Motýľ

Motýľ si chcel namluviť dievča, samozrejme niektorú z pôvabných kvetiniek. Pozeral sa na ne, každá sedela tak pokojne a rozvážne na svojej stonke, ako má panenka sedieť, kým nie je zasnúbená. Ale bolo tu toľko kvetov, medzi ktorými si mohol vybrať, že to bolo ťažké, a motýľovi sa nechcelo vyberať a odletel k margarétke. Francúzi jej hovoria Markétka a vedia, že dokáže predpovedať budúcnosť. A margarétka ju aj predpovedá, keď milenci obtŕhajú lupienok po lupienku a pri každom sa pýtajú:
„Má ma rád? ..... nemá ma rád? ..... láskou sa trápi? ..... po inej túži?“ alebo inak. Každý sa pýta svojou rečou. Motýľ sa tiež prišiel opýtať. Neobtŕhal však lupienky, ale každý jeden pobozkal, presvedčený, že po dobrom to každý dotiahne najďalej.
„Milá margarétka Markétka!“ povedal. „Vy ste najmúdrejšia žena medzi kvetmi! Viete prorokovať! Povedzte mi, dostanem túto, či onú? A ktorá to bude? Keď to budem vedieť, môžem letieť rovno k nej a uchádzať sa o ňu!“
Ale Markétka mu vôbec neodpovedala. Nepáčilo sa jej, keď jej niekto hovoril, že je žena, veď bola predsa panna. Motýľ sa pýtal druhý aj tretí raz, a keď z nej nedostal ani slovko, už ho pýtanie omrzelo a rozletel sa rovno na námluvy.
Bolo zavčasu na jar, všade kvitlo množstvo snežienok a prvosienok. „Tie sú veľmi pekné,“ vravel motýľ, „milé dievčatká na konfirmáciu! Ale trochu mladé.“ Ako všetci mladí muži, vyhliadal si radšej staršie dievčatá. Potom letel k sasankám; tie mu pripadali priveľmi zatrpknuté. Fialky zasa príliš blúznivé. Kvety líp trochu malé a potom, majú veľa príbuzných! Jablone kvitnú na pohľad ako ruže, to je pravda, ale dnes kvitnú a zajtra opadajú, len čo zaveje vietor; to by bolo iba krátke manželstvo. Najviac mu vyhovovala fazuľa. Tá je predsa červená aj biela, jemná a bez poškvrny, a patrí k dievčatám, ktoré majú zmysel pre domov, pekne vyzerajú, a predsa sa hodia aj do kuchyne. Už sa o ňu chcel skoro uchádzať, ale v tej istej chvíli videl, ako tesne vedľa visí fazuľový struk s uvädnutým kvetom na konci.
„Kto je to?“ spýtal sa.
„To je moja sestra,“ povedala fazuľa.
„Ach tak, takto budete raz vyzerať!“ To motýľa odradilo a odletel.
Cez plot viseli papraďe, bolo ich tam plno, slečien s dlhou tvárou a žltou pleťou; tie sa motýľovi nepáčili. Ale čo sa mu teda páčilo? Opýtajte sa ho!
Uplynula jar, ubehlo leto a nastala jeseň; a motýľ si stále ešte nevybral. Kvety sa začali obliekať do najkrajších šiat, ale načo to bolo, keď nemali svieži, voňavý peľ mladosti. Srdce predsa v starobe potrebuje vôňu, a tej georgína veľa nemá. Tak sa vybral motýľ k mäte.
„Tá nemá síce kvet, ale je celá kvetom, vonia od koreňa po vrcholok, voňavý je každý jej lístok. Tú si vezmem!“
A tak sa konečne vybral naozaj na námluvy.
Mäta však pokojne stála, celkom stuhla, a nakoniec povedala:
„Priateľstvo, ale nič viac! Ja som stará a Vy tiež, mohli by sme dobre žiť jeden pre druhého. Ale vydávať sa, to nie! Nebudeme predsa vo svojom vysokom veku ostatným za bláznov!“
Tak teda nedostal motýľ žiadnu. Hľadal príliš dlho, a to sa nemá robiť. Stal sa z neho starý mládenec.
Bolo už neskoro na jeseň, pršalo a vietor studene fúkal starým vŕbam na chrbty, až v nich praskalo. Nebolo radno vyletieť v letných šatách, to je potom neskoro, ako sa vraví. Motýľ tiež nelietal vonku, ale dostal sa náhodou pod strechu, do izby, kde v kachliach plápolal oheň a kde bolo teplo ako v lete. Mohol žiť, ale vravel:
„Žrádlo nestačí, treba mať slnko, slobodu a malý kvietok!“
A vzlietol k oknu, zbadali ho, obdivovali, a nakoniec ho napichli na špendlík a uložili do skrinky so vzácnosťami; viac preňho urobiť nemohli.
„Teraz sedím na stonke celkom ako kvety,“ vravel motýľ. „Ale že by to bolo nejako zvlášť príjemné, to nie! To je iste podobné, ako keď sa niekto ožení a sedí už pevne na jednom mieste!“ Tým sa motýľ utešoval.
„Toto je zlá útecha,“ povedala kvetina v kvetináči.
„Izbovým kvetom sa nedá príliš veriť,“ uvažoval motýľ, „veľmi sa stýkajú s ľuďmi.“