Bludný Holanďan

Nórsky kupec Daland sa asi pred sto rokmi vracal na svojej lodi do vlasti. Dlho sa plavil po mori, pristával v cudzích prístavoch, predával, nakupoval a ukladal peniaze do kovanej truhlice v podpalubí. Posádka sa už tešila, kedy zase vystúpi doma na pevnú zem a každý objíme svojich drahých, ženu a deti, alebo matku a sestru.
„Zajtra už budem sedieť v krčme U ráhna,“ tešil sa jeden z námorníkov. „Nad naše pivo nič nie je.“
„Len aby nás v poslednej chvíli nezastihla búrka,“ povedal druhý. „Vidíš tamten mrak na obzore? Nepáči sa mi.“
Mrak sa blížil a rástol každou hodinou. Bolo to neklamné znamenie blížiacej sa búrky. Dalandova loď sa od tej chvíle podobala vtáčaťu prenasledovanému morským orlom.
„To by nám tak ešte chýbalo,“ zahrmel kormidelník, „búrka v poslednej chvíli, keď máme domov na dosah!“
„Možno to nie je mrak, možno sú to plachty lode Bludného Holanďana,“ povedal ktosi žartom, ale nikto sa tomu nezasmial.
Vedeli, čo by to znamenalo.
Podľa dávnej povery križoval more prekliaty koráb holandského kapitána, ktorý bol za svoje rúhanie odsúdený naveky blúdiť po slaných vlnách. Mal mať čiernu loď s krvavými plachtami a jeho posádku netvorili živí, ale duchovia utopených námorníkov. A žiadna loď, ktorá zazrela Bludného Holanďana, už nikdy nedoplávala k brehom.
„Vlani sa z búrky nevrátila loď Svätá Markéta. Jediný muž, ktorý sa zachránil z celej posádky, potom rozprával, že sa k lodi blížil obrovský čierny mrak, ale z väčšej blízkosti vraj rozoznali čiernu loď s krvavými plachtami, a na palube nebol nikto, čierna loď sa vraj držala stále v rovnakej vzdialenosti, za Svätou Markétou, kým neprišla búrka. No, a ako to dopadlo, viete,“ rozprával kormidelník.
Od tej chvíle všetci úzkostlivo pozorovali čierny mrak a čakali, kedy v ňom spoznajú loď. Ale bol to naozaj len mrak. Zato bol predzvesťou nezvyčajne krutej búrky, ktorá ich dostihla k večeru posledného dňa plavby. Celú noc sa nesmierne vlny pohrávali s Dalandovou loďou, akoby to bola škatuľka od zápaliek. Strašné spúšte vody sa prelievali cez palubu a vnikali až dolu do podpalubia, kde bolo čerpadlo neustále v činnosti. Sťažeň sa chvíľami takmer dotýkal hladiny, ako sa loď nakláňala, a plachty boli napnuté na prasknutie. Niektoré plachty víchrica odtrhla a odniesla na šíre more ako kusy odtrhnutého papiera. S námahou sa námorníkom podarilo spustiť plachty, aby sa loď nepreklopila. Bez plachiet však loď nemohla plávať. A tak sa len zmietala ako bezmocná hračka vĺn.
Mali šťastie. Búrka sa prehnala a už len svojím cípom hodila Dalandovu loď k brehom, kde sa koráb ocitol v pomerne pokojnej zátoke. Pokladali to takmer za zázrak. Spustili kotvu a rozhodli sa dočkať rána. Niektorí zátoku spoznali. Tvrdili, že je sotva sedem míľ od ich prístavu. Kapitán Daland vystúpil na breh. Široko-ďaleko nevidel v tmavom okolí jediné svetielko. Pobrežie sa zdalo pusté. Nedalo sa nič robiť, museli zostať na lodi a dočkať úsvitu. Dúfali, že sa cez noc búrka utíši a plavba domov bude pokojná.
Posádka sa uložila na spánok. Len kormidelník zostal na korme ako hliadka.
„Daj pozor a nezaspi,“ prikazoval mu Daland. „Keby búrka zosilnela a zasiahla aj sem, bolo by lepšie vyplávať znova na more a prečkať noc tam.“
„To tak, aby nás mal Bludný Holanďan na muške!“ zasmial sa kormidelník.
