Belinka a Ruženka

Bola raz jedna chalúpka a pred ňou rástli dva ružové kríky. Prvý mal biele kvety, druhý červené. V chalúpke bývala chudobná vdova s dvoma dcérkami. Prvej dcérke hovorievala:
„Ty si moja biela ružička, moja Belinka.“ a na druhú dcérku volávala: „Poď sem, moja ružička červená, moja Ruženka.“
Belinka bola biela a Ruženka mala červené líca. Belinka sedávala doma pri matke a pomáhala jej alebo sa potichu hrala. Ruženka radšej skackala po lúkach a spievala tak nahlas, že aj ozvena v lese začala spievať jej pesničky.
Často vzala Ruženka Belinku za ruku a išli spolu na jahody. V lese žilo veľa zvierat, ale žiadne deťom neublížilo. Divé zajace sa dali od nich kŕmiť, srnky sa pásli vedľa nich, líšky sa pred nimi vyhrievali na slniečku a vtáky sa k nim zlietavali. Keď sa Belinka s Ruženkou v lese oneskorili a zniesla sa noc, ľahli si vedľa seba na mäkký mach a spali až do bieleho rána a matka vedela, že sa im nič zlé nestane, a nemala starosť.
V lete trhala Ruženka kvety a nosila ich do chalúpky a celá chalúpka voňala ako rozkvitnutá lúka. V každej kytici bola jedna červená ruža za Ruženku a biela ruža za Belinku. V zime rozkurovala zrána Belinka oheň a Ruženka leštila mosadzný kotlík, kým sa nezaleskol ako zlatý. Potom ho spoločne zavesili na ohnisko. Keď Belinka zametala sneh pred dverami, Ruženka zametala pod oknami, a keď matka šila, navliekala jej niť raz Belinka a raz Ruženka.
V zime hnal vietor okolo chalúpky snehové vločky a matka hovorievala:
„Choď, Belinka, zasuň závoru.“
Belinka zasunula závoru a vietor nemohol do izby. Potom hovorievala matka:
„Ruženka, rozsviet lampu, už sa zmráka.“
Ruženka rozsvietila lampu, matka si nasadila okuliare a čítala z veľkej knihy. Dievčatká si sadli k matke, počúvali a priadli. Pri nohách im ležala ovečka a zdalo sa, že tiež počúva, a za nimi na bidielku driemala biela holubička a skrývala hlavu pod krídlo.
Sedeli pekne v teple a tešili sa, že sú pokope a pod strechou za takého nečasu. Vtom zaklopal niekto na dvere. Matka povedala:
„Rýchlo, Ruženka, otvor, určite hľadá nejaký pocestný nocľah.“
Ruženka sa ponáhľala a odsunula závoru. Ale namiesto pocestného strčil do dverí hrubú čiernu strapatú hlavu medveď. Ruženka vykríkla, odskočila, ovečka zabečala, holubička vyletela až ku stropu a Belinka sa schovala za matkinu posteľ.
Medveď prehovoril ľudským hlasom:
„Nebojte sa, nič vám neurobím, som len premrznutý a chcel by som sa u vás trošku zohriať.“
„Úbohý medveď,“ povedala matka, „ľahni si k ohňu, ale daj pozor, aby si si nepripálil kožuch.“
A zavolala:
„Belinka, Ruženka, poďte von, medveď vám nič neurobí, nie je zlý.“
Vtedy sa dievčatká k medveďovi priblížili, aj ovečka sa prestala báť a holubička si zasa sadla na bidielko. Medveď poprosil:
„Deti, prosím vás, vyklepte mi sneh z kožuchu.“
Belinka a Ruženka priniesli metlu a vymetli medveďovi z kožucha sneh. Medveď sa natiahol pri ohni, spokojne bručal a bolo mu dobre. Netrvalo dlho a dievčatká sa s medveďom skamarátili. Strapkali nemotorovi kožuch, sedávali pri ňom alebo ho dráždili prútikom a smiali sa, keď medveď zabručal. Medveď si všetko rád nechal páčiť, len keď dievčatká príliš zvádzali, zavolal:
„Len ma nechajte nažive, deti:

Pomaličky, zľahučka,
pozor, prútik pichá,
pozor, lebo Belinka
prísť môže o ženícha.“

