Priateľ na cestách

Úbohý Janko bol nesmierne zronený. Jeho otecko bol ťažko chorý a nezostávalo mu už veľa síl do života. V malej izbičke boli len oni dvaja. Lampa na stole dohárala a v ten večer už bolo celkom neskoro.
„Bol si, Janko, dobrý syn!“ povedal chorý otec. „Veď ti za to Pán Boh pomôže, aby si to vo svete niekam dotiahol!“ Zahľadel sa na Janka vážnymi, láskavými očami, zhlboka vydýchol a zomrel. Bolo to, ako by zaspal. Avšak Janko plakal. Teraz nemal na celom svete vôbec nikoho, ani otecka, ani mamičku, sestru alebo brata. Úbohý Janko! Ležal na kolenách pri lôžku a bozkával ruku mŕtveho otca. Vyplakal mnoho horkých sĺz, ale nakoniec zavrel oči a zaspal, hlavu na tvrdej pelesti.
A tu sa mu sníval čudný sen. Videl, ako sa slnko a mesiac pred ním uklonili, a zazrel otecka, zase celkom čulého a zdravého, a počul ho, ako sa smeje, ako sa smieval, keď býval naozaj v dobrej nálade. Krásna dievčina so zlatou korunou na dlhých, krásnych vlasoch podávala Jankovi ruku a otecko mu hovoril:
„Vidíš, akú nevestu si dostal? Je najkrajšia na celom svete.“ V tom Janko precitol a všetko to krásne bolo preč. Otecko na lôžku mŕtvy a studený, vôbec nikto pri nich nebol. Úbohý Janko!
Do týždňa mŕtveho pochovali. Janko išiel hneď za truhlou. Už nezazrie láskavého otca, ktorý ho mal tak rád. Počul, ako na truhlu hádžu hrudy hliny, videl teraz z truhly posledný kúsok, ale s ďalšou lopatou hliny aj ten kúsok zmizol. A vtedy akoby mu chcelo srdce prasknúť, taký bol zronený. Naokolo ľudia spievali žalm, ktorý znel tak krásne, a Jankovi vstúpili slzy do očí, plakal, a to uľahčovalo jeho žiaľ. Slnko svietilo nádherne na zelené stromy, akoby chcelo povedať:
„Nebuď taký zronený, Janko! Pozri, aká krásna je modrá obloha. Tam hore je teraz tvoj otec a prosí dobrotivého Boha, aby sa ti vždy darilo dobre.“
„Chcem byť vždy dobrý!“ sľuboval Janko. „Tak sa tiež dostanem do neba k otecovi. Aká to bude radosť, keď sa spolu zase stretneme! Koľko mu budem môcť rozprávať! A on mi zase ukáže toľko vecí, naučí ma mnohému z toho všetkého nádherného v nebi, tak ako ma tomu učil tu na zemi. Ach, aká to bude radosť!“
Janko si to predstavoval tak živo, že sa pri tom usmieval, kým mu slzy ešte stekali po lícach. Vtáčiky sedeli na gaštanoch a štebotali:
„Kvivit, kvivit!“ Boli veselé, hoci boli na pohrebe, veď predsa vedeli, že zosnulý je teraz hore na nebesiach, má krídla, oveľa krajšie a väčšie než sú ich, a je určite šťastný, lebo bol dobrý tu na zemi. A preto sa radovali. Janko videl, ako odlietajú zo zelených stromov ďaleko do sveta, a vtedy dostal veľkú chuť letieť s nimi. Ale najprv vyrezal veľký drevený kríž na otcov hrob. A keď ho tam podvečer doniesol, hrob bol vyzdobený pieskom a kvetmi. To urobili cudzí ľudia, lebo mali veľmi radi drahého otca, ktorý bol teraz mŕtvy.
Na druhý deň zavčasu ráno si Janko zbalil uzlík, schoval si za opasok celý svoj dedičný podiel, päťdesiat ríšskych toliarov a niečo málo strieborniakov, a tak sa chcel vydať do sveta. Ale najprv zašiel na cintorín k otcovmu hrobu, pomodlil sa Otčenáš a povedal:
„Zbohom, drahý otecko! Chcem byť vždy dobrým človekom, buď teda taký dobrý a popros dobrotivého Pána Boha, aby sa mi dobre darilo!“
Vonku v poliach, kadiaľ Janko šiel, bolo všetko kvetenie v teplom slnečnom jase tak sviežie a krásne a kývalo mu vo vetre, akoby chcelo povedať:
„Vitaj u nás v prírode! Nie je tu krásne?“ Avšak Janko sa ešte raz otočil. Chcel vidieť starý kostol, kde ho ako bábätko pokrstili, kam chodieval so starým otcom každú nedeľu a kde spieval žalmy. Potom sa pozrel vysoko hore do jedného vikiera v kostolnej veži. Stál tam kostolný škriatok so špicatou červenou čiapkou na hlave a tienil si tvár chrbtom ruky, lebo inak by mu slnko pálilo do očí. Janko mu kýval na rozlúčku a malý škriatok mával červenou čiapkou, položil si jednu ruku na srdce a posielal mu mnoho pusiniek. Tak mu ukazoval, že mu praje všetko dobré a aby mal naozaj šťastnú cestu.
Janko myslel na to, koľko krásneho ešte uvidí vo veľkom a nádhernom svete, a šiel ďalej a ďalej. Tak ďaleko ešte nikdy predtým nebol. Vôbec nepoznal mestá, ktorými prechádzal, ani ľudí, ktorých stretával, bol teraz ďaleko vo svete medzi cudzími.
