Bolenka

Bol raz jeden kráľ a jedna kráľovná, mali dcérku krásnu ako jarný deň, volali ju Bolenka. Keď mala Bolenka pätnásť rokov, matka jej umrela. Kým zomrela, zavolala si kráľa a prosila ho, aby Bolenke nepriviedol do domu macochu. Keď umrela, kráľ veľmi nariekal, Bolenka sa od žiaľu ani utíšiť nedala. Ale dvorania prosili kráľa, aby sa išiel pozrieť, ako národ žije, a smútok rozptýlil. Kráľ odišiel, Bolenka zostala doma; celé dni na matku spomínala, jej hrob navštevovala.

Po čase sa kráľ vrátil, ale nebol sám, prišla s ním krásna pani — macocha. Bolenka ju poslušne privítala, ale macocha svoju nevlastnú dcérku nemala rada; stále na ňu kráľa, svojho muža, štvala. Kráľ sa len v macoche zhliadal, na Bolenku zabúdal.

Tá macocha však vedela čarovať. Mala jednu izbu pre seba, tam nesmel nikto vstúpiť, tam sa na dlhé hodiny zatvárala, a keď odtiaľ vychádzala, vždy akoby omladla. Raz odišla na prechádzku. Bolenka šla po chodbe a čo vidí: dvere tej zakázanej izby zostali otvorené. Bolenka si pomyslela:

Čo také vzácne tam tá nová mamička asi má, že to pred nami skrýva?

Vošla do izby, ale izba je prázdna, len pri stene stojí veľké zrkadlo. Bolenka sa v ňom obzerala, svoje zlaté vlasy rozpustila, česala, potom vyšla z izby, dvere zavrela. Ale v tom zrkadle bol ukrytý čertík, volal sa Oldacrz; ten tej kráľovnej macoche vždy radil, hovoril jej, že je najkrajšia zo všetkých žien na svete. Keď sa kráľovná vrátila z prechádzky, šla hneď do izby, postavila sa pred zrkadlo, pýtala sa:

„Povedz mi, môj najmilší, kto je zo všetkých najkrajšia?“

Tak sa pýtala každý deň a Oldacrz jej vždy odpovedal:

„V zrkadle sa na ňu pozeráš,
najkrajšiu pani ty poznáš.“

Ale tentoraz chvíľu mlčal, potom zaspieval:

„Niet na svete takej krásy,
ako majú Bolenky zlaté vlasy.“

Kráľovná od hnevu div nezamdlela; hneď sa rozhodla Bolenku zahubiť.

Zavolala starú babu, ktorá jej korenie nosila, lektvary varila, prikázala jej zaviesť Bolenku do lesa, tam ju opustiť, aby ju vlci roztrhali. Baba šla k Bolenke, láskavo sa k nej mala, aby šla s ňou do lesa, vraj zelinky zbierať. Bolenka nič netušila, šla, a keď zašli ďaleko, až do hôr, baba sa jej stratila. Bolenka volala, chodila tými pustatinami, hľadala babu, ale nadarmo. Keď už videla, že je opustená a sama cestu nenájde, šla, kam ju oči viedli, až večer zazrela v lese svetielko. Šla za tým svetielkom, čo vidí: starý dom, v jednom okne sa svieti. Vošla do domu; nikde živej duše, len v jednej izbe horel v krbe oheň, na stole bolo prestreté pre dvanásť ľudí. Bolenka bola hladná, zjedla kúsok mäsa, napila sa z krčaha vína, potom sa išla pozrieť po dome. Našla krásnu svetnicu, v tej bolo lôžko na zlatých reťaziach zavesené. Keď bola ospalá, ľahla si na to lôžko a zaspala.

O polnoci prišlo dvanásť zbojníkov, sadli si k stolu, ten ich hajtman vošiel do svojej izby, vidí tu na lôžku spať pannu, len sa skvela vo svojej kráse. Dlho sa na ňu pozeral, potom sa vrátil k svojim druhom a povedal:

„Druhovia moji, vo všetkom sme si sľúbili vernosť, o všetko sme sa delili rovným dielom. Ale ja som teraz našiel čosi, čo je nad všetky poklady sveta. Povedzte, mám na to právo sám, alebo sa s vami mám deliť?“

Druhovia usúdili, že aj taká korisť patrí všetkým do spolku. Tak ten hajtman ich nechal prisahať slávnostnou prísahou, že všetci spolu budú tú korisť opatrovať, nikto sa jej nedotkne. Keď odprisahali, hajtman išiel, zobudil Bolenku, prosil ju, aby sa nebála, že jej nikto ani vlas na hlave neskriví. Priviedol Bolenku medzi tých zbojníkov a tí všetci padli na kolená pred takou krásou a prosili ju, aby v ich dome rozkazovala. Bolenka sľúbila, že sa im bude starať o jedlo, dom opatrovať; nevedela ani, čo to je — zbojníci.

