Alabastrová ručička

Do jednej dediny prišli dvaja vysluhovaní vojaci a prosili o službu. Jeden bol ešte dosť pri sile, ale druhý úbožiak bol celý zmrzačený, preto službu nedostal a sedliaci ho len z milosrdenstva medzi sebou držali. Prvý sa však hneď dostal k jednému sedliakovi. Keď nastali priadky, chodili tam obaja a dievčatá ich radi videli. Ten starý vedel rozprávať všelijaké pekné bájky a príbehy a druhý vyvádzal žarty a šibalské kúsky, ktoré sa naučil na vojne, takže sa často všetci div nepraskli od smiechu. Medzi dievčatami bola aj jedna stará dievka, ktorej sa veselý vysluhovanec zapáčil. Mala síce chalúpku, ale okrem nej nič iné; no voják si pomyslel:
„Lepšia trocha ako nič. Niečo si zarobím, ona zo svojho pridá a budeme predsa žiť.“ Namluvil si ju a aj ju vzal. On slúžil, ona nádenníčila, a tak sa dosť biedne prebíjali. Pri tom všetkom však nestratili veselú myseľ, ani keď im pribudla malá stravníčka. Sedliaci ich mali radi a gazdiné pomáhali, kde mohli, a keď dievča vyrástlo, nejedlo ani jediný deň doma, pretože si ho vždy nejaká kamarátka pozvala na obed. Roky ubiehali, Zuzanka rozkvitala ako lúčne kvietie a bola jej plná dedina. Tak ako rodičia, mali ľudia radi aj ju, lebo každému pomohla, nech ju povzbudil k akejkoľvek práci; najviac však užila od starého Martina, ten mrzák, čo prišiel s otcom do dediny, s ktorým delila každé sústo chleba. Kvôli nej sedával niekedy na paseke aj pol dňa a rozprával deťom rozprávky. Najmilšia zábava Zuzankina bola, keď mohla v lese, po poliach a po lúkach behať a spievať, to jej bolo nadovšetko. Neďaleko dediny stál starý hrad, ktorého múry boli už machom obrastené, a medzi tými múrmi sedávala Zuzanka niekedy pol dňa, plietla venčeky a spievala. Tak jej uplynul pätnásty rok.
Bolo to večer pred svätým Jánom Krstiteľom a po dedine sa ozýval hluk a krik mládeže, ktorá sa hnala s drevom páliť svätojánsky oheň na vrchu neďaleko starého hradu. Najprv hore bola Zuzanka. Keď sa hranica narovnala a zapálila, chytila sa mládež za ruky a začala okolo ohňa skákať a spievať. Keď dospievali, preskakovali plameň. Vtedy sa stalo, že Zuzanka o niečo zakopla. Skloní sa, zdvihne to a vidí malú alabastrovú ručičku.
„Zahoď to, je to kúzlo!“ kričala mládež.
„Nie, nie, nezahadzuj to,“ namietal starý voják, ktorý sa s mládežou na vrch prikrivkal. „Navleč si ju na niečo a zaves na krk, prinesie ti šťastie.“
Zuzanka, poslúchnuc múdreho radcu, navliekla si ručičku na pentľu a zavesila na krk. Bolo po ohni a dievčatá i chlapci sa brali domov.
„Dievčatá, nechoďme ešte domov; je taká krásna noc, poďme na hrad!“ vyzývala Zuzanka svoje kamarátky, nemajúc chuť zavrieť sa do úzkej izby.