„Len nebuď domýšľavý, ako bol ten nešťastník.“
„Myslíte, kapitán, že to bola taká veľká vina, za akú bol potrestaný? Že chcel prekonať víchricu, ktorá mu znemožňovala obísť skalisko? Je na tom niečo také zlé?“
„Hovorí sa, že to nebolo za jeho húževnatosť, ale za to, že preklial nebesá i zem.“
Kormidelník prikývol. „Viem. A zaprisahal sa vraj, nech naveky pláva po všetkých moriach ako duch, ak neprekoná tú víchricu. Lenže, kapitán, ktorý námorník nenadáva, keď je v úzkych, a nevypustí z úst silnejšie slovo, keď ho chce búrka poslať ku dnu?“
„Veď v tej povesti sa mu priznáva nádej na vykúpenie,“ dodával Daland.
„O tom neviem, kapitán,“ zdvihol kormidelník zvedavo obočie. „A aká je tá nádej?“
„Vždy raz za sedem rokov smie Bludný Holanďan zakotviť a vystúpiť na pevnú zem a hľadať vernú lásku. Keď ju nájde, bude zbavený kliatby a môže dožiť svoj život ako človek, akým býval.“
„A keď tú vernú lásku nenájde?“
„Musí zase ďalších sedem rokov križovať more ako prízrak.“
„To sa úbožiak nahľadá!“ obrátil to kormidelník na žart. „Nájsť vernú lásku v našich časoch, to je ťažšie ako nájsť zlatý poklad. Iba ak by to bola vaša dcéra Senta, tá predsa môže slúžiť za vzor poctivého dievčaťa ..... “
Kapitán už nepočúval. Odišiel sa tiež uložiť na spánok.
Noc nebola pokojná. Vietor fičal v ráhnoví, akoby tam skučal zástup duchov, a vlny, ktoré prenikali do zátoky zo šírého mora, oblizovali loď ako chladné plamene, podobné čiernym jazykom morských príšer. Kormidelník sa striasol. Nevedel, či od strachu alebo od chladu. „Ech, čo!“ mávol rukou, „veď sa nebudem desiť. Bludný Holanďan! Pekná povedačka, ale vymyslená starými námorníkmi, keď si krátili dlhú chvíľu!“
Aby sa zohrial, odpil si z fľaše a na zahnanie strachu si polohlasne zaspieval veselú námorníckú.
Oči sa mu začali privierať. Spánok sa plazil ako čierna mačka a sladko ho bral do náručia. Kormidelník zaspal.
Snívalo sa mu o Bludnom Holanďanovi. Snom sa mu mihla aj bledá tvár kapitánovej dcéry Senty. Videl čiernu loď, ale jej plachty neboli čierne, ale krvavé, a vo sne odháňal loď rukami. Chvíľami sa mu vydral z úst zadúšaný výkrik.
Nemohol vidieť, že do zátoky vplávala nová loď.
Hoci dul vietor a more sa vlnilo, loď plávala, akoby sa po zrkadle posúvala čierna labuť, hračka pre deti. Pôsobilo to strašidelným dojmom, najmä keď na palube nebolo živej duše. Loď bola čierna a plachty mala krvavo červené. Priplávala k brehu čo najbližšie, ako len bolo možné, a reťaz s kotvou zarachotila sama od seba. Loď zostala stáť, prázdna, mŕtva.
Bola polnoc.
Konečne sa na palube objavila postava muža. Bol odetý načierno v šatách, aké sa nosili pred sto rokmi. Mal čierne fúzy a čierne oči a celý pôsobil dojmom čierneho havrana. Niekoľkokrát prešiel palubu tam a späť, zahľadel sa chvíľu na susednú Dalandovu loď a potom opäť zostúpil do podpalubia.
Do rána sa už nedialo nič zvláštne.
Kapitán Daland sa prebudil prvý. Už nemohol spať. Tešil sa domov a mal starosť, aby bol zvyšok plavby šťastný. Vystúpil na palubu, sotva sa začalo brieždiť. Prvé, čo uzrel, bol driemajúci kormidelník.
„Tomuto hovoríš hliadka?“ zalomcoval spáčom, ktorý nechápavo otvoril oči.
„Ehm ..... hm ..... len pred minútkou sa mi zlepili oči, kapitán, sám neviem ako,“ ospravedlňoval sa Dalandovi.
