Kúzelná straka

Bol raz jeden starý gazda a ten mal dvoch synov a dve kravy. Keď sa s ním blížil koniec, zavolal synov a povedal im:
„Chlapci, každému z vás tu nechávam jednu kravu, ale žiaden z vás neoře svoje pole sám len s jednou kravou, takže ich zapriahajte vždy spolu a jeden druhému bratsky pomáhajte.“ Starý umrel a jeho synovia nejaký čas verne nasledovali jeho radu, ale raz sa stalo, že oral ten mladší a ten starší sa prišiel pozrieť. Vtedy bolo veľké sucho, slnko pálilo a zem bola vyprahnutá a tvrdá ako kameň a úbohé kravy nemohli ďalej, a pretože mladší brat mal súcitné srdce, takto pri orbe nariekal:
„Ó, vy moje úbohé kravy! Ó, vy moje úbohé kravy!“ Keď to starší brat započul, nahneval sa a povedal:
„Nehovor moje úbohé kravy, inak si ľudia budú myslieť, že sú obe tvoje!“ Ale brat na to napomenutie za chvíľu zabudol a opäť zvolal:
„Ó, vy moje úbohé kravy! Ó, vy moje úbohé kravy!“ Vtedy mu starší pohrozil:
„Ak to povieš ešte raz, tvoju kravu zabijem.“ Ale ten čoskoro zabudol a povedal to znova, takže starší brat schmatol sekeru a jeho kravu zabil. Tak tam úbohý mladší brat stál a plakal a plakal tak usedavo, že by sa nad ním zľutoval aj kráľ, keby práve šiel okolo, a až keď nastal večer, obrátil sa mladší brat k domovu, ale keďže svojho zlého brata nechcel a ani nemohol vidieť, spal vonku v stodole.
Zavčasu ráno vzal mladší brat nôž a išiel na pole k mŕtvej krave, aby z nej stiahol kožu, a strávil tam celý deň, a keď sa večer vybral domov, nešiel spať do chalupy, ale opäť do stodoly. Keď sa na druhý deň vybral na pole, aby sa pozrel na svoju úbohú kravu, hodovali na nej húfy vrán a strák, čo ho nahnevalo:
„Len počkajte! Vy mi tu nebudete len tak žrať moju kravu!“ A postavil sa tam s palicou na stráž, aby hneď každú, ktorá sa vráti, zabil, ale vrany a straky sa nevrátili, kým tam stál, len netrpezlivo poletovali dookola, pozerali na to tučné sústo a čakali. Nakoniec si teda mladší brat vymyslel lesť, vzal kravskú kožu, vliezol do nej a ľahol si vedľa kravy, kde nejaký čas bez pohnutia ležal. Vrany a straky nechápali, kam sa podel, ale keď sa nič ďalšie nedialo, zleteli sa zo všetkých strán a kravu sledovali najprv z diaľky, ale keď bolo všade ticho, ich odvaha rástla, až sa konečne odvážili a pustili sa do hodovania. Vtom sa zrazu spod kravskej kože vymrštila ruka, rýchlo schmatla jednu straku a zmizla, zatiaľ čo ostatné vrany a straky sa poplašene vzniesli do výšky. Teraz sa zase rozhostil pokoj, ale bolo to márne, vtáky sa už nevrátili, a tak to nakoniec mladší brat vzdal a svoju úbohú kravu im nechal.
Potom sa vydal na ďalekú cestu do hlavného mesta, aby tam predal kravskú kožu; ulovenú straku vzal so sebou. Do mesta dorazil neskoro večer, a keďže tu nemal žiadnych príbuzných ani známych, nemal sa ku komu uchýliť na noc, a tak sa tu obzeral po domoch, v ktorých sa ešte svietilo, aby tam požiadal o nocľah. Nechcel byť na ťarchu chudobným, ani sa obrátiť na príliš bohatých, lebo tým by sa konanie dobra zdalo ťažké, aj keby radi človeka videli, ťažko by si u seba nechali na noc neznámeho cudzinca. Nakoniec si vyhliadol dom, ktorý sa mu zdal akurát, a zaklopal. Vtom počul vnútri šramot a šuchot a po chvíli zavolal ženský hlas:
„Kto je to?“
„Chudobný pocestný, gazdiná, zmilujte sa a vezmite ma na noc.“
„Ach, milý muž, u nás nemáme voľný ani kútik, inak by sme vás zo srdca radi vzali.“
„Ale gazdiná, kút za pecou je pre mňa dosť dobrý, nebuďte taká nemilosrdná.“
„Poobzerajte sa, dobrý muž, niekde inde, kde vám ponúknu niečo lepšie, ja by som sa musela hanbiť nechať vás nepohodlne ležať za pecou.“
„Milá gazdiná, z toho si nerobte starosti, ja som na smrť unavený, budem dobre spať aj za pecou a hneď zaspím. A okrem toho, ak ma neuložíte, budem mať smolu pri predaji mojej kravskej kože. Veď viete, že keď človeka odoženú od prvých dverí, kde požiadal o nocľah, neprinesie to nikomu šťastie.“ Gazdiná ho naozaj na noc nechcela a bola veľmi nahnevaná, ale keď videla, že sa cudzinec nedá odbiť a len ju zbytočne zdržiava od práce, zložila závoru na dverách a veľmi nepriateľsky ho pozvala ďalej:
„Vy nehanbo, tak poďte rýchlo dnu a bežte sa zbaliť za pec! Ale pamätajte si, ak sa odvážite jediný raz muknúť, tak vás na mieste vyženiem preč!“ Na túto hrubosť nemal mladší brat čo povedať, ale poriadne ho to hlodalo. Bez rečí si vliezol s kravskou kožou a strakou za pec, kde si ľahol a robil, že spí.
