Rozum a šťastie

Raz sa stretlo Šťastie s Rozumom na akejsi lávke. „Vyhni sa mi!“ povedalo Šťastie. Rozum bol vtedy ešte neskúsený, nevedel, kto sa má komu vyhýbať; i povedal: „Prečo by som sa ti ja vyhýbal? Nie si lepšie ako ja.“ „Lepší je ten,“ odpovedalo Šťastie, „kto dokáže viac. Vidíš tam toho gazdovho synka, čo na poli orie? Vojdi doňho; a ak pochodí s tebou lepšie ako so mnou, budem sa ti vždy slušne uhýbať z cesty, kedykoľvek a kdekoľvek sa stretneme.“ Rozum s tým súhlasil a hneď vošiel oráčovi do hlavy. Len čo oráč pocítil, že má v hlave rozum, začal rozumovať: „Či musím ja až do smrti chodiť za pluhom? Veď môžem aj inde a ľahšie svoje šťastie dosiahnuť!“ Nechal orbu, zložil pluh a išiel domov. „Oco,“ vraví, „nepáči sa mi to sedliačenie; radšej sa budem učiť za záhradníka.“ Otec povedal: „Čo si sa, Vanko, pomiatol na rozume?“, ale potom sa rozmyslel a vraví: „No keď chceš, uč sa s pánom bohom, chalupu po mne dostane tvoj brat.“ Vanko prišiel o chalupu; ale nedbal na to, šiel a dal sa ku kráľovskému záhradníkovi do učenia. Záhradník mu ukazoval málo, o to viac chápal Vanko. Čoskoro potom ani záhradníka nepočúval, ako má čo robiť, a robil všetko po svojom. Spočiatku sa záhradník mrzel, ale potom, vidiac, že sa tak všetko lepšie darí, bol spokojný. „Vidím, že máš viac rozumu ako ja,“ povedal, a nechal už Vanka záhradníčiť, ako sám chcel. Za krátky čas Vanko zveľadil záhradu tak, že kráľ z nej mal veľkú radosť a často sa v nej so svojou kráľovnou a s jedinou dcérou prechádzal. Tá kráľovská dcéra bola panna veľmi krásna, ale od svojich dvanástich rokov prestala hovoriť, nikto od nej ani slova nepočul. Kráľ sa preto veľmi trápil a dal vyhlásiť: kto spôsobí, aby zasa hovorila, bude jej manželom. I hlásilo sa mnoho mladých kráľov, kniežat a iných veľkých pánov, jeden za druhým; ale ako prišli, tak zasa odišli: nikomu sa nepodarilo spôsobiť, aby prehovorila. „A prečo by som aj ja nemal vyskúšať svoje šťastie?“ pomyslel si Vanko. „Kto vie, či sa mi ju nepodarí priviesť k tomu, aby odpovedala, keď sa jej budem pýtať?“ I dal sa hneď u kráľa ohlásiť a kráľ ho so svojimi radcami zaviedol do izby, kde bývala jeho dcéra. Tá dcéra mala pekného psíka a mala ho veľmi rada, pretože bol veľmi čulý: rozumel všetkému, čo chcela. Keď Vanko s kráľom a s tými radcami vstúpil do jej izby, robil, akoby tú kráľovskú pannu ani nevidel; a obrátil sa k tomu psíkovi a vraví: „Počul som, psík, že si veľmi čulý, a idem k tebe po radu. Boli sme traja tovariši: jeden rezbár, druhý krajčír a ja. Raz sme išli lesom a museli sme v ňom zostať cez noc. Aby sme boli pred vlkmi v bezpečí, narobili sme oheň a dohodli sme sa, že budeme strážiť jeden po druhom. Najprv strážil rezbár a na skrátenie chvíle vzal poleno a vyrezal z neho peknú pannu. Keď bola hotová, zobudil krajčíra, aby zasa strážil on. Krajčír, keď uvidel drevenú pannu, spýtal sa, čo to je. ‚Ako vidíš,‘ povedal rezbár, ‚bolo mi dlho a vyrezal som z polena pannu; ak ti bude dlho, môžeš ju obliecť.