„A čo táto loď, tú si nevidel?“
„Tá tu nebola, kapitán, ešte pred minútkou.“
„Rýchla loď, ktorá dokáže počas jedinej minúty pristáť a spustiť kotvu?“ mračil sa Daland na kormidelníka. „Aká je to vôbec loď? Takéto sa dnes nestavajú. Má tvar lode z minulého storočia.“
„A na palube nie je živáčika ..... “ upozorňoval kormidelník. „Ako sem mohla takto priplávať? Aby to tak bol ..... “
„Mlč!“ zastavil ho Daland. „Len žiadne povedačky. A okrem toho už niekoho vidím.“
Obaja zbystrili pohľad. Z podpalubia vedľajšej lode pomaly stúpal po schodíkoch na palubu načierno odetý muž.
„Haló, kamarát,“ priložil Daland ruky k ústam, „odkiaľ plávate?“
Čierny muž pomaly pristúpil k zábradliu a mlčky sa zadíval na oboch plavcov. Nepovedal ani slovo, len čierne oči mu horeli podivným ohňom. Dalandovi i kormidelníkovi bolo z toho úzko.
„Odkiaľ plávate? A kam?“ zvolal opäť Daland na čierneho muža. „Haló, počujete ma?“
Čierny muž sa bez slova otočil. Zamieril k mostíku, ktorý bol spustený z paluby na breh, a pomaly, akoby kráčal po vode, zostupoval na pevnú zem. Tam zostal stáť a čakal.
Kapitán Daland pochopil, že s ním chce neznámy hovoriť. Zostúpil tiež z lode a došiel k čiernemu mužovi.
Muž mu podal ruku. Bola studená a jemná, celkom nie ruka zvyknutá na drsnú prácu. Daland mu ju stisol a srdečne začal rozhovor:
„Som rád, že ste človek z mäsa a krvi. Môj poverčivý kormidelník už bol ochotný vidieť vo vás Bludného ..... “
„Mlčte, prosím,“ prerušil ho čierny muž zdvihnutím ruky. „Nerád počúvam to meno. Inak však pochádzam z Holandska a aj táto loď je holandská, hoci, ako ste asi poznali, staršieho typu. Smiem vás pozvať na palubu?“
Zaviedol váhajúceho Dalanda na svoju loď, zostúpil s ním do podpalubia a otvoril dvere jednej z kajút. Každá doska, ako šli, nepríjemne vŕzgala, akoby držala len na zhrdzavených klincoch. Nikde nestretli človeka. Daland prekročil prah kajuty a ostal ohromený.
„Aké poklady!“ zvolal, „to je neuveriteľné, kapitán ..... Mimochodom, moje meno je Daland, kupec a kapitán. A vaše?“
Neznámy akoby prepočul, čo Daland hovoril.
Ukázal na nahromadené zlato, skvosty a perly a povedal chladne:
„Toto je len nepatrná časť môjho bohatstva, ale môže byť kedykoľvek vaše ..... s jednou podmienkou, samozrejme. Ak mi dokážete pomôcť.“
Daland odhadoval cenu tých perál, zlatých krížov a svietnikov, prsteňov, ale nemohol sa dopočítať. Všimol si, že kríže boli väčšinou pokrivené, ale čo na tom záležalo, keď zlato bolo ryzie.
Pozrel sa rozpačito na čierneho muža, o akú podmienku pôjde.
Neznámy pokračoval:
„Som sám ..... a moje bohatstvo mi nie je na nič, keď ..... “
„Keď?“ opakoval Daland.
„Budete sa čudovať, že je to podobné ako v tej povesti, ale aj ja hľadám vernú ženu, ktorá by chcela zdieľať môj život,“ pokračoval cudzinec ponurým hlasom. Bolo vidieť, že sa mu to nehovorí ľahko. „Neviem však, či máte sám dcéru ..... “
„To mám, pane ..... ech ..... ako ste hovoril, že sa voláte?“
Ale opäť sa kapitán nedočkal odpovede. Čierny muž si len položil ruku na prsia a vydýchol si.
„Máte dcéru, aké šťastie ..... “ opakoval.
„Senta sa volá, a je ..... je voľná ..... “ dodal rýchlo Daland. Trochu zrozpačitel, pretože celkom voľná nebola, bol tu Erik, pokladaný za jej snúbenca, ale v duchu nad tým Daland mávol rukou a Erika bez ľútosti obetoval.
