Cisárove nové šaty – Hans Christian Andersen

V jednej bohatej krajine žil raz jeden cisár, ktorý mal rád iba jedinú vec a tou boli krásne šaty. Mal ich stovky, jedny krajšie ako druhé. Stáli ho celý majetok, ale on chcel mať ďalšie, ešte krajšie.

Jedného dňa prišli k cisárovi dvaja podvodníci, ktorí mali dobre vymyslený plán. „Veličenstvo,“ povedal jeden z nich, „sme najlepší tkáči, akých by ste mohli nájsť. Vyrábame tie najkrajšie látky. Naša šikovnosť je taká veľká a naša práca taká jemná, že naše šaty sú neviditeľné pre toho, kto nepracuje tak dobre ako my a nevidia ich ani hlupáci.“ Cisár ich vypočul s veľkým záujmom a snil o tom, že bude mať nádherné šaty, ktoré mu ušijú títo dvaja nadaní muži. Chcel, aby mu okamžite utkali látku, a dal tkáčom veľkú sumu peňazí, aby si mohli nakúpiť len tú najdrahšiu hodvábnu a zlatú priadzu a mohli sa okamžite pustiť do diela. Obaja podvodníci postavili svoj tkáčsky stav do jedného z cisárskych palácov a dali sa do práce. Alebo skôr predstierali, že pracujú, pretože na cievkach nebola žiadna priadza a z tkáčskeho stavu nevychádzala žiadna látka. Keď niekto prišiel, aby si prezrel ich prácu, a bol prekvapený, že nevidí nič, ani priadzu, ani látku, odpovedali len: „Naša práca je taká jemná, že je neviditeľná pre hlupákov a pre tých, ktorí nemajú naše nadanie.“

Jedného dňa zavčasu ráno prejavil cisár želanie zistiť, ako asi vyzerá látka, ktorú si objednal. Zavolal si jedného zo svojich ministrov, o ktorom sa domnieval, že je najdôveryhodnejší, a nariadil mu, aby sa išiel pozrieť, ako práca postupuje. Minister šiel do miestnosti, v ktorej pracovali obaja muži, zohnutí nad svojím stavom bez priadze a bez látky. Minister vytreštil oči a zostal stáť s otvorenými ústami. „Bože,“ pomyslel si, „ako je možné, že nič nevidím?“ Zo strachu, aby sa nezdalo, že je hlupák, však nepovedal ani slovo. A keď sa ho tkáči pýtali, čo si myslí o umelecky utkaných motívoch a nádherných farbách, povedal si: „Že by som bol taký hlupák? No naozaj, bude lepšie, ak sa o tom nikto nedozvie. Budem robiť, že som látku videl.“ „Tak pán minister, myslíte si, že sa látka veličenstvu cisárovi bude páčiť?“ pýtali sa tkáči podvodníci. „Skutočne, páni tkáči, ten vzor a tie farby, je to nádherné! Nikdy som nič podobné nevidel. Okamžite idem cisárovi oznámiť, ako som z vašej práce nadšený,“ odpovedal minister. Keď tkáči videli, že sa ich práca nepráca, hoci je neviditeľná, ľuďom tak páči, požiadali cisára o ďalšie peniaze, hodváb a zlato, a keď ich dostali, rýchlo si všetko poschovávali do truhlice, skôr než sa znova pustili do práce nepráce.

Za nejaký čas si cisár chcel prezrieť na vlastné oči látku na svoje budúce šaty. Vybral sa navštíviť tkáčov v sprievode svojich radcov. Zostal prekvapene stáť, keď nevidel ani priadzu, ani látku, ale aby nevyzeral ako hlupák, povedal: „To je ale krásna látka. Chcem, aby ste mi z nej ušili šaty.“ Keby ste sa pozerali, videli by ste dvoch uličníkov, ako nožnicami strihajú do prázdna a robia, akoby šili ihlami bez nite. Keď si cisár skúšal nové šaty, pochvaľoval si, že sú veľmi jemné a ľahučké, a bol veľmi spokojný. Stál pred zrkadlom celkom nahý a otáčal sa naľavo a napravo. Rozhodol sa, že sa v tých šatách zúčastní módnej prehliadky. A všade, kade prechádzal, mu ľudia tlieskali a chválili mu jeho nové šaty, ale len do chvíle, kým jeden malý chlapček nezvolal: „Cisár je celkom nahý!“ Ďalší to zopakoval a potom ešte jeden a potom sa aj ostatní ľudia začali smiať. Cisár očervenel od samej hanby, že sa predvádza nahý a že bol taký hlúpy a naletel podvodníkom, ktorí mu ušili šaty nešaty.