Željesboj

Bol raz jeden kráľ, pri ktorého zámku sa rozprestieral les, ktorý bol plný rozličnej zveri. Raz poslali do lesa poľovníka, aby zastrelil srnca, ale ten sa nevrátil. „Možno sa mu prihodilo nejaké nešťastie,“ povedal si kráľ a nasledujúceho dňa poslali dvoch iných poľovníkov, aby ho vyhľadali, ale ani tí sa nevrátili. Tretieho dňa kráľ zvolal všetkých kráľovských poľovníkov a povedal: „Preskúmajte celý les a neprestávajte skôr, kým tých troch nenájdete.“ Ale ani z týchto sa nijaký domov nevrátil a zo psej svorky, ktorú so sebou vzali, sa neobjavil ani jediný pes. Od toho času sa do toho lesa nikto neodvážil; obostrela ho hlboká tichosť a zabudnutie, len zriedka bolo vidieť, ako z húštiny vyletel orol alebo jastrab.

Trvalo to veľa rokov, keď sa tu u kráľa ohlásil cudzí poľovník, ktorý hľadal službu a ponúkol sa, že pôjde do toho nebezpečného lesa. Ale kráľ mu to nechcel dovoliť a povedal: „Nie je tam bezpečne, bojím sa, že sa ti nepodarí o nič lepšie ako tým ostatným, a už sa nikdy nevrátiš.“ Poľovník odvetil: „Pane, ja tam pôjdem na vlastné nebezpečenstvo a strach nemám!“ a vydal sa tam so svojím psom, ktorý onedlho zachytil stopu zveri a vyrazil po nej, sotva však prebehol pár krokov, ocitol sa na okraji hlbokého močiara, kde uviazol a nemohol ďalej. Vtedy sa z vody vynorila obrovská ruka, schmatla ho a stiahla dolu. Keď to poľovník uvidel, šiel späť a priviedol so sebou mužov, ktorí si priniesli vedrá, aby všetku tú vodu z močiara vyčerpali. Keď konečne videli na dno, ležal tam divý muž Željesboj, ktorý bol po tele celý hnedý ako zhrdzavené železo a vlasy mu padali cez tvár až ku kolenám. Tak ho zviazali povrazmi a zaviedli na zámok. Tam nastal nad divochom veľký rozruch, kráľ ho dal zavrieť do poriadnej železnej klietky, tú postavil na nádvorie a pod trestom smrti zakázal ju otvoriť; sama kráľovná mala v opatere kľúč. Od toho času mohol do lesa každý a už sa nikomu nič nestalo.

Kráľ mal syna a ten mal osem rokov. Jedného dňa sa hral na nádvorí a pri hre mu vletela do klietky zlatá lopta. Chlapec pribehol ku klietke a povedal: „Podaj mi moju loptu!“ „Podám,“ odvetil divoch: „ale najprv mi otvor!“ „Nie,“ povedal chlapec: „to neurobím, kráľ to zakázal.“ a bežal preč. Nasledujúceho dňa prišiel malý princ znova a žiadal svoju loptu. Željesboj povedal: „Otvor mi.“ Ale chlapec nechcel. Tretieho dňa bol kráľ na love, vtedy prišiel chlapec znova a povedal: „Aj keby som chcel, aj tak nemôžem otvoriť, nemám kľúč.“ Željesboj povedal: „Leží pod vankúšom tvojej matky, môžeš ho priniesť.“ Chlapec, ktorý by rád mal svoju loptu, pustil starosti z hlavy a kľúč priniesol. Dvere sa dali otvoriť veľmi ťažko a chlapec si pricvikol prst. Keď boli otvorené, vyšiel divý muž von, dal mu zlatú loptu a ponáhľal sa preč. Vtedy sa princ polakal a volal za ním: „Ach, divý muži, nechoď preč, dostanem výprask.“ Željesboj sa obrátil, princa schmatol, posadil si ho na plecia a rýchlymi krokmi sa ponáhľal do lesa. Keď kráľ prišiel domov, uvidel prázdnu klietku a pýtal sa kráľovnej, čo sa stalo. Ale ona nič nevedela, hľadala kľúč, ale bol preč. Volali chlapca, ale nikto neodpovedal. Kráľ vyslal ľudí, aby ho hľadali na poliach, ale tí sa vrátili naprázdno. Ľahko si však všetci domysleli, čo sa asi stalo, a v celom kráľovstve zavládol smútok.