Keď bol čas ísť spať, povedala matka medveďovi:
„Len sa tu pekne v teple vyspi, vonku je aj tak zima a škaredé počasie.“
Keď sa rozvidnievalo, pustili deti medveďa von a medveď bežal závejmi do lesa. Od toho dňa prichádzal medveď každého večera, líhal pri krbe a deti sa s ním zvádzali. Zvykli si naňho a nezasúvali závoru skôr, kým neprišiel.
Keď sa na jar všetko vonku zazelenalo, povie medveď jedného rána Belinke:
„Teraz musím preč a celé leto sa neuvidíme.“
„A kamže pôjdeš, milý huňáč?“ spýtala sa Belinka.
„Do lesa strážiť svoje poklady pred zlými trpaslíkmi. V zime je zem zamrznutá, trpaslíci musia zostať pod zemou a nemôžu sa dostať hore. Ale teraz sa zem ohriala a rozmrzla a trpaslíci vyliezajú von a hľadajú, kde by čo vzali. Čo sa im raz dostane do rúk, to už tak ľahko denné svetlo neuvidí.“
Belinka bola smutná, že sa musí rozlúčiť. Otvorila mu, a ako sa medveď tlačil z chalúpky von, zostal visieť vo dverách na skobe a vytrhol si kus kožucha. Belinke sa zdalo, akoby pod kožou presvitlo zlato. Medveď sa rozbehol a za chvíľku zmizol medzi stromami.
Po istom čase išli deti do lesa zbierať haluzinu. Pri veľkom zvalenom strome v tráve niečo poskakovalo sem a tam a ani Belinka, ani Ruženka nevedeli spoznať, čo v tráve poskakuje. Keď prišli bližšie, uvideli trpaslíka so zvráskavenými tvárami a dlhou, predlhou bielou briadkou. Koniec brady sa mu zachytil v škáre stromu. Trpaslík skákal ako psík na špagáte a nevedel, ako by si pomohol. Vyvalil červené ohnivé oči na dievčatká a zakričal:
„Čo tu stojíte? Prečo mi nepomáhate? Pohnite sa!“
„Čo si robil, mužíku?“ spýtala sa Ruženka.
„Hlúpa zvedavá hus,“ odpovedal trpaslík, „chcel som rozštiepiť strom, aby som si zakúril pod hrncom. Keď kúrim veľkými kusmi dreva, hneď si jedlo spálim. Veď ho je trochu, my toľko jedla nezhltneme ako vy, nenásytníci. Už som zarazil do stromu klin a bolo by sa mi to podarilo. Ale drevo bolo hladké, klin vyskočil a ja mám pekné nadelenie. Nemôžem vytiahnuť svoju krásnu bielu briadku a nemôžem odtiaľto. Azda sa mi nechcete posmievať, vy jedny! Fuj! Ako ste škaredé!“
Deti sa namáhali, ale nevedeli briadku vytiahnuť.
„Dobehnem po ľudí,“ povedala Ruženka.
„Zbláznili ste sa,“ vrčal trpaslík, „volať ľudí! Vy dve mi stačíte viac než dosť. Nenapadá vás nič iné?“
„Len počkaj,“ povedala Belinka, „ja už si poradím.“
Vytiahla z vrecka nožnice a odstrihla trpaslíkovi koniec brady.
Akonáhle bol trpaslík na slobode, schmatol vrece, ktoré ležalo medzi koreňmi stromov a bolo plné zlata, zdvihol ho na plecia a zahundral:
„Nezbedníčky! Ustrihnú mi kus brady, na ktorú som tak hrdý. Nech sa vám čert za to odmení!“
Odišiel, ani sa na deti nepozrel.

