Rok s deťmi a prírodou - O vtáčikoch

„Sneh, konečne sneh!“ volali chlapci. Tešíte sa aj vy, deti, keď po dlhom čase konečne začne snežiť? Bežíte aj vy hneď von, ako naši Filip, Tomáš a Jakub?

Keď po dlhom čase začne padať sneh, naši chlapci ho radostne vítajú, skúšajú, ako chladí, chytajú vločky a obdivujú ich krásu. Behajú vonku až do tmy, domov potom prídu celí rozžiarení a líca majú ako jabĺčka. A keď sneh stále padá, ráno nemôžu dospať, aby už videli, koľko napadlo, či už bude dosť snehu na sánkovanie.

Ráno potom uvidia krajinu ako premenenú, všade biela. A aké je v prírode slávnostné ticho. Ale len do chvíle, kým deti nevytiahnu sánky: to je potom počuť výskanie a radostné pokrikovanie. Zo snehu sa však netešia všetci. Filip s Tomášom sa ma raz pýtali:

„Mamička, čo vlastne zobkajú malé vtáčiky, keď je všade len sneh?“

„Vtáčiky majú v zime ťažký život, dá im veľa práce nájsť niečo pod zobák, ľudia im preto majú pomáhať.“

Filip s Tomášom pribehli za oteckom: „Oco, prosím, vyrobíme kŕmidlo pre vtáčiky? Aby nemali hlad.“

Otec sa usmial, bol rád, že sa chlapci chcú postarať o malých spevákov.

„Tak sa do toho hneď pustíme, čo hovoríte?“

Narezali spolu dosky, potom vŕtali, skrutkovali, zatĺkali ... To sme boli s malým Jakubom prekvapení, keď chlapci s oteckom o chvíľu priniesli hotové kŕmidlo. Vybrali sme miesto pred kuchynským oknom, tam na vtáčiky krásne uvidíme. Do kŕmidla sme nasypali semienka a Jakubko volal:

„Vtáčiky, máte tu dobrôtky, poďte sa najesť!“

Až do tmy chlapci striehli pri okne, žiadny vtáčik však neprilietol. Ale ďalší deň, hneď ráno, priletelo niekoľko sýkoriek.

To bolo radosti! O chvíľu tu boli vrabce a zelienky a veselo sa spolu škriepili. Potom priletel kos v lesklom čiernom kabátiku, ten si myslel, že keď je najväčší, musí v kŕmidle zobať sám, a ostatné vtáčiky odháňal. Sýkorky sa však nedali, chytili sa kŕmidla zospodu

a keď sa kos nepozeral, zobli si a hneď sa mu poschovávali. To sme sa nasmiali.

Ten deň ku kŕmidlu priletel ešte ďateľ v červenej čiapočke, brhlíky a popoludní dokonca dve sojky. Nikdy sme žiadneho z nich pri našom dome nevideli, ako sa len mohli dozvedieť, kde majú pripravené zobanie? Kto im o tom povedal? To iste ich pomocníci škriatkovia.

Vtáčikom sme sypali celú zimu. (A čo vy, deti? Sypete aj vy vtáčikom? A poznáte a viete pomenovať všetky, ktoré k vám priletia?) A veľmi radi sme sa pozerali, ako im chutí, zima s nimi bola veselšia. A potom prišla jar. Zrazu bolo všade plno života: prebudili sa semienka rastlín, chrobáky a pavúky začali pobehovať v nízkej tráve, slniečko nás volalo von.

V záhrade sme hrabali trávniky, pripravovali záhonky, siali reďkovky... a k tomu nám krásne spievali..., no áno, vtáčiky. Tie, ktorým sme v zime sypali. A ešte prileteli žltochvosty, niekto im asi povedal, že sa u nás nemusia ničoho báť, začali si totiž pod našou strechou stavať hniezdo. Keď nanosili dosť stebiel, sadli si na plot a volali na nás: „Tik tik tik tik.“

To sa nám pracovalo. Večer, keď sme polievali, počúvali sme kosí koncert. Aká nádhera.

„Možno je to práve ten kos, čo sa tak rozťahoval v našom kŕmidle,“ napadlo Tomáša.

Už to nebol len tak nejaký kos, bol to náš známy.

„A tamtá sýkorka, možno by bez našej pomoci zimu neprežila,“ ukazoval Filip.

Jakub sa hneď pridal: „To je určite tá, čo ku kŕmidlu priletela prvá.“

Vedomie, že urobili niečo pekné, užitočné, že niekomu pomohli, našich chlapcov hrialo

pri srdiečku.

Vtáčiky im ukázali, že keď zasejeme semienko dobra, vykvitne nám krásny kvietok radosti. Čo kto zaseje, to aj zožne. A keby niekto zasial nejaké nepekné semienko? Čo by zožal? O tom bude ďalší príbeh.