„Vaše slová sú pre mňa balzamom,“ povedal vážne čierny muž. „Ide ešte len o to, či by ste vy ako otec boli ochotný dať mi ruku svojej dcéry ..... ak bude, samozrejme, súhlasiť aj ona ..... “
„To ..... by som musel ..... zvážiť ..... “ koktal kapitán Daland, zrazu posadnutý myšlienkou, že to bohatstvo, ktoré uvidel, musí získať za každú cenu. „Ale iste ..... rátajte s tým ..... všetko sa podvolí ..... Senta je poslušná dcéra a moje slovo už máte.“
„Dobre si rozmyslite, čo hovoríte, kapitán,“ varoval cudzinec.
„Už je rozhodnuté,“ usmial sa kapitán a veľmi srdečne povedal:
„Moja dcéra sa vám bude páčiť, buďte bez starosti. Je krásna a miluje more, bude ozdobou na vašej lodi. Uvidíte ju skoro, len čo sa obráti vietor.“
„A ten sa už mení,“ poznamenal chladne cudzinec. „Nestrácajme čas.“
Kapitán Daland sa vrátil na svoju loď, kde už prebudení plavci pripravovali všetko na vyplávanie. Zarachotila kotviaca reťaz, ráhna zaškrípali, plachty sa natáčali do vetra. Loď pomaly vyplávala zo zátoky.
Kormidelník sa obrátil a upieral pohľad na čiernu loď. Koráb s krvavo červenými plachtami nasledoval Dalandovu loď bez hluku a pomaly. Ale čo mrazilo krv v žilách, bola skutočnosť, že na palube nebolo vidieť jediného lodníka. Len čierny muž pokojne a ponuro stál na prove a hľadel dopredu. Kormidelníkov pohľad sa stretol s Dalandovým, ale kapitán len pokrčil plecami. Karhavo povedal kormidelníkovi:
„Len žiadne bájky a strašné historky. Ten muž je človek z mäsa a krvi, presvedčil som sa o tom.“
Kormidelník teda mlčal. Ale myslel si:
„To je mi do čerta čudné, ako dokáže vypraviť loď na cestu? To som ešte nepočul, že by na to stačil jeden človek, a ešte k tomu nehybný.“
Ale nutnosť riadiť loď zmenila jeho myšlienky. Aj ostatní plavci sa upokojili, keď videli, že čierna loď pláva za nimi stále v rovnakej vzdialenosti. To by predsa loď Bludného Holanďana nerobila, vraveli si. A napokon bolo po búrke, bol pokojný, pekný deň.
Prístav bol na dohľad.
Vo vysokom dome medzi stromami na brehu vyhliadali jeho obyvatelia loď. Boli to Dalandovi priatelia a známi, námorníci i ľudia z prístavu, a aj jeho dcéra, krásna Senta. Správa o tom, že sa Daland vracia, prišla skoro po úsvite. Všetci sa tešili, že si more pri včerajšej búrke nevyžiadalo novú obeť. Tí, čo mali ďalekohľady, hlásili aj podivnú čiernu loď plávajúcu za Dalandovou. Vzbudzovalo to najrozličnejšie dohady.
V prístave stál zástup zvedavcov. Medzi nimi aj mladý poľovník Erik, ktorý sa o chvíľu rozbehol k Dalandovmu domu. Sem mierili všetky jeho túžby, pretože miloval Sentu. Bolo vidieť, že sa v tých miestach nepohybuje prvýkrát.
Prešiel záhradou, vystúpil po schodoch a otvoril dvere do veľkej siene, kde stála vysoká kachľová pec a steny boli obložené drevom. Kam oko pozrelo, viseli námorné mapy. V čele siene bol zavesený veľký obraz v starobylom ráme, predstavujúci mladého muža v čiernych šatách. V sieni nebolo ticho. Všade šumeli dievčenské hlasy a vrčali kolovrátky. Senta bola medzi dievčatami a tiež priadla, ako všetky ostatné ženy a dievčatá. Radosť z návratu Dalandovej lode sa pretavila do veselých piesní, ktoré sa rozliehali aj cez zatvorené okná do záhrady. Od všeobecného veselia sa odrážali dve bledé tváre.
Jedna bola Sentina, druhá nepatrila živému, pretože to bola tvár mladého muža v čiernom na obraze.
Ten obraz tu visel odjakživa. A už v detstve upútaval Sentinu pozornosť. Smutný pohľad čiernych očí a bledá tvár mladého muža ju znepokojovali. Dlhé chvíle stávala pred obrazom a pozorovala ho. Niekedy s ním aj hovorila. Bolo jej toho smutného mladého muža ľúto a niečím ju priťahoval k sebe. Keď jej povedali, že to je obraz nešťastného muža, ktorého ľudia nazývajú Bludný Holanďan, a keď započula povesť, ktorá sa o ňom rozprávala, bolo jej ho ľúto dvojnásobne. Snívala o tom, že azda práve ona raz bude tým dievčaťom, ktoré ho zachráni.