Prvú noc musel ľahnúť na spánok do kopy sena na lúke, iné lôžko nemal. Ale to bolo práve krásne; zdalo sa mu, že ani kráľ to nemôže mať krajšie. Celá lúka s riečkou, kopou sena a s modrým nebom nad ním bola tou najkrajšou spálňou. Zelená lúka s červenými a bielymi kvietkami bola kobercom, orgovány a šípkové kríky boli kyticami kvetov a namiesto umývadla mal celú riečku s čírou, čerstvou vodou, ku ktorej sa pôvabne skláňala trstina a priala mu dobrý večer i dobré ráno. Mesiac vysoko hore pod modrým príkrovom neba bol naozaj veľkou nočnou lampou a od jeho ohňa nechytali záclony. Janko mohol spať celkom pokojne a aj spal. Precitol až vtedy, keď už slnko bolo na oblohe a všetky vtáčiky dookola spievali:
„Dobré ráno, dobré ráno! Ešte nie si hore?“
Zvony zvonili do kostola, bola nedeľa. Ľudia si išli vypočuť kňaza a Janko šiel s nimi. Zaspieval si žalmy a vypočul slovo božie a bolo mu, akoby bol vo svojom kostole, kde ho pokrstili, a akoby spieval žalmy so svojím otcom.
Na cintoríne bolo mnoho hrobov, na niektorých rástla vysoká tráva. Vtedy si Janko spomenul na hrob svojho otca, že bude teraz tiež vyzerať ako tieto, keď ho nemôže plieť a zdobiť. A tak si sadol a vytrhal trávu, postavil drevené kríže, ktoré boli povalené, položil vence, ktoré vietor strhol z hrobov, znova na ich miesta a pri tom si myslel: možno niekto urobí to isté na hrobe môjho otca, teraz keď ja to urobiť nemôžem!
Pred cintorínskou bránou stál starý žobrák a opieral sa o barlu. Janko mu dal všetky svoje strieborniaky a vykročil potom šťastný a spokojný zase ďalej, do širokého sveta.
K večeru sa urobilo nesmierne zlé počasie. Janko pospiechal, aby sa dostal pod strechu, ale čoskoro nastala tmavá noc. Tu konečne dospel ku kostolíku, ktorý stál osamote na vŕšku. Dvere boli našťastie pootvorené, a tak vkĺzol dovnútra. Tam chcel zostať, kým sa zlé počasie neutíši.
„Sadnem si tu niekam do kúta,“ povedal si Janko. „Som celkom unavený, veď mi bude treba trochu odpočinku.“ A tak si sadol, zopäl ruky a pomodlil sa večernú modlitbičku. A skôr než sa nazdal, spal a snívali sa mu sny, kým sa vonku blýskalo a hrmelo.
Keď opäť precitol, bola polnoc, avšak zlé počasie prešlo a oknom naňho svietil mesiac. Uprostred kostola stála otvorená truhla a v nej mŕtvy muž, ešte nebol pochovaný. Janko sa vôbec nebál, lebo mal čisté svedomie a dobre vedel, že mŕtvi nikomu nič neurobia. To len živí zlí ľudia spôsobujú žiaľ. Takí dvaja živí zlí ľudia stáli tesne pri zosnulom, ktorý bol uložený do kostola, skôr než bude pochovaný, a chceli mu ublížiť, nenechať ho ležať v truhle, ale vyhodiť ho, úbožiaka, pred kostolné vráta.
„Prečo to robíte?“ pýtal sa Janko. „Je to zlé a nepekné, nechajte ho spať v mene Kristovom!“
„Táraniny!“ ozvali sa tí dvaja škaredí ľudia. „Oklamal nás! Dlhuje nám peniaze, nemohol ich zaplatiť a teraz ešte k tomu zomrel a my nedostaneme ani halier. Preto sa mu chceme poriadne pomstiť, nech leží ako pes pred kostolnými vrátami!“
„Nemám viac ako päťdesiat toliarov,“ povedal Janko. „Je to celý môj dedičný podiel, ale rád vám ho dám, keď mi úprimne sľúbite, že toho úbožiaka necháte na pokoji. Ja si už nejako poradím aj bez tých peňazí. Mám zdravé, silné údy a náš Pán mi vždy pomôže.“
„Nuž,“ povedali tí škaredí ľudia, „keď nám takto zaplatíš jeho dlh, tak mu, pravda, nič neurobíme, tým si môžeš byť istý!“ A potom vzali peniaze, ktoré im Janko dal, dôkladne a nahlas sa vysmiali jeho dobrote a šli svojou cestou. Avšak Janko zase uložil mŕtveho do truhly, zopäl mu ruky, rozlúčil sa a šiel celkom spokojne ďalej veľkým lesom.
Dookola, kam mohol mesiac preniknúť svojím svitom medzi stromy, videl Janko rozkošných malých škriatkov, ktorí sa celkom rozpustilo hrali. Nedali sa vyrušovať, veď vedeli, že Janko je dobrý, nevinný človek, a len zlým ľuďom nie je dovolené zazrieť škriatkov. Niektorí z nich neboli väčší ako prst a dlhé žlté vlasy mali upevnené zlatými hrebeňmi. Húpali sa dvaja a dvaja na veľkých kvapkách rosy, ktoré ležali na listoch a na vysokej tráve. Občas sa kvapka skotúľala a oni spadli medzi dlhé steblá tráv. To bolo u ostatnej drobotiny smiechu a výskotu! Bolo to nesmierne veselé. Spievali a Janko poznával celkom zreteľne všetky tie pekné pesničky, ktorým sa naučil ako malý chlapec. Veľkí pestrí pavúky so striebornými korunkami na hlavách museli od kra ku kru snuť dlhé visuté mosty a paláce, ktoré, keď na ne padla jemná rosa, vyzerali v jasnom mesačnom svite ako krištáľové sklo. Tak to trvalo až do východu slnka. Škriatkovia potom zaliezli do púčikov kvetov a vietor zadul do ich mostov a zámkov, ktoré potom leteli vzduchom ako veľké pavučiny.
