Sedem havranov

Jeden muž mal siedmich synov a stále žiadnu dcérku, ktorú si veľmi želal; a nakoniec jeho žena predsa len otehotnela, a keď sa dieťa narodilo, bolo to dievčatko. Ale bolo celé úbohé a chorľavé, že pre tú slabosť ju chceli čo najskôr pokrstiť. Otec poslal jedného z chlapcov k studni, aby doniesol krstnú vodu, a jeho šiesti bratia bežali s ním, a pretože každý chcel byť prvý pri vedre, stalo sa, že krčah do studne zhodili. A tak tam stáli a nevedeli, čo si počať, a nikomu sa nechcelo domov. A keď sa nikto nevracal, vtedy si otec pomyslel, že pre nejakú hru či výtržnosť na svoju úlohu zabudli a dievčatko teraz musí zomrieť nepokrstené, a veľmi sa nahneval a zvolal:
„Kiež by sa premenili na havranov!“
Sotva tie slová dopovedal, zdvihla sa naraz veľká búrka, zablýskalo sa vysoko na nebi a namiesto chlapcov lietalo pri studni sedem havranov čiernych ako uhoľ.
Rodičia už kliatbu vziať späť nemohli a trpko ľutovali stratu svojich siedmich synov. Svoju lásku venovali jedinému dieťatku a dievčatko sa prekvapivo skoro zotavilo a z dňa na deň bolo krajšie. Dlho Johanka nevedela, že mala nejakých súrodencov, lebo rodičia sa báli o tom hovoriť, ale jedného dňa na nešťastie počula ľudí hovoriť, aké je to krásne dieťa, škoda, že na úkor šťastia jej bratov.
Veľmi zarmútená išla za rodičmi a pýtala sa, kde že bratcov má, čo sa stalo. Teraz jej museli rodičia pravdu odhaliť, ale trvali na tom, že ona bola len nevinná príčina toho nešťastia, že to bola božia vôľa. Ale Johanke nedalo svedomie spať, neustále na to myslela, že svojich súrodencov musí vyslobodiť. Nemala pokoja, kým sa jedného dňa tajne nevydala do sveta, svojich bratcov vypátrať a kliatby zbaviť. Z domova si vzala len prsteň rodičov na pamiatku, jeden bochníček chleba na zahnanie hladu, jeden krčah vody na zahnanie smädu a jednu stoličku, aby si na nej mohla odpočinúť.
A tak šla a šla, ďalej a ďalej až na samý koniec sveta. Tak prišla k Slnku, ale to bolo veľmi horúce a strašné a požieralo malé deti. Rýchlo odtiaľ utiekla a dostala sa až k Mesiacu, ale ten bol zase veľmi studený a tiež hrozivý, a keď Johanku uvidel, povedal:
„Čuchám, čuchám ľudinu.“
A Johanka aj odtiaľ utiekla, až prišla k Hviezdam, tie boli milé a priateľské, a každá si jej stoličku vyskúšala, aby si na nej odpočinula. Ráno jej za jej dobrotu darovali netopieriu kostičku a povedali jej, že v Sklenenej hore sú jej bratia a tou netopieriou kostičkou bránu otvorí a nájde ich. Johanka za kostičku poďakovala a do šatky ju starostlivo zabalila.
Potom zase dlho putovala, kým konečne k Sklenenej hore prišla. Brána bola zatvorená a ona chcela kostičku vytiahnuť, ale keď šatku rozvinula, kostička v nej nebola, Johanka ju cestou niekde stratila. Čo si mala teraz počať, kúsok od svojich bratov, keď kľúč k bráne nemala?
Tak tá dobrá dievčina vzala nôž a odrezala si ním malíček, a tým potom bránu otvorila. Keď vošla dovnútra, prichádzal jej v ústrety škriatok a pýtal sa jej, čo tu hľadá, a ona mu povedala, že hľadá sedem havranov, sedem bratcov. A škriatok jej povedal, že havrany nie sú doma, však ona na ne môže počkať. Zatiaľ škriatok pre svojich pánov pripravil jedlo, prestrel sedem tanierikov a sedem pohárikov, z každého tanierika si Johanka vzala sústo, z každého pohárika sa jeden dúšok napila a do toho siedmeho prsteň rodičov vložila.
Naraz začuli šum a svist a škriatok zvolal, že sa to vracajú jeho páni. A o chvíľu zasadli havrany k jedlu a každý sa pýtal, kto mu to z tanierika odjedol a z pohárika odpil, že to musia byť ústa človeka. A keď ten siedmy pozrel na dno svojho pohárika, prsteň sa tam zablyšťal. Vtedy naň lepšie pozrel a prsteň svojich rodičov spoznal:
„Daj boh, aby to bola naša sestrička, to by sme boli vyslobodení,“ zvolal.
A naozaj, Johanka, ktorá bola pod stolom ukrytá, to zvolanie počula, a von na svetlo vyliezla a v okamihu sa havrany na chlapcov zase premenili, objímali sa a bozkávali navzájom a veselo kráčali potom domov.