„Čo ťa napadá, nevieš, že je svätojánska noc, keď čarodejnice vystrájajú?“ odpovedali dievčatá. Ale Zuzanka sa nedala odstrašiť, išla s mládežou až do dediny, ale potom sa vrátila na starý hrad, sadla si na sedadielko, ktoré si sama urobila, a pozerala na hviezdnatú oblohu, až jej oči prechádzali. Vtom počuje z diaľky muziku, takú krásnu, takú lákavú, že sa jej od radosti srdce chvelo; bližšie a bližšie znely lákavé zvuky a zo starého hradu vychádzali skvostne odetí hudobníci, ktorí zo svojich nástrojov také milé tóny vyluzovali. Za nimi išla pani a pán; na hlavách sa im leskli zlaté koruny a na sebe mali drahé kmentové šaty. Potom kráčala čeľaď po dvoch, krásne panny a panoši, všetci v skvostnom odeve. Po stranách niesli sluhovia horiace fakle.
Keď okolo dokola zámok obišli, zastavili sa oproti Zuzanke, ktorá si ani vysvetliť nemohla, kde sa tu to panstvo vzalo. Pôvabná kráľovná na ňu pokynula prstom a Zuzanka sa ani chvíľu nerozmýšľala, ale pribehla k tajomnému sprievodu a išla po boku panej, ktorá ju až do hradu za ruku viedla. Tu sa v jednom kúte otvorila brána a panstvo tam vošlo; niekoľko krokov sa odrážalo svetlo fakieľ od trblietavej steny klenutej chodby, ktorá viedla dole, ale zrazu sa ocitli v krásnej záhrade, v ktorej stál alabastrový zámok, zlatom vykladaný. Kvety tej najrozmanitejšej krásy a stromy obťažkané ovocím vydychovali najlahodnejšiu vôňu. Akoby naplnený dymom voňavého jantáru plynul tu ľahký vzduch a Zuzanka ho celou dušou do seba vdychovala. Zlaté dvere na alabastrovom zámku sa otvorili, družina i s kráľom sa poklonila kráľovnej a zmizla. Kráľovná potom viedla Zuzanku po záhrade. Všetko sa to dialo mlčky. Tu prišli k myrtovému kríku, kráľovná odtrhla prútik, uplietla ho do venčeka a položila Zuzanke na hlavu, hovoriac:
„Ten veniec si nechaj odo mňa na pamiatku. Zajtra choď s otcom na hrad a kde teraz stojím, tam nech kope. Nikomu nepovedzte, čo nájdete, a v dedine dlhšie nezostávajte!“
Po týchto slovách vzala kráľovná omámenú Zuzanku za ruku a viedla ju zase tou istou cestou von až k starej bráne, potom zrazu zmizla a Zuzanka bežala domov.
Milý bože, myslela si cestou, koľkokrát som už ten hrad prelozila a nikdy som tú bránu nevidela; to je čudná vec, kde sa to všetko len vzalo.
Keď prišla domov, rodičia už spali, lebo bola práve polnoc. Potichu zložila venček, strčila ho pod vankúš a ľahla si na lôžko.
Slnko stálo už vysoko a svietilo do malých okienok, keď matka Zuzanku budila.
„To nevie, kedy do postele, a ráno sa jej nechce vstávať,“ hundral otec.
Zuzanka si pretierala oči a rozmýšľala, čo sa jej snívalo. „Ja ani neviem, rodičia, čo sa to so mnou dialo; či to bol sen, alebo sa mi to naozaj stalo. Ale počkajte, veď som si ten zelený venček pod hlavu strčila.“ Dievča siahlo pod podušku a vytiahlo myrtový venček z jedného prútika upletený, ale nie zelený, ale z ryzieho zlata. Matka i otec tľasli rukami a až potom sa Zuzanky pýtali, kde bola a čo sa jej prihodilo.
