Slimák

Škriatkovia z čarovného uspávacieho vankúšika si dnes večer pre Adélku pripravili rozprávku o zvieratku, ktoré nosí svoj domček na chrbte. Keď bola Adélka na prechádzke so svojím psíkom Hafíkom, stretla ich v tráve hneď niekoľko… Uhádli ste to zvieratko? Určite áno! Veď ste šikovné deti! Tak rozprávku pekne počúvajte.

Na lúku pri lese dorazila jar. Už od rána si vysoko na oblohe pospevoval svoju pesničku škovránok a v zajačej skrýši sa práve narodili malí zajačikovia. Jarné slniečko zobudilo zo spánku aj slimákov zaliezlych hlboko v hline. Po malej chvíli vytlačil slimák Alex svoje biele viečko, ktoré ho chránilo pred krutými zimnými mrazmi.

Alex bol už niekoľko rokov kráľom tunajších slimákov. Bolo to preto, že bol jedinečný. Mal totiž ľavotočivú ulitu. Takíto slimáci sú v prírode veľmi vzácni. Väčšina slimákov má ulitu stočenú doprava. Okrem svojej ulity vynikal aj veľkou múdrosťou a odvahou. Všetci slimáci z dubového hája si ho vážili a počúvali jeho múdre rady. A rovnako ako každú jar aj tento rok dorazili všetci slimáci na obed na prvé stretnutie k siedmemu dubu.

Kráľ Alex vyliezol na zotlený peň a z výšky k nim prehovoril: „Moji milí slimáci, nie každý z nás má to šťastie, aby sa dočkal jari. Zima bola krutá a pár starých druhov nás opustilo. A to som im ešte na jeseň pripomínal: Zaryte sa hlboko! Nešetrite vápnikom a slizom na stavbu svojho viečka! Ale nepočúvali a zmrzli. Šetrili vápnikom a teraz tu s nami nie sú… Ale nie je čas na smútok. Musíme sa pripraviť na ďalší rok. O pár dní dorazia z teplých krajín naši nepriatelia – drozdy, bociany a ďalšie operence. Aj žaby už hľadajú, čo by zjedli. A preto vylezte najmä v noci a deň prečkajte ukryté vo vysokej tráve, pod kameňmi či vo vetvách kríkov. Zásobujte telo vitamínmi, nech máte silu a zdravie. Najlepšie sú listy mladej púpavy či ďateliny. Dlho som cez zimu rozmýšľal, ako ochrániť naše životy pred nepriateľskými zvieratami. A vymyslel som plán. Ak budeme denne cvičiť a posilňovať, budeme zdraví a čulí. Vybudujeme si skvelú kondíciu a žiadna žaba ani vták nás nedohoní! Kto denne cvičí, je zdravý, a to platí pre všetky živé tvory, to je predsa známa vec! Kto uteká pred nepriateľom, ten vyhrá!“ A všetci slimáci počúvali, krútili pritom tykadlami a slzili sliz od dojatia nad tým, akého dobrého a múdreho kráľa majú. Keď kráľ Alex skončil s prejavom, slimáci sa rozliezli po lúke a pásli sa v mladej jarnej trávičke. Potom, čo vyšlo poludňajšie slnko, zaliezli do tône pod dubmi.

Na druhý deň sa začal tvrdý vojenský výcvik a dril. Každý slimák naťahoval a sťahoval svoju nohu. Jednu nohu, pretože slimák nemá dve nohy ako ľudia. Tiež sa prevracali na chrbát a snažili sa čo najrýchlejšie otočiť späť. A cvičili kliky na jednej strane nohy a zase kliky na druhej strane nohy. Potili sliz, ale cvičiť neprestávali. Mali len krátke prestávky na desiatu, keď spásali vitamíny v tráve. Ani v daždi nezaliezli do domčekov. Keď pršalo, húpali sa zavesení na vetvičkách a robili pri tom sklápačky. Kráľ Alex bol všetkým dobrým príkladom. Stále mal najlepší čas v behu od duba k dubu. Mladý slimák Kamil bol zase najlepší v disciplíne „do domčeka z domčeka“, ktorá spočívala v rýchlom šprinte z pokojového režimu.

Slimáci trénovali celú jar. Na lúku v dubovom háji čoskoro prestali lietať bociany, pretože im slimáci vždy ušli. Aj žaby tu prestali menej kvákať. Slimáci boli nenápadní a rýchli. Len čo zazreli nepriateľa, rýchlo mu zmizli z dohľadu. Slimáci z dubového hája mali svalnaté nohy a aj dlhšie tykadlá. Trávu vedeli bleskovo rozžuť. Stávali sa deň za dňom zdravší a rýchlejší. Pretože každý, kto zdravo a pravidelne jedáva a cvičí, býva zdravý a silný.

Do dubového hája potom prišlo leto. Vtedy celú noc husto pršalo a ešte ráno bola tráva krásne mokrá. Slimáci rosu v tráve milujú. S takou veľkou chuťou sa pustili do lahodných raňajok, že prestali byť ostražití. Zrazu ucítili blízke otrasy pôdy. Asi sa blíži nejaké veľké zviera, pomyslel si Alex. Všetci slimáci sa na povel stiahli do svojich domčekov. Ale žiadne zviera to nebolo. Na lúke sa o chvíľu objavili traja chlapci.