Janko vyšiel práve z lesa, keď sa za ním ozval silný mužský hlas:
„Hej, kamarát, kampak máš namierené?“
„Von do širokého sveta!“ odvetil Janko. „Nemám otca ani matku, som chudobný ako kostolná myš, ale náš Pán mi iste pomôže!“
„Chcem tiež do širokého sveta!“ povedal cudzí muž. „Poď, pôjdeme spolu!“
„Tak dobre!“ povedal Janko, a tak šli spolu. Čoskoro sa začali mať veľmi radi, lebo obaja boli dobrí ľudia. Janko si dobre všimol, že cudzinec je oveľa múdrejší než on; precestoval skoro celý svet a vedel rozprávať o všetkom, čo na tom svete je.
Slnko bolo už vysoko na oblohe, keď si sadli pod vysoký strom na raňajky. V tom k nim prichádzala stará žena. Ach, bola veľmi stará a celá zhrbená, opierala sa o barlu a na chrbte mala otep haluziny, ktorú nazbierala v lese. Zásteru mala vykasanú a Janko videl, ako z nej trčia tri veľké metly z papradia a vŕbového prútia. Keď už bola pri nich celkom blízko, úbohá stará žena sa pošmykla, spadla a nahlas vykríkla, lebo si zlomila nohu.
Janko hneď chcel, aby ju odniesli domov, ale cudzinec otvoril svoj ruksak, vytiahol z neho hrnček a povedal, že má masť, ktorá jej dá nohu hneď do poriadku a uzdraví ju, takže stará žena bude môcť ísť domov sama, akoby si nohu nikdy nezlomila. Ale za to chcel, aby mu darovala tie tri metly, čo má v zástere.
„To by prišlo draho!“ povedala stará žena a krútila celkom udivene hlavou. Nerada sa s metlami lúčila, ale nebolo ani nič príjemné ležať so zlomenou nohou. A tak mu metly dala; a len čo jej natrel nohu masťou, babka sa zdvihla a šlo jej to oveľa lepšie než predtým. Takú moc tá masť mala. V lekárni by si ju však nikde nedostal.
„Načo potrebuješ tie metly?“ spýtal sa teraz Janko svojho priateľa.
„Sú to tri pekné kytice,“ odpovedal Jankov priateľ. „Práve také sa mi hodia ..... som totiž tak trochu čudák!“
Potom šli ešte poriadny kus cesty.
„Pozri sa, ako sa to zaťahuje!“ povedal Janko a ukazoval priamo pred seba. „To sú nesmierne husté mračná!“
„Nie,“ povedal jeho priateľ, „to nie sú mračná, to sú hory. Skvelé, vysoké hory, po nich sa dostaneš až celkom nad mraky, na čerstvý vzduch! Ver mi, je to nádherné! Zajtra ráno budeme už iste ďaleko vo svete.“
Nebolo to tak blízko, ako si predstavovali. Potrebovali celý deň chôdze, kým sa dostali do hôr, kde rástli čierne lesy až k nebesiam a kde boli kamene veľké ako celé mesto. Čakal ich naozaj ťažký výstup, kým sa dostanú až celkom hore. Veď aj Janko a jeho priateľ zašli preto do hostinca, aby si dobre odpočinuli a nabrali síl na zajtrajší pochod.
Dole, vo veľkej krčme hostinca, bolo zhromaždených mnoho ľudí, lebo tam prišiel bábkar. Práve postavil svoje divadielko a ľudia sedeli dookola a pozerali sa. Avšak celkom dopredu na najlepšie miesto si sadol starý tučný mäsiar; jeho veľké psisko Hu, to vyzeralo krvilačne, sedelo vedľa neho a vyvaľovalo oči, tak ako všetci ostatní.
Teraz sa začalo divadlo. Bola to pekná hra s kráľom a kráľovnou. Sedeli na prekrásnom tróne, mali zlaté koruny na hlavách a dlhé vlečky na šatách, lebo si to mohli dovoliť. Tie najpôvabnejšie drevené bábky so sklenenými očami a dlhými fúzmi stáli pri všetkých dverách a otvárali a zatvárali, aby sa do miestnosti dostal čerstvý vzduch. Bolo to naozaj rozkošné divadlo a vôbec nebolo smutné. Avšak práve keď kráľovná povstala a kráčala po podlahe, vtedy, boh vie, čo to psisko napadlo, ale keď ho tučný mäsiar nedržal, skočilo rovno na javisko a zahryzlo sa kráľovnej do stredu útleho pása, až to zachrupkalo:
„Chrup, chrup!“ Bolo to niečo strašné!
Úbohý bábkar! Bol taký vyľakaný a tak zronený pre svoju kráľovnú. Veď to bola jeho najkrajšia bábka, a teraz jej to škaredé psisko odhryzlo celkom aj hlavu. Ale keď potom ľudia odišli, povedal cudzinec, ten, ktorý prišiel s Jankom, že on ju už dá do poriadku. Vytiahol svoj hrnček a natrel bábku masťou, ktorou pomohol úbohej starenke, keď si zlomila nohu. Len čo bábku namazal, hneď bola zase celá. A čo viac, mohla dokonca sama pohybovať údmi, nebolo vôbec treba ťahať za povrázky. Bábka bola ako živý človek, až na to, že nevedela rozprávať. Bábkar bol nesmierne spokojný, teraz už tú bábku nebude vôbec musieť viesť, veď môže tancovať sama. A to žiadna z tých ostatných nevedela.
