Slnečník, mesačník, veterník a krásna Uliana

Bol raz jeden kráľ a kráľovná a mali tri pekné dcéry a jedného syna. Raz sa kráľ s kráľovnou vybral na obhliadku svojho hospodárstva. Skôr než odišli z domu, prikázal kráľ synovi, aby sestry dobre strážil a nikomu ich nedal. Syn to sľúbil a kráľ s kráľovnou odišli. ..... Tu druhého dňa na pravé poludnie niekto zaklope na okno a zavolá:
„Janko, Janko, mladý princ, daj mi svoju najstaršiu sestru za ženu!“
Bol to Slnečník. ..... Keď to Janko počul, zavolal najstaršiu sestru a pýtal sa jej:
„Nechcela by si sa náhodou vydať?“
„To by som chcela,“ odpovedala sestra.
„No tak choď!“ povedal Janko, vzal ju, podal oknom von, Slnečník ju posadil do slnečného voza a odviezol si ju domov. ..... Keď sa zvečerilo, zaklopal zase niekto na okno a zavolal:
„Janko, Janko, mladý princ, daj mi svoju prostrednú sestru za ženu!“
Bol to Veterník. ..... Keď to Janko počul, zavolal prostrednú sestru a pýtal sa jej:
„Nechcela by si sa náhodou vydať?“
„To by som chcela,“ odpovedala sestra.
„No tak choď,“ povedal Janko, vzal ju, podal oknom von a Veterník sa vzniesol do povetria a odniesol si ju domov. ..... V noci zase niekto na okno zaklope a zavolá:
„Janko, Janko, mladý princ, daj mi svoju najmladšiu sestru za ženu.“
Bol to Mesačník. ..... Janko zavolal najmladšiu sestru, a akoby vedel, že sa aj ona chce vydať, vzal ju a oknom ju podal von. Mesačník ju vzal za ruku a po striebornom moste ju viedol domov.
Keď sa rodičia vrátili, Janko im vyšiel oproti, ale dcéry neprichádzali; pýtali sa teda kráľ aj kráľovná, kde nechal Janko sestry.
„No, ja som ich všetky tri vydal,“ odpovedal Janko.
„Ach, bože,“ nariekali kráľ aj kráľovná, „a za koho si ich vydal?“
„Najstaršiu som vydal za slnečného kráľa, prostrednú za veterného kráľa, najmladšiu za mesačného kráľa.“
„Keď si ich vydal za takých kráľov, tak dobre,“ povedal kráľ a bol so synom spokojný, len kráľovná sa mrzela, že nemohla dcéram vystrojiť svadbu.
Po nejakom čase povedal Janko otcovi:
„Otče, idem navštíviť svoje sestry, aby som videl, kde sú, ako sa im darí, a okrem toho by som rád aj skúsil svet.“
„No, keď je to tak, nech sa stane po tvojej vôli. Choď len a daj ti pánboh šťastie.“ povedal otec. Ani matka mu nebránila, keď počula, že chce navštíviť svoje sestry.
Išiel teda Janko do sveta; dlho chodil po veľkých pustatinách, hlbokých lesoch, až prišiel jedného dňa na veľkú lúku, na ktorej ležalo samé vybielené ľudské kosti.
„A ktorý čert vás tu pobil?“ pomyslel si Janko, keď prišiel k bojisku a zodvihol jednu lebku.
„Silná panna, krásna Uliana, nás pobila.“ odpovedala lebka.
„A prečo vás pobila?“
„Pretože ju náš kráľ chcel mať a nevedel ju premôcť. Za to nás všetkých naraz pobila svojím mečom, aj kráľa.“ ..... Janko položil lebku a šiel ďalej; prišiel na druhú lúku, videl to isté divadlo; celá lúka bola poukladaná kosťami.
