Kráska a Zviera

V jednej ďalekej krajine žil obchodník. Žena mu umrela. Zostali mu len tri dcéry. Obchodník svoje dcéry veľmi miloval. Najstaršia dcéra sa volala Milena. Druhá dcéra bola Liliana. A najmladšia dcéra bola dobrá a krásna. Preto jej hovorili Kráska.
Obchodník býval s dcérami v krásnom dome. Jedného dňa sa na mori potopila loď, ktorá viezla obchodníkov tovar. A tak bol obchodník chudobný. Musel sa odsťahovať z krásneho domu preč.

Obchodník sa odsťahoval aj s dcérami do malej škaredej chalúpky. Liliana a Milena sa hnevali: „My nebudeme bývať v takej škaredej chalúpke!“
Ale Kráska vraví:
„Nevadí, že chalúpka nie je pekná. Som rada, že sme zostali všetci spolu.“

Jedného dňa musel obchodník ísť do mesta. Liliana vraví:
„Otče, prines mi z mesta krásne šaty.“
Milena vraví:
„Otče, prines mi z mesta krásny klobúk.“
„A čo mám priniesť tebe, Krásko?“ spýtal sa obchodník.
„Prines mi, prosím, ružu, tatino,“ odpovedala Kráska.
„Prinesiem šaty, klobúk aj ružu,“ povedal obchodník a odišiel do mesta.

Obchodník kúpil v meste šaty a klobúk. Ale na ružu pre Krásku zabudol. Potom sa vracal domov. Bol už večer a bola tma. Začalo pršať. A obchodník zablúdil. Blúdil dlho. Bol celý mokrý a bolo mu zima. Zrazu zbadal v tme svetlo. Išiel za svetlom, až prišiel k veľkému hradu. Hradná brána bola otvorená. Obchodník vošiel do hradu. Prišiel do veľkej jedálne.
„Je tu niekto?“ volal obchodník. Ale nikto mu neodpovedal. Len v krbe horel oheň. Obchodník išiel ďalej. V jednej izbe uvidel veľkú posteľ. Vyzliekol si mokré šaty a ľahol si do postele. Čoskoro zaspal.
Ráno sa obchodník prebudil. Pri posteli ležali nové šaty. Obchodník sa obliekol a šiel do jedálne. V jedálni boli pripravené raňajky. Jedlo krásne voňalo. A tak sa obchodník pustil do jedla. Po raňajkách sa obchodník rozhodol, že pôjde domov. Chcel niekomu poďakovať za šaty a za raňajky. Ale nikoho nenašiel. Vydal sa teda domov. Keď prechádzal záhradou, uvidel krásne ruže.
„Moja Kráska chcela ružu,“ spomenul si obchodník a jednu ružu odtrhol. Zrazu sa ozval strašný rev:
„Prečo trháš moje ruže!?“
Obchodník sa zľakol. Uvidel obrovské Zviera v čiernom plášti. Zviera bolo celé chlpaté. Malo veľké labky a ostré zuby.
„Moje ruže nesmie nikto trhať!“ revalo Zviera. „Musíš mi tú ružu zaplatiť, obchodník!“
„Ale ja nemám žiadne peniaze,“ povedal obchodník.
„Chcem teda jednu tvoju dcéru!“ revalo Zviera.
Obchodník sa bál, že ho Zviera zabije. Sľúbil Zvieraťu jednu svoju dcéru.