Keď nastala noc a všetci ľudia v hostinci polihali, niekto tam tak strašne zhlboka vzdychal a stále neprestával, až všetci vstali pozrieť sa, kto to asi je. Bábkar zašiel k svojmu divadielku, lebo práve tam niekto vzdychal. Všetky drevené bábky tam ležali jedna cez druhú, aj s kráľom a so všetkými trabantmi, a prežalostne vzdychali a gúľali veľkými sklenenými očami, lebo si veľmi priali, aby ich tiež niekto natrel ako kráľovnú, aby sa aj ony mohli samy pohybovať. Kráľovná padla na kolená, pozdvihla svoju nádhernú zlatú korunu a prosila:
„Vezmi si ju, prosím, ale namaž aj môjho muža a mojich dvoranov!“ A vtedy sa muž, ktorému patrilo divadielko a všetky bábky, nemohol zdržať plaču, pretože mu ich bolo naozaj ľúto. Sľuboval hneď Jankovmu priateľovi, že mu dá všetky peniaze, ktoré dostane za svoju hru zajtra večer, len nech je taký dobrý a namaže niekoľko jeho najkrajších bábok. Ale cudzinec povedal, že nežiada nič iné než dlhú šabľu, ktorú má bábkar po svojom boku. A keď ju dostal, natrel šesť bábok, ktoré hneď začali tak pôvabne tancovať, že sa všetky dievčatá, skutočné živé dievčatá, ktoré sa na ne pozerali, pustili s nimi do tanca. Tancovali kočiš a kuchárka, sluha a komorná, všetci hostia i lopatka na uhlie s pohrabáčom, ale títo dvaja padli, len čo sa dostali do kola. Nuž, bola to veselá noc.
Na druhý deň ráno od nich Janko so svojím priateľom odišiel. Stúpali nahor do vysokých hôr, putovali hlbokými smrekovými lesmi. Dostali sa tak vysoko, že kostolné vežičky tam dole, hlboko pod nimi, v celej tej zeleni nakoniec vyzerali ako malé červené jahody. A bolo vidieť tak ďaleko, mnoho, mnoho míľ, až tam, kde ešte nikdy neboli. ..... Toľko krásy naraz z nádherného sveta Janko nikdy predtým nevidel. A slnko svietilo z čistej, modrej oblohy tak hrejivo, a medzi horami bolo počuť poľovníkov, ako trúbia na lesné rohy tak pekne a čarovne, že Jankovi vstúpila radosťou vlaha do očí a že musel povedať:
„Dobrotivý Pane Bože! Pobozkal by som ťa za to, že si k nám všetkým taký dobrý a že si nám dal všetku tú nádheru, ktorá je na svete!“
Jankov priateľ stál tiež so zopätými rukami a hľadel cez les na osady v teplom slnečnom svite. V tom nad ich hlavami zaznel podivuhodne krásny zvuk. Pozreli na oblohu: veľká biela labuť sa vznášala vo vzduchu. Bola prekrásna a spievala, ako ešte nikdy žiadneho vtáka spievať nepočuli. Ale jej spev slabol a slabol, krásna labuť sklonila hlavu, klesala celkom pomaly k ich nohám a tam zostala ležať mŕtva.
„Dve také skvelé krídla,“ povedal Jankov priateľ, „tak biele a veľké, ako má tento vták, majú nejakú cenu, tie si vezmem so sebou! Teraz aspoň vidíš, ako dobre bolo, že som dostal šabľu!“ A potom jednou ranou useknul mŕtvej labuti obe krídla, že si ich ponechá.
Putovali teraz mnoho, mnoho míľ ďalej horami, až nakoniec pred sebou zazreli veľké mesto; malo vyše sto veží a tie veže žiarili na slnku ako striebro. Uprostred mesta bol nádherný mramorový zámok, strechu mal z červeného zlata, a v tom zámku býval kráľ.
Janko a jeho priateľ nechceli vojsť do mesta, ale zostali v hostinci pred bránami, aby sa mohli vystrojiť. Chceli pekne vyzerať, keď sa dostanú do ulíc. Hostinský im rozprával, že kráľ je taký dobrý muž, nikdy nikomu neublížil. Ale jeho dcéra ..... chráň nás Pán Boh! ..... to je zlá princezná. Pôvabu má nadbytok, nikto nie je taký krásny a milý ako ona. Ale čo je to platné, je to zlá, škaredá čarodejnica, ktorá zavinila, že toľko krásnych princov prišlo o život. Všetkým ľuďom dovolí, aby sa o ňu uchádzali. Každý smie prísť, nech je to princ alebo žobrák, na tom jej vôbec nezáleží. Každý nápadník musí len uhádnuť tri veci, na ktoré sa ho opýta. Keby uhádol, vydala by sa za neho a on by sa stal kráľom nad celou krajinou, keď jej otec zomrie. Ale keď tie tri veci neuhádne, dá ho obesiť alebo mu dá odseknúť hlavu. Tak zlá a nepekná je tá krásna princezná. Jej otec, starý kráľ, je z toho veľmi zronený, ale nemôže jej zakázať, aby bola taká zlá. Kedysi jej povedal, že sa ani v tom najmenšom nebude o jej nápadníkov starať, nech si sama robí, čo sa jej zapáči. Kedykoľvek príde nejaký princ a má hádať, aby dostal princeznú, nemôže na tie tri veci prísť, a tak je obesený alebo sťatý. Veď ho včas varovali, mohol od námluv upustiť. Starý kráľ je taký zronený nad všetkou tou hrôzou a biedou, že raz za rok celý deň kľačí na kolenách so všetkými svojimi vojakmi a prosí princeznú, aby bola dobrá. Ale to ona práve vôbec nechce byť. Staré ženy, ktoré pijú pálenku, ju zafarbia celkom načierno, skôr než sa napijú. Toľko smútia a viac nemôžu urobiť.
