Rozum a Šťastie

Kedysi dávno sa vybrali Rozum a Šťastie do sveta, aby si ho pozreli a ľudí potešili svojimi darmi. Ako tak putovali, uvideli raz, ako pri ceste spí ovčiak. „Vieš čo?“ povedalo Šťastie Rozumu. „Vyskúšame si tie naše dary. Vlez si do neho!“ Rozumu to bolo po tej dlhej námahe práve vhod, a tak sa usadil v chlapcovej hlave a pekne si tam hovel. Keď sa ovčiak prebudil, pretrel si oči a hľa! Hneď tu bola myšlienka: „Ej, načo tu pásť ovce, raz vyskúšam svoje šťastie aj v meste!“

V meste zašiel k jednému hodinárovi a dal sa u neho najať do služby ku koňom. A keďže za krátky čas boli hodinárovi kone tie najkrajšie v celom meste, bol s ním majster nadmieru spokojný. Ale chlapcovi to nestačilo. Keď majster sedával s tovarišmi pri obede, vkĺzol ovčiak tajne do dielne a tam opravoval hodiny, čo však onedlho neušlo pozornosti tovarišov: „Majster, kým my sedíme pri stole, niekto chodí do dielne a pokračuje v našej práci. A ten niekto to robí oveľa lepšie, než by sme to urobili my, musí to byť majster nad majstrami.“ „Tomu musím prísť na koreň,“ povedal si majster, a keď nabudúce sedeli pri stole, postavil sa k oknu tak, aby videl do dielne. A tam sa mal k usilovnej práci jeho paholok od koní, bral do ruky jedny hodiny za druhými a opravoval ich. O nejakú chvíľu sa majster nemohol udržať, vrazil do dielne a zvolal: „Chlapče, ty si majster! Ty nepatríš do maštale! Odteraz budeš mojím prvým tovarišom!“ To bolo niečo pre ovčiaka! O pár dní vyrobil také krásne hodiny, že sa nad nimi čudoval celý svet.

Jedného dňa kráľ tej krajiny dal vyhlásiť, že má drahocenné hodiny, ktoré sa pokazili, a kto ich opraví, dostane päťtisíc zlatých. Ale toto oznámenie malo ešte druhú polovicu: kto by pri tom opravovaní neuspel, ten musí položiť hlavu na katovský klát. Nebolo teda divu, že sa dlho v celej ríši nenašiel žiadny hodinár, majster či tovariš, ktorý by to chcel vyskúšať. Keď sa tá novina doniesla k uchu ovčiaka, vydal sa hneď ku kráľovi a žiadal od neho tie hodiny na opravu. Kráľ pokrútil hlavou a povedal: „Chlapče, chlapče, to nedokážeš a bude ťa to stáť život! Nikto z majstrov v mojej ríši si na to netrúfol a ty si trúfaš?“ Ale chlapec trval na svojom, jemu sa to podarí a o svoj život sa vôbec nebojí. Tak sa nechal kráľ prehovoriť a poručil hodiny priniesť. Ovčiak si vzal hodinárske náradie, hodiny rozobral, chvíľu sa v nich niečo hrabal, potom ich zase poskladal a hľa! Keď ich zase postavil na ich miesto, dali sa do chodu a tikali tak veselo, až z toho bolo kráľovi do skoku. Zo samej radosti dal kráľ ovčiakovi nielen tých päťtisíc zlatých, ale ako prídavok ho urobil svojím dvorným hodinárom, ktorý mu vďaka svojej usilovnosti a šikovnosti bol deň po dni drahší.

Kráľ mal krásnu dcéru, ale čo bolo po jej kráse, keď sa za celý svoj život ani raz neusmiala, čo ho veľmi trápilo. Preto dal vyhlásiť, že ju za ženu získa ten, kto ju rozosmeje. Ale toto oznámenie malo ešte druhú polovicu: kto by pri tom rozosmievaní neuspel, ten musí položiť hlavu na katovský klát. Skúšalo to už mnoho nápadníkov, ale všetci nakoniec slávili svadbu s kosou, takže tým ostatným už dávno prešla chuť na kráľovské ženenie. Keď o tom počul ovčiak, chvíľu uvažoval a potom predstúpil pred kráľa a povedal: „Chcel by som rozosmiať vašu dcéru!“ „Úbohý chlapec,“ zhrozil sa kráľ, „to sa ti nepodarí a bude škoda tvojho mladého života. Zabudni na to!“ Ale chlapec opäť trval na svojom, jemu sa to podarí a o svoj život sa vôbec nebojí. Tak sa nechal kráľ prehovoriť a poslal ho s jedným ministrom k princeznej.

Ovčiak mal pre princeznú túto rozprávku: „To vám raz vandrovali po svete traja chlapci, sochár, maliar a rečník. Raz prišli do čierneho lesa, urobili si oheň a posadali si okolo neho. Tu sa sochárovi zunovalo, vzal poriadny klát dreva a vyrezal z neho pannu. Tu pripadlo maliarovi, aby tú pannu vymaľoval do krásy. A keď vyzerala, že už-už prehovorí, vzal ju do učenia rečník. A potom sa títo vandrovníci škriepili a škriepili, komu že teraz tá panna patrí. A keďže túto odpoveď nepozná nikto na svete, škriepia sa tam dodnes.“

Z tejto vydarenej historky sa princezná zasmiala a povedala: „Ale to je predsa jasnejšie než slnko! Tá panna patrí tomu rečníkovi.“ Ovčiak sa zaradoval a išiel s ministrom ku kráľovi, ktorý sa hneď spýtal: „Smiala sa?“ „Áno,“ povedal ovčiak veselo. „Nesmiala!“ povedal minister vážne. Toto ovčiaka prekvapilo a prosil kráľa, aby poslal k princeznej iného ministra. Tak to kráľ urobil, ale aj tento odvetil: „Nesmiala!“ A tak kráľ poslal ešte tretieho. Ale ten prišiel a povedal: „Nesmiala!“ „Teraz už ti nie je pomoci!“ povedal kráľ a bol z toho sám celý smutný. „Zákon je zákon, musím ťa vydať katovi.“

Ovčiak stál pri katovskom kláte, keď sa tam práve namanulo Šťastie, ktoré sa túlalo bohvie kde po svete, a zavolalo na Rozum tak potichu, aby to nikto nepočul: „Ty si už svoje urobil, teraz je rad na mne. Poď von a ja idem dovnútra!“ Len čo sa to stalo, zahlaholili trúbky a píšťaly a v koči prišiel kráľ a jeho dcéra a držali biely šatku na znamenie milosti. Tá vec s ministrami sa totiž vyjasnila, títo traja zlomyseľne klamali, a tak ich popravili namiesto ovčiaka.

No a toto rozprávanie končí veľkou svadbou ovčiaka a princeznej. Tá svadba trvala štyri týždne a potom sa stal ovčiak kráľom a Šťastie sa u neho zabbýlilo a nikdy ho neopustilo až do konca jeho dní.