Silný Ctibor

Rýznburský dvor, patriaci k náchodskému panstvu, bol za starých čias veľký a obrovský hrad, dookola ohradený lesom. Zo západnej strany sa vchádza do brány, na polnočnú stranu však vedie len úzky chodník po strmej skale k rieke Úpave, ktorá sa pod skalami plazí. Kedysi bolo toto teraz také malebné údolie na brehu rieky celé zarastené jedľami, a len na mieste, ktoré dodnes volajú Na mlejništi (pretože tam vraj asi pred dvesto rokmi stál mlyn), stála malá chalúpka, v ktorej býval jeden ovčiak.
Jedného dňa ide pán Rýznburský z prechádzky a tu vidí, že milý ovčiak nesie na pleci obrovskú jedľu; bol to dobrý pán, ale veľmi prísny, a obzvlášť na toho, kto sa opovážil kradnúť z lesa drevo alebo narobiť nejakú škodu. Myslel si teda, že vietor jedľu zvalil a ovčiak ju v lese našiel a ukradol, a nahnevane sa na neho osopil:
„Ako sa ty môžeš opovážiť kradnúť z môjho lesa drevo?“
„Odpusťte mi to, pán rytier; mám veľmi biednu chatrč, a už dlho som rozmýšľal, ako by som si ju opravil. Včera, ako tadiaľto idem, padla mi tá jedľa do oka, a myslím si: Počkaj, tá by sa ti hodila. No nedalo mi to, kým som pre ňu nedošiel a nevytrhol ju.“
„Ty že si taký silný?“ pýtal sa rytier a s údivom hľadel na ovčiaka, ktorý ešte stále držal jedľu na pleci. Nebol príliš veľký, ale svalnatej a súmernej postavy.
„Ale čo je o silu,“ odpovedal ovčiak, „len keby som mal niečo lepšie na zub.“
„A čo by si tak potreboval, aby si bol ešte silnejší?“
„No ja myslím, keby som zjedol dve vrecia hrachu, niekoľko údených kýt a k tomu vypil vedro dobrého vína, že by som bol schopný biť sa s každým obrom.“
„Dobre teda, máš to mať, a zajtra si po to prídeš na hrad. A čo sa týka tej jedle, tentoraz ti to odpustím, ale nabudúce cti môj bor.“
S radosťou ovčiak rytierovi poďakoval a veselo kráčal domov s jedľou. Od tej chvíle mu dali meno Ctibor. Keď rytier prišiel domov, nariadil hradnému, aby keď príde Ctibor na hrad, dal mu dve vrecia hrachu, šesť údených kýt a vedro najlepšieho vína.
Na druhý deň stiahol Ctibor žene z postele plachtu a šiel si na hrad po to, čo mu bolo sľúbené. „A kam si to dáte, kto vám to pomôže niesť?“ pýtal sa hradný, keď videl, že Ctibor prichádza celkom sám.
„Naložím si to na plecia a odnesiem to sám.“
„Som ja váš blázon? Ako by ste mohli toľko uniesť?“
„O uniesť niet pochýb, len mi to dajte.“
Naschvál mu hradný naplnil plnú plachtu hrachom, či to naozaj unesie. Bolo ho v nej štyri korce a k tomu ešte šesť kýt. Ale Ctibor zaviazal plachtu aj vedro vína dokopy, prehodil to cez plece, a poďakovav hradnému, kráčal pohodlne domov.
Niekoľko dní nato bol z Prahy vypísaný veľký turnaj, na ktorý sa mali zísť všetci rytieri. Bol vraj vtedy zvyk, že si rytieri držali silných panošov (čiže obrov), ktorí sa namiesto nich pri turnaji potýkali. Rytier Rýznburský nemal žiadneho takého silného panoša, na ktorého by sa mohol spoľahnúť; bol teda vo veľkej tiesni. Našťastie si spomenul na Ctibora a hneď po neho poslal.
„Počúvaj, Ctibor,“ povedal, keď ovčiak vošiel. „Chcel by si byť u mňa panošom?“
„To verím, že by som chcel, a ako rád.“
„Musel by si sa naučiť narábať so zbraňou a dobre jazdiť.“
„Tomu sa všetkému rád budem učiť; a sily mám teraz nazvyš.“
„Dobre teda; choď k hradnému, ten ti dá iné šaty, za týždeň však musíš všetko vedieť, potom pôjdeme do Prahy.“
Ctibor od radosti skákal až do stropu, keď počul, že pôjde do Prahy, a vo dne v noci sa učil; kým uplynulo osem dní, vedel všetko, čo panoš potrebuje, a rytier, úplne spokojný, odobral sa so svojím sprievodom do Prahy. Z celých Čiech boli už rytieri pokope aj mnoho cudzincov; obzvlášť sa veľa hovorilo o jednom, ktorý mal vraj so sebou veľmi silného obra. Keď nastal deň určený na turnaj, zišli sa všetci na stanovenom mieste, kde bolo pre pánov a panie pripravené lešenie ozdobené nádhernými kobercami, pred ktorým sa panoši potýkali. Keď sa panstvo zhromaždilo, vojazdili na ohradené miesto dvaja panoši na pekných koňoch, jedným bol ten vychýrený obor, druhým panoš českého rytiera. Po malej chvíli bol cudzinec víťazom; tak sa stalo niekoľkokrát, z čoho mali cudzinci nesmiernu radosť, českí páni však pohoršenie. Vtedy prišiel rad aj na Ctibora. Keď predišiel a cudzinec premeral toho, ako sa zdalo, nepatrného chlapíka, povedal pohŕdavo:
„Ako sa ty, malý mužíček, môžeš opovážiť potýkať sa so mnou? Teba rozmliaždim ako tento kameň!“ a vzal do ruky oblátkový kameň a zmačkal ho ako homôlku.
„No,“ povedal Ctibor a pristúpil až k nemu, „keď si myslíte, že som proti vám slabý, tak sa nepotýkajme a podajme si na rozlúčku priateľsky ruku.“ S úškľabkom mu obor ruku podal, ale Ctibor ju schmatol, vyhodil obra do povetria a zase ním tak nešetrne o zem tresol, že viac ani nedýchol. „Myslíš, že len u vás vedia kamene mačkať, u nás vieme ešte niečo viac.“
Vtedy sa ozval pán Rýznburský:
„Ctibor, Ctibor, obrov pán ti uteká, pusť sa za ním.“ Ctibor nechal obra ležať a pustil sa za pánom. Práve išiel cudzinec z kopca, keď ho Ctibor dobehol; zoskočil z koňa a schmatol voz tak silno za koleso, že mu v ruke zostal kus ráfu s tromi špicami. „Takto sa, pane, od nás neodchádza,“ kričal na omámeného rytiera, „najprv musíte zaplatiť“ (bol to vraj zvyk, že ten, kto prehral, musel víťazovi dať dobré sprepitné). Chtiac-nechtiac sa musel cudzinec vrátiť a na posmech českým pánom Ctiborovi zaplatiť. Ctibor však za svoj hrdinský skutok sa stal rytierom a do erbu dostal kus ráfu s tromi špicami. Žil dlho a vždy v dobrom priateľstve s pánom Rýznburským; napokon bol pochovaný v kostole na Hořičkách.