„To sú ľudia, malí hubári, tí hľadajú huby,“ upokojoval kamarátov Alex, zaliezlý v ulite, šeptom.

Stále niečo hľadali v tráve. Keď zrazu jeden z chlapcov, práve ten, čo niesol prútený košík, sa náhle a celkom nečakane sklonil k Alexovi a radostne zavolal na ostatných: „Mám prvého. Pozrite, aký je nádherný!“

Alex, zmätený správaním toho chlapca, zo všetkých síl volal na kamarátov slimákov: „Utekajte, priatelia, rýchlo! Toto nie sú hubári!“ Ostatní slimáci sa dali na tryskový presun pod šípkový ker. Márny bol ich útek! Kým sa spamätali, chlapci ich všetkých pozbierali do svojho košíka.

„Čo s nami budú robiť?“ strachovali sa, uväznení na dne košíka, a báli sa pomyslieť na to najhoršie.

„Kôš má ťažké veko,“ hlásil zhora jeden slimák, ktorý sa rozhodol preskúmať možné únikové cesty.

„Možno to sú ľudia, ktorí chcú ochutnať slimačie mäso,“ uvažoval nahlas ustarostený kráľ Alex. „Počul som od svojho prapradedka, že nás niektorí ľudia jedia. Najmä Francúzi nás milujú.“

„Oni nás chcú zjesť?“ pípol mladý slimák a od strachu sa mu pritom zovrelo hrdlo.

Chlapci dozbierali. Jeden z tých chlapcov položil košík do trávy a prezeral si ich.

„Dám vás do starého akvária a budem sa o vás starať. Ty sa budeš volať Jája, ty budeš Pája. Ty s fliačikom budeš Kája a Mája budeš ty. Pre istotu vám tie mená napíšem na domčeky. Budem vám nosiť trávičku a aj vodu,“ rozprával slimákom chlapec, keď ich vyťahoval z košíka, aby si ich poprezeral…

Vystrašení slimáci len vystrkovali tykadlá. „Čo si počneme?“ plakali slimáci v košíku.

„Ja nechcem byť Jája ani Kája, nechcem byť hračkou nejakému chlapcovi!“ ozval sa najmenší slimák.

„A ja chcem bývať ďalej v dubovom háji a nie v nejakom sklenenom akváriu,“ zaplakal Kamil.

„A čo naše vajíčka v hline, o chvíľu sa už budú liahnuť malé slimáčiky a tie musíme ešte naučiť toľko vecí!“ posťažoval si starý slimák Artur.

„Nestrácajme nádej, možno sa stane nejaký zázrak. Možno príde nejaký obor a dá si toho zlého chlapca do svojho akvária a my ujdeme,“ utešoval ich kráľ.

A tak čakali a čakali zatvorení v ulitách, ale zázrak ani obor neprichádzal. Len ten chlapec prehrabával rýchlo slimákov v košíku, div že im neotĺkol domčeky.

Vtom naňho zavolali ostatní chlapci: „Našli sme hríbiky! Poď nám pomôcť zbierať!“ Chlapec vstal, aby bežal za ostatnými, a pri tom ponáhľaní nezatvoril veko. Chcel sa vrátiť, ale potom si to rozmyslel. Slimáci sú predsa pomalí, ďaleko neujdú… To sa ten chlapec ale prepočítal. Slimáci sú síce pomalí, ale nie všetci. Slimáci z dubového hája pomalí nie sú! Dosť možno, že práve títo slimáci dokonca patria k tým najrýchlejším slimákom záhradným na celom svete!

„Utekajte, rýchlo!“ zavolal kráľ Alex na ostatných. „Toto je naša šanca!“

A utekali, čo im sily stačili, až sa im za nožičkami dymilo… Rýchlo zaliezli do skrýš v tráve, pod listy a do myších dier, len aby ich nebolo vidieť.

„Toto sú len prašivky!“ vysmial sa kamarátom chlapec, keď sa pozrel do trávy.

„Veď vy nepoznáte huby?“ hovoril a nechápavo krútil hlavou.

„Ach jaj,“ sklamane zašepkali jeho kamaráti.

„Dobre, že mám svojich slimákov!“ povedal a bežal rýchlo k svojmu košíku.

„Slimáci, kde sú moji slimáci? Kde zmizli? Kto mi ich ukradol?“ kričal prekvapene a dupal pritom od zlosti nohami, až pošliapal sedmokrásky, čo tu kvitli.

A ten chlapec hľadal a hľadal, ale nenašiel.

Jeho priatelia už nechceli viac hľadať ani huby, ani stratených slimákov a odišli domov. Nakoniec odišiel aj ten chlapec s prázdnym košíkom. Možno, až raz chlapec vyrastie, pochopí, že divokým zvieratkám je najlepšie v prírode…

A čo sa dialo ďalej? Všetci slimáci si zhlboka vydýchli, vyliezli zo svojich skrýš a poďakovali tým nevzhľadným prašivkám, že tu v dubovom háji vyrástli…

Letné slniečko ďalej krásne svietilo a v hline pod dubmi z malých vajíčok práve vyliezali noví slimáčikovia…