„Škaredá princezná,“ povedal Janko. „Mala by dostať poriadny výprask, to by jej naozaj prospelo. Len keby som ja bol starým kráľom, veď by už robila dobrotu!“
V tom začuli, ako ľudia vonku provolávajú slávu. Princezná išla okolo a bola skutočne taká krásna, že všetci ľudia zabudli, aká je zlá, preto volali sláva. Dvanásť krásnych panien, všetky v bielych hodvábnych šatách a so zlatými tulipánmi v rukách, jej išlo po boku na vranách čiernych ako uhoľ. Princezná sama mala koňa bieleho ako sneh a vyšperkovaného diamantmi a rubínmi. Jej jazdecký odev bol samé zlato, a bičík, ktorý držala v ruke, vyzeral ako slnečný lúč. Zlatá koruna na jej hlave bola ako hviezdičky z neba a plášť bol ušitý z tisícov nádherných motýlích krídel. A predsa ona sama bola oveľa krajšia než všetky jej šaty.
Keď ju Janko zazrel, očervenel v tvári, bol červený ako čerstvá krv a nemohol zo seba vypraviť jediné slovo. Veď princezná vyzerala celkom tak ako tá krásna dievčina so zlatou korunou, o ktorej snívalo tú noc, keď mu zomrel otecko. Tak sa mu zapáčila, musel sa do nej zamilovať. Iste to nie je pravda, povedal, že by bola zlou čarodejnicou, ktorá dáva ľudí obesiť alebo stínať, keď neuhádnu, čo od nich žiada. „Veď predsa každý má právo uchádzať sa o ňu, aj ten najchudobnejší žobrák. Zájdem istotne na zámok ..... nemôžem inak!“
Všetci hovorili, aby to nerobil, že sa mu iste povedie ako všetkým ostatným. Jeho priateľ ho od toho tiež odhováral, ale Janko tvrdil, že to iste dobre dopadne. Vykefoval si topánky a šaty, umyl si tvár a ruky, učesal si pekné plavé vlasy a odišiel potom celkom sám do mesta a hore na zámok.
„Vstúp!“ vyzval ho starý kráľ, keď Janko zaklopal na dvere. ..... Janko otvoril a starý kráľ, v župane a vyšívaných papučiach, mu vyšiel v ústrety. Na hlave mal zlatú korunu, žezlo v jednej ruke a zlaté jablko v druhej. „Počkaj chvíľku!“ povedal a dal si jablko pod pazuchu, aby mohol Jankovi podať ruku. Ale len čo začul, že je to nový nápadník, tak sa rozplakal, že pustil žezlo i jablko na zem a musel si utierať oči do županu. Úbohý starý kráľ!
„Nechaj toho,“ povedal, „zle to s tebou dopadne, tak ako so všetkými ostatnými. Len sa poď pozrieť!“ A zaviedol Janka do princezninej záhrady. Aký to bol hrozný pohľad ..... Na každom strome viselo niekoľko kráľovských synov, ktorí sa uchádzali o princeznú, ale nevedeli uhádnuť veci, čo od nich chcela. Zakaždým, keď zadul vietor, všetky kosti zahrkotali, až sa vtáčiky vyľakali a už sa nikdy neodvážili do záhrady priletieť. Všetky kvety boli priviazané k ľudským kostiam a z kvetináčov sa škľabili umrlčie lebky. Bola to naozaj záhrada pre princeznú.
„Tu sa pozri!“ povedal starý kráľ. „Tak sa ti povedie, práve ako všetkým ostatným, ktorých tu vidíš. Preto toho radšej nechaj. Robíš ma naozaj nešťastným, lebo si to všetko beriem tak k srdcu!“
Janko pobozkal dobrákovi starému kráľovi ruku a povedal, že to určite dobre dopadne, lebo má tú krásnu princeznú veľmi rád.
V tom pricválala na zámocké nádvorie sama princezná so všetkými svojimi dámami. Vyšli ju preto pozdraviť. Bola taká milá, podala Jankovi ruku a on si ju zamiloval ešte viac ako predtým. Iste nie je zlou, zlou čarodejnicou, ako o nej všetci ľudia hovoria. ..... Zašli do siene a malé pážatá im podávali zaváraninu a perníčky. Ale starý kráľ bol taký zronený, nemohol vôbec nič jesť, a perníčky mu boli tiež príliš tvrdé.
Bolo potom určené, aby Janko prišiel na druhý deň ráno na zámok znova. Budú tam zhromaždení sudcovia a celá rada a vypočujú, ako dopadol s hádaním. Ak sa z toho dobre dostane, príde ešte dvakrát. Ale ešte nikdy nikto neuhádol ani po prvýkrát, a tak museli všetci nápadníci prísť o život.
Janko sa vôbec nermútil nad tým, ako sa mu povedie. Bol celkom spokojný, myslel len na krásnu princeznú a bol pevne presvedčený, že mu dobrotivý Boh pomôže. Ale ako, to vôbec nevedel a ani na to nechcel myslieť. Tancoval po ulici, keď sa vracal do hostinca, kde naňho čakal jeho priateľ.
Janko sa nemohol nasýtiť rozprávania, ako k nemu bola princezná milá a aká je krásna. Hovoril, že už tak túžobne čaká na budúci deň, aby zašiel na zámok a pokúsil sa o šťastie v hádaní.