A zodvihol Janko jednu lebku a povedal:
„Kto vás všetkých pobil?“
„Silná panna, krásna Uliana, pobila nás za to, že ju náš kráľ chcel mať a nevedel ju premôcť.“ odpovedala lebka. Janko lebku položil a šiel ďalej. ..... Prišiel na tretiu lúku a tu ležalo mŕtvych tiel ako dreva.
„Och, kto vás všetkých pobil, ľudkovia?“ zvolal Janko, zohnúc sa k jednému telu.
„Pobila nás silná panna, krásna Uliana, pretože ju náš kráľ chcel mať a nevedel ju premôcť.“ odpovedal mŕtvy.
„A kde býva krásna Uliana?“ pýtal sa Janko.
„Za touto dolinou býva v mramorovom zámku,“ odpovedal mŕtvy a zavrel oči. ..... Janko šiel ďalej, a keď prišiel za dolinu, kde ležalo pobité vojsko, uvidel pred sebou krásny mramorový zámok. A vošiel do zámku, vošiel až do siene a nikoho nestretol. V sieni na stene však videl visieť meč, ktorý neustále vyskakoval z pošvy.
„No, keď sa ti chce skákať, poď ku mne.“ povedal Janko, a vytiahnuc ťažký meč, mávol ním vo vzduchu; potom na jeho miesto zavesil svoj a ten si nechal. ..... Sotva ho vrazil do pošvy, vošla do siene krásna Uliana. Poklonili sa jeden druhému a krásna Uliana sa opýtala:
„Prečo si prišiel?“
„Prišiel som s tebou bojovať.“ odpovedal Janko.
„A si taký smelý, že sa opovažuješ so mnou bojovať?“
„Veru som smelý,“ povedal Janko, udrúc si na meč.
„No, keď si taký smelý, zmerajme sily,“ zvolala silná panna, a pribehnúc k stene, vytrhla meč z pošvy, nevšimnúc si, že nie je jej. ..... Janko tiež vytiahol svoj meč, a ako sa panna na neho vrhla, tu ním len ľahko mávol a vyrazil panne meč z ruky, až ďaleko odletel.
„No, už vidím, že si silnejší ako ja,“ povedala krásna Uliana; „zostaň u mňa a budeme spolu žiť.“ Janko hneď súhlasil, lebo sa mu krásna Uliana veľmi páčila. ..... Keď sa tak dohodli, vzala Uliana Janka za ruku a previedla ho cez dvanásť izieb, jednu krajšiu ako druhú, potom ho pohostila všetkým, čo mala najlepšie a najdrahšie, a keď bola hostina za nimi, tešili sa spolu do sýtosti.
Žili takto niekoľko dní šťastne a Janko zabudol, že má navštíviť sestry, zabudol na všetko pri svojej krásnej Uliane. Tu mu ona jedného dňa vraví:
„Môj drahý Janko, musím ťa tu teraz nechať a odísť preč, ale budem sa ponáhľať, aby som sa čo najskôr vrátila späť. Hľa, tu máš kľúč od dvanástich izieb, zabávaj sa zatiaľ, ako vieš, ale len trinástu izbu neotváraj, inak sa ti zle povodí, a mne s tebou.“
Po týchto slovách Janka nechala a zo zámku odišla.
Janko po odchode Uliany v zámku zostal ako telo bez duše. Smutný a mrzutý prechádzal z izby do izby jeden deň, prechádzal druhý deň, ale tretí deň ho už všetko mrzelo a v tej mrzutosti mu padla na um trinásta izba, čo asi je v nej. ..... Vzal teda kľúč a trinástu izbu otvoril. ..... Tu vidí sedieť ohnivého draka, šarkana, pripútaného tromi obručami.
„Čo tu robíš?“ pýtal sa ho Janko.
„Veď vidíš, že som tu pripútaný.“
„A kto ťa sem pripútal?“
„Však ti poviem, len sa nado mnou zmiluj a prines mi najprv krčah vína z toho posledného suda; mám veľký smäd,“ prosil šarkan. ..... Dobrý Janko šiel a krčah vína mu priniesol. ..... Ako šarkan víno vypil, spadla z neho jedna obruč.
