Tučné prasiatko

Kde bolo, tam bolo, ale možno predsa len bolo. Za jednou dedinou stál dubový les a kúsok od toho lesa býval bohatý gazda, mal veľa polí, veľa dobytka a mal aj veľa ošípaných. A vždy na fašiangy si jedno alebo dve prasiatka zabil, narobil si z nich jaterníc a mal sa ako pán, len si hodoval.
Na kraji toho lesa býval aj chudobný obuvník. Mal maličkú chalúpku len s jedným okienkom, dvorček ako dlaň a nič viac. A pretože často nemal do čoho zahryznúť a chalúpka bola plná detí, koľkokrát mu škvŕkalo v bruchu.
Tak raz na fašiangy, keď gazda zase zabil prasa, išiel k nemu obuvník prosiť. Gazda sa nad ním zmiloval a dal mu pár jaterníc.
Druhý deň sa stretli a gazda sa pýtal:
„Obuvník, ako Vám tie jaternice chutili?“
„Pán gazda, ani sa to nedá povedať. Škoda, že ich nebolo viac.“
Gazda mu hovorí:
„Veď Vy bývate blízko lesa, Vy by ste si mohli prasa vychovať sám. Viete čo? Keď bude mať moja prasnica prasiatka, jedno Vám dám. Ale zadarmo to nebude. Urobíte mi za to poriadne papuče. To Vám ale hovorím, nech mi tie papuče nie sú malé!“
Obuvníkovi sa tá rada páčila a horlivo prikyvoval gazdovi na jeho reč. Ako sa vrátil domov, hneď sa pustil do papúč a stále si hovoril: Čím väčšie papuče, tým väčšie prasa! A ušil gazdovi také veľké papuče, že ich mohol obuť len na drevaky. A zatiaľ aj nakradol v panskom lese drevo a postavil so ženou pekný chlievik. Keď prišiel čas, gazda mu dal prasiatko, obuvník ho zavrel do chlievika a tešil sa, že vyrastie a že si ho zabije na jaterničky.
O pol roka ho gazda stretne a pýta sa:
„Ako Vám rastie prasiatko, kedy budete mať zabíjačku?“
Obuvník hovorí skrúšene:
„Pán gazda, každý deň sa naň chodím so ženou pozerať, a je stále rovnaké, malé ako mača.“
„To ho asi málo kŕmite,“ hovoril gazda. „Vy bývate pri samom lese. Nazbierajte v lese žalude, dajte mu ich žrať a uvidíte, ako Vám bude rásť.“ Obuvník si to zapamätal, a ako prišiel domov, zobral vrece, žena vzala kôš a išli na žalude. Znosili ich plný chlievik, nasypali ich prasiatku do koryta, a to bola podívaná! Prasiatko už pol roka nič nežralo a teraz sa pustilo do milých žaluďov, že do rána po nich nezostala ani pamiatka. A hneď aj začalo rásť a rástlo a rástlo a do rána rozvalilo chlievik. Prasa bolo ako chlievik!
Obuvník bežal s touto novinou ku gazdovi a pýtal sa ho, čo má robiť. Gazda hovorí:
„Čo by ste robili? Buďte radi, že Vám prasa rastie. Zavrite ho do stodoly a znášajte mu žalude, koľko zožerie.“
Celý deň zbieral obuvník so ženou a so všetkými deťmi žalude a nosili ich vo vreciach a košoch do stodoly. A do rána boli žalude zase preč a prasa už vyrástlo ako stodola. Obuvník bežal celý vyjavený ku gazdovi a volal:
„Pán gazda, čo si mám počať? Prasa je ako stodola!“
„Nuž, tu nie je iná pomoc, než že ho dáte zabiť! Ale to nebude ľahký kúsok. S takým prasaťom by jeden mäsiar sám nič nepochodil. Choďte do mesta a priveďte odtiaľ všetkých mäsiarov, čo tam sú.“ No, dobre, milý obuvník si v meste dohodol šestnásť mäsiarov. Pri stodole vybúrali dve steny a zložili strechu, aby prasa dostali von. Vyviedli ho za humná a tam ho bilo šestnásť mäsiarov celých štrnásť dní, a ešte im celá dedina pomáhala, kým ho zabili. To nebolo len také hocičo! Potom narobili jaternice, každá bola veľká ako plné vrece, a mali sa pansky. Tých jaterníc bola celá hora! Urobili aj tlačenku a tá bola ako chalupa. Obuvník hovoril:
„Tú tlačenku zaveziem ako dar kniežaťu pánovi.“
Ale na takú obrovskú tlačenku bol každý voz malý. No tak postavili rebriňák o troch nápravách, celá dedina pomáhala tlačenku naň naložiť, zapriahli osem párov koní a išli.