Avšak jeho priateľ potriasal hlavou a bol naozaj zronený. „Mám ťa tak rád!“ povedal, „ešte sme mohli byť spolu dlho a teraz ťa mám zrazu stratiť! Úbohý drahý Janko, najradšej by som sa rozplakal, ale nechcem rušiť tvoju radosť v ten možno posledný večer, čo sme spolu. Buďme veselí, naozaj veselí! Zajtra, keď budeš preč, budem si smieť poplakať.“
Všetci ľudia v meste sa hneď dozvedeli, že prišiel nový nápadník princeznej, a tak nastal veľký smútok. Divadlo bolo zatvorené, všetky perníkárky poviazali svoje cukrové prasiatka smútočným flórom, kráľ a kňazi kľačali v kostole na kolenách, bol to veľký zármutok, pretože to s Jankom predsa nemohlo dopadnúť lepšie, než to dopadlo so všetkými ostatnými nápadníkmi.
Na sklonku večera uvaril Jankov priateľ veľkú misu punču a povedal Jankovi, že teraz budú naozaj veselí a budú piť na zdravie princeznej. Ale keď Janko vypil dva poháre, začal byť nesmierne ospalý, nemohol udržať oči otvorené, musel zaspať. Jeho priateľ ho zľahka zdvihol zo stoličky a uložil do postele. A keď nastala tmavá noc, vzal dve veľké krídla, ktoré useknul labuti, priviazal si ich pevne na chrbát, najväčšiu metlu, ktorú dostal od starenky, čo spadla a zlomila si nohu, strčil do vrecka, otvoril okno a odletel potom ponad mesto rovno k zámku. Tam si sadol do výklenku hore pod oknom, ktoré viedlo do princezninej spálne.
V celom meste bolo úplné ticho. Vtedy odbili hodiny trištvrte na dvanásť, okno sa otvorilo a princezná v dlhom bielom plášti a s veľkými čiernymi krídlami vyletela nad mesto a ďalej k vysokej hore. Avšak Jankov priateľ sa urobil neviditeľným, takže ho princezná vôbec nemohla zazrieť, letel za ňou a šľahal ju metlou, až sa tam, kde udrel, ukázala krv. Ach, bol to divoký let vzduchom, princeznej sa opieral vietor do plášťa, ktorý viavol na všetky strany ako veľká lodná plachta, a tým plášťom presvitoval mesiac.
„To je krupobitie! To je krupobitie!“ ozývala sa princezná pri každej rane, ktorú dostala metlou ..... to jej mohlo prospieť. Konečne priletela k hore a zaklopala na ňu. Zaburácalo to ako hrom, hora sa otvorila a princezná vstúpila dovnútra. Jankov priateľ ju nasledoval, lebo ho nikto nemohol vidieť, bol neviditeľný. Šli veľkou, dlhou chodbou, ktorej steny sa podivuhodne iskrili; pobiehali po nich tisíce a tisíce žeravých pavúkov, ktoré horeli ako oheň. Tu prišli do veľkej siene, vystavanej zo striebra a zlata. Kvety, veľké ako slnečnice, červené a modré, svietili zo stien. Ale nikto si tie kvety nemohol odtrhnúť, lebo ich stonky, to boli ohavné, jedovaté hady, a kvety, to bol oheň, ktorý im šľahal z úst. Celý strop bol posiaty svietiacimi svätojánskymi muškami a belasými netopiermi, ktoré mávali priesvitnými krídlami. Bola to celkom zvláštna, čudná podívaná. Uprostred na zemi stál trón, podopretý štyrmi konskými kostrami, ktoré mali postroj z červených ohnivých pavúkov. Trón sám bol z mliečneho skla a vankúše, na ktorých sa sedelo, to boli malé čierne myši, ktoré sa zahryzli navzájom do chvostov. Nad trónom bol baldachýn z ružových pavučín, posiaty rozkošnými zelenými muškami, ktoré sa trblietali ako drahokamy. Na tróne sedel starý škriatok s korunou na ohyzdnej hlave a so žezlom v ruke. Pobozkal princeznú na čelo, posadil ju vedľa seba na skvostný trón a teraz začala hudba. Veľké čierne kobylky hrali na fúkacie harmoniky a sova sa tĺkla do brucha, lebo nemala žiadny bubon. Bol to vydarený koncert. Malí čierni škriatkovia s bludičkami na čiapkach tancovali okolo siene. Nikto nemohol Jankovho priateľa zazrieť: postavil sa hneď za trón a všetko počul i videl. Dvorania, ktorí sem teraz tiež prišli, boli veľmi pekní a urodzení. Ale ten, kto sa dobre pozrel, si všimol, ako to s nimi vlastne je. Boli to len metly a na nich kapustné hlávky. Škriatok do nich pričaroval život a dal im krásne vyšívané šaty. Ale veď to bolo rovnako jedno. Boli potrební len na parádu.
Medzi tancom rozprávala princezná škriatkovi, že dostala nového nápadníka, a pýtala sa ho preto, na čo sa ho má opýtať, keď príde na druhý deň ráno na zámok.
„Počúvaj!“ povedal škriatok, „niečo ti poviem! Zvoľ si niečo veľmi ľahké, lebo tak na to vôbec neprídu. Mysli na svoj jeden črievičok. To on iste neuhádne. Potom mu daj sťať hlavu, ale nezabudni mi priniesť, keď sem zajtra v noci zase prídeš, jeho oči, lebo ich chcem zjesť!“
Princezná sa hlboko uklonila a sľúbila, že na tie oči nezabudne. Škriatok potom otvoril horu a princezná letela zase domov. Jankov priateľ letel za ňou a švihal ju tak silno metlou, až hlboko vzdychala nad tým silným krupobitím a pospiechala, čo len mohla, aby sa dostala oknom do svojej spálne. Avšak Jankov priateľ zaletel späť do hostinca, kde Janko ešte spal, odopol si krídla a tiež sa uložil do postele, lebo bol veľmi unavený.
