zakaždým, keď rozprávku dorozprával a všetky zvieratká odcupitali spať, vyšplhal sa Máťa na vrch vŕby a všetky kráľove huncútstva pozoroval.

„Kráľ, kráľ, zlomyseľný si na svoje kráľovstvo,“ zašepkal zakaždým múdrym hláskom a hodil do čarovného vedierka čokoládovú žabku.

Jednej tajomnej noci pozoroval Máťa na hladine jazierka vlniace sa zlaté hviezdičky, keď vtom zbadal kráľa Marečka, ako potichučky cupitá do zámockej jaskyne. „Kráľ chce určite postrašiť spiace netopieriky,“ pomyslel si. A tak sa nezdržiaval a schoval sa do tmavej jaskynky. Ukryl sa za netopierou trampolínkou a pozoroval, čo sa bude diať.

Ten nezbedný kráľ Mareček sa do jaskynky vkradol potichu ako pena cez úzke vrátka a obrovskými štetcami s pestrofarebnými trblietkami namaľoval na stenu netopierej herničky päť obrovských žiarivých slniečok. Jedno bolo modré, druhé fialové, tretie malinové, štvrté mandľové a piate čokoládové. Kráľ totiž vedel, že netopierikovia majú zo všetkého najradšej tú úplne najtemnejšiu tmu a slniečok sa veľmi boja.

Zrazu sa však schovaný vodníček prikrčil a hláskom silným ako zvon zavolal: „Bu! Bu! Bu! Marečku! Bu! Bu! Bu!“

V tej chvíli akoby zlomyseľného kráľa ofúkol ľadový mrazík. Nôžky sa mu roztriasli tak veľmi, až mu spadlo žezlo aj s korunou. Tá sa odkotúľala kamsi až do bazénika plného farebných loptičiek. Chvejúcou sa ručičkou kráľ zdvihol blýskajúce sa lízankové žezlo a tichučko zašepkal: „K-k-kto j-je to? V-v-vieš, k-k-kto j-ja som? J-j-ja s-som t-tvoj k-kráľ!“

Vtom celou jaskyňou opäť zaznel Máťov silný hlas: „Ja som strašidelná príšera Pudrenka. Buď dobrý na svoje kráľovstvo, kráľ Mareček. Ak niekedy niekoho ešte postrašíš, premeníš sa navždy na bubáka - Oškliváka.“

Keď to kráľ započul, zakoktal iba uctivo: „A-a-áno, p-p-prosím,“ a potom si už len vytiahol cukrové nohavice, utiahol motýlie traky, z loptičkového bazénika vytiahol svoju načechranú šľahačkovú korunu a uháňal do zámku tak rýchlo, že sa mu za nôžkami aj žuvačkovou vlečkou divoko prášilo.

Ukryl sa v Perlovej komnate pod nadýchanou perinkou z cukrovej vaty a od tohto dňa už nikdy žiadne zvieratko, rastlinku, kamienok ani hviezdičku nepostrašil.

No a potom? Potom, Marečku a Lucinka, zazvonil zvonec a bláznivej rozprávke je koniec.