Dvanásť bratov a zlatovlasá panna

Pod Kletí žil jeden sedliak a nemal žiadne deti. Stále sa so ženou rozprávali, aké by to bolo, keby sa im narodil syn alebo dcéra. A čo sa nestalo! Jedného dňa sa im narodilo naraz dvanásť synov, a všetci ako buci.
Sedliaka to zarazilo, ba aj skoro zamrzelo. Také niečo som za života nepočul, aby sa niekomu narodilo 12 detí naraz, hovoril si. To budem musieť mať dvanásť krstných otcov a dvanásť krstných matiek. Kde ich zoženiem? A ak ich už aj zoženiem, ako ich pohostím? Veď aj kravu i teľa budem musieť zabiť. To si v duchu stále opakoval a chodil po dome stále smutnejší, až sa jedného milého dňa stratil a nebolo po ňom ani vidu, ani slychu.
Teraz sa začali starosti sedliackej žene. Lámala si hlavu, kam sa len sedliak podel, ale ten sa nevracal. Chlapci sa zatiaľ mali k svetu a rástli ako z vody. Čoskoro jedenásť z nich začalo rozprávať, len najmladší, dvanásty, zostával stále nemý. Bratia sa mu preto smiali a začali mu hovoriť Nemáčik.
Chlapci už mali 15 rokov, ale po otcovi stále ani pamiatky. Raz sa stalo, že najstarší syn zašiel k obuvníkovi, aby mu ušil topánky. Keď mu obuvník bral mieru, rozprávali sa o všelijakých veciach a syn spomenul aj strateného otca. Obuvník vraví:
„No nič nie je stratené, aby sa to zasa nenašlo. Keby ste mi trochu pomohli z núdze, veď mám živiť sedem hladných krkov, možno by som Vám mohol niečo o otcovi povedať.“
„To Vám, majster, pomôžeme s radosťou, pán majster, len keď sa niečo dozvieme.“ vykríkol najstarší syn a uháňal domov. Za chvíľu sa vrátil a priniesol obuvníkovi vrece žita.
„Máte ísť, majster, hneď k mame a povedať jej, kde by sme mali otca hľadať.“ Odkázal obuvníkovi.
Obuvník poslúchol, zašiel k sedliackej žene a rozprával:
No, keď som sa raz vracal z Meziříčského jarmoku, stretnem Vám v lese človeka, celý Váš muž. Ale vyzeral ako skutočný divoch!
Ako sa na mňa pozrel, poznal ma, otočil sa a bol ten tam! Ja za ním. Bežím, bežím, cez korene utekám, ale chytiť ho nemôžem. Len som ešte uvidel, že vbehol do akejsi skaly, zvnútra privalil na vchod kameň a držal ho.
Sedliacka žena bola rada, že sa o stratenom mužovi dozvedela aspoň niečo, a dala obuvníkovi navarené, koľko len uniesol.
„Ale ako ho dostať z tej jaskyne von? Neviete? Keby ste poradili a pomohli, neoľutovali by ste!“ Sľubovala.
„No o tom som už rozmýšľal.“ vraví obuvník.
„A vymysleli ste niečo?“
„No snáď.“
Tak by ste to mohli urobiť.“
„Tak dobre, aj to vykonám, keď chcete. Ale potrebujem na to kožu z vola.“
„Kožu z vola?“ Čudovala sa sedliacka žena.
„Dobre, budete ju mať.“ povedala a prikázala synom, nech zabijú najväčšieho vola a stiahnu z neho kožu.
Keď obuvník zjedol všetko mäso, vzal kožu a zavrel sa do komory. Nikoho k sebe nepustil a nikomu nehovoril, čo tam kutí.
Trvalo to niekoľko dní. Potom vyšiel obuvník z komory a ťahal za sebou obrovitánsku topánku! Chcel od sedliackej ženy, aby s ním pustila synov k tej skale. No sedliacka žena bola so všetkým svolná. Chlapci prehodili topánku cez plecia a vydali sa s milým obuvníkom do lesa. Ako prišli ku skale, obuvník sa zastavil a vraví:
„Tak teraz sa, chlapci, niekde skryte a počkajte, kým Vás nezavolám.“
Sám sa tiež skryl a čakal, kým zdivočený sedliak vylezie zo svojej diery.