„Máš u mňa jeden život,“ povedal šarkan Jankovi a prosil ho, aby mu doniesol ešte krčah vína. Janko mu doniesol, a keď druhý krčah vypil, spadla z neho druhá obruč.
„Máš u mňa dva životy.“ povedal zase šarkan, „ale prines mi ešte jeden krčah vína a potom ti budem rozprávať.“
Keby bol Janko vedel, čo v tom je, nebol by šarkanovi víno nosil, ale nevedel, a preto mu aj do tretice víno doniesol. ..... Keď šarkan vypil tretí krčah vína, spadla z neho aj tretia obruč, a vtom do dverí vstupovala krásna Uliana. Šarkan sa zachechtal, schmatol Ulianu, a kým sa Janko spamätal, sadol si s ňou na tátoša, ktorý na jeho zavolanie vybehol zo stajne, a zo zámku s ňou zmizol.
Bolo Jankovi čo ľutovať! Takmer plačúc a celý nahnevaný sám na seba, že naletel šarkanovi, odišiel zo zámku a vydal sa na cestu k švagrovi Slnečníkovi, dúfajúc, že sa u neho niečo dozvie o svojej krásnej neveste.
Dlho musel ísť, kým prišiel k slnečnému kráľovi. ..... Keď k nemu prišiel, nebol doma, ale kráľovná, jeho sestra, ho s nevýslovnou radosťou prijala a hneď sa ho vypytovala na otca, na matku, a keď tak spolu besedovali, prišlo Slnko domov.
„Čuchy, čuchám ľudinu, koho tu máš?“ pýtal sa Slnečník.
„Veď je tu môj bratček.“ povedala sestra.
„No, keď je to tvoj bratček, môj je to švagrík,“ povedal Slnečník a hneď Janka vítal a rád ho videl; sestra im pripravila dobrú večeru a pri večeri sa Janko pýtal švagra, či nevie o krásnej Uliane. Slnečník o nej nevedel, povedal však švagrovi, že azda druhý brat, Mesačník, o nej vedieť bude, aby sa k nemu zastavil. ..... Ako bolo po večeri, Janko sa hneď vydal na cestu k švagrovi Mesačníkovi, nedajúc sa od sestry zdržiavať.
Keď prišiel k Mesačníkovi, ten práve chcel vychádzať, ale keď uvidel švagra, zdržal sa, aby ho privítal. Sestra ho bozkávala a nedala mu ani na chvíľu prísť k slovu; až konečne predsa len na jej otázky odpovedal, a obrátiac sa k švagrovi, pýtal sa ho, či nevidel jeho krásnu Ulianu.
„Nie, tú som naozaj nevidel, ale najskôr ti povie brat Vietor, veď on každý kútik prefúka. Môžeš ísť so mnou kúsok, možno ho nájdeš doma.“
Janko sa len trochu občerstvil a potom sa vydal so švagrom na cestu.
Práve švagra Veterníka stretli, keď šiel domov odpočinúť si. ..... A pozdravili sa navzájom; Mesiačik však šiel hneď ďalej a Janko začal rozprávať švagrovi Veterníkovi svoju nehodu a pýtal sa ho, či nevie o jeho krásnej Uliane.
„Veru viem,“ odpovedal Veterník, „ohnivý šarkan ju má vo svojom ohnivom dvore; musí tam ťažko pracovať a naveky v horúcej vode drhnúť a prať. Veď ju každý deň ochladzujem.“ Janko mu za to ďakoval a pýtal sa ho, ako by sa k nej mohol dostať. .....
„Nuž, poď so mnou domov, a keď sa občerstvíš, dám ti koňa, ktorý ťa tam donesie.“ povedal mu Veterník.