Keď Željesboj dorazil do hlbokého čierneho lesa, zložil chlapca dolu a povedal: „Otca a matku už nikdy neuvidíš, ale ja si ťa nechám u seba, lebo si ma oslobodil a mám s tebou zľutovanie. Keď urobíš všetko, čo ti poviem, budeš sa mať dobre. Pokladov a zlata mám viac ako ktokoľvek na svete.“ Urobil mu lôžko z machu, na ktorom potom princ spal. Nasledujúceho dňa chlapca zaviedol k jednej studni a povedal: „Pozri, to je zlatý prameň. Vidíš, že je čistý a priezračný ako krištáľ. Budeš tu sedieť a dávať pozor, aby doňho nič nespadlo, inak je znesvätený. Každý večer prídem a uvidím, ako dbáš na môj príkaz.“ Chlapec si sadol na okraj studne, díval sa, ako sa dolu vo vode občas mihla zlatá ryba alebo zlatý had, a dával pozor, aby doňho nič nespadlo. Ako tak sedel, zabolel ho zrazu jeho pricviknutý prst tak silno, že ho mimovoľne strčil do vody. Vytiahol ho síce hneď von, ale beda! Prst mu celý zozlatol. Tak ho začal trieť, aby zlato zotrel, ale bolo to márne. Večer prišiel Željesboj, pozrel sa na chlapca a povedal: „Čo sa stalo so studňou?“ „Nič, nič.“ odvetil chlapec a držal si prst za chrbtom, aby ho nemohol vidieť. Ale divoch povedal: „Ty si ponoril prst do vody. Tentoraz ťa ušetrím, ale strež sa, aby ti do vody zase niečo spadlo.“ Za skorého rána už sedel princ pri zlatej studni a strážil ju. Pricviknutý prst ho však bolel a on si ho mädlil o hlavu tak nešťastne, že mu do vody spadol vlas. Rýchlo ho vytiahol, ale bol už celý zlatý. Željesboj prišiel a už vedel, čo sa stalo. „Nechal si do studne spadnúť vlas.“ povedal: „Ešte raz ťa ušetrím, ale ak aj do tretice dopustíš, aby do studne niečo spadlo, a ona bude znesvätená, nebudeš u mňa môcť dlhšie zostať.“ Tretieho dňa sedel chlapec pri studni a zraneným prstom ani nehýbal, hoci ho bolel ešte viac. Bolo mu však dlho, a tak pozoroval svoju tvár, ktorá sa zrkadlila na hladine. A ako sa stále viac nakláňal, aby sa pozrel sám sebe do očí, tu mu jeho dlhé vlasy spadli z pliec dolu do vody. Rýchlo vyskočil, ale vlasy už zozlateli a žiarili ako slnko. Iste si domyslíte, ako sa úbohý princ polakal. Vzal si šatku a ovinul si ju okolo hlavy, aby divoch jeho zlaté vlasy nevidel. Keď prišiel Željesboj, všetko vedel a povedal: „Rozviaž tú šatku.“ Vtedy sa vyvalili zlaté vlasy a chlapec sa mohol vyhovárať a ospravedlňovať, ako chcel, nič mu to nepomohlo. „V skúške si neobstál, nemôžeš tu teda zostať. Pôjdeš von do sveta, aby si poznal jeho biedu. Ale pretože nemáš zlé srdce a ja mám pre teba slabosť, jedno ti dožičím. Keď budeš v núdzi, zájdi k lesu a zavolaj: Željesboj!, prídem a pomôžem ti. Moja moc je veľká, väčšia, ako si myslíš, a zlata i striebra mám nadbytok.“

Potom opustil princ les a šiel cestou necestou stále ďalej, kým neprišiel do veľkého mesta. Hľadal prácu, ale nemohol nijakú nájsť, veď aj nebol ničím vyučený, čím by si nejako pomohol. Nakoniec šiel na zámok, kde sa pýtal, či by ho nevzali, ale dvorania nevedeli, na čo by ho mohli potrebovať, ale pretože sa im páčil, tak mu nakoniec prikázali, aby tam zostal. Do služby ho vzal kuchár, lebo mienil, že by mohol nosiť drevo a vodu a vymetať popol. Raz, keď nebol práve nikto iný po ruke, mu kuchár prikázal, aby zaniesol jedlo ku kráľovskému stolu. Princ však nechcel, aby niekto videl jeho zlaté vlasy, a tak si nechal klobúk na hlave. To sa však nepáčilo kráľovi a povedal: „Keď prichádzaš ku kráľovskému stolu, musíš si zložiť klobúk!“ „Pane, nemôžem, mám na hlave zlé chrasty.“ odvetil chlapec. Vtedy si dal kráľ zavolať kuchára a vyhrešil mu, že berie do služby takého chlapca; mal ho hneď vyhnať. Ale kuchár mal zľutovanie a vymenil ho za záhradníckeho pomocníka.