A dočkal sa! Ako sedliak zmizol v lese, obuvník potichu zvolal všetkých dvanásť bratov. Tí vliezli do jaskyne a vyčkávali, čo sa bude diať. Obuvník zatiaľ zostal pred jaskyňou.
Trvalo dosť dlhú chvíľu, kým sa zdivočený sedliak vrátil. Niesol si v ruksaku niekoľko húb. Chcel zaliezť do svojej diery, ale namiesto toho vliezol do obuvníkovej obrovitánskej topánky. Len čo v nej zmizol, obuvník zatlieskal, bratia hneď vytlačili topánku von, obuvník zašil otvor čižmy a všetci spoločne niesli topánku aj so sedliakom radostne domov.
Ale keď otca zbadali, špinavého a zarasteného ako nejaké zviera, dostali strach, že im zasa uteká. Sedliacka žena radila, nech ho pripútajú na dvore ku klátu.
„Až si na nás zvykne a zabudne na samotu, potom ho budeme môcť z reťaze zasa pustiť.“ vravela im.
Tak sedliaka pripútali dlhou reťazou k dubovému klátu a on sa z dlhej chvíle na ňom pustil do štiepania dreva. Všetko pri tom pozoroval, a keď videl, akých má pekných synov a ako sa pekne starajú o hospodárstvo, pomaly si na nich začal zvykať a mal ich rád. Len ho mrzelo, že sa ostatní posmievajú Nemáčikovi pre jeho nemotu.
Keď si tak zvykol na domov, pustili ho na slobodu a všetko zasa išlo, akoby sa nič nestalo.
Ale milý sedliak zasa začal mať inú starosť.
„Kdeže zoberieme pre toľko synov toľko nevestí, aby na niečo boli? Hockakých by sa našlo dosť, ale ja chcem mať svojich synov dobre zaopatrených.“ hovorieval.
„No mlč a nemysli na to. Kto vie, či im už niekde nevyrastá dvanásť sestier ..... .“ tešila ho sedliacka žena.
Sedliak si umienil, že pôjde do sveta hľadať pre svojich synov nevesty. Rozlúčil sa a vydal sa do sveta.
Šiel poľom i lesom, šiel cez vody, cez bane i vysoké vrchy, šiel dlho a dlho, že ani nevedel povedať, ako dlho chodí a blúdi. Raz prišiel k akémusi lesu a tam stáli priviazané dva voly a na kamenistom poli oral akýsi sedliak s chudou kravičkou pole. Krava len ťažko ťahala pluh a oráč ju každú chvíľu bil a švihal bičom.
Sedliak sa zastavil, chvíľku oráča pozoroval a potom povedal:
„Máte rozum, človeče? Tu drete chudú a slabú kravu a tamto nechávate dva pekné silné voly stáť!“
„Len nech zhynie tá jalovica,“ vraví oráč nahnevane.
„Veď nemohla mať dvanásť teliat, keď my máme dvanásť rovnako starých dcér?“
„Dvanásť dcér, hovoríte?“
„Áno.“
„Potom nás osud zviedol dohromady!“ vravel radostne sedliak.
Mám doma dvanásť rovnako starých a veľkých synov a hľadám pre nich nevesty. Ak chcete, mohli by sme sláviť dvanásť svadieb naraz.“
„No prečo by som nechcel ..... Poďte so mnou k nám!!“ povedal oráč, nechal kravu i voly na poli a viedol hosťa domov.
Žena stála práve pri okne a nestačila sa čudovať, keď jej rozprávali, čo a ako. Ale ako začula, že najmladší syn je nemý, v duchu sa rozhodla, že im svoje dcéry nedá. Nahlas však nehovorila nič. Len povedala:
„Nech len prídu, uvidíme. Ale toho nemého si nechajte doma. Ja si svoju najmladšiu dcéru tiež nechám doma na potešenie. Na vydaj má ešte času dosť.“
Sedliak bol aj s tým spokojný.
Rýchlo sa ponáhľal domov a rozprával, že sa stretol s oráčom, čo má chalupu a v nej dvanásť rovnako starých a veľkých dcér. Jedenásť, že ich vydá za jedenásť bratov a tú dvanástu, že si doma nechajú na potešenie, na staré roky.
