Baba a panna

Ako sa spolu neustále škriepili, jedna druhej nikdy nepovedala dobré slovo, a keď panna zo žiaľu zomrela, baba ju dlho neprežila

Neďaleko Rovenska stojí na vysokej skale hrad Trosky, ktorého zrútené múry s dvoma vežami vládnu celému kraju ako výstražné znamenie nesváru. Kedysi vraj na hrade bývali dve urodzené šľachtičné z rodu pánov z Bergova. Pani Markéta bola už letitá vdova a jej vnučka panna Barbora čakala na ženícha, kým sa vráti z vojny proti Turkom. Každá z nich mala svoju čeľaď, viedla svoj dom a statky, ktoré jej patrili. Len hrad vlastnili obe spolu, hoci každá bývala v inom paláci. Pani baba v dolnej veži a panna Barbora v hornej.
Baba bola žena zbožná a veriaca pod jednou, ale mladšia sa dala na učenie Husovo a bola pod obojím. Jedna pani vnucovala druhej svoju vieru a vždy bol dôvod na hádky. Keď sa tie dve pustili do seba, čeľaď sa triasla strachom.
„Ty mladá morka! Ty hlúpa hus, márne sa stále vychvaľuješ svojou skromnosťou. Dobre viem, že sa v tvojej kuchyni varia tie najlepšie jedlá aj v poste. A keď kľačíš v kaplnke na modlitbách, máš pod kolenami podušku, aby si si neodrela kolená!“ kričala pani Markéta.
„Že sa nehanbíte, pani baba, takto ma ohovárať,“ bránila sa vnučka. „Ja sa držím poctivej viery a neženiem sa za jedným farárom po druhom, ako to robíte vy.“ Pani Markéta si na to založila ruky v bok a odpľula si.
„Ja že sa ženiem za farármi? To by som tiež chcela vedieť prečo? Keby nebolo mňa, celý rok by sa u nás v kaplnke neslúžila poriadna omša.“
Tie sváry sa vliekli a jedna pani vyčítala druhej nielen vieru, ale aj sliepky a periny a kto vie čo ešte, len aby tú druhú podráždila. Potom odišli do svojich palácov a bol od nich na chvíľku pokoj, kým si jedna alebo druhá nevymyslela ďalšiu hádku.
„Pani baba, počujete ma, alebo zasa spíte?“ volala Barbora oknom z horného paláca ako na lesy.
Pani Markéta dobre počula, ale dala si načas, kým sa ozvala.
„Dobre ťa počujem, ako tu už poriadnu chvíľu pokrikuješ, namiesto aby si sa starala o svoje. Čo odo mňa zasa chceš?“
„Čo by som chcela, pani baba? Len to, aby ste si dali pozor na jazyk!“ kričala panna. „Ja sa tiež nestarám, čo jete v piatok alebo v sobotu. Mne je to jedno, ale ohľadom tej kaplnky som sa už rozhodla. Dám dolu v dedine postaviť nový kostolík a bude po hádkach.“
Ako to pani Markéta začula, onemela nad tou novinou. Tváre jej zahoreli hnevom a sotva nabrala trochu dychu, spustila:
„Ak ma chceš pred ľuďmi zahanbiť, tak si sa zmýlila. Dám si tiež v dedine postaviť kostolík a kňaz tam bude slúžiť pod jednou.“
„Len si dajte! Ja vášho farára nepotrebujem, budem mať svojho!“ ešte vykríkla panna Barbora a rýchlo zavrela okno, aby nemusela o novom kostolíku povedať viac. Nebol to zlý nápad a dobre vedela, že pani babu pohnevala.
Pani z Bergova sa potom predbiehali, kde by čo najrýchlejšie zohnali dobrého staviteľa. Čo najskôr poslali dolu svoju čeľaď, aby v dedine vykopala základy novej stavby. Oba kostoly mali stáť tak ďaleko od seba, ako bola jedna veža na hrade od druhej. Čo si obe priali, to sa im splnilo. Stavby začali rásť a ony sa denne chodili pozerať do Troskoviec, ako ich dielo pokračuje. Každá išla na svojom voze a snažila sa byť na mieste čo najskôr. Keď jedna vyšla z hradu o niečo skôr, druhá nútila kočiša, aby švihol do koní a cestou predbehol voz tej prvej.
Ľudia sa im smiali, ale keď išli urodzené panie okolo, všetci sa úctivo klaňali a zdravili. Vozy sa náhlili cezhlav a kočiši práskali bičom, aby kone popohnali, inak bolo zle. Každému záležalo na tom, aby si urodzenú paniu nepohneval. Keď panna Barbora obhliadla stavbu, povedala murárom:
„Nebudem šetriť peniazmi a pridám každému jeden súdok dobrého vína, ak sa vám podarí môj kostolík postaviť skôr, než bude stáť kostol pani babi.“
Murári sľúbili, že sa pričinia, ale pani Markéta mala všade svojich zvedov a čoskoro sa dozvedela, ako ju chce panna Barbora predbehnúť. Hrozne sa hnevala, ale nič iné jej neostávalo, ako svojim murárom sľúbiť tiež väčšiu odmenu.