Ale ako prišli na hrádzu rybníka, ľavé zadné koleso pod ťarchou praslo, voz sa naklonil na stranu a hrk ..... tlačenka spadla do rybníka. Hneď bol rybník plný tlačenky a voda sa vyliala z brehov a zaplavila všetky lúky a polia dookola. A vtom sa začali zlietať holuby a vrany z ďaleka-široka, boli ich celé mraky, a tlačenku zobali. Obuvník sa nahneval, vzal pušku a bum medzi ne! Perie sa z nich rozletelo a sypalo sa na dedinu, ako by husto snežilo. Ale holuby a vrany odleteli na vysoký dub. Ako bol milý obuvník v ráži, pustil sa za nimi, vyzul si topánky a liezol na dub. Kým sa nazdal, niečo pod ním povolilo a on padal a padal, až zapadol niekam hlboko. Ten starý dub bol totiž vyhnitý a obuvník sa do neho prepadol.
Keď tam ležal už asi šesť týždňov, dostal hlad a spomenul si, že má doma za dverami pílu a sekeru. Tak si povedal, že si po ne zájde a že sa odtiaľ vysekám na svetlo božie. Išiel, išiel, ale cesta viedla cez jeden les. Ten les bol sedem metrov dlhý a sedem metrov široký, a niet divu, že v ňom obuvník zablúdil.
Blúdil v ňom krížom-krážom jednu zimu a sedem rokov, až predsa len šťastne našiel cestu von a dostal sa domov a obuvníčil zase ďalej. Raz večer hovorí obuvník žene, že má na niečo chuť.
„Tak si zájdi na pôjd, visí tam ešte kus šunky z toho kapitálneho prasaťa,“ radila mu obuvníčka.
On si vzal obuvnícky nôž a išiel hore. Ale ušiel večer, uplynul druhý deň a tretí deň ..... obuvník sa nevracal. Uplynulo sedem rokov a jedna zima a po milom obuvníkovi ani pamiatky. Nešťastná obuvníčka ho už oplakávala. Takto raz v zime k nim prišla kmotra na návštevu a obuvníčka jej chcela odrezať kúsok šunky na pohostenie. Šla na pôjd, ale ako zavadila o šunku, ozval sa z nej obrovský šramot a krik. „Čo to je? Čo to je?“ zľakla sa obuvníčka a volala kmotru, aby sa išla aj ona na tie čary pozrieť.
Ako sa na šunku pozreli zblízka, obe skoprneli. Čo si myslíte, že v nej našli? Vytiahli z nej milého obuvníka, živého a zdravého, a v tele bol guľatučký ako súdok. On sa vtedy do tej šunky zahryzol s takou chuťou, že ju hryzol a hryzol sedem rokov a jednu zimu, až ju celú vyhryzol. Nezostalo z nej nič iba tá prázdna a holá koža. Obuvník si ju obzeral a hovoril:
„Z tej by boli pekné topánky do mokra, lebo je veľmi mastná!“ Sadol si za obuvnícku stoličku, vzal do ruky obuvnícky nôž a dratvu a šil, až si ušil pekné topánky. Raz si v nich vyšiel von a ľahol si na chvíľku pod hrušku a tam zaspal. Tu zrazu pribehli z dediny psi, tie topánky im zavoňali, pustili sa do nich, až mu ich dočista zožrali. A tak bol koniec tomu obrovskému prasaťu aj jaterničkám, bol koniec tej obrovskej tlačenke aj obrovskej šunke aj obuvníkovým topánkam a je koniec aj tejto rozprávke.