Ale Nemáčik hneď poznal, prečo tú najmladšiu nechcú vydať, a bolo mu do plaču, keď sa díval, ako sa jeho bratia strojia na cestu a ako odchádzajú na svojich koňoch. Šiel do stajne za svojím koníkom, aby sa mu posťažoval. Tu koník zaryl nôžkou a zaerdžal:
„Rýchlo, Nemáčik, priprav sa, pôjdeš tiež! Od tejto chvíľky budeš rozprávať ako Tvoji bratia. Tak už choď a poponáhľaj sa.“
Nemáčik utekal k mame a všetko jej rozprával. Tá zostala ako omráčená, keď ho počula rozprávať. Kým sa však stihla vypytovať, čo a ako, bol už Nemáčik preč.
Cestou otočil koník Nemáčikovi hlavu a vraví:
„Daj si pozor, čo Ti poviem! Kým sa ukáže sedliakov dom, dohonime Tvojich bratov. Keď prídeme k sedliakovi, budú chcieť odviesť všetky kone do konských stajní, ale Ty ma tam nedávaj! Nechaj ma stáť na nádvorí. Keď sa tomu budú čudovať, povedz, že som chúlostivý a že nezniesiem polotmu v stajni, že by som búchal a hrmotal kopytami a nikto by nemohol spať. Ja zatiaľ budem na dvore počúvať a čo sa dozviem, to Ti poviem. A len čo začuješ, že hrabem nohou, poponáhľaj sa ku mne!“
Netrvalo dlho a už dobiehali bratov. Najstarší sa obzrel a čudoval sa.
„Nič sa nečudujte, možno Vám príde vhod, že idem s Vami.“
Ako prišli na statok, sedliacka žena videla, že vzali so sebou aj najmladšieho syna. Nahnevala sa, že otec nedodržal slovo, a umienila si, že jej dcéry nedostane ani jeden z nich. Ale ako na to? Premýšľala a premýšľala, až ju nakoniec predsa len niečo napadlo.
Tu vonku zaryl Nemáčikov koník a Nemáčik k nemu pribehol, čo je nové. Koník mu vravel:
„Počúvaj dobre, čo som sa dozvedel. Tá sedliacka žena usporiada na Vašu počesť hostinu. Nesmiete však piť z pohárov ani dúšok vína, lebo zaspíte. Nejako ich vymeňte za poháre jej dcér. Keď pôjdete spať, dajte si pozor. Ako zhasne svetlo, vlezte si pod stôl a buďte tam potichu, aby Vás nikto nepočul.“
Nemáčik všetko porozprával bratom a dohodli sa, že urobia presne to, čo im koník radí.
Kým bolo 11, dcéry zaspali a bratia išli na lôžka tiež. Tu zrazu zhasli všetky lampy. Bratia sa skrčili pod stolmi a niekto vstúpil do izby ..... Švác a švác ..... meč dopadal na miesta, kde ešte pred chvíľou ležali. Dvere sa zasa zavreli a bratia už na nič viac nečakali. Rýchlo sa vytratili oknom zo statku, osedlali kone a uháňali preč.
Išli cestou necestou, cez hory, cez doly, tým smerom, kde slnko vychádza.
Keď nastal deň prvý, zazrel Nemáčik na vetve stromu visieť zlatý vlas.
„Zastav, koník, zastav, vidím zlatý vlas.“
„Len nechaj vlas vlasom, aby si toho neoľutoval.“ vraví koník mrzuto.
„Bola by škoda ho tam nechať.“ vraví Nemáčik.
„Kto vie, ktorá krásavica ho nosila.“
„Buď rád, že sa o to nemusíš starať.“ odpovedal koník.
„Za zohnutie predsa stojí.“ povedal zasa Nemáčik, zlatý vlas zobral a schoval si ho do tašky.
A išli zasa ďalej, cestou necestou, cez hory, cez doly, tým smerom, kde slnko vychádza.
Keď nastal deň druhý, zazrel na zemi Nemáčik zlaté pierko.
„Zastav, koník, zastav. Vidím na zemi ležať zlaté perie.“
„Nechaj perie perím, aby si toho neoľutoval. Kto vie, akému vtákovi patrí ..... .“
„Ale bola by ho škoda! Za zohnutie predsa stojí.“ vraví zasa Nemáčik, zosadol z koňa a zlaté pierko si schoval do tašky.
A išli zasa ďalej, cestou necestou, cez hory, cez doly, tým smerom, kde slnko vychádza.
Keď nastal deň tretí, zazrel Nemáčik na zemi zlatú podkovu.
