Čmeľ Melák

Bolo leto a dozrievali maliny. Adélka má maliny veľmi rada, pretože sú sladké a zdravé. Mamička jej viackrát opakovala, že si musí malinu najprv dobre poprezerať, než ju strčí do úst.

„Môže tam byť chrobáčik, alebo dokonca osa! To by potom bola pekná kaša!“ vysvetľovala jej.

Adélka hladne trhala maliny z kríka a nevšimla si včielku, ktorá tu práve opeľovala kvety. Zrazu pocítila ostrú bolesť na ruke. „Pichla ma do ruky včela! Mamička, mamička, to bolí. Au, to štípe!“ volala a utekala do kuchyne. Mamička jej na to dala ocot. To pomohlo a bolesť bola hneď menšia. „Tak už prestaň plakať!“ utešovala ju mamička. Adélka sa upokojila a večer ju ruka už ani trochu nebolela. Bola z toho plaču celá unavená a išla zavčasu spať. Rozprávkový škriatok jej ten večer rozprával ďalšiu rozprávku na dobrú noc… Počúvajte, deti:

Čmele nežijú ako včielky v úli, ale v zemi pod trávou. V záhrade pod jabloňou majú svoje kráľovstvo. Je tam dobre ukryté. Prezradí ich iba bzučanie čmeľov, ktorí sa vracajú späť do hniezda.

Čmeľ Melák bol celkom obyčajný čmeľ, len mal na brušku menej chlpov než ostatní a pásiky viac žlté. Keďže stále poletoval a málo odpočíval, bol štíhlejší a z diaľky by sa dal zameniť s osou. Ten deň slnko svietilo a kvietky na lúke volali jeden cez druhého: „Poď ku mne, napi sa z kalíška, len ja mám najsladší nektár zo všetkých kvietkov!“ A čmeliačik lietal od kvietka ku kvietku, až sa mu kalíšky prelievali tou sladkou šťavou. Ešte sa napil dosýta, až mal plné bruško. Potom už letel späť do hniezda, aby vylial do plástov to, čo nazbieral. Vyklepal z košíčkov guľôčky peľu na stavbu nových domčekov pre čmeliacie vajíčka, nakŕmil malé čmeliačiky a letel zase na lúku. Melák si práve pochutnával na nektári z bodliaka, keď odniekiaľ z lesných malín začul skupinku pačmeľov:

„Dnes k večeru prenikneme do čmeliaceho hniezda pod jabloňou. Keď sa začne zmrákať, napadneme stráž. Ani si ostatní nevšimnú, že nie sme čmele. Veď sa im tak podobáme! Potom rýchlo nakladieme svoje vajíčka. Keď sa mladé vyliahnu, budeme v presile a obsadíme celé hniezdo!“

Meláčik čmeliačik už na nič nečakal. Ani nedopil sladkú šťavu a okamžite letel domov smerom k jabloni. „Pomoc, pomoc!“ volal na ostatných, čo mu sily stačili. Všetky čmele sa k nemu zleteli a on rozprával, čo práve počul pri lese z malín. „Pačmele, pačmele!“ opakoval rýchlo, sotva lapal dych. „Čo sa deje?“ pýtali sa. „Rozprávaj pomaly,“ volali naňho jeden cez druhého. „Pačmele na nás zaútočia dnes večer, počul som ich, ako sa o tom radili!“ „Ale nie! Čo si len počneme?“ strachovali sa a ponáhľali sa za svojou kráľovnou, aby sa s ňou o tom poradili. Kráľovná bola zo všetkých najstaršia, najmúdrejšia a vždy si vedela rady.

Vypočula si svojich verných poddaných a potom povedala: „Pačmele sú každý rok náš veľký nepriateľ. Tentoraz ich však preľstíme! Je nás viac a sme múdrejší než oni a vďaka čmeľovi Melákovi sa na ich prepadnutie môžeme pripraviť! Nebojte sa a nestrácajte nádej!“ dodávala odvahy ostatným čmeľom ich kráľovná. Vymysleli plán. Ešte do večera musia stihnúť urobiť falošné hniezdo, ktoré by odlákalo pačmele. Vchod do pravého hniezda bude zakrytý niečím ťažkým, aby sa doň pačmele nedostali. A ako povedali, tak urobili. Z hniezda vyniesli von niekoľko prázdnych starých voskových buniek, v ktorých býval kedysi med. Potom spoločnými silami vyhrabali nožičkami dieru, do ktorej tie prázdne voskové bunky preniesli. Stálo ich to veľa síl a námahy, ale spoločne to dokázali. Všetci boli už veľmi vyčerpaní, ale nemali času nazvyš.

Odpočinuli si len na pár chvíľ a išli hľadať nejakú vec na zakrytie vchodu do ich domčeka. A tak všetci lietali a hľadali niečo veľké, čím by vchod do hniezda zakryli. Konáriky a vetvičky boli pre tie malé čmeliačiky príliš ťažké a listy zo stromov zakaždým odfúkol vietor… Keď už zúfali si, že nič nenašli a že svoj boj prehrali, pomohol im krtko. Práve vyryl kopček tak blízko ich domčeka, že im zasypal vchod hlinou. Za normálnych okolností by sa na krtka veľmi hnevali, ale teraz mu boli vďační. A potom sa všetci rýchlo schovali do diery v starom dube. Sotva tam doleteli, už ich uvideli. Letelo ich asi sto. Vyzerali ako oni, ale nevedeli zbierať med, nemali na to košíčky. Živili sa len tým, čo nakradli čmeľom. Vleteli do falošného hniezda, nakladli tam svoje vajíčka, a keďže tam nenašli nič na jedenie, ráno vyleteli zase von.

„O malé sa nám postarajú čmele a my si musíme nájsť nejaké lepšie hniezdo! V tomto nie je ani kvapka medu!“ povedal ich veliteľ, keď leteli ďaleko za rieku. Potom si čmele vyniesli hlinu, ktorú im tam nahrabal krtko, a nasťahovali sa späť do svojho domova. Spievali si pri tom sťahovaní dokonca aj pesničku:

Pačmele robiť nevedia,
čmeľom sú len na smiech, hľa!
Z hniezda sme ich vyhnali,
veľmi sme sa nasmiali.

Čmeľ Melák za odmenu ten deň nemusel nič zbierať a ostatní ho len kŕmili sladkým nektárom. Potom mu dali ešte hobľa, ale potom už musel pracovať ako všetky ostatné čmele.