Išiel Janko so švagrom; keď sa s treťou sestrou pozdravil a potešil a keď ho pohostila, sadol na koňa, čo mu švagor dal, a poďakovavší sa im rýchlo uháňal, spoliehajúc sa na koňa, že ho zanesie na pravé miesto, ako mu švagor povedal. ..... Skutočne ho kôň aj zaniesol do dvora ohnivého šarkana, a práve stála jeho krásna Uliana pri studni a prala šaty v horúcej vode. ..... I vykríkol od radosti, zoskočil z koňa, chytil ju, a hneď sa s ňou opäť vyšvihol na koňa a hnal sa preč. ..... Ale načo je to dobré, keď bol šarkanov tátoš rýchlejší ako vietor!
Šarkan si práve po jedle oddychoval, keď tu počuje tátoša erdžať a búchať nohami. „No, čo ti je?“ kričal naňho šarkan, „nemáš seno ako zlato a vodu ako víno?“
„Mám seno ako zlato, vodu ako víno, ale krásna Uliana je preč!“ odpovedal. ..... Tu vyskočil šarkan, akoby ho strelil, ale tátoš naňho zavolal:
„Hodinu spi, hodinu tabak fajči a ešte ich dohonime!“ Šarkan sa upokojil; hodinu fajčil, hodinu spal, a až potom sadol na tátoša; tátoš sa vzniesol a za niekoľko okamihov boli u Janka.
Šarkan mu vytrhol krásnu Ulianu. „Mohol by som ťa teraz roztrhať na kusy, ale máš u mňa jeden život za to, že si ma vyslobodil. Ak sa však ešte raz v mojom dvore ukážeš, druhý život ti nedarujem.“
Kým mu Janko mohol odpovedať, zmizol mu z očí. ..... Plačúc sa vrátil k švagrom, aby ich požiadal o radu.
„Môj milý švagor,“ povedal Veterník, „keby si chcel krásnu Ulianu šarkanovi uniesť, musel by si mať takého tátoša, ako je šarkanov, inak mu neujdeš.“
„Ach, kdeže ja nájdem takého tátoša, azda je jediný na svete!“
vzdychol si Janko.
„Ale kdeže,“ povedal Veterník, „jedna zlá čarodejnica, bosorka, má za morom brata šarkanovho tátoša, ktorý je ešte rýchlejší ako on.“
„A nemohol by som ho dostať?“ zaradoval sa Janko.
„Ba, mohol by si ho dostať, keby si k tej bosorke išiel a čo ona od teba bude žiadať, vykonal. ..... Ale ťažko s ňou vydržíš, lebo už mnoho junákov zahubila.“
„Zahubila, nezahubila, ja k nej predsa pôjdem,“ povedal Janko odhodlane. ..... Keď videli švagri, že Janko inak nedá, dali mu každý malú palicu; Slnečník mu dal zlatú, Mesačník mu dal striebornú a Veterník dutú. A povedali mu:
„Keď budeš potrebovať našu pomoc, zarazíš palicu do zeme a hneď bude jeden z nás pri tebe.“
Janko im poďakoval a chcel sa ponáhľať ďalej, ale Veterník ho zdržal a povedal:
„Milý švagrík, keby si tam chcel ísť pešo, ani za rok by si tam nedošiel; zatiaľ by sa krásna Uliana utrápila. Sadni si teda na moje krídla, aby si tam bol čo najskôr!“
S radosťou Janko švagra poslúchol a ten ho v krátkom čase preniesol cez hory doly, cez more, až neďaleko k bosorkinmu dvoru. Stará bosorka stála na dvore, keď Janko vošiel do brány.
„Čo tu hľadáš?“
vyštekla naňho.
„No, čo by som tu hľadal, hľadám si službu,“ odpovedal Janko.
„Službu, a vieš pásť kone?“
pýtala sa stará, meriac ho od hlavy po päty jedovatým pohľadom.
„Prečo by som nevedel, samozrejme, že viem,“ odpovedal Janko.