„Zastav, koník, zastav. Vidím zlatú podkovu.“
„Len ju nechaj tam, kde leží.“
„Ale bola by škoda ju tu nechať.“
„Kto vie, akému koňovi tá podkova patrí.“ varoval ho koník.
Ale Nemáčik zasa zosadol z koňa, podkovu zdvihol a schoval si ju do tašky.
„No, nepočúval si ..... “ vraví koník.
„Ak budeš za to trpieť, ja za to nemôžem. Spomeň si potom, že som Ťa varoval.“
Tretí deň podvečer prišli do jedného kráľovstva a pretože sa všetci kráľovi zapáčili, prijal ich do svojich služieb a každý dostal koňa z kráľovských stajní.
Najviac sa však kráľovi zapáčil Nemáčik, a tak ho hneď ustanovil za svojho pobočníka. Len že bratia mu kráľovu priazeň závideli a rozhodli sa mu pomstiť.
Keď Nemáčik prvú noc v stajni česal svojho koňa, zavesil si na stenu zlatú podkovu a v tej chvíli bola celá stajňa ožiarená ako za bieleho dňa. Pri práci si nahlas spieval, až sa jeden z bratov prebudil. Išiel sa pozrieť do stajne a všetko videl. Hneď ráno to ponáhľal oznámiť pánovi kráľovi. Kráľ si Nemáčika zavolal a spustil na neho:
„Ak máš zlatú podkovu, musíš vedieť aj o zlatom koni. Choď a priveď mi ho.“
Nemáčik sa bránil, že o zlatom koni nič nevie, že podkovu našiel na ceste, ale kráľ mu povedal:
„Mlč, mlč a radšej dbaj, aby do troch dní stál zlatý kôň v mojej stajni, inak budeš o hlavu kratší!“
Nemáčik musel ísť. Zašiel do stajne k svojmu koníkovi, položil mu hlavu do hrivy a plakal. Koník mu vraví:
„Viem, čo sa Ti stalo. Vidíš, to máš z toho, že si ma nepočúval. Ale našťastie Ti môžem pomôcť. Sadni si na mňa a pôjdeme.“
„A kam?“
„K babe do hradu.“
„A čo tam budeme robiť?“
„Keď prídeme na hrad, necháš ma stáť na dvore a sám pôjdeš do stajne. Tam uvidíš veľa koní s nádhernými postrojmi. Tých si nevšímaj. Choď až do najodľahlejšieho kúta, tam stojí jeden kôň, chudý, vychudnutý a uviazaný na starom povraze zo slamy. Toho vezmi, nehľaď naľavo ani napravo a ponáhľaj sa odtiaľ!“
Tak sa vydali na cestu. Keď prišli na hrad, Nemáčik urobil všetko presne tak, ako mu koník poradil. Ale keď viedol toho úbohého koníka na slamenom povraze von, pri samých dverách zazrel visieť krásnu zlatú uzdu vykladanú drahými kameňmi. Nemohol od nej oči odtrhnúť, Tá by sa hodila pre zlatého koníka a nie taký škaredý slamený povraz. Ale ako sa jej dotkol, strhol sa po celom hrade pekelný hrmot. Nemáčik vybehol z hradu bez zlatej uzdy i koňa celý vystrašený a bol rád, že sa odtiaľ dostal. Vyskočil na svojho koníka a uháňali z hradu preč.
Keď odišli kus cesty, kde čarodejnica nad nimi už nemala moc, dal sa Nemáčik do plaču. Čo si počne bez koňa? Na kráľovský hrad bez neho nemôže, len bude o hlavu kratší ..... . Koník mu povedal:
„Nezúfaj, ešte Ti poviem, čo urobíš. Povedz kráľovi, že kôň nemá uzdu, že predsa takého koňa na povraze nepovedieš. Nech Ti pre neho dá urobiť uzdu a potom sa vydáme znovu na cestu.“ Stalo sa, ako koník poradil, a vydali sa znovu na cestu po koňa so zlatými podkovami. Kým vošli k babe do hradu, koník vraví:
„Dávaj pozor. O jedenástej vstúpiš do stajne, vyvedieš toho najvychudnutejšieho, najškaredšieho koníka, ale pustíš ho a pobežíš za ním na rázcestie. Tam sa postavíš a nastavíš uzdu tak, aby kôň do nej sám hlavu strčil.“ Tentoraz si Nemáčik dával dobrý pozor, aby všetko urobil tak, ako mu koník poradil. Keď stál na rázcestí, jeho verný koník začal koňa naháňať, až mu ho vohnal do uzdy. A v tom okamihu sa tá chudá herka premenila na koňa, akého Nemáčik predtým za života nevidel. Hriva sa na ňom zlatisto leskla, až oči prechádzali, a zlatými podkovami bil do zeme, až iskry lietali!
