Kapria rozprávka

„Sneží, sneží, mráz okolo beží,“ spievali si deti, ktoré bežali na popoludňajšiu guľovačku. „No, no, len sa nepozabíjajte,“ smiala sa stará pani, čo predávala vianočné kapre. „Capartí jedni!“ zanadával naopak ich smerom predavač od vedľajšieho stánku. Aj on predával vianočné kapre. Bol to taký zamračený mrzút! Žiadny div, že sa zákazníci k nemu nehrnuli. To si radšej odstáli radu inde. Nedávno k nemu prišla jedna pani a zaželala mu pekné ráno. Ten na ňu vyvalil oči a vraví: „Zbláznili ste sa, ženská?! Aké pekné ráno?! Teda ráno možno, ale pekné ako pre koho!“ zaburácal. Úbohá pani! Celá zmätená schmatla nákupnú tašku a ponáhľala sa preč. A tak, aj keď jeho stánok skôr strácal, ako zarábal, on sa stále mračil na celý svet. Svoje zisky, nezisky potom zvaľoval raz na zlé počasie, raz na vyberavosť ľudí či dokonca na umiestnenie svojho stánku. Raz, keď si ten zamračenec driemol, spustila sa kapria debata: „No to sme dopadli, kamaráti!“ vraví jeden. „Namiesto toho, aby sme si plávali v niečej vani, stále sa tlačíme tu v tejto káde.“ „To si môžu ľudia na štedrovečernú večeru rovno otvoriť konzervu sardiniek. My sme tu natlačení práve tak ako tie úbohé rybky,“ vraví zase iný. „Ja by som to tak nepreháňal, kamaráti,“ ozve sa ten najmenší kapor. „Čo vám tu chýba?“ opýta sa ostatných a rozhodí plutvičkami. „VYTRHNI SI ŠUPINU!“ ohradí sa naňho iný kapor. „Kvôli tomu zamračenému mrzútovi sa s hanbou vrátime zasa späť do rybníka.“ Potom si ho premeria od hlavy až po päty a dodáva: „Aj keď ty sa tam tak či tak vrátiš, na štedrovečerného kapra si príliš malý!“ No a potom sa hádali a hádali. Až keď sa všetky vlnky v káde upokojili, došli k záveru, že musia toho zamračenca zamračeného nejako rozosmiať.
„Hoď po ňom šupinkou, aby nás mohol počuť,“ obráti sa jeden kapor na druhého. „Prečo ja?“ pýta sa oslovený kapor udivene. „Ja som hádzal minule, hoď si ju po ňom sám!“ rozkázal. A tak, keď sa dohodli, šupinka dopadla tomu mrzútovi priamo na jeho obrovské brucho. Keď sa potom zobudil, neveril svojim ušiam. Kapri v jeho káde si rozprávali vtipy. „Chachacha,“ zasmial sa, až sa ľudia za ním obzreli a úsmev mu opätovali. Toho sa mrzút hneď zľakol a svoj smiech zakryl hlasným zakašľaním a znova nasadil svoj zamračený výraz.
„No a poznáte ten, ako si to pláva kapor v rybníku a druhý kapor sa ho opýta: ‚Počuj, kde máš plutvu?‘ ‚Odhryzol mi ju žralok,‘ vraví ten druhý.“ „Chichichacha,“ smial sa mrzút z plných pľúc. „Že vraj mu ju odhryzol žralok, hihihi,“ smial sa, až sa za brucho chytal. „To, to, to predsa nie je mo, možné, hihihi,“ stále sa smial. „Veď v rybníku nie sú žiadne žraloky, chachacha.“ Jeho smiech neprestával. To sa už všetci ľudia z námestia presúvali k nemu, aby sa pozreli na ten zázrak. Mrzút sa konečne smeje!
Mrzút sa zľakol. Toľko ľudí pri jeho stánku nikdy nestálo. A dokonca si od neho začali kupovať ryby. A keďže sa smiech z jeho tváre nevytratil, ľudí pribúdalo a pribúdalo. A tak mrzút čoskoro pochopil, že úsmev mu pristane oveľa lepšie. A svoje čelo už nestiahol do žiadnej zamračenej grimasy.
A čo kapri? Tí splnili svoju kaprovskú povinnosť a putovali k štedrovečernému stolu. Teda až na jedného. Ten najmenší bol naozaj príliš malý a tak sa vrátil späť do rybníka, kde mal čo rozprávať. A kto vie? Budúci rok azda rozosmeje ďalšieho zamračeného predavača rýb.