„No keď vieš, zostaň u mňa v službe; budeš pásť tri pekné kone, keď ich tri dni dobre napasieš, dostaneš odmenu, akú len budeš žiadať; ale keď ti ujdú, hlavu ti zrazím,“ tak povedala bosorka; Janko však predsa zostal.
Ráno vyviedla bosorka na dvor tri krásne kone, aby ich šiel pásť, a to boli jej tri dcéry. Janko ich vzal a hnal na pašu a myslel si:
„Aká by to bola práca, aby som tri kone nenapásol?“
Ale čoskoro sa presvedčil, aké to kone vedie na pašu. Sotva ich na pašu prihnal, premenili sa mu na holuby a frrrr všetky tri do povetria! „No, vy ste mi pekné kone, vás aby čert pásol!“ hovoril si Janko, smutne sa za nimi pozerajúc, ako si v oblakoch krúžia. ..... Tu mu napadli švagri, a hneď strčil dutú palicu do zeme; v tom okamihu priletel k nemu Veterník:
„Čo žiadaš, švagrík?“
„I aby do baby ..... prikázala mi kone pásť; priviedol som ich na pašu a v okamihu sa zmenili na holuby a teraz pozri ..... kde sú!“
povedal Janko švagrovi, ukazujúc hore, kde tri holuby vysoko vo vzduchu sa vznášali.
„Hneď ti ich zaženiem,“ povedal Veterník a podávajúc Jankovi uzdu dodal:
„Keď priletia dolu, hoď na ne uzdu a hneď sa ti premenia na kone a môžeš si ich odviesť domov.“
Po týchto slovách Veterník zmizol a náhle sa strhla víchrica, s holubmi začal víchor vo vzduchu zmietať, až im krídla slabli, potom ich chytil a dolu na zem pritlačil k Jankovým nohám, ktorý hneď uzdu na ne hodil. V tej chvíli sa stali zase koňmi a od neho sa už nepohli; keď bol čas ísť domov, doviedol ich na uzde až do dvora a bosorke ich odovzdal; uzdu si však vzal a nechal u seba. Divné bolo bosorke, že Janko priviedol kone domov, nepovedala mu však nič.
Druhý deň ráno vyviedla mu zase tie tri kone na dvor a poslala ho na pašu, prikazujúc mu, že ak ich nechá ujsť, hlavu mu zrazí. Janko hnal kone na pašu, ale bol už na ne pozorný. Ako ich na pašu prihnal, tu sa za malú chvíľu rozbehli, a premenivšie sa na kačice, doprostred jazera vleteli. Janko bez meškania zastrčil do zeme striebornú palicu a Mesačník bol pri ňom.
„Čo žiadaš, švagrík?“ pýtal sa Janka.
„Eh, hrom aby do baby udrel, prikázala mi kone pásť. ..... Keď som ich na pašu priviedol, pozri, čo sa stalo!“ povedal Janko, ukázav švagrovi na jazero.
„Nestaraj sa, privediem ich na sucho.“ odpovedal Mesačník a odchádzajúc od Janka šiel k jazeru, pustil doň bielu šatku a všetka voda sa do šatky vtiahla. Kačice zostali na suchu a Janko pribehol, hodil na ne uzdu a v tej chvíli sa stali koňmi a od Janka sa nepohli. Keď bol čas, hnal ich domov. Druhý deň bolo bosorke ešte divnejšie, keď Janko zase kone domov priviedol, nepovedala mu však ani slovo, dala mu jesť a robila, akoby bola s ním nanajvýš spokojná.
Tretí deň ráno vyviedla mu zase kone na dvor, aby ich šiel pásť. A viedol ich na pašu, zvedavý, ako ho zase budú klamať. Len čo prišli na pašu, premenili sa na smreky, vysoké, mocné. Janko dlho neuvažujúc zastrčil do zeme zlatú palicu a švagor Slnečník stál pri ňom. „Čo žiadaš, švagrík?“ pýtal sa Janka.