Bolo veľmi zavčasu ráno, keď sa Janko prebudil. Aj jeho priateľ vstal a rozprával, že mal v noci veľmi čudný sen o princeznej a jej črievičku, a prosil ho preto, aby sa nakoniec opýtal, či princezná nemyslela na svoj črievičok. To totiž práve počul od škriatka v hore, ale nechcel o tom Jankovi nič rozprávať; požiadal ho len, aby sa opýtal, či princezná nemyslí na svoj črievičok.
„Je to jedno, opýtam sa na to alebo na ono,“ povedal Janko. „Možno, že bude správne to, o čom sa ti snívalo, lebo ja vždy verím, že mi Boh nejako pomôže. Ale predsa len sa s tebou rozlúčim, lebo ak budem hádať zle, už ťa nikdy nezazriem!“
A tak sa pobozkali a Janko odišiel do mesta na zámok. Celá sieň bola do posledného miestečka naplnená ľuďmi, sudcovia sedeli vo svojich kreslách a pod hlavami mali páperové podušky, lebo museli veľa rozmýšľať. Starý kráľ povstal a osušil si oči bielou vreckovkou. V tom vstúpila princezná; bola ešte oveľa krajšia než včera, všetkých veľmi srdečne pozdravila, Jankovi podala ruku a povedala:
„Dobré ráno, milý Janko!“
A teraz sa mal Janko pustiť do hádania, na čo princezná myslí. Bože, ako sa naňho láskavo pozerala! Ale len čo ho začula vysloviť jediné slovo: črievičok, zbelela v tvári ako krieda a triasla sa na celom tele; ale nebolo jej to nič platné, pretože hádal správne!
Ach, ako sa starý kráľ zaradoval! Urobil kotrmelec, že to žuchlo, čo to bola radosť, a všetci tleskali jemu i Jankovi, ktorý prvú hádanku uhádol.
Jankov priateľ bol tiež spokojný, keď sa dozvedel, ako dobre to dopadlo. Avšak Janko zopäl ruky a ďakoval dobrotivému Bohu, ktorý mu iste pomôže aj po druhý raz a po tretí raz. Už na druhý deň mal Janko hádať znova.
Večer uplynul ako predošlý. Keď Janko spal, letel jeho priateľ za princeznou k hore a švihal ju ešte silnejšie než naposledy, lebo si vzal tentoraz dve metly. Nikto ho nezazrel, a tak všetko vypočul. Princezná mala myslieť na svoju rukavičku a priateľ to povedal Jankovi, akoby to bol sen. Janko potom mohol správne hádať a bola z toho na zámku veľká radosť. Celý dvor metal kotrmelce, tak ako to prvý raz videli robiť kráľa. Ale princezná ležala na pohovke a nechcela povedať ani slovo. Teraz išlo o to, či Janko uhádne aj po tretí raz. Ak to dokáže, dostane predsa krásnu princeznú, a keď starý kráľ zomrie, zdedí celé kráľovstvo. Ak bude hádať zle, príde o život a škriatok zje jeho pekné modré oči.
Večer predtým išiel Janko zavčasu ľahnúť si, pomodlil sa svoju večernú modlitbičku a spal potom celkom pokojne. Ale jeho priateľ si pripol na chrbát krídla, opásal sa šabľou, vzal so sebou všetky tri metly a vyletel potom k zámku.
Bola čiernočierna noc, búrka zúrila, až šindle lietali zo striech a stromy v záhrade, kde viseli kostlivci, sa klátili ako trstina, kedykoľvek sa vietor do nich oprel. Zakaždým sa zablyslo a hrom burácal, akoby to bol jeden jediný rachot, ktorý trval celú noc. Teraz sa rozletelo okno a z neho vyletela princezná. Bola bledá ako smrť, ale vysmievala sa zlému nečasu, zdalo sa jej, že to ešte stále nie je dosť silné, jej biely plášť viavol vo vzduchu ako veľká lodná plachta. Ale Jankov priateľ ju tak švihal tromi metlami, až krv tryskala na zem a ona mohla sotva letieť ďalej. Konečne sa dostala k hore.
„To je búrka a krupobitie,“ povedala škriatkovi, „ešte nikdy som nebola vonku v takomto počasí.“
„Človek môže niekedy dostať aj príliš veľa dobrého naraz,“ povedal škriatok. A vtedy mu rozprávala, že Janko uhádol správne aj po druhý raz. Ak uhádne aj zajtra, vyhrá, a ona už nikdy nebude môcť prísť do hory, už nikdy nebude môcť robiť také kúzla ako predtým. Preto bola celá zronená.
„Nesmie uhádnuť!“ povedal škriatok. „Ja už na niečo prídem, na čo si ani za nič nespomenie! ..... Ibaže by bol väčším čarodejom než ja. Ale teraz buďme veselí!“ A vzal princeznú za obe ruky a pustili sa do kola so všetkými malými škriatkami a bludičkami, čo ich bolo v sieni. Červené pavúky poskakovali rovnako veselo sem a tam po stene, vyzeralo to, akoby tam iskrili ohnivé kvety. Sova bila na bubon, cvrčky pískali a čierne kobylky fúkali na fúkacie harmoniky. Bol to veselý ples! ..... Keď sa dosť vytancovali, musela princezná domov, lebo inak by ju mohli na zámku postrádať. Škriatok povedal, že ju vyprevadí, aby boli predsa aspoň ešte nejakú chvíľu spolu.