Priviedol ho teda ku kráľovi a ten mal takú radosť, že Nemáčika povýšil.
Keď potom v stajni v noci Nemáčik česal zasa svojho koníka, dal si za čiapku to zlaté pierko, čo našiel na ceste, svietil si ním a spieval si.
Jeden z bratov sa prebudil a šiel sa pozrieť do stajne, čo sa to tam deje. Ráno hneď kráľovi oznámil, čo v noci videl. Kráľ si dal Nemáčika zavolať a prikázal mu, nech mu donesie vtáka, ktorý má to zlaté perie. Márne sa zasa Nemáčik zaprisahával, že o žiadnom zlatom vtákovi nič nevie, že pierko našiel na ceste.
„Luháš!“ rozkričal sa kráľ.
„O zlatom koni si tiež nič nevedel a priviedol si ho. S tým zlatým vtákom je to tiež tak. Ak ho do troch dní neprivedieš, budeš o hlavu kratší !“
Nemáčik sa šiel posťažovať svojmu koníkovi.
„Ach jaj, koník ..... . Ach jaj ..... “ plakal mu do hrivy.
„Viem, čo sa Ti stalo. To je všetko preto, že si robil všetko po svojom. Ale neboj, my toho zlatého vtáka dostaneme!“
„Ale ako?“ namieta Nemáčik.
„Sadni si na mňa a pôjdeme.“
„A kam?“
„K babe do hradu!“
Tak išli a išli, a keď sa blížili k hradu, koník vraví:
„Až tam prídeme, vojdeš do hradu treťou bránou, prejdeš trojitými dverami a ocitneš sa v tretej komnate. Tam uvidíš rady nádherných klietok so zlatými vtákmi. Tých si nevšímaj, ale choď do najzadnejšieho kúta. Tam je zastrčená biedna klietka a v nej sedí obyčajný, ošúchaný vták. Toho vezmi, ničoho si nevšímaj a ponáhľaj sa von!“
Nemáčik urobil všetko, ako mu koník prikázal. Vzal klietku s ošúchaným vtákom a išiel von. Pri samom vchode mu však padla do oka krásna zlatá klietka.
„To by bola klietka pre zlatého vtáka!“
Dotkol sa jej a vtom sa strhol obrovský hrmot, ktorý zobudil čarodejnicu a tá sa hnala za Nemáčikom. Ten len tak-tak vyskočil na svojho koníka a už leteli preč.
Ako došli do bezpečia, koník mu vraví:
„Zasa si ma nepočúval a tu to máš!“
„Keď tá klietka bola taká krásna ..... .“ nariekal Nemáčik.
„Ale čo si teraz počnem? Keď prídem ku kráľovi bez zlatého vtáka, budem o hlavu kratší ..... “
„Nezúfaj, chlapče, snáď to nejako napravíme.“ vraví koník.
„Povedz kráľovi, že pre zlatého vtáka musí byť zlatá klietka, inak, že ho nemôžeš doniesť.“
Keď kráľ Nemáčika vypočul, dal urobiť drahocennú klietku a Nemáčik sa s ňou vydal späť k hradu tej bosorky.
Cestou mu koník vraví:
„Keď vojdeš do tretej komnaty za trojitými dverami, vynes vtáka s klietkou von. Potom klietku otvor a ponáhľaj sa na rázcestie. Tam čakaj s otvorenou klietkou od kráľa, aby do nej vták mohol vletieť.“
No teraz už Nemáčik urobil naozaj všetko, čo mu koník poradil. Len čo sa zlatý vták ocitol v zlatej klietke, všetko jeho perie v okamihu žiarilo ako slnko.
Nemáčik doviezol zlatého vtáka na kráľovský hrad a ani sa nepýtajte, čo hovoril kráľ. Nemohol sa na zlatého vtáka vynadívať a od samého šťastia Nemáčika zasa povýšil do vyššej hodnosti ako predtým.