‘ Krajčír hneď vybral nožnice, ihlu a niť, zastrihol na šaty a dal sa do šitia; a keď boli šaty hotové, pannu odel. Potom zavolal na mňa, aby som išiel strážiť ja. I pýtam sa ho tiež, čo to má. ‚Ako vidíš,‘ povedal krajčír, ‚rezbárovi bolo dlho a vyrezal z polena pannu a ja som ju z dlhej chvíle obliekol; a ak bude dlho aj tebe, môžeš ju naučiť rozprávať.‘ I naučil som ju skutočne do rána rozprávať. Ale ráno, keď sa moji tovariši zobudili, chcel každý tú pannu mať. Rezbár vraví: ‚Ja som ju urobil.‘ Krajčír: ‚Ja som ju obliekol.‘ A ja som si tiež svoje právo bránil. Povedz mi teda, psík, komu z nás tá panna patrí.“ Psík mlčal; ale namiesto psíka odpovedala kráľovská dcéra: „Komu by inému patrila než tebe? Načo rezbárova panna bez života? Načo krajčírovo oblečenie bez reči? Ty si jej dal najlepší dar: život a reč, a preto právom patrí tebe.“ „Sama si o sebe rozhodla,“ povedal Vanko, „veď aj ja som tebe zasa dal reč a nový život, a preto mi aj právom patríš.“ Vtedy povedal jeden kráľovský radca: „Jeho Milosť kráľovská ti dá bohatú odmenu za to, že sa ti podarilo jeho dcére rozviazať jazyk; ale ju si vziať nemôžeš, si prostého rodu.“ A kráľ povedal: „Si prostého rodu, dám ti namiesto svojej dcéry bohatú odmenu.“ Ale Vanko nechcel o žiadnej inej odmene ani počuť a povedal: „Kráľ bez výhrady sľúbil: kto spôsobí, aby jeho dcéra zasa hovorila, bude jej manželom. Kráľovo slovo je zákon; a ak chce kráľ, aby iní jeho zákony dodržiavali, musí ich sám najprv zachovávať. A preto mi kráľ musí svoju dcéru dať.“ „Drábi, zviažte ho!“ volal ten radca. „Kto hovorí, že niečo kráľ musí, uráža Milosť kráľovskú a zaslúži si smrť. Vaša kráľovská Milosť nech sa uráči prikázať, aby bol ten zločinec mečom popravený.“ A kráľ povedal: „Nech je mečom popravený!“ Hneď Vanka zviazali a viedli na popravu. Keď prišli na miesto popravy, už tam na nich Šťastie čakalo a potajomky povedalo Rozumu: „Hľa, ako s tebou ten človek pochodil: veď príde o hlavu! Ustúp, nech vojdem ja na tvoje miesto!“ Len čo Šťastie do Vanka vstúpilo, zlomil sa katovi meč pri samej rukoväti, akoby ho niekto prestrihol; a skôr ako mu priniesli iný, prišiel z mesta na koni trubač, akoby letel, trúbil veselo a točil bielou zástavkou, a za ním prišiel po Vanka kráľovský koč. A bolo to tak: tá kráľovská dcéra potom doma povedala otcovi, že Vanko predsa len hovoril pravdu a že kráľovo slovo sa nemá rušiť, a ak je Vanko z prostého rodu, kráľ ho ľahko môže spraviť kniežaťom. A kráľ povedal: „Máš pravdu, nech je kniežaťom!“ Hneď po Vanka poslali kráľovský koč a namiesto neho bol popravený ten radca, ktorý kráľa proti Vankovi popudil. A keď potom Vanko a tá kráľovská dcéra spolu išli od oddavkov, namanul sa na tej ceste nejako Rozum; a keď uvidel, že by sa musel stretnúť so Šťastím, sklonil hlavu a utekal nabok, akoby ho oblial. A od tých čias vraj Rozum, kedykoľvek sa má stretnúť so Šťastím, sa mu z diaľky vyhýba.