Nikomu sa s tým nezverila, ale jej záľuba v obraze nemohla zostať utajená. Dievky zo služobníctva sa jej tajne posmievali a mnohý mládenec sa žiarlivo hneval, že si Senta nevšíma jeho, ale iba tieň na obraze. Aj sám Erik nesúhlasne niesol, že sa Senta tak často zahľadela na ponurý obraz.
Ale teraz sa Erik priblížil k Sentinmu kolovrátku a vyhŕkol:
„Vieš, že sa tvoj otec vracia?“ To už nebolo novinkou, Erik však mal na mysli niečo iné. „A že sa teda rozhodne,“ dodával, „či budeme spolu?“
Mali dohodnuté, že Erik po otcovom návrate požiada o jej ruku.
Ale Senta neodpovedala. Jej pohľad, ako tak často, zablúdil k obrazu.
„Zase ten obraz? Mala by si ma azda radšej namaľovaného na plátne nejakým čmáralom než v skutočnosti? Čo budeš stále žiť ako vo sne, Senta?“ hneval sa Erik.
„To, čomu ty hovoríš sen, je možno skutočnosť,“ odpovedala Senta potichu a sklopila oči.
„Alebo azda myslíš na niečo, čo mi nechceš prezradiť?“ vyzvedal Erik.
„Myslím na to, že sa raz objaví tu.“
„Kto?“
„On,“ zašepkala Senta a opäť pozrela na obraz.
„Kiežby prišiel,“ vzplanul Erik, „ja by som mu už ukázal dvere!“
„Až príde, všetko sa zmení, Erik,“ povedala smutne Senta. „Aj to, čo je medzi nami.“
„Nech vieš, všetko sa zmení, ale už dnes!“ horlil Erik. „Pôjdem k tvojmu otcovi a požiadam ho o tvoju ruku. Som síce chudobný, ale usilovný, a tvoj otec iste pochopí, že budeš so mnou šťastná. Len keby si sa na mňa niekedy usmiala, Senta.“
Senta sa naňho usmiala, ale tak smutne, že ho to zabolelo.
Ale predsa len bol vďačný. „Až budeš moja, už sa postarám, aby si bola veselšia!“ sľuboval.
Medzi zhromaždenými nastal rozruch. Kupec Daland už bol na ceste do domu. Práca išla nabok a celý dom vrel všelijakými rozhovormi, výkrikmi, smiechom i pesničkami. Erik bežal Dalandovi v ústrety, aby mu čo najskôr povedal, čo mal na srdci.
Ale bol sklamaný.
Kapitán Daland nemal pre neho čas ani náladu. Kráčal v sprievode načierno odetého muža s bledou tvárou a odbil Erika jediným nevrlým pohybom ruky.
Erik zostal urazene stáť. Jeho oči na chvíľku zachytili pohľad neznámeho muža a Erik poznal, že je to pohľad čierneho muža z obrazu. Roztriasol sa zlou predtuchou.
Kapitán so svojím hosťom vošli do domu. Ale nevošli tam, kde ich očakávali domáci ľudia. Daland otvoril dvere do siene s obrazom a vyzval hosťa, nech vstúpi. V sieni už nebol nikto, len Senta. Stála pred obrazom a zdalo sa, že s ním o čomsi hovorila. Keď započula zavŕzgať dvere, obzrela sa a skamenela. Muž z obrazu stál pred ňou živý.
Chvíľu na seba pozerali, kým sa kapitán Daland spokojne usmieval, vidiac, že Senta urobila na jeho hosťa dojem. Že sa páčila neznámemu, s tým rátal už vopred. V duchu zasa videl perly, striebro a zlato z kajuty na čiernej lodi.
Konečne sa Daland a hosť pohli. Sente bilo srdce, myslela, že omdlie. „Bludný Holanďan prišiel, to je ten, na ktorého si čakala tak dlho,“ šumelo jej v hlave, „čo sa stane? čo urobíš? Čo urobí on?“
Otec Daland už stál pred ňou.
