Pani Zima

Bola jedna vdova a tá mala dve dcéry, z ktorých jedna bola krásna a usilovná a tá druhá škaredá a lenivá. Ale tú škaredú a lenivú mala oveľa radšej, lebo to bola jej vlastná dcéra, tú druhú len naháňala, aby urobila všetku prácu a v dome bola len za popolušku. Úbohé dievča denne sedávalo na studni pri ceste, kde priadlo tak usilovne, až jej z prstov prýštila krv. Raz sa stalo, že mala pradeno celé krvavé a vtedy sa nahla nad studňu, aby ho vyprala vo vode, ale ono jej vypadlo a spadlo dolu. Dievča plakalo a bežalo k macoche a rozprávalo jej o tom nešťastí. Ale macocha ho hrubo vyhrešila a povedala nemilosrdne:
„Keď ti pradeno spadlo dolu, tak ho pekne prinesieš späť!“ Tak išlo dievča späť k studni a nevedelo si rady, až napokon zo strachu pred matkou do studne skočilo, aby pradeno prinieslo. Stratilo vedomie, a keď prišlo opäť k sebe, ležalo na jednej krásnej lúke, na ktorej rástli tisíce kvetov, a na nebi žiarilo slnko.
Dievča sa po tej lúke vybralo, až prišlo k peci, ktorá bola plná chleba, a ten naň zavolal:
„Vytiahni ma, dievča, von, nech sa nespálim!“ Tak pristúpilo k peci a bochníky jeden po druhom povyťahovalo von. Potom išlo ďalej, až prišlo k jabloni, ktorá bola jabĺčkami celkom obsypaná a volala naň:
„Striasni zo mňa tie jabĺčka, dievča, už sú zrelé!“ Tak stromom zatriaslo a jabĺčka padali, akoby pršalo, a triaslo tak dlho, kým na jabloni nezostalo ani jediné. Keď jabĺčka pozbieralo na jednu hromadu, kráčalo ďalej. Konečne prišlo k akejsi chalupke, z ktorej vykúkala akási asi čarodejnica s divnými vlasmi, až z toho bolo jednému úzko a dal by sa na útek. Ale starenka zavolala:
„Čoho sa bojíš, milé dieťa? Zostaň u mňa. Ak v dome riadne urobíš všetku prácu, dobre sa ti povedie. Zvlášť musíš dbať na to, aby si mi riadne vytriasla periny, až z nich budú lietať pierka, to potom na svete sneží, lebo ja som Pani Zima.“ Keďže k nemu starenka prehovorila tak priateľsky, dievča sa osmelilo, súhlasilo a do služby nastúpilo. O všetko sa starostlivo staralo k stareninej spokojnosti a vytriasalo periny, že z nich pierka lietali ako snehové vločky. Vďaka tomu žilo u starenky spokojne, nepočulo od nej za celé dni žiadne škaredé slovo a jedla i pitia malo dostatok.
Po istom čase dievča posmutnelo a spočiatku samo nevedelo, čo mu chýba, ale napokon pochopilo, že sa mu cnie za domovom, aj keď sa tu má tisíckrát lepšie ako doma, predsa sa mu cnelo za ľuďmi. Napokon povedalo Pani Zime:
„Matička Zima, sadol na mňa stesk za domovom, a aj keď sa u vás mám tak dobre, nemôžem tu dlhšie zostávať, musím hore za svojimi.“ Pani Zima odvetila:
„To sa mi páči, že si želáš vrátiť sa domov, a pretože si mi tak verne slúžila, ja sama ťa vyprevadím.“ Vzala ho za ruku a viedla k vysokej bráne. Brána sa pred nimi otvorila, a keď pod ňou dievča prechádzalo, vtom sa spustil zlatý dážď a celé ho pokropil zlatom od hlavy až po päty.
„To máš za to, že si bola po celý čas taká usilovná,“ povedala Pani Zima a podala mu pradeno, ktoré mu vtedy spadlo do vody. Potom sa brána zatvorila a dievča sa ocitlo zase hore na Božom svete, nedaleko od domu macochy. Keď prišlo na dvor, sedel na studni kohútik a zavolal:
„Kykyriký, naša Zlatenka sa nám vrátila.“
Vošlo dnu do domu, a pretože prišlo celé pokryté zlatom, macocha i sestra ho dobre prijali. Rozprávalo im, čo sa mu prihodilo, a keď matka počula, ako k tomu veľkému bohatstvu prišlo, neželala si nič iné, než podobné šťastie zaobstarať aj svojej škaredej a lenivej dcére.
Tá si musela tiež sadnúť na studňu a priasť, aby aj jej vretienko zakrvavelo, pichla sa do prsta a k tomu ešte ruky strčila do šípkových ruží. Potom pradienko hodila do studne a sama skočila za ním. Ako jej sestra, ocitla sa na prekrásnej lúke a tou istou cestičkou kráčala ďalej. Keď prišla k peci, volal na ňu chlieb:
„Vytiahni ma! Vytiahni ma! Inak sa spálim, pečiem sa už veľmi dlho!“ Ale tá lenivá dievka odpovedala:
„To tak, aby som sa celá zašpinila!“ a odišla preč. Potom prišla k jablonke, ktorá na ňu volala:
„Zatras mnou! Zatras mnou! Tie jablká sú všetky zrelé!“ Ale dievka odvetila:
„Ty si mi dobrá, ešte mi niektoré spadne na hlavu!“ a odišla preč. Keď prišla k chalupke Pani Zimy, nebála sa, lebo o jej obrovských zuboch už počula, a rovno sa k nej prihlásila do služby. Prvý deň sa premohla a bola usilovná a poslúchala Pani Zimu, keď jej niečo prikázala, lebo myslela na zlato, ktoré bude jej odmenou. Ale druhého dňa už trošku zlenivela, tretieho ešte o trochu viac, to sa jej už ráno veľmi vstávať nechcelo. A posteľ Pani Zimy tiež neustlala, ako sa patrí, a perinu riadne nevytriasla, nelietali z nej žiadne pierka.
Pani Zime sa to znepáčilo, a tak dievke službu vypovedala. Ale tá bola spokojná, lebo sa tešila, že teraz na ňu zaprší zlatý dážď. Pani Zima ju zaviedla k bráne, ale keď pod ňou dievka stála, namiesto zlata sa na ňu vylial celý kotol smoly.
„To je odmena za tvoju službu!“ povedala Pani Zima a brána sa zatvorila.
Tak prišla dievka domov, ale bola celá pokrytá smolou, a kohútik, ktorý sedel na studni, zavolal:
„Kykyriký, naša Smolka je opäť doma.“
Tá smola na tej zlej a lenivej dievke ulpela na celý jej život a nikdy sa jej už nezbavila.