„Ak bude kostolík hotový o jeden deň skôr ako panny Barbory, každý z vás dostane k peniazom jeden súdok vína a ešte strieborný groš navyše.“
Obe stavby rástli ako z vody, jedna bola hotová až po strechu a druhá mala už krovy. Ľudia sa medzi sebou dohovorili, že dostavajú kostolíky v jeden deň a v tú istú hodinu. Jeden vybielili, druhý vymaľovali v pestrých farbách, ale rovnako dlho to trvalo. Keď panie videli, že sa to žiadnej nepodarilo uskutočniť skôr, hneď to vedeli využiť. Vzali si kľúče a o odmene už nehovorili.
Nejaký čas sa všetko obrátilo na dobré, ale keď boli oba kostolíky dostavané, urodzené panie si vymysleli zasa spor kvôli vyháňaniu oviec na pašu, ozbrojenej čeľadi alebo slúžkam.
„Pani baba, urobíme spolu poriadok,“ povedala jedného dňa panna Barbora pani Markéte, keď sa stretli na dvore. „Už mám dosť tých vašich pochabých slúžok, robia mi samé naschvály. Včera som sa nemohla ani do domu dostať, pretože všade porozvešali toľko spodničiek, sukní a plášťov, že to tu vyzeralo ako na jarmoku.“
„Milá vnučka, lepšie je vetrať spodničky a sukne, ako stále naháňať tvoje sliepky. Sadajú mi na prah, a pretože im poriadne celý deň nenasypeš zrno, sú stále hladné a v záhradke mi oklovú každú kvetinu. Už je načase, aby sa tvoj milý vrátil z vojny a odviedol si ťa. Inak tu nebude skôr poriadok.“
Ako to panna počula, rozhodila rukami a vrieskala, aby ju každý počul.
„To by sa vám tak páčilo, pani baba! Odtiaľto ma ale nevyženiete. Ja sa ešte musím dočkať, kým vás vynesú nohami napred z dverí. Potom budem konečne hradná pani a nebudem sa s nikým škriepiť o svoje právo.“
Keď pani Markéta počula, že panna čaká na jej smrť, hrozne sa rozzúrila.
„Ty si čertova dievka! Ale aj keby si celé dni liezla po kolenách, nebo si tu nevymodlíš. Ak sa nebudeš so mnou poctivo znášať, budem sa na teba sťažovať na zemskom súde hajtmanovi. Na právach ma skracovať nebudeš. Fúúúj!“
Pani si odpľula a ako pávica sa niesla do paláca, ani sa neobzrela. Panna Barbora tiež bežala do svojho domu. Ale sotva vybehla po schodoch do izby, všetko si rozmyslela. Rýchlo otvorila okno a kričala:
„Pani baba, nie ste nič iné ako šelmovská potvora! Ale ja sa vám nepoddám a nepoddám!“
Naproti sa hneď otvorilo okno a pani Markéta sa spýtala:
„Čo je to tu zasa za krik? Ani na pravé poludnie nemôžem mať pokoj?“
Ale skôr než jej mohla panna odpovedať, stráže oznamovali, že niekto prichádza k hradu.
Obe panie stíchli a netrpezlivo čakali, kto to bude. Posol na koni doviezol panne Barbore list od milého. Panna prikázala, aby ho priviedli k nej hore.
Pani Markéta sa od okna nepohla a čakala, kým posol pôjde späť, že ho pozve k sebe na kus reči. Ako vyzerala oknom, videla, že sa naproti znova otvorilo okno a panna Barbora sa z neho vyklonila. Skôr než sa pani nazdala a mohla na ňu zavolať, panna prepadla z okna a zrútila sa na holú skalu.
„Kde ste kto? Bežte, stalo sa strašné nešťastie! Pomôžte!“ kričala pani baba a sama bežala na dvor, aby čeľaď poslala vnučke na pomoc.
Čoskoro sa od posla dozvedela, že z tureckej zeme poslal ženích panne posledný list. Potom bol v bitke zabitý. Panna si v tom veľkom žiali vzala život, a tak predišla starú babu na večnosti.
„Úbohé dievča, to nemala robiť,“ nariekala pani Markéta. „Veď ešte nebol koniec všetkým jej dňom. Bola predsa taká mladá.“
Dala vystrojiť slávny pohreb a naň sa zišlo mnoho panstva. Ale len čo vnučku pochovala, všetko sa razom zmenilo. Pani Markéta sa stala jedinou paňou na hrade, nič ju to však netešilo. Naháňala čeľaď, chodila z izby do izby, chodila každý deň na omšu. Dlho si ale na hrade nového života neužila a jedného dňa zomrela od žiaľu. Tak odišli obe panie čoskoro za sebou zo sveta a hovorilo sa o nich široko-ďaleko. Veď sa aj jednej veži, kde bývala pani Markéta, hovorilo Baba a druhej Panna. Po čase bol hrad Trosky opustený a zbúraný. Zvyšky veží stoja dodnes a nesú mená pani babi i jej vnučky panny, ktoré sa nikdy nevedeli zhodnúť.
Vo svätojánsku noc rastie vraj okolo hradu zlatá papraď, ktorá ľuďom prináša šťastie. Kto sem príde bez slova, môže vraj nájsť jej zlatý kvet a dostane sa k veľkému bohatstvu, ktoré tu v zemi ostalo po tých dvoch paniach z Bergova.