„Kamarát ti dobre poradil, aby si si tú ručičku nechala, tá je na šťastie, a na tom mieste určite leží poklad,“ povedal na to otec. „Len či si to miesto nezabudla?“
„O to sa nebojte,“ povedala Zuzanka, „a ak chcete, pôjdeme tam hneď.“
„Nie, teraz sú ľudia na poli a videli by nás; až na poludnie.“ Na pravé poludnie išla Zuzanka s otcom k starému hradu; od brány sa hneď uhla nabok, kade v noci s družinou išla, a tu videla medzi krovím ešte jeden nízky múr a v ňom malý priechod, ktorý sa v noci zdal byť bránou. Sotva ním prelezli, ocitli sa v okrúhlom dvore, porastenom trávou a nízkym krovím. „Tu stál ten stromček,“ povedala Zuzanka a postavila sa k šípke na piaď vysokej, „tu kopte, otecko!“
Otec poslúchol a začal hneď na tom mieste kopať a hľa! sotva trochu zeme odkryl, videl truhlicu železom kovanú. Bola poriadne veľká a otec ňou ani pohnúť nemohol; ale len čo sa jej Zuzanka dotkla, odniesli ju bez akejkoľvek námahy.
Vo dvore na ňu narovnali kamene a išli domov, aby ich nikto nevidel, čo nesú. Až za súmraku po ňu prišli a do chalupy ju odniesli. Truhla bola plná zlata.
„Vieš, čo mi je najviac ľúto? Že nemôžem dať z toho kamarátovi a tým sedliakom, čo nám v núdzi pomohli.“
„Povedzte, otecko, že ste dedili, a ak nie inému, aspoň dajte starému Martinovi niekoľko zlatých.“
„Máš pravdu, zajtra idem do mesta, kúpim koňa, a vy si to zatiaľ tu poukladajte. Keď prídem, poviem, že som dostal v meste dobrú službu, že tam pôjdeme, a Martin nech zatiaľ zostane v našej chalupe. Keď sa viac nevrátime, zostane jemu, a po čase, kto vie, čo sa stane. Ale huby si dajte na petlicu, to vám hovorím!“
Na druhý deň išiel otec do mesta, kúpil koňa a voz a najal si pekný dom. Keď prišiel domov, bolo pozerania, že si chudobný chalupník vezie koňa a voz; počuc, že dostal dobrú službu a že sa do mesta odsťahuje, niektorí mu to priali a niektorí aj nie, ako to už býva.
Vedľa ich chalupy stál statok a v ňom býval sedliak a gazdiná veľmi zvedaví a závistliví. Tým to hlavu mýlilo, kde asi sused vzal peniaze na koňa a na voz; to nemôže byť, aby mu ich niekto požičal. Z tej príčiny išla gazdiná k susede a začala sa jej na všeličo pýtať a napokon vo všetkej dôvernosti aj na to, kde prišiel sused ku koňovi a k vozu. Ale chalupníčka mala rozum.
„Veru, milá suseda, ja vám to poviem, ale nikomu nič nehovorte. Môj muž zdedil niekoľko tisíc zlatých po jednom strýkovi, a tak nám bude lepšie. Vidíte, čo to naše dievča tú čarovnú ručičku našlo, máme šťastie a ja by som ju nedala za veľa peňazí.“
Gazdiná išla domov a povedala to sedliakovi, nabádajúc ho, aby si na Zuzanku počkal a ručičku jej ukradol. Ten nebol k tomu lenivý, lebo nikomu neprial ani božie svetlo. U suseda sa zatiaľ nakladalo na voz a starý Martin si tam niekoľko svojich habaduriek odniesol. Zuzankin otec chcel ešte večer dorazit do najbližšieho mestečka, a preto sa aj po práci so všetkými lúčil. Zuzanka plakala, a keď už mali odchádzať, spomenula si ešte, že dobehne na starý hrad a naposledy si tam zaspieva. Povedala to ockovi, a zlý sused, ktorý neďaleko stál, začuv to, rýchlo sa obrátil a išiel napred; myslel si, že sa mu jeho zámer tam najlepšie podarí. Ale to nepočul, ako ju otec od toho odhováral a hovoril, že sa tam všetci zastavia a otčenáš za preukázané dobrodenie sa pomodlia.
Sedliak stál pri starom hrade skrytý a čakal; vtom počuje koňské erdžanie a vidí z diaľky práve k sebe bežať koňa bez uzdy. Myslí si, že je to kôň z dediny a že sa splašil. Ide mu teda naproti, aby ho chytil, a kôň ako krotký k nemu kráča.