Keď tej noci Nemáčik česal v stajni svojho koníka, zavesil si nad hlavu ten zlatý vlas, čo našiel na ceste, a svietil si ním. Mal v stajni jasno ako za jarného dňa a spieval si ..... .
Jeden z bratov sa však zasa prebudil, tajne sa díval okienkom do stajne a ráno všetko vylíčil kráľovi.
Kráľ si dal Nemáčika opäť predviesť.
„Ak máš zlaté vlasy, iste vieš aj o zlatovlasej panne, čo ich nosila. Do troch dní mi tu princeznú priveď, inak si o hlavu kratší ! Chcem si ju vziať za manželku !“
Nemáčik sa opäť bránil, že o zlatovlasej panne naozaj vôbec nič nevie, ale kráľ bol ako hluchý .....
„Mlč a neluhaj mi tu zasa! To isté si hovoril aj o koni a vtákovi zlatoperákovi a predsa si ich doniesol. A teraz vravíš, že nič nevieš o princeznej Zlatovláske? Choď a priveď ju do troch dní!!“
Čo mal Nemáčik robiť? Šiel zasa k svojmu koníkovi po útechu a koník vraví:
„Viem, čo sa Ti stalo. Mal si predtým počúvať, čo Ti vždy radím. Ale nič nezúfaj, my tú Zlatovlásku nájdeme.“
„Ale ako?“ Pýta sa Nemáčik.
„Sadni na mňa a pôjdeme.“
„A kam?“ spýtal sa koníka.
„K babe do hradu. Najprv si však od kráľa vyžiadaš troje siete. Jednu z medeného drôtu, druhú zo strieborného drôtu a tretiu zo zlatého.“
Keď dostal Nemáčik, o čo žiadal, vydali sa s koníkom na cestu. Kadiaľ išli, ako dlho išli, to ani Nemáčik nevedel, len si stále v duchu myslel na to, či tú zlatovlasú pannu dostanú. Ako prichádzali k hradu, koník vraví:
„Tentoraz do hradu nepôjdeme. Počkáme pod hradom pri rieke.“ Tak išli k rieke, tam Nemáčik zosadol z koníka a ten vraví:
„Teraz hodíš do vody medenú sieť. Ak niečo chytíš, opýtaj sa, čo v nej máš.“
Nemáčik vhodil do rieky medenú sieť a za chvíľu cítil, že sa v nej niečo hýbe. Vytiahol ju z vody a v sieti bol obrovský rak.
„Kto si?“ spýtal sa Nemáčik.
„Kráľ podvodnej ríše.“ odpovedal rak.
Tu koník vraví:
„Hoď ho do vody aj so sieťou a rozprestri striebornú sieť.“
Tak Nemáčik spustil pod hladinu striebornú sieť a za chvíľu vytiahol obrovskú žabu.
„Kto si?“
„Kráľovná podvodnej ríše.“ zakvákala žaba.
A koník zasa radí:
„Vhoď ju späť do vody aj so sieťou a rozprestri zlatú sieť.“
Nemáčik poslúchol a za chvíľu vytiahol v zlatej sieti obrovského hada.
„Kto si?“ spýtal sa Nemáčik.
„Kráľa a kráľovnej z podvodnej ríše jediná dcéra.“ zasyčal naňho had.
Tu koník vraví:
„Vhoď všetko do vreca, dobre utiahni a zaviaž, aby si nevidel, čo si to vylovil a čo sa bude diať.“
Nemáčik rýchlo urobil, čo mu koník poradil. Mal oči zavreté, ale cítil, ako sa had vo vreci mláti, ako sebou šklbe a ako sa nafukuje, aby sa mu vytrhol z rúk. Vrece bolo stále ťažšie a ťažšie a ťahalo ho späť k rieke. Nemáčik nevedel, čo sa to deje, a chcel aspoň trochu nakuknúť, čo to vlastne ulovil. Ale len čo pootvoril pravé oko, zazrel vo vreci preškaredého, obrovitánskeho hada, ako sa nadúva a rastie ako čierny mrak. Vtom sebou had trhol z celej sily, vyšmykol sa mu z rúk, spadol do rieky a bolo po všetkom.
Nemáčik stál pri vode s prázdnymi rukami a začal plakať.
„Ach, koník, koník ..... čo teraz?“
Dlho nariekal a prosil, kým sa koník nechal obmäkčiť.