„Vediem ti vzácneho hosťa,“ vravel, „ktorého meno ..... “ otočil sa a dúfal, že sa hosť sám predstaví, ale ten mlčal, zahľadený do Sentiných očí. Daland pokračoval:
„Čo záleží na mene, hlavné je človek a hlavné je ..... to ti už povie azda on sám ..... skrátka o tebe počul a veľmi rád by ťa spoznal.“
Mladý muž v čiernom stále mlčal. Aj Senta. Ich oči nepotrebovali slová.
„Nechám vás osamote,“ ospravedlnil sa Daland, „rodina a priatelia ma čakajú.“ A vzdialil sa.
Hosť pristúpil k obrazu, na ktorom spoznal sám seba. Pozrel na Sentu a pochopil.
„Roky som vás očakávala,“ zašepkala Senta. „Váš obraz počul všetko, čo som skrývala pred ostatnými.“
„Poznáte môj osud?“ pýtal sa cudzinec a Senta prikývla. Nebolo treba opakovať príbeh kliatby a podmienky vykúpenia.
„Prišiel čas, keď zase môžem nakrátko vstúpiť na suchú zem,“ zveroval sa cudzinec potichu, „smiem dúfať, že tentoraz to bude mojím šťastím? Nájdem tú, ktorá mi zachová vernosť a pôjde so mnou kamkoľvek?“
„Už ste ju našli,“ zašepkala Senta. „Stojí pred vami a čaká.“
„Smiem teda požiadať vášho otca o vašu ruku?“
A Senta potichu prikývla:
„Áno.“
Bola podivne rozrušená, keď cudzinec odišiel. O čom snívala, sa stávalo skutočnosťou. Ale aké zmeny to prinesie do jej života? Zmôže silou lásky chladnú hrôzu, ktorá cudzinca obklopovala? Zatvorila sa v sieni s tajomným obrazom a dlho o všetkom premýšľala.
Kapitán Daland už mal privítanie za sebou a odpočíval. Vedel už aj, že sa medzi cudzincom a Sentou vytvoril vzťah, aký si prial. Mal preto radosť a nešetril odmenou pre svojich námorníkov, pre ktorých dal napiecť koše jedál a poskytol zo svojej pivnice niekoľko sudov.
Približoval sa večer.
Na nórskej lodi kapitána Dalanda bolo živo. Prišli miestne dievčatá i slúžky z kupcovho domu s košmi jedál a aj voz s niekoľkými súdkami pricestoval. Podľa starého zvyku vítali dievčatá plavcov piesňami a tancami. Znela hudba, bolo veselo a plavci si nahrádzali dlhé lopotenie po slaných vodách nevädzanou bujarosťou.
Veselie na nórskej lodi sa odrážalo od ponurého ticha na susednej čiernej lodi s krvavými plachtami. Na palube, ako už boli zvyknutí, námorníci nevideli človiečika. Loď sa zdala opustená a prázdna. A námorníci, keď sa napili, začali o tom vtipkovať.
„Čo je do čerta stále s tou čiernou loďou? Čo sa tie morské potkany budú stále skrývať pred nami? Hej, kamaráti, na palubu!“ volali na čiernu loď a dvíhali poháre.
„Možno sú polomŕtvi od hladu,“ zasmial sa nejaký vtipkár. „A my tu máme jedla, že to nezjeme do súdneho dňa.“
„Chlapci, s tým nie sú žarty, uvidíte, že to je loď Bludného Holanďana,“ varoval iný bojazlivo.
„Táraniny!“ chvastal sa iný. „Hej, ak nie ste duchovia, chlapci, na palubu a k nám! Tu máme pitie aj dievčatá ako iskry!“
„Vylezte z tej svojej truhly, kamaráti!“
„Do súdneho dňa sa ešte vyspíte!“
„Pošleme vám niečo na zohriatie! Alebo chcete radšej zaspievať?“
Tak a podobne pršali smerom k čiernej lodi výkriky, vtipy a posmešky, ktorým sa sami smiali najviac. A aby ešte viac vystrašili dievčatá, aj tak už postrašené, uzniesli sa, že tým drevaným panákom z vedľajšej lode aspoň zaspievajú.
A spustili. Bujarú pesničku o tom, ako sa námorník smeje búrke, ako si rád odpije z pohára, ako rád doma schmatne dievča do tanca. A ako sa neľaká duchov a príšer a ako je more len veľká mláka.