Teraz sa princ staral o záhradu, okopával, sadil, polieval a znášal vietor a dážď a iné rozmary počasia. Raz v lete, keď pracoval v záhrade sám, bolo také horúco, že si zložil svoj klobúčik, aby si trochu schladil hlavu. Ako slnko svietilo na jeho vlasy, žiarilo to a blýskalo sa to a lúče tej žiary zablúdili až do princezninej spálne. Tá vyskočila, aby sa pozrela, čo to je. Vtedy uvidela záhradníka, a tak zavolala: „Chlapče, prines mi kyticu kvetov.“ Chlapec si rýchlo nasadil klobúk na hlavu, natrhal divé nevädze, zviazal ich a kráčal po schodisku, kde ho stretol záhradník a pýtal sa: „Ako môžeš princeznej priniesť kyticu obyčajných poľných kvetov? Rýchlo prines iné a vyhľadaj tie najkrajšie a najvzácnejšie.“ „Ach nie,“ povedal chlapec: „tie poľné krásne voňajú a budú sa jej páčiť.“ Keď vstúpil do komnaty, princezná sa spýtala: „Zlož si ten klobúk, to sa nepatrí, aby si ho mal v mojej prítomnosti na hlave.“ Ale on odvetil: „To nesmiem, lebo mám na hlave chrasty.“ Ale princezná klobúčik schmatla, strhla mu ho a na plecia sa mu vyvalili jeho zlaté vlasy; to vám bola nádhera na pozeranie! Princ chcel ujsť, ale panna ho zadržala a dala mu plnú hrsť dukátov. S tým odišiel, ale z toho zlata si nič neponechal, dal ho záhradníkovi so slovami: „Darujem tie žltáky tvojim deťom, aby sa mali čím hrať.“ Nasledujúceho dňa ho princezná znova zavolala, aby jej priniesol kyticu poľného kvetia, a keď k nej vošiel, vrhla sa hneď k nemu a chcela mu zložiť klobúčik, ale on ho držal pevne oboma rukami. Tak mu dala zase plnú hrsť dukátov, ale on si ich neponechal a dal ich záhradníkovi na hranie pre deti. Tretieho dňa to bola tá istá pesnička, ona mu chcela zobrať klobúčik a on nechcel jej zlato.

Onedlho nato vstúpila krajina do vojny, kráľ zobral vojsko, ale nevedel, či pred nepriateľom, ktorý bol premocný a mal vojsko oveľa väčšie, dokáže obstáť. Vtedy povedal záhradnícky pomocník: „Som už dosť veľký, chcem tiež ísť do vojny, dajte mi koňa!“ Vtedy sa mu smiali a povedali: „Až budeme preč, tak si ho nájdi, nejakého ti necháme v stajni.“ Keď vytiahli do bitky, šiel princ do stajne a vyviedol von koňa, ktorý na neho zostal a bol na jednu nohu chromý. Napriek tomu naň vyskočil a išiel na ňom do čierneho lesa. Keď prišiel na okraj lesa, zavolal trikrát: „Željesboj!“ tak hlasno, že sa to medzi stromami rozliehalo do diaľky. Hneď sa objavil divý muž a pýtal sa: „Čo si želáš?“ „Chcem silného koňa, lebo musím ísť do vojny.“ „Budeš ho mať a ešte viac, ako si želáš.“ Potom zašiel divý muž späť do lesa a netrvalo to dlho, vyšiel z lesa paholok a viedol so sebou koňa, ktorému sa z nozdier parilo a bol sotva k udržaniu. A za ním kráčal zástup vojenského ľudu, všetci boli odetí do železa a ich meče sa blýskali na slnku. Chlapec odovzdal paholkovi svojho trojnohého koňa, nasadol na toho druhého a na čele vojska vyšiel. Keď sa priblížil k bojisku, bola už veľká časť kráľovho vojska pobitá a nechýbalo veľa a musel by zahynúť aj ten zvyšok. Vtedy sa prihnal chlapec so svojím železným vojskom, prevalil sa cez nepriateľa ako búrka a zrážal k zemi každého, kto sa stavil na odpor. Tým, ktorí chceli uniknúť, sa chlapec zavesil na päty a neprestal, kým zostával jediný živý muž. Potom namiesto toho, aby sa obrátil ku kráľovi, viedol svoje vojsko okľukou späť do lesa a zavolal na Željesboja. „Čo si to želáš?“ spýtal sa divý muž. „Vezmi si vojsko a koňa späť a vráť mi môjho krívača.“ Tak sa stalo, ako si želal, a išiel potom na svojom trojnohom koni domov.