Zatiaľ tá kráľovná povedala kráľovi, že jeho dcéra ušla zo zámku; bola rada, že sa Bolenky zbavila. Na druhý deň šla do svojej izby, pýtala sa zrkadla:

„Povedz teraz, môj najmilší, či som ja najkrajšia?“

Ale Oldacrz zaspieval:

„Tvoja dcéra krajšia je,
v lese u zbojníkov žije.“

Kráľovná sa rozzúrila, zavolala babu korenárku a zle jej vyčítala, že Bolenku lepšie nezaviedla. Potom jej dala krásne šaty, prikázala, aby ich tam do lesa k tým zbojníkom zaniesla, keď nikto nebude doma, a na stole ležať nechala:

„Len čo Bolenka šaty oblečie, ako mŕtva padne.“

Baba vzala šaty, pobrala sa do lesa, striehla pri dome. Keď šla Bolenka po vodu, vliezla baba do izby, nechala šaty na stole a utekala domov. Bolenka sa vráti a vidí: na stole ležia krásne šaty.

Kto len sem tie šaty asi položil? pomyslela si. Ach, aká by som bola krásna, keby som sa do tých šiat obliekla?

Nedalo jej to, chcela tie šaty vyskúšať, ale len čo sa do nich zašnurovala, hneď padla neživá na zem. V noci prišli zbojníci domov, vidia oheň tlieť na krbe, ale ich pani leží na zemi neživá. Kriesili ju, všetko márne, už oči neotvorila. Vtedy ten ich hajtman vstal a povedal:

„Druhovia moji, to je pre nás znamenie od Boha; zle sme žili, ľuďom sme dobre nerobili. To telo tu úctivo uložme a napravme sa, kým je čas.“

Tak to mŕtve telo položili na hodvábne lôžko, vyniesli ho do lesa na vrch, urobili nad ním strechu z chvojiny, naokolo nastavali horiacich sviec, potom pokľakli, sväto si sľúbili žiť ľudsky, nikomu neškodiť a s tým sa rozišli do všetkých končín sveta.

Ale tú noc šiel tými horami syn jedného kráľa, princ Ján. Ide tým lesom, kde tí lupiči bývali, vidí v lese horieť svetlá. Dal zastaviť, posielal kočiša pozrieť sa, čo sa to tam svieti. Kočiš sa triasol od strachu, že v tom lese od dávnych čias bývali zbojníci, že to iste čosi pokúša. Tak ho princ nechal pri koňoch, šiel sám za tým svetlom, čo vidí: na hodvábe tam leží dievča krásne ako jarný deň, okolo nej horia sviece. Vzal ju do náručia, doniesol ju do voza, ale márne sa pokúšal ju zobudiť. Išli, išli ako vietor, až do rána došli do zámku k rodičom toho princa Jána. Sotva sa princ s mamičkou privítal, vrátil sa do voza, vyniesol Bolenku a povedal kráľovi, svojmu otcovi:

„Otecko drahý, hľa, čo som našiel v lese, najkrajšie dievča na svete; ak nemá byť mojou ženou, do smrti chcem ostať slobodný.“

Ale matka mu vyčítala, že je to mŕtve telo, že patrí do zeme, a hneď kázala slúžkam ju vziať, umyť, do hrobu odiať. Sotva slúžky dievča vyzliekli, umývať začali, Bolenka sa prebudila, pozerala, čo sa s ňou deje. Slúžky od strachu kričali, utekali k pani, ale kým stará kráľovná pribehla, Bolenka už sedela na lavici, česala si zlaté vlasy. Tak ju tá kráľovná hneď privítala, kázala priniesť nové šaty, dovedla Bolenku k princovi. Potom sa všetci dohodli; Bolenka im rozprávala, ako v lese zablúdila, u zbojníkov žila, ako mŕtva na zem padla, ale všetko okolo seba videla a počula. Keď to princ Ján počul, vzal ju za ruku a povedal:

„Keď si všetko počula, vieš, že si teraz moja milá.“

Hneď prosil otecka a mamičku o požehnanie, slávnu svadbu chystali, všetko panstvo naokolo pozvali.

Tá kráľovná macocha bola tiež na svadbu pozvaná — však nevedela, kto tá nevesta bola. Krásne sa pred zrkadlom vystrojila, pýtala sa čertíka:

„Povedz mi, môj najmilší, ktorá je teraz najkrajšia?“

Oldacrz zaspieval:

„Tvoja dcéra Bolenka,
princa Jána milenka.“

Ako to kráľovná počula, od zlosti sa zvrátila, mŕtva na zem padla, padajúc zrkadlo rozbila. Tak sa tá svadba slávila bez macochy. Bolenka nikdy nezvedela, ako macocha o ňu úkladne striehla, otecka svojho, starého kráľa, úctivo u seba do smrti chovala.