„Čo vy na to, morské príšery?“ vykríkol do toho jeden rozpustilý plavec. „Ak ste posádka Bludného Holanďana, zaspievajte nám tú svoju!“
Zrazu sa začalo more, všade inde pokojné, okolo čiernej lode dvíhať a peniť, akoby loď plávala uprostred búrky, hoci viditeľne stála na kotvách. Zotmelo sa a čierna loď zažiarila zeleným prísvitom, v ktorom bolo vidieť, ako sa na palube mihajú tiene naháňajúce hrôzu. Boli to postavy plavcov, ale bez úsmevu, bledé, s prázdnymi jamkami, a bolo cez ne vidieť. A z ich úst sa zdvihol hromový spev, ktorý prehlušil pesničku Dalandových námorníkov, ako prehluší hrom drkotanie povozu.
Na plavcov padol strach a hrôza sa zmocnila dievčat, ktoré schmatli košíky a utekali z lode, ani sa neobzreli. Dalandovi námorníci zmizli do podpalubia, kam zvonku burácal spev duchov ako víchrica, lámajúca sťažne a trhajúca plachty v búrke.
Strašná pieseň doznela a nastalo ticho. Na palube čiernej lode bol opäť pokoj a pusto a prázdno. Vlnobitie ustalo a more bolo pokojné.
Ale desivý dojem z tej udalosti nezmizol. Námorníci na Dalandovej lodi hovorili len šeptom, keď sa ukladali na lôžka. Už nepochybovali, že to je loď Bludného Holanďana. Keby ho stretli na mori, iste by to skončilo stroskotaním. Čo znamenalo toto, nevedeli vysvetliť. Len si vraveli:
„To nevestí nič dobré, more si vyžiada svoju obeť.“ Ale koho, nevedeli.
Tej noci vykrikovali zo spánku, mali nepokojné sny, prebúdzali sa a nemohli sa dočkať rána.
Aj Erik nemohol spať. Ak zadriemal, mal nepokojné sny. O tom, že Senta vstúpila na čiernu loď a tá sa zmenila na veľkú truhlu a klesla ku dnu mora. Sám stál na brehu a nemohol sa pohnúť, nemohol pribehnúť na pomoc, pretože bol spútaný. Preto hneď, ako sa rozednilo, bežal k Dalandovi.
Tentoraz sa nedal zadržať ani odmrštiť.
„Varujem vás, pán Daland,“ vravel vzrušene, „pred tým mužom z čiernej lode. Azda vám sľubuje bohatstvo a ja som chudobný. Ale so mnou by bola Senta šťastná.“
„O svojom šťastí rozhodla sama,“ odvetil kapitán, „a z teba hovorí len domýšľavosť.“
„Čože sa k vám nedonieslo, čo sa stalo včera pri lodi? Všetky dievčatá sa vrátili na smrť vyľakané.“
„Táraniny,“ mávol rukou Daland. „A zajtra tam pôjdu za mládencami znova.“
„Nedá sa predsa pochybovať, že ten človek ..... keby to vôbec bol človek ..... je Bludný Holanďan. A viete, čo znamená, keď sa niekde objaví. Niekto vždy zomrie.“
„Chceš ma vyľakať, milý Erik, aby si mohol pohnúť moje rozhodnutie. To nie je od teba čestné, že sa dovolávaš bájok pre deti. Zmier sa s tým, čo sa stalo, a už ma neobťažuj. Dohodli sme sa.“
Erik sa vypotácal z domu. Daland ho takmer vyhodil a k Sente sa nemohol za žiadnu cenu dostať. Márne jej odkazoval, že s ňou musí nutne hovoriť. Chodil dlho okolo domu a čakal, kým vyjde niektorá zo slúžok. Konečne sa dočkal. Zastavil ju a prosil ju, aby mu povedala, čo robí Senta. Dozvedel sa, že sa zdržiava pri obraze a ako očarovaná ho stále pozoruje.
„A svadba? Myslí na svadbu?“ chcel vedieť Erik.
„To je už hotová vec, že si slečna Senta vezme toho čierneho plavca,“ prezrádzala slúžka. „A odíde s ním na lodi niekam strašne ďaleko.“
Odmenil slúžku a rozbehol sa k čiernej lodi. Nebolo tam stopy po živej duši. Ale ani na Dalandovej lodi nebolo rušno. Námorníci radšej opustili loď a zdržiavali sa v prístave, čo najďalej od čiernej lode.