„Prikázala mi bosorka, mor aby ju zachvátil, kone pásť, a len čo som ich sem priviedol, zmenili sa naraz na smreky. Pozri sa, ako tu stoja, čo s nimi môžem pohnúť?“
„No, však ja ti s nimi pohnem, len počkaj,“ povedal Slnečník, „až potom prídeš domov, bude sa ťa bosorka pýtať, čo si žiadaš za službu, ty si však nežiadaj nič iné ako koňa, čo sa váľa na smetisku.“
Po týchto slovách začal Slnečník na smreky tak páliť, že z nich hneď ihličie spálené dolu padalo a kôra sa pukala. Keďže nemohli vydržať v tej páľave, premenili sa na kone a Janko rýchlo uzdu im prehodil a domov ich viedol.
Bosorka sípala jedom, keď aj tretí deň kone Janko priviedol; nedala to však na sebe poznať a povedala Jankovi:
„Dobre si pásol; chcem sa ti teraz za to odmeniť. Povedz, čo si žiadaš?“
„Dajte mi, povedzme, tamtoho vychudnutého koňa, čo sa váľa na smetisku.“
„Eh, aký si blázon, čo chceš počať s takou herkou, veď jej prikrývku sedem rokov sliepky špinia. Môžem ti dať pekného koňa a zlatý postroj naň!“
„Ej, mne stačí to, čo sa len tak váľa, len mi tú herku dajte, nič iné nežiadam,“ odpovedal Janko.
„Tak si ju vezmi, ale skôr, než odídeš, podojíš tri kobyly,“ povedala bosorka a zlým okom na Janka pozrela.
„No, prečo by som nepodojil, veď to nie je veľká práca.“ odpovedal. Bosorka sa uškrnula a odišla po koňa. Tu chudý koník zo smetiska zavolal na Janka:
„Janko, Janko, mladý princ, šikovnú kašu si zjedol, keď si ma chcel. Keď kobyly podojíš, budeš sa musieť v mlieku okúpať, ale skôr si na mňa zavolaj, než do kúpeľa sadneš.“
Vtom priviedla bosorka tri kobyly na dvor k veľkej kadi a Jankovi prikázala, aby tie kobyly do tej kade podojil. ..... Janko urobil, čo mu kázala. Keď ich mal podojené, prikázala mu bosorka, aby sa v tom mlieku okúpal. „No, keď sa mám okúpať, dobre, okúpem sa, ale nech ten môj úbohý kôň pri mne stojí, pretože si chcem po kúpeli hneď naň vysadnúť.“ povedal Janko.
„To sa ti môže stať, len si ho zavolaj!“
povedala bosorka a len sa tak uškŕňala.
„Hej, koníčku na smetisku, poď sem ku mne!“
vykríkol Janko na koňa, ten potkýnajúc sa, akoby ho ani nohy uniesť nemohli, sa k Jankovi priblížil a ku kadi sa postavil. Ako skočil Janko do kade, začalo sa mlieko v tom okamihu s bublaním variť. Nebol by Janko živý z neho vyliezol, keby nebolo koníka. Ten sklonil hlavu do kade a jedným dychom vtiahol všetku horúčavu do seba. Mlieko vychladlo a Janko sa pekne okúpal a krajší bol ako predtým.
Keď bosorka, mysliac, že sa Janko v mlieku uvarí, uvidela ho z kúpeľa vychádzať ešte krajšieho, zostala užasnutá. „Keď on taký pekný z kúpeľa vyšiel,“ hovorila si, „môžem sa aj ja okúpať a krásna byť a Janka za muža si vziať.“
Po týchto slovách vliezla bosorka hneď do mlieka; ale vtom sklonil kôň hlavu do kade a všetku horúčavu, čo predtým do seba vtiahol, do mlieka pustil, že zovrelo. Bosorka sa uvarila a Janko, rýchlo vsadnúc na koňa, zo dvora uháňal.