Obchodník prišiel domov celý smutný.
„Prečo si taký smutný, tatino?“ pýtali sa ho dcéry.
Obchodník im porozprával o veľkom hrade, o Zvieraťu a o ukradnutej ruži.
„Teraz musí jedna z vás ísť ku Zvieraťu,“ povedal obchodník.
„Ja ku Zvieraťu nepôjdem,“ povedala Milena.
„Ja tiež nechcem ísť ku Zvieraťu. Bojím sa ho,“ plakala Liliana.
„Nebuď smutný, tatino,“ pohladila Kráska tatka po tvári.
„Ja ku Zvieraťu pôjdem.“
Kráska sa rozlúčila s otcom a so sestrami. Vydala sa na cestu ku Zvieraťu.
Kráska šla tri dni a tri noci. Štvrtý deň prišla k hradu. Hradná brána bola otvorená. Kráska vošla do hradu. Prišla do veľkej jedálne. V jedálni stál veľký stôl. Na stole bol červený obrus. Kráska si sadla k stolu, aby si odpočinula. Zrazu sa na stole objavila misa s ovocím.
„Čo to je?“ pýtala sa Kráska. Ale nikto jej neodpovedal. Kráska mala veľký hlad. Pustila sa do jedla a všetko ovocie zjedla. A tak žila Kráska na hrade. Jedla dobré jedlá. Pila dobré vína. Prechádzala sa po krásnej záhrade. Každé ráno našla na stole v jedálni červenú ružu. Kráska tiež počúvala kroky Zvieraťa. Ale nikdy Zviera nevidela. Cnelo sa jej za tatom.
Raz ráno prišla Kráska do jedálne a uvidela tam Zviera. Kráska sa zľakla a chcela utiecť preč. Ale Zviera vraví:
„Neboj sa ma, Krásko. Neublížim ti.“
Od toho dňa Kráska raňajkovala so Zvieraťom. A Zviera nosilo Kráske každý deň červenú ružu. Kráska čoskoro zistila, že Zviera je dobré. Mala Zviera rada. A tak sa jej na hrade začalo páčiť.
Jedného dňa sedela Kráska v záhrade. Zviera prišlo ku Kráske a spýtalo sa:
„Máš ma rada, Krásko?“
„Si môj priateľ. Mám ťa rada,“ odpovedala Kráska.
„Si dobrá, Krásko,“ povedalo Zviera. „Môžeš si niečo priať.“
Kráska sa zaradovala:
„Chcem navštíviť tatina!“
Zviera bolo smutné, že chce Kráska odísť domov. Povedalo:
„Dobre. Môžeš ísť navštíviť tatina, Krásko. Ale musíš sa čoskoro vrátiť. Dám ti malý zvonček. Keď ten zvonček zazvoní, musíš sa vrátiť späť na hrad.“
Kráska si vzala zvonček a rozlúčila sa so Zvieraťom. Potom osedlala bieleho koňa a odišla k tatinovi.
Biely kôň doniesol Krásku až domov. Tatino sa radoval. Aj sestry sa radovali. Všetci boli radi, že je Kráska zase doma. Kráska rozprávala tatinovi o hrade a o Zvieraťu. Kráska mala doma veľa práce. Prvý deň pracovala v chalúpke. Druhý deň pracovala na záhradke. A tretí deň zazvonil zvonček, ktorý Kráska dostala od Zvieraťa.
„Musím späť na hrad,“ povedala Kráska tatinovi. Ale tatino prosil:
„Zostaň doma, Krásko. Nechoď na hrad ku Zvieraťu.“
A tak Kráska zostala doma. Ale o tri dni začal zvonček znovu zvoniť. A zvonil a zvonil. A zvoniť už neprestal.
„Môjmu Zvieraťu sa stalo niečo zlé,“ zľakla sa Kráska. „Musím ísť na hrad, tatino.“
Kráska sa rozlúčila s tatinom a so sestrami. Vsadla na koňa a náhlila sa ku Zvieraťu.

Kráska prišla na hrad. Behala z izby do izby a volala Zviera. Ale Zviera neodpovedalo. A tak Kráska išla hľadať Zviera do záhrady. A tam ho našla. Zviera ležalo na zemi a nehýbalo sa. „Moje Zviera umiera!“ zľakla sa Kráska. Kľakla si ku Zvieraťu a prosila:
„Neumieraj, milé Zviera! Mám ťa rada!“ Kráska plakala a hladila Zviera po hlave. Potom sa sklonila a Zviera pobozkala. A zrazu sa Zviera začalo meniť. Na zemi už neležalo škaredé chlpaté Zviera. Ležal tam krásny mladý muž. Bol to princ. Otvoril oči a usmial sa na Krásku.
Čoskoro sa na hrade konala svadba. Mladý princ si bral Krásku za ženu. Kráska mala biele šaty a v ruke držala červené ruže. A princ bol rád, že má takú krásnu nevestu. Žili spolu šťastne a mali veľa detí.