Erik si umienil, že tu počká. Iste pôjde Senta na čiernu loď a zastihne-li ju tu na brehu, bude s ňou môcť lepšie pohovoriť než v Dalandovom dome.
Skryl sa a čakal. Uplynulo niekoľko hodín. Konečne ju uzrel prichádzať, išla pomaly, akoby snívala. Už nemohol pochybovať, že jej kroky mieria k čiernej lodi. Vystúpil z úkrytu a zastúpil jej cestu.
„Prečo ma zdržuješ, Erik?“ povedala smutne, „veď vieš, že je to márne.“
„Nechápeš, že sa rútiš do skazy!“ volal na ňu.
„Chceš zmeniť môj osud? Idem tam, kam ma volá moje šťastie,“ odpovedala mu potichu, pevne rozhodnutá.
„Šťastie, hovoríš?“ potriasal rukami, akoby si chcel roztrhnúť hruď. „Si očarená obrazom! Len nešťastie ťa čaká, Senta!“
Na čiernej lodi sa pohol tieň, ale nikto z nich si to nevšimol. Bol to čierny muž. Skryl sa za silný sťažeň a načúval ich roztržke, ktorá sa podobala hádke bývalých milencov. Jeho bledá tvár akoby ešte o poznanie zbledla. Zatínal päste a zvieral pery. Každé slovo, ktoré k nemu doletelo, akoby ho prebodávalo.
„Nemám ťa rada, Erik,“ povedala Senta. „Zmier sa s tým.“
„Zabúdaš, že si mi dala sľub, že budeš mojou ženou?“
„Myslela som, že mi nič iné nezostáva. Ale keď sa objavil on, všetko sa zmenilo.“
„Staviaš svoje šťastie na mojom nešťastí, Senta? A tak hladko rušíš sľub vernosti, daný mne a nikomu inému?“
Senta si zakryla oči dlaňami. „Odíď, nechaj ma, Erik,“ vzlykala.
„Tak potom buď prekliata!“ vykríkol Erik v najvyššom zúfalstve. „Však on spozná, aká vratká je tvoja vernosť!“
Nejaký tieň padol medzi nich. Vzhliadli a uzreli čierneho muža, ktorý stál nad ich hlavami pri zábradlí lode.
„Tu ju máte, vy prekliaty!“ zalkal Erik. „Ale len cez moju mŕtvolu. Nevydám ju ani smrti!“
„Je neskoro,“ povedal čierny muž smutne. „Lúčim sa s tebou, Senta. Ani ty si nebola vernou ženou, akú som hľadal. Zostanem sám a večne budem blúdiť po pustých moriach.“ Obrátil sa a zamieril k schodíkom do podpalubia.
„Pusti ma, Erik!“ vytrhla sa Senta svojmu bývalému milému. A rozbehla sa k mostíku na čiernu loď. Mostík zmizol pred jej očami v lodi. Z čiernej postavy muža videla už len tieň.
„Neopúšťaj ma, môj vyvolený! Nikdy predtým som nemilovala. Až vo chvíli, keď som ťa uzrela na vlastné oči!“
Čierny muž sa zastavil, zaváhal, ale potom mlčky zostupoval po schodíkoch dolu do útrob lode.
Strašidelná loď ..... nikým neriadená ..... sa už pomaly obracala a provou mierila z prístavu.
„Stoj, Senta!“ snažil sa zadržať Erik nešťastné dievča, keď ju dostihol. Ale Senta sa mu znovu vyrvala a bežala po brehu za sa vzďaľujúcou loďou.
Dobehla ku skalisku a ďalej už nemohla. Videla, že loď nedostihne. Skryla si tvár do dlaní a slepo sa vrhla do hlbín mora. Vlny ju pohltili.
Zúfalý Erik dobehol k tomu miestu neskoro. Po Sente už nebolo stopy. Stratil vedomie a klesol na skalu. Ani nevidel, ako sa čierna loď, ktorá už bola dosť ďaleko, náhle zakymácala, naklonila sa na bok a rýchlo klesla pod hladinu, bez toho, aby sa na palube niekto objavil. Z útrob lode bolo počuť spev, ale nebola to desivá burácajúca pieseň, ale mierny, slávnostný spev ako pri pohrebe.
A z vĺn, kde predtým nebolo nič vidieť, sa vzniesli k oblohe dve morské čajky. Jedna biela, druhá čierna. Zdalo sa, že letia priamo k zapadajúcemu slnku.
Od tých čias už nikdy nebola čierna loď spozorovaná.