Keď prišli k jednému potoku, kôň sa zastavil a povedal Jankovi:
„Zosadni zo mňa a očisti ma.“
Janko zoskočil hneď dolu a dal sa koňa v potoku čistiť, odhodiac z neho prikrývku, ktorú sliepky sedem rokov špinili. Keď ho pekne očistil, vyliezol kôň z potoka a Janko vykríkol od radosti nad jeho krásou. Už videl, že má tátoša. Srsť jeho sa leskla ako zlato, a keď hrivou pohodil, akoby mu jasné blesky okolo hlavy lietali.
„Očisti aj prikrývku!“
prikázal tátoš Jankovi. ..... Janko omočil prikrývku v potoku, a keď ju vytiahol, bola zo zlatohlavu, diamantmi vykladaná.
„No a teraz si sadni na mňa a dobre sa drž!“
povedal tátoš, keď naň Janko prikrývku položil. Janko sa s radosťou naň vyšvihol, tátoš sa odrazil od zeme, až sa zem zaiskrila, a do povetria sa zdvihnúc rýchlejšie ako vietor letel k ohnivému dvoru. ..... Práve stála zase krásna Uliana pri studni, oplachujúc šaty v horúcej vode, ktorú jej vetrík chvíľami schladzoval, ..... keď tu zrazu priletí Janko na tátošovi.
„Poď, krásna moja milá, nech ťa vyslobodím, pretože teraz nás už tá hrôza nedohoní.“ povedal Janko, keď tátoš pri studni zastavil.
Ale Uliana sa zdráhala. .....
„Ach, veď on by nás zase dostihol a roztrhal by ťa; uteč, duša drahá, aby ťa nepočul, a mňa už tu nechaj.“
Ale Janko zoskočil z tátoša, svoju krásnu milú si objal, na tátoša k sebe ju posadil a v tej chvíli ich na dvore nebolo. Tu šarkanov tátoš zaerdžal, až sa to po dvore rozľahlo, a nohou zabúchal, až zem pod ním zadunela.
„Čo ti je, tátošík?“ kričal naňho šarkan, „či nemáš seno ako zlato, vodu ako víno?“
„Mám seno ako zlato, vodu ako víno, ale krásnu Ulianu ti Janko princ odniesol.“ odpovedal tátoš.
„Eh, môžem ešte hodinu spať, hodinu tabak fajčiť, a ešte ich dohonime.“ zvolal šarkan.
„Nesmieš hodinu spať, ani tabak fajčiť, a ešte ich nedohonime, pretože ich nesie môj mladší brat, ktorý je rýchlejší ako ja!“ odpovedal tátoš.
Tu šarkan vyskočil, sadol na tátoša a za unikajúcimi sa pustil, ktorých už nebolo vidieť. A zobral tátoš všetku svoju silu a ako vietor letel za bratom; už ho vidí, už ho dobieha. Šarkan kypí od zlosti, bodá tátoša, aby ešte rýchlejšie letel, už si v duchu chystá niekoľko smrtí pre Janka a krásnu Ulianu, vtom volá mladší tátošík na staršieho, šarkanovho:
„Nehoň brat brata, tátošík tátošíka, striasni čerta a poď s nami!“ Ako to tátoš začul, striasol sa a šarkan z neho po hlave zletel do priepasti. Na voľného tátoša si sadla krásna Uliana a brat vedľa brata unášali tátošíci milencov do ich domova.
Starý kráľ, Jankov otec, dal už dávno zámok modrým súknom potiahnuť, lebo ľutovali oni aj kráľovná svojho syna, nedúfajúc, že ho viac uvidia. A tu on, hľa ..... na tátošíkoch aj s krásnou nevestou k zámku sa nesú! Radosť nad radosť, po celom kráľovstve. Hneď modré súkno strhali, červeným zámok potiahli, oslavovala sa slávna hostina a potom starý kráľ vyhlásil Janka za kráľa a každý mal, čo si želal.