„Ach, propánakráľa! To je moja Lysa! Ktorý čert ťa pustil?“ vykríkol sedliak a uchopil kobylu za hrivu, ale kôň sa s ním zrazu vzniesol do povetria, trikrát s bezduchým sedliakom hrad obkrúžil a zmizol, bez toho, aby po závistlivom sedliakovi kedy zostala nejaká pamiatka.
Nedlho potom stála na hrade Zuzanka s otcom a matkou a lúčila sa so svojím najmilším miestečkom a ďakovala v duchu dobrej kráľovnej za jej dobrodenie. Martin čakal pri voze, a keď aj jemu zbohom dávali, plakali najviac, a otec mu dal niekoľko toliarov na prilepšenie, rozprávajúc mu rozprávku o dedičstve. Keď rodina prišla do mesta, kúpilo sa hneď náradie, šatstvo, najali sa slúžky a učiteľky i učitelia pre Zuzanku, aby sa niečo naučila. Kým uplynuli tri roky, nikto by v nej nebol spoznal sedliacke dievča; bola múdra v každom ohľade, popritom krásna a až príliš dobrá. Hoci sa s ňou rodičia neukazovali a nechválili, predsa nezostala ukrytá ako fialka pod krovím. Mnoho ženíchov sa o ňu uchádzalo a medzi nimi aj bohatý a pekný šľachtic, ktorý sa Zuzanke najviac zapáčil. Nikto nebol proti tomu, a tak sa bez všetkých prekážok všetko dohovorilo a svadobný deň bol určený.
Oblečená v drahom rúchu, ozdobená zlatým myrtovým vencom, ktorý aj s ručičkou ako najdrahšiu pamiatku chovala, išla Zuzanka na sobáš. Tu pristúpi na ceste k vozu chudobný mrzák, prosiac o malý dar. Nevesta prikázala, aby zastavili, bystro na žobráka pozrela a spoznala starého Martina. Hbito zoskočí dolu a vezme ho za ruku, hovoriac:
„Čo ma nepoznáš, Martine? Ja som Zuzanka; poď, poď, sadni si k nám do voza a rozprávaj, ako sa ti darilo, odkedy sme sa nevideli.“
„Ako by som mohol mať takú krásnu, takú bohatú nevestu za svoju milú Zuzanku? Do voza k vám si nesadnem, ale plakal by som od radosti, že ste si, tak krásna panna, mňa chudobného žobráka všimla. Pán boh vám dá šťastie za to, že ste zostala dobrá ako kedykoľvek inokedy.“
Zatiaľ zoskočil aj otec s matkou z druhého voza a mali srdečnú radosť, keď Martina videli. Chcel nechcel musel si aspoň k nim sadnúť. Keby bol ženích Zuzanku práve dosť nemiloval, bola by jeho láska v tom okamihu iste dosiahla najväčší stupeň, lebo sa opäť presvedčil, aké milé stvorenie sa mu dostane za ženu.
Po ceste žaloval Martin svojmu kamarátovi, že sa mu po ňom veľmi stýskalo, že mal núdzu, a tak sa vydal na cestu, aby ho do svojej smrti ešte raz uvidel. Chalúpka že je v dobrých rukách, tak uisťoval. Kamarát mu však hovoril, aby sa už o nič nestaral, že zostane u nich do smrti. A tak sa aj stalo; starý Martin sa viac do dediny nevrátil, lebo čoskoro nato umrel, azda od samej rozkoše. Zuzankin otec kúpil dedinu, v ktorej sa dcéra narodila, a neďaleko starého hradu dal postaviť pekný zámok, v ktorom potom všetci svorne a spokojne žili; sedliakom odplatil desaťnásobne, čo mu kedy dobrého urobili. Alabastrová ručička a zlatý veniec zostali najväčším rodinným pokladom.