O Jankovi a Marienke

Bol raz jeden ocko a ten mal dve deti. Janka a Marienku. Bol chudobný a v ich chalúpke sa často nenašiel ani kúsok chleba. Mamička zomrela, keď boli deti maličké, a tak sa životom prebíjali sami. Často trpievali hladom a ocka to veľmi trápilo.

Vo svojom zúfalstve sa jedného večera rozhodol, že Janka a Marienku ráno vezme hlboko do lesa, aby nenašli cestu domov, a nechá ich tam. „Snáď si nájdu nejakého dobrodinca, u ktorého sa im bude dariť lepšie ako doma.“

Ráno nasledujúceho dňa hovorí: „Deti, musíme do lesa po drevo, poďte so mnou, kým budem sekať, vy sa zatiaľ môžete najesť lesných plodov.“ Janko s Marienkou nadšene začali poskakovať, lesné jahôdky a maliny mali veľmi radi a už sa tešili, ako si napchajú brušká. Ocko schmatol sekeru a išlo sa.

Viedol ich hustým lesom hlbšie a hlbšie. Potom začal pracovať a sekerou chystať drevo, aby ho mohol vziať domov. Deti zatiaľ hľadali, čo by zobkali, behali po lese a orientovali sa podľa zvuku ockovej sekerky. Tu našli krásnu malinu, tu černicu, až došli na čistinu osvetlenú slniečkom, plnú sladkých jahôd. Plné hrsti si sypali do úst a spokojne sa vyhrievali na teplučkej lúčke.
Keď svit slniečka začal slabnúť, vydali sa smerom k ockovi, odkiaľ sa ešte pred chvíľou ozýval zvuk sekerky. Teraz však bolo ticho.

„Ocko!“ volali Janko a Marienka. Ale nikto neodpovedal. A tak chodili po lese a hľadali svojho ocka. Slniečko sa zatiaľ schovalo medzi stromy a pomaličky sa stmievalo. Deti sa začali báť. Najviac mladšia Marienka. Keď nastala tma, rozmýšľali, čo robiť. „Vyliezem na vysoký strom, či neuvidím nejaké stavenie,“ hovorí Janko. Marienka bola už taká unavená z toho putovania, že len kývla, že áno.

Janko zdatne vyšplhal na najvyšší strom, ktorý v blízkosti našiel, a obzeral sa na všetky strany. Na západnej strane predsa len niečo zazrel: „Marienka, v diaľke svieti malé svetielko, vydáme sa tam!“ A tak sa zaradovali a začali sa predierať hustým lesom smerom k nemu.

Hladní a vyčerpaní zrazu stáli pred chalúpkou, z ktorej okienka vychádzalo to svetlo. Plné radosti sa deti k chalúpke rozbehli. Ako sa však podivili! Chalúpka bola celučičká z perníka! Strecha bola pokrytá tými najväčšími a najvoňavejšími koláčmi, okná boli ozdobené marcipánom a plot, ten bol celý z čokoládových latiek! Janko sa nerozmýšľal, vyskočil naň a odtrhol zo strechy obrovský koláč a polovicu dal svojej sestričke. Sotva sa doň pustili, otvorili sa dvere a vyšla stará čarodejnica. Pretože v tej tme nič nevidela, zaskrehotala: „Kto mi to tu hrýzie môj perníček??“ Janko pohotovo odpovedal: „To len vetriček, to len vetriček!“. Baba zašla späť a deti si vydýchli.
Dojedli koláč a odlomili si kúsok voňavého perníkového srdiečka. Tu sa opäť rozleteli dvere chalúpky a znovu sa ozval ten skrehotavý hlas: „Kto mi to tu hrýzie môj perníček??“ „To vetriček, to vetriček!“ rýchlo zašepkal Janko.

To sa už starej čarodejnici nezdalo, vyšla von a začala sa okolo všetkých tých sladkostí obzerať. „Už vás mám, darebáci!“ volala. Deti nemali kam utiecť. Chytila ich hneď a šup s nimi do chalúpky. Janka zavrela do klietky, že si ho vykŕmi, a Marienka jej musela slúžiť. Varila, prala a upratovala. Babizňa Jankovi nosila tie najlahodnejšie jedlá, aby pekne pritučnel a mohla ho upiecť a zjesť. Každý deň prichádzala ku klietke a zavolala: „Janko, vystrč prštek, nech spoznám, aký si tučný.“ Ale Janko vždy vystrčil kus okrúhleho drievka a stará čarodejnica napoly slepá nič nespoznala, len jej bolo divné, že chlapec netučnie.

Raz však stratila trpezlivosť a vykríkla na Marienku: „Zakúr v peci, dnes bude Janko na obed, nech je tučný alebo nie!“ Dievča sa rozplakalo, ale poslúchnuť muselo. Oheň v peci už praskal a čarodejnica chystala veľkú lopatu. Potom vytiahla Janka z klietky a hovorí: „Pekne sa posaď na lopatu a poriadne sa drž, aby si nespadol!“ Janko sa teda na lopatu posadil, ale ako ho baba dvíhala, hneď sa zasa skotúľal na zem a do pece sa tak nijako nedostal. Babizňa bola celá bez seba od zlosti.
„Ukážte mi teda, babička, ako sa na lopate sedí,“ prosil Janko a žmurkal na Marienku.
Čarodejnica, ako bola nazlostená a už jej to toľko nemyslelo, poslúchla, sadla si na lopatu, aby Jankovi ukázala, ako sa má držať, ale ten rýchlo pristúpil aj s Marienkou, obaja zo všetkých síl lopatu zdvihli a skôr než sa babizňa nazdala, šupli ju do pece a rýchlo zasunuli železné dvierka, aby sa nedostala von. Upiekla sa tam na škvarok.

To sa deťom uľavilo! Najedli sa dobrôt z chalúpky, nabrali si, čo sa dalo, a vydali sa hľadať cestu domov. Medzitým ocko tak ľutoval, že svoje deti v lese nechal napospas osudu, a tak sa mu po nich stýskalo, že každý deň chodieval po lese a hľadal ich. A ako sa tak v tom lese hľadali, tak sa aj našli. Padli si do náručia a ocko prosil deti o odpustenie. Plní šťastia, že sú zasa spolu, sa vydali domov.