Po čase išla Belinka s Ruženkou chytať ryby. Keď prišli k potoku, uvideli, ako niečo skáče k vode, ako veľký lúčny koník. Rozbehli sa tam a spoznali trpaslíka.
„Kam skáčeš?“ spýtala sa Ruženka, „chceš do vody?“
„Nie som blázon,“ kričal trpaslík, „veď nevidíte, že ma tá prekliata ryba chce stiahnuť do potoka?“
Trpaslík sedel na brehu s udicou a chytal ryby. Zaplietol si briadku do šnúry, a keď sa mu chytila veľká ryba, nemal dosť sily, aby ju vytiahol. Ryba vo vode kľučkovala sem a tam a ťahala trpaslíka k sebe. Trpaslík sa chytal trávy, ale veľa to nepomáhalo. Dievčatká prišli práve včas. Zachytili trpaslíka a skúšali rozplietať mu briadku. Márne, briadka a šnúra sa zapletli príliš pevne. Nezostávalo nič iné než vytiahnuť nožnice a briadku pristrihnúť. Sotva trpaslík uvidel, čo urobili, rozkričal sa na ne:
„Čo je to za spôsoby, hyzdiť mi tvár? Nie dosť na tom, že ste mi už raz briadku pristrihli, teraz mi ustrihnete ešte ten najkrajší kus. Ako sa mám takto ukázať pred ostatnými trpaslíkmi? Aby vás koza bodla!“
Zdvihol vrece plné perál, ktoré ležalo v trstine, a zmizol medzi kameňmi.
Zanedlho poslala matka obe dievčatká do mesta kúpiť nite, ihly, stužky a tkaničky. Ruženka a Belinka sa chytili za ruky a bežali nakupovať. Ako utekali cez lúku, uvideli veľkého orla, krúžil a krúžil a spúšťal sa stále nižšie a nižšie, až sa zniesol ku kameňu uprostred lúky. Dievčatká začuli hrozné nariekanie a nárek. Rozbehli sa ku kameňu a pozrime! Orol držal trpaslíka v pazúroch a chcel ho odniesť. Deti schytili starého známeho a tak dlho sa s orlom ťahali, až korisť pustil. Akonáhle sa trpaslík spamätal z úľaku, začal jačať:
„Nemôžete so mnou zaobchádzať jemnejšie? Pozrite sa, ako ste mi roztrhali kabátik, teraz je samá diera. Ach vy nešikovné dievky!“
Hodil si na plece vrece s drahokamami a zmizol v diere pod kameňom. Dievčatká si z jeho hundrania nič nerobili. Išli ďalej svojou cestou a vybavili v meste, čo mali vybaviť.
Keď sa vracali domov, šli zase cez lúku a prekvapili trpaslíka, ktorý si na čisto umetenom miestečku vysypal drahokamy z vreca. Nepomyslel, že by tak neskoro ešte niekto tadiaľ šiel. Večerné slnko sa opieralo do žiarivých kameňov, že sa blyšťali a nádherne svietili všetkými farbami. Udivené deti sa zastavili a pozerali.
„Čo tu stojíte, tu sa nič nedáva!“ kričal trpaslík a očervenel od zlosti. Chcel hundrať ďalej, ale vtom sa ozvalo zabručanie a z lesa sem pospiechal veľký čierny medveď. Trpaslík sa zľakol a rozbehol sa k svojej diere. Medveď však bol rýchlejší. Trpaslík sa dal do kriku:
„Milý pán medveď, nič mi nerobte. Dám vám všetky poklady, pozrite sa len na tie krásne drahokamy. Nechajte ma nažive, čo na mne budete mať, som malý a chudý. Ani ma nepocítite medzi zubami. Zato tu tie škaredé dievky, to by bolo niečo pre vás.“
Medveď sa nestaral o to, čo trpaslík hovorí, udrel ho labou a trpaslík sa už ani nepohol.
Dievčatká sa dali na útek, ale medveď za nimi volal:
„Belinka a Ruženka, nebojte sa, počkajte, pôjdem s vami.“
Poznali jeho hlas a zastavili sa, a keď k nim medveď dobehol, spadla z neho medvedia koža a pred nimi stál krásny mladý muž v zlatom odeve.
„Som kráľovský syn,“ povedal, „zlý trpaslík mi ukradol poklady a zakliaol ma. Kým bol nažive, musel som behať po lese ako divý medveď. Teraz je mŕtvy a jeho kúzlo pominulo!“

Princ odviedol Ruženku a Belinku na kraj lúky, kde čakal kočiar, a chcel ich odviezť do kráľovstva.
„Samy nemôžeme odísť,“ povedala Belinka.
„Musíme sa zastaviť po mamičku,“ povedala Ruženka.
Princ mávol na kočiša a kočiar sa rozbehol k chalúpke.
„Mamička,“ volali Belinka s Ruženkou, „ideme si po vás, budete s nami bývať na zámku!“
Mamička sa čudovala, čudovala a povedala:
„Ale najprv vykopem ružové kríky. Vezmeme ich so sebou.“
A keď dorazili v zdraví do princovho kráľovstva, oženil sa princ s Belinkou a Ruženka si vzala jeho brata. Matka im zasadila ružové kríky pod okná. Pod Belinkiným oknom kvitli biele ruže, pod Ruženkiným červené.