„Neplač a poď, pôjdeme. Povieš kráľovi, že siete boli zlé a že potrebuješ pevnejšie.“
Kráľ Nemáčika vypočul a vydal rozkaz, nech mu zhotovia tie najpevnejšie medené, strieborné a zlaté siete, aké len dokážu.
Tak Nemáčik začal loviť znovu. Chytil raka, chytil žabu, a keď chytil hada, koník naňho zavolal:
„Drž sa celou silou a nepozeraj a nepúšťaj.“
Tentoraz Nemáčik poslúchol na slovo a urobil presne to, čo mu radil koník. Zovrel vrece s hadom v náručí, vyhupol sa do sedla a už uháňali na kráľovský hrad. A len čo prešli hranice a ocitli sa na kráľovskom panstve, had sa prestal nadúvať, prestal sebou hádzať a ležal vo vreci ako baránok.
„Teraz otvor oči.“ vravel koník.
Nemáčik otvoril pravé oko, potom ľavé oko a čo uvidel ..... ?
Pannu takú spanilú, že za života o takej kráse ani nepočul.
A vlasy mala naozaj ako ryšie zlato a padali jej po chrbte až k samým nohám.
„Kam ma neseš?“ pýtala sa Nemáčika a mala hlas, ako keď zazvonia kvety.
„Nášmu pánovi kráľovi. Chce si Ťa vziať za manželku.“
„Ty si ma ulovil, Ty máš na mňa právo.“ odvetí Zlatovláska.
Kým sa nenazdali, stáli pri kráľovskom zámku. Pán kráľ už čakal, pretože už z diaľky všetci videli tú žiaru Zlatovláskiných vlasov. Za kráľom išiel slávnostný sprievod, aby tú krásavicu ako sa patrí privítali.
Ale Zlatovláska mu na privítanie ani ruku nepodala, ani sa neusmiala a ani brvou nehla. Kráľa to veľmi mrzelo a pýtal sa, kedy bude ich svadba.
„Keď ja budem chcieť.“ odpovedala princezná.
„A kedy to bude?“
„Keď budeš mať také zlaté vlasy, ako mám ja.“
„Ale princezná, veď vieš, že taká možno nie je.“
„Prikáž podojiť dvanásť kráv čiernych ako uhoľ, mlieko vlej do kotla a zakúr pod ním. Keď bude vrieť, ponor doň hlavu a hneď bude zlatá ako moja.“
„Dobre, urobím to!“ povedal kráľ.
Kázal priviesť dvanásť kráv, nadojili plný kotol mlieka a rozložili pod ním oheň. Keď mlieko začalo klokotať a víriť, dostal kráľ strach a prikázal Nemáčikovi, aby to skúsil najprv on.
Nemáčik pristúpil k vriacemu mlieku a ako sa nad ním naklonil, tu jeho koník fúkol do kotla a v tej chvíli mlieko vychladlo, akoby ho práve podojili. Nemáčik z neho vytiahol hlavu a naozaj vlasy boli krásne zlaté, až všetkým oči prechádzali.
Teraz aj kráľ zatúžil po takej kráse. Lenže mlieko už bolo zasa horúce ako oheň. Koník sa však tentoraz ani nepohol. Kráľ vstrčil hlavu do kotla a vtom padol na zem. Bol celkom mŕtvy.
Keď to všetci videli, radili sa a vyhlásili Nemáčika za nového kráľa. Kto si to zaslúžil viac ako on?
Tu k Nemáčikovi pristúpil jeho verný koník a že nech mu setne hlavu. Nemáčik sa bránil, akože má zabiť mečom svojho najvernejšieho priateľa? Ale koník prosil a žobral, až sa Nemáčik rozohnal mečom ..... . a v tej chvíli pred ním stál pekný mládenec. V tom okamihu voda zašumela a zahučala, vlny sa zdvihli a z nich vystúpil na breh rak a žaba a premenili sa na muža a ženu. Ten mládenec, ten muž a tá žena ..... to boli brat, otec a matka tej zlatovlasej princeznej, ktorú kedysi zakliala zlá čarodejnica.
To bola radosť! Nemáčik a zlatovlasá princezná slávili kráľovskú svadbu. Muzikanti hrali tri dni a tri noci a všetky zvony z celej ríše sa tiež ozvali. A na tom zámku bola mramorová veža a na tej veži strieborný zvon a na ten zvon tiež zvonili ..... a zvonili, až tejto rozprávke bol koniec ..... .