O vyvrátenom strome

Bol raz jeden rozľahlý tropický prales, kde vzduch voňal rozmanitými kvetmi a všade naokolo znel libozvučný spev vtákov. V tom rozľahlom tropickom pralese žili najrozličnejšie zvieratká v pokoji a mieri. Nikdy medzi nimi nevznikla žiadna roztržka ani šarvátka. Ani ten najmenší spor nepokazil slnečné dni, a predsa bol jeden obyvateľ tropického raja veľmi nespokojný. Bola to malá myška Pískalka. Mala svojich kamarátov veľmi rada, o tom nebolo pochýb, ale niekedy ju poriadne trápili. Napríklad nedávno ju nepustili zapojiť sa do zberu banánov. „Si veľmi maličká, Pískalka. Mohlo by dôjsť k nešťastiu, keby napríklad spadol trs banánov,“ hovorieval jej slon často. „Haha, a navyše neuneseš toľko ako my, jednoducho sa s tým zmier,“ dodal lev. Tak to bolo stále, kedykoľvek chcela myška pridať svoje sily, jednoducho nad ňou mávli packou a k ničomu ju nepustili.

„Pchááá, vraj príliš maličká,“ lamentovala myška Pískalka. „Pritom nosorožec svojím rohom väčšinou všetko prepichne a jeho ku všetkému pustia!“ nezabúdala si sťažovať. Pri lamentovaní ju vyrušila opica, drzá ako vždy! Hodila po nej šupku od banána a skríkla: „Hej, Pískalka, poď sa hrať na schovávačku.“ Inokedy by si zahrala s chuťou, milovala schovávačku, ale teraz naozaj nemala náladu. „Teraz nie, nehnevaj sa,“ ospravedlnila sa myška. „Hmm, čo sa dá robiť,“ prehovorila opica už bez záujmu a hodila po nej ďalšiu šupku.

Na tom istom mieste, však o pár dní neskôr, sa prehnala víchrica. Zvieratká sa len tak-tak stihli schovať. Hneď ráno, ako sa víchrica upokojila a žiadny lístok sa už nezachvel, vyliezli kamaráti z úkrytov. Toľko škody, všade naokolo! Pod banánovníkmi boli popadané banány, až z nich bola kaša. Všetky rastliny v slonovej záhradke polámané. Všetkým zostali oči pre plač. Ale to najhoršie malo ešte len prísť. Víchrica nemala zľutovanie ani s obrovským, letitým stromom, ktorý vyvrátila. A na nešťastie pre obyvateľov pralesa padnutý strom zatarasil tú najbližšiu mláčku.
V okamihu dali všetci hlavy dokopy. Slon hneď, že kmeň nadvihne svojím silným chobotom a odhodí ho. Ako povedal, tak aj urobil. Stromom však nepohol ani o piaď. Do toho sa zasa vmiešal nosorožec, že nech všetci račia uhnúť, že on strom naberie svojím rohom a odhodí ho ďaleko. Ale ani on neuspel. Strom bol príliš zamotaný do líán. Práve šla okolo Pískalka a nedalo jej, aby sa nespýtala, čo tam všetci robia. „Stoj, myška, ani krok ďalej, tu to nie je nič pre teba,“ vykríkol slon. Už, už chcela myška niečo povedať, keď tu zaburácal nosorožec: „Hybaj odtiaľto, kým ti nepristúpime ten tvoj drobný chvostík, tu to nie je bezpečné.“

„Pchááá,“ funela myška od zlosti, pritom to bolo také jednoduché! Že bez nej s tým mohutným stromom nepohnú, vedela veľmi dobre. „Ále,“ mávla potom packou, „len nech sa trápia, keď nemajú nič iné na práci,“ mrmlala si popod nos. Keď však videla, že za pár dní stromom nepohli ani o myší chlp, rozbehla sa k vyvrátenému stromu. „Néééé, myška, sem nechoď,“ začali hneď zvieratká. Myška to nedbala a už sa zahryzla do jednej z líán, ktorá strom pevne ovíjala. Hryzla sem, hryzla tam, tu tiež trochu! „Teraz ten strom nadvihni, slon,“ povedala myška, keď skončila svoju prácu. „To sme skúšali už mnohokrát,“ začal slon, ale keď videl myšku, ako sa na neho mračí, nepovedal už ani slovo a uchopil kmeň do chobota. A hľa! Kmeň už bol vo vzduchu. Slon sa rozmachol a odhodil ho ďaleko. Mláčka bola voľná. Odvtedy už Pískalke verili oveľa viac. Poučili sa totiž, že aj ten najmenší tvor môže robiť veľké veci.