Medzitým pokračovala gazdiná v začatom diele. Spod lavice vybrala prasiatko, ktoré tam pri vyrušení ukryla, a dala ho piecť do rúry. Potom vzala veľkú panvicu a smažila lievance, a keď boli hotové, išla ku kredencu a doniesla krčah vína. Zrazu sa otvorili dvere a vošiel pekný mladý muž.
„Ach, pán kantor, už som myslela, že neprídete.“ Potom sa žartovalo a smialo, gazdiná prestrela stôl a chceli sa dať do jedla, keď zrazu niekto silno zabúchal na dvere a žena na svoje zdesenie spoznala, že je to jej muž, ktorý sa vrátil z jarmoku. Skôr než by jeden okom mihol, vyletel kantor zadnými dverami von, gazdiná rýchlo pozbierala zo stola, prasiatko strčila do komína, lievance do rúry a krčah s vínom postavila pod lavicu, potom rozhádzala posteľ, vyzliekla si šaty, zhasla svetlo, ľahla si do postele a robila, že spí. Gazdovi sa čakanie za dverami zdalo dlhé, a tak búchal na dvere, ako by ich chcel rozbiť na tisíc kúskov, a pritom zúril:
„Otvoríš už konečne, ty prekliata ženská?“ Vtedy gazdiná zľaknuto vstala, prišuchtala sa ku dverám a otvorila.
„Ako to, že je tu zrazu taká tma?“ pýtal sa muž, keď vošiel. „Pred chvíľou tu bolo svetla ako v kostole! A prečo si ma nechala tak dlho čakať? Dvakrát som búchal tak, že by to zobudilo aj mŕtveho!“
„Dvakrát? To nie je pravda!“ zvolala žena vzdorovito. „Áno, raz možno, kým som zatvárala dvere do záhrady. Ja som však počula až to posledné klopanie a to ma tak vyľakalo, že sa ešte trasiem po celom tele. Bola by to tvoja vina, keby sa mi niečo stalo!“ S tým si ľahla späť do postele a nechala muža tápať v tme; však aj teraz ľutoval, že bol taký prudký, išiel mlčky k ohňu, kde boli ešte žeravé uhlíky, fúkol do plameňa, zapálil svetlo a postavil ho na stôl. Keď si vyzliekol svoj ťažký cestovný odev, kožuch a rukavice, išiel k posteli a mäkko povedal:
„Ženuška, nemáš pre mňa niečo na jedenie? Som hladný, že by som zjedol vola.“
„Žer chlieb,“ skríkla žena, „ten je pre teba dosť dobrý, bručúň zlostný!“
Takéto zaobchádzanie opäť rozhnevalo gazdu, ale nepovedal ani slovo, išiel ku kredencu, vytiahol si nakrojený bochník a sadol si za stôl. Vtom mladší brat za pecou, ktorý všetko videl a počul, potiahol svoju straku za chvost a ona hlasno zaškrekotala.
„Ženo, čo to bolo?“ zvolal muž. „To je nejaký tulák, ktorého som sa nemohla pre jeho nehanebnú vytrvalosť zbaviť a musela som ho vziať na noc!“ Gazda vzal svetlo a išiel k peci, posvietil si a uvidel cudzinca.
„Čo to tam máte?“ spýtal sa ho. Mladší brat povedal:
„Kúzelného vtáka, ktorý hovorí pravdu!“
„Kúzelný vták! Jemine, niečo také som nikdy nevidel! Nech nejakú tú pravdu povie!“ Tak mladší brat straku štipol, aby zaškrekotala.
„Čo to povedala?“
„V komíne leží na pekáči pečené prasiatko.“
„No, to by mi práve padlo vhod!“ zaradoval sa gazda, zohol sa do komína a na svoje prekvapenie vytiahol ešte dymiace prasiatko, radosť pozrieť! Hneď prestrel a cudzinca pozval k stolu a musel jesť s ním. Keď s tým boli hotoví, gazda povedal:
„Ešte by som si niečo dal. Spýtajte sa toho kúzelného vtáka, kde by sa čo našlo.“ Mladší brat sa nenechal dlho prosiť, a tak im straka vyzradila, že v rúre čaká misa lievancov.
„No to by bolo báječné!“ povedal gazda, siahol do rúry a vytiahol von misu a lievance boli ešte teplé. Tí dvaja si, panečku, pochutnali.