Keď kráľ prišiel na zámok, šla mu naproti dcéra a blahoželala mu k víťazstvu. „To som nebol ja, kto vyhral.“ povedal kráľ: „ale nejaký cudzí rytier, ktorý mi so svojím vojskom prišiel na pomoc.“ Dcéra chcela vedieť, kto ten cudzí rytier bol, ale kráľ to nevedel a povedal: „On prenasledoval nepriateľa, ja som ho už potom nevidel.“ Vyzvedala sa u záhradníka po tom chlapcovi, ale ten sa len smial a povedal: „Práve prišiel domov na svojom trojnohom koni a ostatní sa mu smiali a volali: ‚Hľa, náš krívač je tu!‘ a potom sa ho pýtali, na ktorej medzi spal. Ale on odvetil, že robil niečo lepšie a že bez neho by sa kráľovi viedlo zle. No, tomu sa smiali ešte viac.“ Kráľ potom povedal svojej dcére: „Usporiadame veľkú hostinu, bude trvať tri dni a budeš hádzať zlatým jablkom, možno príde aj ten cudzinec.“ Keď bola slávnosť na spadnutie, šiel chlapec do lesa a zavolal Željesboja. „Čo si želáš?“ „Chcem princeznino zlaté jablko.“ „Dobre, akoby si ho mal.“ povedal Željesboj: „Dostaneš k tomu aj červenú zbroj a pôjdeš na ušľachtilom koni.“ Tak sa záhradnícky pomocník objavil na slávnosti, vydával sa za rytiera a nikto ho nepoznal. Princezná potom vyšla a hodila medzi rytierov zlaté jablko, a ono sa dostalo princovi, a keď ho držal v ruke, nasadol na koňa a ušiel preč. Nasledujúceho dňa ho Željesboj vystrojil ako bieleho rytiera a k tomu dostal bieleho koňa. Opäť chytil zlaté jablko, ale nezdržal sa ani okamih, ale ušiel preč. Kráľ sa nahneval a povedal: „To je neuveriteľné, musí mi predsa povedať svoje meno!“ Vydal rozkaz, keď sa rytier, ktorý chytí zlaté jablko, opäť vydá preč, tak ho majú sledovať a ak nebude chcieť dobrovoľne obrátiť, majú sa naňho vrhnúť a sekať a bodať. Tretieho dňa chlapec dostal od Željesboja čiernu zbroj a vraníka a opäť jablko chytil. Ale keď s ním uháňal preč, prenasledovali ho kráľovi ľudia a jeden z nich prišiel bližšie a zranil ho svojím mečom na nohe. Princ im však napriek tomu unikol, ale pri tom cvale mu spadla prilba a oni videli jeho zlaté vlasy. Išli späť a oznámili to kráľovi.

Nasledujúceho dňa sa princezná vypytovala záhradníka na jeho pomocníka. „Pracuje v záhrade, ten čudák bol vraj tiež na slávnosti, včera večer prišiel a ukazoval mojim deťom tri zlaté jablká, ktoré vraj vyhral.“ Kráľ si dal princa predvolať a on sa objavil a s klobúkom na hlave. Ale princezná k nemu pristúpila a klobúk mu vzala a vtedy mu na plecia spadli zlaté vlasy a bolo to také krásne, že boli všetci unesení. „Ty si bol ten rytier, ktorý každý deň prišiel na slávnosť, vždy v inej zbroji, a chytil tie tri zlaté jablká?“ spýtal sa kráľ. „Áno,“ odvetil: „a tu sú tie jablká.“ a vytiahol ich z vrecka a podal kráľovi. „Ak si želáte viac dôkazov, môžete vidieť to zranenie, ktoré mi spôsobili vaši ľudia, keď ma prenasledovali. Ale ja som aj ten rytier, ktorý vám pomohol vyhrať nad nepriateľom.“ „Ak si vykonal také skutky, tak to iste nie si obyčajný záhradnícky pomocník, povedz mi, kto je tvoj otec?“ „Môj otec je mocný a bohatý kráľ.“ „To verím,“ povedal kráľ: „som ti dlžný poďakovanie, môžem sa ti niečím odvďačiť?“ „Áno,“ odvetil princ: „to môžete, dajte mi za ženu vašu dcéru.“ Vtedy sa panna zasmiala: „Ten naozaj nerobí okolky. Ale ja som už podľa jeho zlatých vlasov spoznala, že to nie je nijaký záhradnícky pomocník.“ šla k nemu a pobozkala ho.

Na svadbu prišli aj jeho otec a matka a mali veľkú radosť, lebo už stratili všetku nádej, že svojho syna ešte niekedy uvidia. A keď sedeli pri svadobnom stole, vtedy zrazu stíchla hudba, rozleteli sa dvere a dovnútra vošiel cudzí vznešený kráľ so svojím sprievodom. Šiel k princovi, objal ho a povedal: „Ja som Željesboj a bol som začarovaný do divého muža, ale ty si ma vyslobodil. Všetky poklady, ktoré mám, sú teraz tvoje.“