A tak odleteli do zlej búrky a Jankov priateľ im otĺkol svoje tri metly o chrbty. Ešte nikdy nebol škriatok v takom krupobití. Pred zámkom sa s princeznou rozlúčil a pošepol jej:
„Mysli na moju hlavu!“ Avšak Jankov priateľ to predsa začul a práve v tej chvíli, keď princezná vkĺzla oknom do svojej spálne a škriatok sa chystal na spiatočnú cestu, schmatol ho za dlhé čierne fúzy a useknul mu šabľou ohyzdnú hlavu pri samých ramenách. Telo hodil rybám do jazera, ale hlavu len ponoril do vody a zabalil ju do svojej hodvábnej šatky, vzal ju so sebou do hostinca a uložil sa na spánok.
Na druhý deň ráno dal Jankovi šatku, ale uložil mu, aby ju nerozväzoval, kým sa ho princezná nespýta, na čo si myslí.
Vo veľkej sieni na zámku bolo toľko ľudí, že tam boli natlačení ako reďkovky do zväzku. Sudcovia sedeli vo svojich kreslách s mäkkými podušami pod hlavou a starý kráľ mal na sebe nové šaty, zlatá koruna a žezlo boli vyleštené, vyzeralo to celkom pekne. Avšak princezná bola celá bledá a mala na sebe šaty čierne ako uhoľ, akoby sa chystala na pohreb.
„Na čo myslím?“ spýtala sa Janka. Janko hneď rozviazal šatku a bol sám celkom vyľakaný, keď zazrel ohyzdnú hlavu škriatka. Všetkými to otriaslo, lebo to bol hrozný pohľad, avšak princezná sedela ako kamenná socha a nemohla zo seba vypraviť jediné slovo. Nakoniec povstala a podala Jankovi ruku, lebo predsa hádal správne. Nepozrela sa na nikoho, ale hlboko, prehlboko vzdychla. „Teraz si mojím pánom. Dnes večer budeme sláviť svadbu!“
„Tak to mám rád,“ povedal starý kráľ, „tak teda budeme sláviť svadbu!“ Všetci provolávali slávu, kráľovská stráž vyhrávala v uliciach, zvony vyzváňali a perníkárky odväzovali čierny flór zo svojich cukrových prasiatok, lebo teraz vládla všade radosť. Tri celé pečené voly, naplnené kačicami a sliepkami, postavili doprostred námestia a každý si mohol kus odrezať. V studniach tieklo to najskvelejšie víno, a keď si si u pekára kúpil praclík za pár halierov, dostal si šesť veľkých žemlí navyše a boli to žemle s hrozienkami,
Večer bolo celé mesto slávnostne osvetlené, vojaci strieľali z kanóna, chlapci búchali kapslami a jedlo sa a pilo, pripíjalo a vystrájalo, hore na zámku tancovali všetci tí urodzení páni a krásne slečny. Široko ďaleko bolo počuť, ako spievajú:
„Dievčat je tu ako kvetov, každá chce si skočiť. Keď nám hudba pekne hrá, poď sa, dievka, točiť! Zatoč sa a dupni si, na podošvy nehľaď si!“
Avšak princezná bola predsa ešte stále čarodejnicou a nemala Janka ani trochu rada. Na to pamätal Jankov priateľ, a dal mu preto tri perá z labutích krídel a fľaštičku s niekoľkými kvapkami a povedal mu, aby dal vedľa svadobného lôžka postaviť veľkú kaď naplnenú vodou; a keď bude princezná vstupovať na lôžko, nech do nej trochu strčí, aby spadla do vody. Do tej vody nech ju trikrát ponorí, ale najprv do nej musí hodiť tri perá a vyliať tie tri kvapky. Tak princeznú vyslobodí z jej zakliatia a ona si ho veľmi zamiluje.
Janko urobil všetko, čo mu priateľ poradil. Princezná neskutočne kričala, keď ju trikrát potápal pod vodu, a krútila sa mu pod rukami ako veľká čierna labuť, čierna ako uhoľ, a z očí jej sršali iskry. Keď sa po druhý raz dostala nad vodu, bola labuť biela, až na jediný čierny pruh, ktorý mala okolo krku. Janko sa zbožne pomodlil k Pánu Bohu a po tretí raz ju umyl vodou. A v tej chvíli sa premenila na tú najkrajšiu princeznú. Bola ešte krajšia než predtým a ďakovala mu so slzami vo svojich nádherných očiach, že ju vyslobodil zo zakliatia.
Na druhý deň ráno prišiel starý kráľ s celým svojím dvorom a to bolo nejakého blahoželania až do dlhého večera! Nakoniec prišiel Jankov priateľ, v ruke mal svoju palicu a ruksak na chrbte. Janko ho mnohokrát bozkával a prosil ho, aby neodchádzal, aby zostal pri ňom, veď sa zaslúžil o jeho šťastie. Avšak priateľ pokrútil hlavou a povedal potom mierne a láskavo:
„Nie, teraz už môj čas uplynul! Splatil som ti len svoj dlh. Pamätáš sa na toho mŕtveho muža, ktorému zlí ľudia chceli ublížiť? Ty si im dal všetko, čo si mal, aby mal pokoj v hrobe. Ten mŕtvy som ja!“
A v tej chvíli zmizol.
Svadba trvala potom celý mesiac. Janko a princezná sa mali spolu veľmi radi a starý kráľ sa dožil ešte mnohých spokojných dní a dopriaval ich deťom, aby sa mu húpali na kolenách a hrali sa s jeho žezlom.
A tak sa Janko predsa len nakoniec stal kráľom nad celou ríšou.