„Teraz by to chcelo niečím zapiť, ale víno žiadne nemám, spýtaj sa toho svojho kúzelného vtáka, kde by sa našlo.“ Kde by? No, bolo pod lavicou. Teraz bol gazda nadmieru spokojný, zatiaľ čo jeho žena sa v posteli takmer zadusila hnevom a zlobou. Keď vypili niekoľko pohárov vína, dostal sa gazda do hovorivej nálady, vychvaľoval kúzelného vtáka a v duchu si myslel:
„Keby si tak mal takého vtáka!“, až nakoniec svojmu hosťovi povedal:
„Počujte, priateľu, nepredali by ste mi svojho vtáka? Pozrite, urobil som dobrý obchod, dám vám celý zárobok!“
„Kdeže, ten nie je na predaj!“ povedal mladší brat. „S jeho pomocou môžem nájsť všetky zakopané poklady.“ Teraz bol gazda ešte žiadostivejší:
„Priateľu, dám vám polovicu svojho majetku! Plesnime si!“ Tak si s ním nakoniec mladší brat plesol:
„Dobre, gazda, že ste to vy, máte ju za tú cenu mať, žiadnemu inému by som ju nepredal!“
Kým takto obchodovali, vonku sa úplne rozodnilo, vtedy gazdiná čulo vyskočila z postele a kričala:
„Nie, to nikdy nedovolím, aby si tomu podvodníkovi dal polovicu majetku za nič!“
„Čo? Podvodníkovi? Za nič?“ zvolal mladší brat pohoršene:
„Gazdiná, na mieste si môžete môjho kúzelného vtáka vyskúšať!“ Vtedy ženu posadol strach, že teraz vyjde najavo jej príhoda s kantorom, a tak stíchla a povedala zmierlivo:
„No, keď je to tak, pre mňa za mňa, tá polovica majetku je vaša.“ Keď gazda videl, že žena súhlasí, uháňal k susedovi, aby si požičal ešte päť tisíc zlatých k tomu tisícu, ktorý priniesol z jarmoku, a mohol cudzincovi zaplatiť skôr, než si to on alebo jeho žena zase rozmyslí. Mladší brat peniaze prepočítal, dal mu svoju straku, na chrbát si hodil kravskú kožu a chcel ísť preč.
„Počkajte, dobrý muž, čo to tu máte?“ pýtal sa gazda.
„Ale to je návnada, na ktorú sa chytajú títo kúzelní vtáci.“ To už chamtivosť gazdu celkom zaslepila, lebo si pomyslel:
„Čo ti pomôže, že máš jedného kúzelného vtáka, keď tomuto tu zostane návnada a môže chytiť tisíc iných. Tú návnadu musíš získať za každú cenu!“
„Milý priateľu,“ povedal mladšiemu bratovi, „vy pre tú návnadu nebudete mať to správne využitie ako ja, predajte mi ju a ja vám dám tú druhú polovicu môjho majetku!“ Mladší brat sa tváril, že sa dlho zamýšľal, ale nakoniec sa nechal gazdom prehovoriť a plesli si:
„No, gazda, že ste to vy, žiadnemu inému by som to nepredal. Teraz však s peniazmi sem, mám naponáhlo!“ Gazda uháňal, aby predal susedom dvor i dom, zatiaľ čo jeho žena behala po izbe ako zbavená zmyslov a volala:
„Ty podvodník! Len počkaj!“
„Mám nechať môjho kúzelného vtáka prehovoriť?“ spýtal sa mladší brat a ona zase stíchla. Za chvíľu pribehol udychčaný gazda s peniazmi a obchod bol uzavretý. Mladší brat si vzal tú hromadu peňazí a vydal sa rovno na cestu do svojej vzdialenej domoviny, kde sa čoskoro stal vďaka svojmu bohatstvu váženým občanom.
Staršieho brata užierala veľká závisť, rád by tiež tak zbohatol, a tak, keď sa dozvedel, ako to nastrojiť, zabil svoju kravu, stiahol ju z kože a potom striehol na straku, jednu naozaj chytil a potom uháňal do najbližšieho mesta, kde straku aj kravskú kožu ponúkal na predaj a chcel za ne pekne okrúhlu sumičku. V meste ho mali za blázna a robili si z neho žarty, takže mal nakoniec okrem straty kravy ešte aj hanbu. A ten hlúpy gazda? No, aj jemu sa čoskoro otvorili oči a pochopil, že nemá žiadneho kúzelného vtáka a žiadnu návnadu na chytanie iných kúzelných vtákov, ale obyčajnú hlúpu straku, akých lieta po svete tisíce, a celkom obyčajnú kravskú kožu. Nakoniec musel ísť aj so svojou hriešnou ženou žobrať, pretože všetok svoj majetok vyhodil oknom. S pravdou sa gazdiná gazdovi nikdy nepochválila, a tak sa tá príhoda musela na svetlo božie dostať vďaka tomu kantorovi, lebo inak by sme o nej nevedeli ani my. Jedno je však isté ..... taká falošná ženská je hrozné zlo, ktoré človeka úplne zničí. Luhať sa jednoducho nemá ....